Úvod do teórie chaosu – recenzia

Úvod do teórie chaosu od Jany Plauchovej je knihou, ktorú by ste si, ak sa zaujímate o svet okolo seba a povahu vesmíru, v ktorom žijeme, nemali nechať ujsť. Poďme sa preto na ňu pozrieť bližšie.

Jana Plauchová sa podľa mňa nepochybne zlepšuje. Po väčšinu času sa Úvod do teórie chaosu čítal veľmi obstojne, priam až dobre. Stále je tam ale veľa kostrbatých vecí (toporné dialógy; zahraničné mená, ktoré sa v slovenčine ťažko skloňujú; ženské verzie priezvisk a pod.), na ktorých by autorka podľa môjho názoru mohla ešte zapracovať. Vedecké pozadie a schopnosť postaviť príbeh jej idú veľmi dobre, ale práve tieto drobnosti dielo zrážajú na úroveň priemeru tohto žánru, ktorý si môžeme pracovne nazvať trebárs „vedecký thriller“ (vedy je v tomto žánri totiž naozaj viac než fikcie, hoci bez fikcie by to nešlo, keďže nejde o vedecký článok, ale o beletriu).

Napriek týmto drobnostiam je Úvod do teórie chaosu napínavé čítanie, ktoré je dokonca mimoriadne kvalitným námetom na zamyslenie, čo je naozaj nečakaný a (nielen) v slovenskej literatúre nie veľmi častý bonus.

To zamyslenie prichádza teraz a obsahuje spoilery, čiže ak si knihu chcete prečítať, ale zároveň vás zaujíma bodové ohodnotenie, tak preskočte na posledné dva odseky ;-)

Základným filozofickým kameňom diela je otázka deterministickosti (predurčenosti) vesmíru, ktorá sa v knihe stavia do opozície voči teórii chaosu, reprezentovanej tak kvantovým svetom a pravdepodobnosťou, ako aj teóriou multivesmíru. Deterministi v zásade tvrdia, že všetko, čo sa vo vesmíre stane, vrátane ľudského správania a rozhodovania je dané vopred, dá sa to vypočítať, a ak to vypočítať nevieme, tak iba preto, lebo nepoznáme všetky vstupné dáta. Človek je tak vlastne rovnaký nemysliaci mechanizmus, ako kameň, ktorý niekto hodil do vody, jeho správanie je determinované jeho genetikou, skúsenosťami a prostredím a slobodná vôľa neexistuje.

Naproti tomu opačná teória, v knihe reprezentovaná najmä pravdepodobnosťami a kvantovou mechanikou, hovorí, že veci sú nepredvídateľné, a spomínajú sa v nej veci ako Heisenbergov princíp neurčitosti, Schroedinger, štrbinový experiment a podobné kvantovo-mechanické a pravdepodobnostné zábavky, ktorým dokonca ani kvantoví fyzici často nie úplne rozumejú (ako sami hovoria). Podľa tejto teórie je svet jedným veľkým chaosom, kde rovnaké vstupné podmienky dávajú rozličné výsledky, všetko sa už niekde odohralo nekonečnekrát inak, čokoľvek, čo sa aspoň teoreticky mohlo stať, sa stalo, a logika si pokojne vo väčšine takýchto paralelných vesmírov dá dovolenku, lebo to, že sa pri každej automobilovej nehode stretnú vždy práve traja navzájom nie-príbuzní vodiči s rovnakým priezviskom, v niektorom vesmíre dáva rovnaký zmysel, ako to, že v tom našom to tak nie je.

Úvod do teórie chaosu. Obálka prvého vydania (Artis Omnis, 2016) Disclaimer

Spoiler:

