Julie Nováková už niekoľkokrát dokázala, že písať vie. Či už napríklad vydarenou trilógiou Blíženci (Prstenec prozření, Elysium a Hvězdoměnci; všetky Brokilon, 2015), editorským počinom v antológii Terra Nullius (Brokilon, 2015), alebo množstvom poviedok vydaných u nás alebo v zahraničí. Myslím, že sa všetci zhodneme, že výpovednejší bude odkaz na stránky autorky: Oficiálna stránka Julie Novákovej.

Ako už bolo spomenuté, Světy za obzorem sú poviedkovou zbierkou, ktorá uzrela svetlo sveta práve tento rok. Okrem toho, že obsahujú príbehy so sci-fi tematikou, ku každej z nich je pripojený krátky text. Niekedy ide o vysvetlenie alebo vtipnú historku o vzniku poviedky, občas sa vyskytne aj vedecká referencia na zdôvodnenie námetu.

Práve to je ale čaro sci-fi. Riešiť námety, ktoré by mohli byť, ale pokojne aj tie, ktoré by podľa nás nastať nemohli. Majstrovstvo autora sa spozná práve v tom, že dokáže ohúriť aj tými menej uveriteľnými obrazmi. Julii Novákovej sa to v tejto zbierke rozhodne podarilo.

Kniha obsahuje pätnásť poviedok, jednu novelu a jeden veľmi zaujímavý poetický experiment (autorkine slová). Rozdelená je tematicky do štyroch častí – Země (osem poviedok), Sluneční soustava (tri poviedky), Za hranicemi... (štyri poviedky, jedna novela) a ...ještě dál (jedna báseň).

Kvalita prác v zbierke je na vysokej úrovni, jednotlivé námety presne zapadajú do vymedzených častí. Kým v prvej z nich nájdeme biologickú sci-fi, politiku či cyberpunk, v druhej sa mihne detektívka, transhumanizmus a objavné plavby, v tretej zablúdime do vôd noir detektívky, dotkneme sa dávnych ľudských túžob. Nájdeme tu aj steampunk, futuristické divadlo či svet zradnejší, než si dokážeme predstaviť. Štvrtá časť obsahuje zakončenie, ktoré vyrazí dych.

Hoci sa teraz cítim ako žiak, ktorý hodnotí prácu profesora, predsa len sa dotknem každej z poviedok tak, ako to mám pri svojich recenziách vo zvyku.

Aké by to bolo, ak by sme dokázali liečiť poruchy, ktoré dnes považujeme za nevyliečiteľné? Práve na možné následky pokrokov v oblasti neurofyziológie sa zamerala táto poviedka. To, že nič nie je bez nežiaducich účinkov, sa ukáže aj tu. Veľmi sa mi páčilo využitie hudby, ktorá aj dala textu názov.

Nedostatkov som tu našiel len pár, drobnosti, ktoré rýchlo zaniknú v kvalitnom príbehu. Čo je podľa mňa dôležitejšie, etické a morálne otázky, tu v rovine fikcie, môžu jedného dňa zasahovať do bežnej legislatívy.

96/100.

Kratšia poviedka, ale o to pestrejšia. Pôvodne vylepšenie virtuálnej reality sa začne premietať do bežného života hlavnej hrdinky. Úvodná scéna je nasledovaná vysvetlením umne zapracovaným do príbehového rámca, aby sme sa vrátili naspäť. Otvorený koniec poviedke iba prospel.

Toto je jeden z textov, ktorému v podstate niet čo vytknúť. Dej plynie rýchlo, napriek tomu ostane v čitateľovi viac, než len emócia. Plný počet nedám len preto, pretože aj keď som tu napísal skoro samé superlatívy, nebol to najlepší text v zbierke.

99/100.

Sci-fi silne šmrncnuté politikou odohrávajúce sa v prostredí Paríža. Priznám sa, že ma autorka donútila vygoogliť si, čo je slovo intifáda. A aj keď priznáva, že sa v predpovediach netrafila, príbeh som si užil aj tak.

Občas mi ale vadili zvraty, ktoré nie vždy pôsobili prirodzene, aby príbeh napredoval tam, kam má. V každom prípade ale bolo cítiť, že autorku písanie bavilo a to vyvážilo tieto nedostatky. Oceňujem aj cit pre detaily zbrane.

88/100.

Z Francúzska rovno do Indie. Pomsta je jeden z najsilnejších motívov, ktorý ženie človeka vpred. Neobzerá sa na straty, nevadí jej čas. S každou negatívnou myšlienkou mocnie. Budúcnosť Ázijskej únie tak záleží na Mahindovi a tom, čo je ochotný obetovať.

Opäť jeden z vyvážených textov. Bočné línie slúžia na dokreslenie hĺbky postáv, aj mystický bódhisattva pôvodne bol len človekom. Každý náznak je využitý do bodky, spirituálna cesta dostáva na pozadí technológií nový rozmer. Miestami až desivý.

98/100.

Príroda sa bráni dokonalosti. Napriek tomu sa o ňu ľudstvo stále snaží. V poviedke však opäť zaznieva varovný podtón. Žiť vo svete, kde je každý deň nalinkovaný do dokonalosti? Stačí len užívať a všetko sa podarí. Myslím, že posolstvo tohto príbehu je viac než jasné.

Chápem, že príbeh si žiadal nejaký „zásah z vonku“. Ale ten trošku uberal na napätí vytváranom práve dvojicou hlavných hrdinov a ich naoko pokojným životom. Aj tak ale poviedka poteší.

86/100.

Opäť poviedka z medicínskeho prostredia. Neznámy človek nedokáže spať. Už od začiatku je nám jasné, že toto nemôže dopadnúť dobre. Napriek tomu sa hlavný hrdina nevzdáva. Intenzita námetu vás donúti držať protagonistom palce.

Navodená atmosféra, hľadanie odpovedí vedúcich k ďalším otázkam. Trpký koniec čitateľa vyburcuje, aby sa sám zamýšľal, čo za zverstvo stálo za prípadom Johna Doea.

95/100.

Kto z nás niekedy nechcel porozumieť svojmu domácemu miláčikovi? Čo by sa dialo, ak by sme takú technológiu mali, ukazuje tento príbeh. Až na to, že tu ide o záchranu ohrozených slonov, ktorých druh zdecimovala veľká epidémia. Pomerne silný námet, živelnejšie opisy výborne poslúžili svojmu účelu.

Pohľad na dej z dvoch perspektív bol zvolený účelne, hoci miestami ma trošku miatol. Záver však opäť vyznel podarene. Šokujúca pointa je reálnou možnosťou, využitou originálne a kreatívne.

98/100.

Anufrijskharovo. Komplikovaný názov mesta slúžiaceho pre cesty do vesmíru. Stále však ostaneme na Zemi, pretože práve tu hľadá zúfalý otec dcéru, ktorá s ním prerušila kontakty. O nádeji a biznise s ňou sa dozvedáme prostredníctvom širokej škály postáv. Veda zneužitá náboženstvom na manipulovanie ľuďmi znie strašidelne. Hodnotím to aj ako skvelú metaforu na fanatizmus a čo dokáže, ak sa dostane do rúk ľudí, ktorí sa nezastavia pred ničím.

Zaradenie textu je zvolené veľmi vhodne, pretože vesmírny prístav premosťuje plynule k druhej časti. Navyše, musím sa priznať, že sám mám záľubu v tvorbe divne znejúcich názvov a mien. Preto som počas celej poviedky povaľoval meno mesta na jazyku a stalo sa mojím guilty pleasure.

99/100.

Jazykový experiment avizovaný autorkou ma celkom pobavil. Text, pôvodne v angličtine, narazil v češtine na nečakaný problém. Ako písať postavu s duálnou osobnosťou? Riešenie bolo nakoniec zábavne jednoduché.