Na rozlúsknutie toho, v akom vesmíre naozaj žijeme, vymyslí ľudstvo experiment, ktorý sa tvári ako meranie subatomárnych častíc v dokonale izolovaných podmienkach (Lagrangeov bod 2, tienenia voči všetkému možnému a veľmi pekné teoretické vysvetlenie, za ktoré si autorka zaslúži plusový bod) a ktorého cieľom je zistiť, či subatomárne častice narazia vždy z rovnakého štartovacieho bodu do rovnakého miesta detektora, ako by to tvrdila teória predurčenosti. Vysvetľovacia postava č. 1 (fyzik) hovorí, že to vraj dopadlo tak, že častice narazili vždy inam, čo znamená, že deterministi prehrali, čo ich vraj mohlo aj celkom naštvať (konšpirácia hodná Da Vinciho kódu, ktorá sa nakoniec ukáže ako úplne nechutné zavádzanie autorky ;-) ). Bohužiaľ, toto sa následne celé zmaže tým, že experiment vlastne prebiehal úplne inak a na palube lode Odyssey sa nachádza stroj schopný prekmitávať do okolitých paralelných vesmírov. Úlohou tohto stroja je jednak potvrdiť samotnú existenciu paralelných vesmírov ako takých, ale hlavne ním chcú vedci do niektorého vesmíru poslať dobrodruha Arnieho Springa, ktorého si Odyssey pre jeho neohrozenosť vezie so sebou na palube.

Spoiler:

Ako sa dá čakať, veci sa pokazia, Arniemu prepne, zapne prekmitávač (v knihe sa to volá fermión-bozónový transferátor, resp. kvantový synchronizátor), pozabíja posádku, vyberie sa naspäť na Zem a napikuje to s Odyssey do oceánu, kam sa ho vyberie hľadať misia viacerých záchranných lodí. To by nebolo také zlé, ak by sa pole synchronizátora nezačalo rozpínať, neovplyvňovalo stále viac a viac paralelných vesmírov a nehrozilo zničením Zemegule.

Spoiler:

Na scénu prichádza hlavná postava – Pete Murray, hlbokomorský záchranár, ktorý sa bojí hĺbok, čo mu samozrejme všetci dávajú poriadne vyžrať. On teda v knihe vystupuje od začiatku a udalosti, ktoré som práve opísal, odhaľuje postupne až počas samotnej záchrannej misie, ale ja som sa pre účely tejto recenzie rozhodol opísať veci v poradí, v akom sa stali, a nie tak, ako nám ich ukázala autorka. Pete príde, trochu si zamachruje na porade, trochu sa mu vysmejú, že sa bojí hĺbok, potom sa čosi stane, on párkrát zomrie, aby sa znovu objavil (paralelné vesmíry, viemeako), a popritom spolu s čitateľom objavuje ďalšie a ďalšie dieliky do skladačky. Zároveň bojuje sám so sebou, s víziami šialených udalostí paralelných Pítov (keď už autorka v knihe pri čítaní grafov namiesto slova „peak“ používa slovo „pík“, tak ja zas s dovolením budem rezignovať na skloňovanie mena Pete so slovenskou koncovkou, ako sa to hrozne krkolomne objavuje v celej knihe ;-) ) a zároveň sa začína stále viac ukazovať, že to celé bude iba a výlučne na ňom.

Spoiler:

A tak sa Pete napriek paralyzujúcemu strachu vyberie na dno, nastúpi do Odyssey, v ktorej to vyzerá ako v Horizonte udalostí (vnemy z paralelných vesmírov sú najmä silné emočné vzruchy, čiže hlavne rôzne nepravdepodobné scenáre strašnej smrti, v ktorých si ale šialený Arnie voľká úplne rovnako ako postava Sama Neilla v spomínanom filme), opäť tam párkrát umrie, aby to opäť nemalo nijaký efekt na nič, lebo vo veľa vesmíroch aj tak stále žije, a stále sa mu existuje horšie a horšie, napriek tomu, že sa postupne, aj za pomoci iných silných emócií, avšak pozitívnych (ach, tá láska nebeská :-) ) učí ovládať svoje „prekmitávanie“.

Spoiler:

Synchronizátor stále beží, paralelné vesmíry sa prelínajú stále viac a viac, zasahuje to stále širšie a širšie „pole“ vesmírov, až nakoniec zistíme, že v niektorých realitách je Pete astronautom na palube Odyssey, čo mu pomôže zorientovať sa, prežiť ďalšie emočné vypätia a nakoniec zachrániť svet.

Spoiler:

Problém je, že on ten Pete vlastne svet vôbec zachraňovať nemusí. Autorka stále rýchlejšie a rýchlejšie rukuje s novými a novými zákonitosťami multivesmíru, ktoré sú ale všetkým iným, len nie novými (všetko sa už „niekde“ stalo) a všetkým iným, len nie zákonitosťami (v zásade ide totiž vždy iba o pohľad na tú z nekonečna pravdepodobnostných vĺn, ktorá existuje paralelne so všetkými ostatnými a zrovna nám vyhovujú jej udalosti). Synchronizátor je tak najprv nutné zničiť iba v ktorejkoľvek jednej realite, potom sa rozmýšľa, či nie náhodou vo všetkých, a nakoniec stačí zničiť iba jeden, ale zato ten jediný kľúčový, ktorý ovplyvňuje všetky ostatné. Bombardovanie vraku Odyssey by to najprv nezvládlo, ale potom zrazu prúd neutrín z jadrovej bomby, odpálenej priamo do jadrového reaktora Odyssey (lebo zanedbateľné pravdepodobnosti zrazu neriešime a chceme mať istotu) bude prekmitávať do všetkých paralelných vesmírov, čiže zrazu to bomba zvládne, spustí reťazovú reakciu reťazových reakcií a všetko bude vlastne paráda. Niektoré mechanizmy sa síce občas pokazia aj „samé od seba“ (v súlade s pravdepodobnosťami, ktoré už zas riešime), ale nikoho nenapadne, že by sa tak mohli pokaziť aj zabezpečovacie mechanizmy reaktora, ktoré je také ťažké obísť (lebo na moment zas pravdepodobnosti neriešime, hoci princíp „prehodím sa do vesmíru, kde sa deje niečo hyper nepravdepodobné, ak mi to vyhovuje“ Pete už viackrát použil, dokonca vrátane prechodu cez pevnú stenu pretlakovej komory, čo je vraj fyzikálne možné, hoci to takmer nikdy nenastane – nuž, ale v nekonečne vesmírov sa predsa aj to „takmer nikdy“ vlastne rovná nekonečnu možností, že?).

Spoiler:

Celkovo sa k tým nepravdepodobnostiam pristupuje pomerne voľne, dokonca tak, že keby to bol odľahčený typ literatúry, spomenul by si človek aj na Stopárovho sprievodcu po galaxii a mohlo by to byť aj zábavné. Ale on to odľahčený typ literatúry nie je a nie je to ani akčný typ literatúry. Takže sa napríklad takému boju so šialeným Arniem Springom, ktorý má všetko premyslené, vidí za rohy a všetko už pochopil, a ktorý ponúka absolútne vzrušujúce možnosti, venuje úplne minimálny priestor, pričom daný boj ani neskončí nejakou rozumnou katarziou, ale sa len presunieme zas do nových vesmírov.

Spoiler:

A čitateľ si pomyslí: „Moment, tie vesmíry už Arnie zrazu neovláda? Veď pred chvíľou videl všetky, lebo to jediný vie kontrolovať, tak prečo sa nepostaví čo desať centimetrov po celej ploche Odyssey, aby okolo neho nikto nikam neprešiel? Či nemôže, lebo vlastne nevníma všetky vesmíry? Či ako to vlastne je?“

A tak...

Spoiler:

Najhoršie na tom je, že ak sa človek nad tým celým skutočne zamyslí (k čomu ho kniha vyložene vyzýva, čo je na nej zároveň to najlepšie, pretože naozaj nejde o knihu na plážové vypnutie mozgových závitov), tak príde na to, že celé toto sledovanie práve tejto línie (čo ako prekmitávajúcej a presúvajúcej sa tam, kde sa to autorke práve hodí) je úplne bezpredmetné. Synchronizátor dokonca ani nebolo potrebné vypnúť, bolo výslovne povedané, že má obmedzený zdroj energie, čiže by sa po čase vypol sám. Oukej, možno by medzičasom zasiahol polku galaxie a rozšíril by sa aj do veľmi vzdialených paralelných vesmírov, ale veď no a čo? Tak by mal Pete nočné mory aj vo vesmíre, kde vôbec nie je krátkozraký, kde pracuje ako účtovník, či kde je ženou v domácnosti, z globálneho pohľadu by to neznamenalo žiadny problém, pretože akokoľvek gigantický by bol počet vesmírov, zasiahnutých (či dokonca zničených) synchronizátorom, v porovnaní s nekonečnom je to stále iba zanedbateľné nič. Nehovoriac o tom, že ak chcel niekto zničiť kvantový synchronizátor, stačilo, aby Pete iba sedel na lodi so založenými rukami a čakal, kedy sa niektorému inému Pítovi nakoniec podarí ten synchronizátor zničiť. V nekonečne možností taká predsa skôr či neskôr musela nastať a je jedno, koľko nekonečien Pítov by sa na to vykašľalo, ďalších x nekonečien Pítov (či dokonca úplne iných ľudí) by sa vydalo synchronizátor zničiť a stačilo, aby uspel iba jeden z nich.

Spoiler:

Zábavné je, že autorka si to celé zjavne aj uvedomuje, pretože alternatívna realita, ktorú nám predstavila na záver (strana 426), je presne takýmto sledom udalostí – Pete stojí na palube, zaznamenajú výbuch reaktora Odyssey a všetky negatíva zrazu prestanú „samé od seba“, lebo niekde v nejakom paralelnom vesmíre sa prestali prelínať paralelné vesmíry.

Spoiler:

A tak vlastne nie je o čo bojovať. Ak by bol počet vesmírov obmedzený (napr. ak by bolo vypočítané, koľko vesmírov synchronizátor aktuálne zasahuje) alebo ak by to celé fungovalo štýlom „zipsu“ (v každom Planckovom čase zanikne nekonečno mínus jedna vesmírov možností, ktoré sa nestali, všetky ostatné pravdepodobnostné vlny sa zrútia a zostane iba jedna, podobne ako keď otvoríte veko a zistíte, či je Schroedingerova mačka nažive alebo nie), potom by tie rozhodnutia boli kľúčové a dávali by zmysel. Ale ak je vlastne úplne jedno, ako sa kto rozhodne, lebo v globále to aj tak nič neovplyvní, potom je akékoľvek snaženie rovnako nezmyselné ako v prípade fatalistického determinizmu. Ak je všetko dané (resp. ak sú, naopak, všetky možnosti stále v platnosti), potom nemá zmysel sa o čokoľvek snažiť, lebo výsledok sa nikdy nezmení. Zdanlivo ide o paradox, ale iba do chvíle, kým si uvedomíme, že extrémy k sebe majú bližšie, než by si boli ochotné priznať a že sa často opačným smerom iba vrátia do toho istého bodu.

Spoiler:

A to je možno aj pointa tohto diela, aspoň z jeho filozofického hľadiska (pričom opäť zdôrazňujem, že to, že to vôbec má filozofický rozmer, je obrovským a pre mňa dávno nielen na slovenskom literárnom trhu nezažitým bonusom) – vesmír nemôže byť ani striktne deterministický, ani striktne a do dôsledkov chaotický. Kauzalita je vlastne 100%-ná pravdepodobnosť, a tá existovať musí. Možno iba spätne, pri pohľade na udalosti, ktorých pravdepodobnostné vlny sa už zrútili a zostal iba výsledok v podobe jednej jedinej „živej“ vlny, ale musí. Nemôže všetko existovať povedľa seba, lebo potom sa netreba o nič snažiť úplne rovnako, ako keby existovala iba jedna jediná možná verzia udalostí. Život a ľudské snaženie predsa musia mať zmysel, inak to celé nedáva zmysel (pekná zdanlivá tautológia, páči sa mi ;-) ).

Jana Plauchová / Zdroj Disclaimer

Dá sa povedať, že táto kniha je výživným a zaujímavým myšlienkovým materiálom, napísaným tak, ako sme u Jany Plauchovej zvyknutí – postupne, s pomalým a stále zaujímavejším začiatkom a stredom, s topornými dialógmi a vzťahmi a s nejedenkrát jednoznačne prejaveným odporom ku klišé. Ku koncu však dielo stráca dych, mení sa na povinnú jazdu, pričom „šokujúcich“ odhalení a „nových“ „zákonitostí“ pribúda takým tempom, až sa z nich stáva niečo otravné a nezaujímavé,  Spoiler: a v úplnom závere sa nevyhneme happyendu  Nič tomu nepomôže ani anekdotový paralelný záver ako z fejtónu, ani snaha o akože negatívne ukončenie na poslednej strane.

Márnosť jednotlivých rozhodnutí a ich globálna nedôležitosť oslabujú hru, lebo znižujú stávky, a tak pocit, že vlastne o nič nejde, ktorý sa začne do mysle čitateľa vkrádať niekde v polovici knihy a ktorý sa autorke ešte ďalšiu tretinu diela podarilo tak dobre vyvážiť naozaj zaujímavými udalosťami, v závere až príliš zosilnie. Svet, ktorý si Jana Plauchová zaumienila spracovať, je síce spracovaný vedecky nadmieru kvalitne, ale z jeho samotnej podstaty vyplývajúca nezmyselnosť existencie podkopáva toto dielo ako literárny počin.

Navyše, ešte aj tie filozofické posolstvá, čo ako zaujímavé a podnetné, čo ako nútiace k zamysleniu, ba dokonca aj záverečné vyznenie diela by sa dali s rovnakou silou spracovať na omnoho menšom priestore. Dve tretiny knihy sme sa totiž vciťovali do postáv, aby sme na konci pochopili, že sme niekde v polovici mali pravdu, ak sme sa báli toho, že to celé vlastne vôbec nebude dávať zmysel, lebo všetko je dávno rozhodnuté a nemá cenu sa o nič snažiť.

Môj záverečný verdikt teda znie:

Autorka si odhryzla zo zaujímavého, filozoficky bohatého a ťažko predstaviteľného konceptu kúsok, ktorý síce dokázala čiastočne „predžuť“, aby ho čitateľ ľahšie prijal, ale zároveň pre ňu z literárneho hľadiska predstavoval priveľké sústo a aj to málo, čo sa čitateľovi podarí stráviť, sú vo výsledku vlastne, bohužiaľ, iba „prázdne kalórie“.

Tento koncept by si zaslúžil skôr hlboké vedecké či ešte hlbšie filozofické spracovanie než snahu o literárne dielo. Lebo hoci snaha sa cení, výsledné hodnotenie nemôže byť také vysoké, ako by som si želal. A je to o to väčšia škoda, že niekde v druhej tretine knihy som z nej bol priam nadšený a čakal som, ako sa autorka vyhne všetkým tým nástrahám, ktoré tam tak zjavne trčali priam z každého rohu. To, že sa jej to nepodarilo, je síce do istej miery očakávateľné, ale predsa len sklamanie.

Na scifi.sk by som dal 7/10.

Názor toho istého recenzenta na predchádzajúci autorkin román Večnosť omylov nájdete tu

Jana Plauchová – Úvod do teórie chaosu

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Rok vydania: 2016

Počet strán: 432

ISBN: 9788089718825


jurinko

Diskusia

jurinko
Dik za to graficke spracovanie, vyzera a cita sa to omnoho lepsie, nez ako som to mal v kompe :-)
07.09.2019

Aleš Horváth
Jurinko, zastanem sa Adhary, čo sa týka mien. Určite vyslovene slovenské mená by vyzneli čudnejšie v scifi(vzhľadom na Adharin vzťah na prepojenie scifi a Slovenska), človek si zvykol na anglické či exotické mená v dielach a človeku pripadajú už akosi prirodzené v literatúre.
A ženské priezviská? Tipujem, že by sa dalo nájsť aj psychologické vysvetlenie. Vďaka svojim pracovným skúsenostiam poviem len, že je to skôr otázka zvyku.
Knihu som nečítal, podľa spoileru by som si ju chcel prečítať už len kvôli tým vedeckým pasážam. A to je druhá vec, s ktorou máš problém, lebo človek je zvyknutý skôr na opisy scifi predmetov, ktoré sú iba povrchové.
myslím si že Adharino úsilie je zamerané práve proti tomu klišé ako si v texte spomínal a neprejavuje sa to len v literárnych prostriedkoch, ale aj tých iných záležitostiach.
Vďaka za recenziu, mňa si aj napriek spoileru navnadil.
09.09.2019

Adhara
Neviem, aké boli problémy so skloňovaním zahraničných mien a ženskými verziami priezvisk. Niečo som si overovala aj v jazykovednom ústave. A aby gramaticky správne skloňovanie mien znižovalo úroveň románu, to som ešte nepočula.
Ďalej som neporozumela tomu, prečo podľa recenzenta Pete nemusí zachraňovať svet. Áno, pri dostatočne dlhom čakaní by kľúčový synchronizátor zničili aj tí bájni Japonci Samo Sato, ale to nie je dôvod vyložiť si nohy. Záchranu je totiž nutné vykonať rýchlo, čo najrýchlejšie, skôr, než všetko živé na Zemi zošalie. A pokiaľ ľuďom hrozí smrť krutým zošalením a silným prežívaním všetkého najhoršieho, čo sa môže stať, asi si nepovedia „no a čo, veď v nejakom vzdialenom paralelnom vesmíre som úplne v pohode“. Chcú sa zachrániť práve v tomto vesmíre. Evolúcia do nás nenatlačila spoliehať sa na to, že naše paralelné ja v iných vesmíroch... (pokr)
09.09.2019

Adhara
(pokr)...sa majú lepšie aj bez nášho pričinenia – natlačila do nás potrebu bojovať za seba v tej jedinej realite, ktorú sme počas priebehu evolúcie poznali. V tomto vidím zásadné nepochopenie diela zo strany recenzenta. A to ani nehovorím o filozofickom probléme, či je moje ja mojím ja aj v paralelnej realite, alebo či je to niekto iný, len veľmi podobný (mimochodom, tiež spomínaná téma v knihe).
Čo sa týka Arnieho „nie všemocnosti“, aj on je, rovnako ako Pete, zahltený vnemami a paralelnými ja, ktoré si vyžadujú jeho pozornosť. Zároveň chráni synchronizátor pred x ďalšími nebezpečenstvami v x vesmíroch, neustráži preto každého jedného Petea. Preto sa spoľahol na jeho psychické zablokovanie (príhoda s prechodovou komorou), fyzické totiž z princípu nie je možné. (pokr.)
09.09.2019

Adhara
(pokr., spojler) K údajnému happyendu (ja ho ako veľmi happy nevidím) – videl už niekto niekedy triler, ktorý skončil deštrukciou sveta? Tuším to pravidlá trileru vyslovene zakazujú. Zároveň si myslím, že po tom, ako bolo silne zdôrazňované, že je to len jeden z fest ohromného množstva vesmírov, ktorý bol echt nepravdepodobný, nemusel recenzent ofrflať práve tento konkrétny vesmír. :-) Viacero čitateľov ofrflávalo zase ten vesmír so sad endom. Ale to je irelevantné. Oba tieto vesmíry (aj nevyčísliteľné množstvo ďalších, ktoré iba neboli ukázané) jednoducho z logiky tejto kozmológie musia existovať. A medzi tým bezpočtom ďalších sú aj ešte lepšie a ešte horšie verzie než boli popísané...
09.09.2019

jurinko
Ad: Pravidla (nielen) v gramatike:
Chyby imho znizuju citatelsky zazitok uplne rovnako, ako dokonale spisovne vyjadrovanie. Preto by to malo byt vyvazene. Predstavme si napr. okridlenu kritiku na slovensky dabing, ktoru pekne opisal trebars Lubo Nemes tu: https://www.dailymale.sk/artic les/stephen-king-rysava-jalovi ca_2644 (bez zbytocnych medzier, ofc.). On to nazyva "cit pre detail" (zo strany korektora prekladu), ja som to v recenzii na Vecnost omylov nazval "clovecinou", ci "spinou", ale vzdy je to to iste, ci ide o jazykovu stranku alebo o typ opisov: stavnatost, nieco, co je viac, nez roboticky nasledovane jazykove pravidla (ci "pravidla zanru).
(Ze si sa inac pytala na niektore veci jazykovedneho ustavu, tak to ma sice asi neprekvapuje, lebo je to priam az vidiet, ale urcite to nie je nieco, co by som komukolvek odporucal... To uz radsej ist za rozumnou slovencinarkou, myslim si.)
10.09.2019

jurinko
[pokr.]
Co sa tyka sklonovania zenskych mien, to je nieco, co uplne podkopava "medzinarodnost" toho prostredia. Lucy Liu sa nevola Liuova, to iba my ju tak nazyvame. Preto by ju na medzinarodnej lodi nikto takto nenazval, dokonca aj na Slovensku ju tak nazyvame iba vtedy, ak neadresujeme priamo ju (povedat jej "Ladies and gentlemen, miss Lucy Liuova" si nevie hadam nikto predstavit :-D ). Cize na palube lode, kde su zenske postavy z inych kultur, sa tieto postavy maju volat tak, ako sa volaju, nie tak, ako ich volame v tejto nasej malej kotline, lebo Jazykovedny ustav povedal, ze to tak novinari maju pisat do clankov. A je uplne jedno, ze vacsinou ide o opisy "bozskeho" rozpravaca, ktory sa prihovara citatelovi a nie postavam (hoci, tusim sa tam tak aj navzajom predstavovali, ak sa nemylim). Ine by to bolo trebars s ruskymi menami, ktore sa prepisuju foneticky, a tam som za "slovenske"..
10.09.2019

jurinko
[pokr.]
prepisovanie, a nie trebars "anglicke" (Cechov alebo Cajkovskij namiesto Chekhov alebo Tchaikovsky). Ale to je iba odbocka. Jednoducho, ked vidim, ako zahranicne postavy adresuju inu zahranicnu postavu tym, ze jej uplne nezmyselne pripoja slovansku koncovku k priezvisku, tak to povazujem za chybu, a je mi uplne jedno, co na to hovori Ludevit Stur aj s jeho jazykovedcami ;-)
10.09.2019

jurinko
No. A na zaver jeden drobny spoiler, pretoze myslim, ze ma vela ludi moze obvinit zo vselicoho, ale z toho, ze by som nieco nepochopil, ma spravidla obvinuju uplne chybne ;-)
[SPOILER ALERT]
Ak sa chceme zachranit v danej jedinej realite, mozno by nemuselo byt odveci skusit aj ujst, hm? Ja viem, v x nekonecnach realit Pete aj usiel, to len my sledujeme tu jednu, ktora ponuka zabavne udalosti (ako napriklad, ze sa necha dobrovolne po miliardach pozabijat otvorenim reaktora a zrazu mu vobec nevadi, ze v danych realitach zomrie, ci tu, v ktorej prejde cez stenu, a vobec nam nevadi, ze v drvivej vacsine realit by cez stenu nepresiel, cize ten hrozostrasny pocit pri smrti by aj tych, co presli, totalne paralyzoval, hm? :-) )
Ak sa ta postava naucila zvladat vlastnu smrt (on ten Pete, s ktorym sme zacali pribeh, zomrel v kuchyni, ked ho nezmyselne zaklal ten kuchar, pamatame si?), lebo ved...
10.09.2019

jurinko
[pokr.]
vzdy "niekde" prezije, tak nemozes zaroven povedat, ze sa sustredi na prave tu jednu realitu, v ktorej sa aktualne nachadza autorka s citatelom ako pozorovatelia. Lebo by neotvoril reaktor, nesiel by do hlbiny, ale by usiel niekam prec a dufal by, ze v inej realite sa najde Pete (alebo niekto iny), ktory bude mat viac odvahy a stastia. A vlastne, napriek tomu, ze v miliardach realit umrel, aj tak presne takymto sposobom prezil v tych vsetkych ostatnych (a prezil aj inym sposobom, napr. tym, ze sa vynoril, a tak dalej).
Preto nie je o co hrat. Lebo nech to tu u nas dopadne akokolvek, aj tak to "niekde" dopadlo dobre (alebo zle, alebo akokolvek).
Mozno by pomohlo menit "hlavne" postavy s kazdou jeho smrtou, neviem. Alebo mat obmedzeny pocet Pitov/vesmirov. Ale tak, ako je to teraz, je zaver len pohlad na realitu, v ktorej je Pete hrdinom, pricom ta realita sa furt meni, lebo ...
10.09.2019

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.
Neregistrovaný užívateľ
Meno:
Email:
(nebude zverejnený)
Podmienky:
čítal som a súhlasím s podmienkami

Súvisiace objekty SFDB