Príbeh o vražde v cirkuse cestujúcom Slnečnou sústavou sa odohráva na Oberone, mesiaci planéty Urán. Klasická detektívka, selektívne využitie osobností vyšetrovateľa, postupné rozpletanie nitiek. Aj keď od istého momentu sa dala pointa tušiť, zachránil to opis panorámy Uránu na pozadí vesmírnej oblohy. Čo už, v tomto smere som pomerne vďačný čitateľ. Vidím planétu, dávam like. Teraz vážne – navodenie atmosféry vďaka tomu získalo novú, vyššiu úroveň.

96/100.

Transhumanizmus ako vyšitý. Dejová línia je tak groteskná, až je perfektná. Navyše, vďaka tomu zanikajú klišé o kontakte s mimozemskou civilizáciou a otázkach my vs. oni. Šikovne použitá kurzíva presne oddelí to, čo sa deje a čo si hlavná hrdinka myslí.

Použitie hlavolamov možno vyznievalo trochu účelovo. Symbolika bola vždy najlepším prostriedkom na komunikáciu. Sami sme v sonde vyslali posolstvo o Zemi zakódované v symboloch. Prečo by teda mimozemská civilizácia nemohla použiť niečo podobné?

95/100.

Tu som už mal trošku rozpačitejšie dojmy. Samotná dejová línia o prieskume planéty s extrémne eliptickou dráhou bola skvelá. Malo to nádych katastrofických filmov o vesmírnych výpravách, bol v tom vzťah, úprimná láska a túžba posunúť hranice poznania. Rovnako tak aj adekvátna dávka tragédie.

Preto mi trošku nerezalo orámovanie poviedky do nejakej futuristickej výpravy. Možno budem za kacíra, ale mne osobne by nevadilo, ak by ostala len línia o dvoch vedcoch. Kvitujem ale rozumnú mieru vedeckých detailov.

82/100.

Ako píše Julie v predhovore k poviedke: „Miluji noir.“ Myslím, že v tomto sa zhodneme. Prostredie umierajúceho mesta a jeho ľudí bez šance na záchranu k tomuto žánru priam vyzýva. Napätie graduje s každou odumierajúcou štvrťou, otázka prežitia núti ľudí k zvláštnym činom.

Práve tu sa autorke podarilo geniálne skĺbiť až tri pohľady na dej, pričom pasáže Aurory perfektne zapadnú do celého deja. Spočiatku čitateľa vyrušia, vďaka nim však pointa vyznie o to údernejšie. Pretože každý má za ušami a môže byť len figúrkou v hre, o ktorej si myslí, že ju má pod kontrolou.

98/100.

Dúfam, že sa autorka teraz neurazí, ale takto sa píše poviedka o klišé, ak má vyznieť novo a originálne. Samotný námet tu bol už tisíckrát – civilizácia nám zanechala dar, „wau“ efekt, potom „už-nie-tak-wau“ efekt a morálne dilemy. Ba aj teroristické činy a polarizácia spoločnosti je niečo, čo sme čítali vo veľkom spektre diel.

Je to ale spôsob spracovania, ktorý dáva poviedke to správne čaro. Vhodne zvolená retrospektíva, postupné zlievanie minulosti a súčasnosti. Žiaľ, isté veci som tušil už od polovice poviedky. Dokonca aj niektoré motívy boli pomerne očakávané. Text má však stále veľkú kvalitu a s prehľadom žiari na poli fantastiky. Nie je to pre mňa ideálne, ale nenapadá mi, čo by tam mohlo byť lepšie.

86/100.

Steampunk ako vyšitý. Iste, na začiatku sa mihnú sci-fi kulisy a nejaké historky o červej diere. Ale tým to hasne a my si môžeme užiť plavby na vzducholodiach, intrigy a spory spoločenských vrstiev ako z Anglicka devätnásteho storočia. Len umiestneného na veľmi vzdialenom svete.

Dalo by sa namietať, že to do časti mimo Slnečnej sústavy nepatrí. Ale kde by ste našli planétu vhodnú pre tento príbeh? Zatiaľ je len v autorkinej fantázii, ale myslím, že je len otázkou času, kedy ju nájdeme aj skutočne. A potom, kto vie?

98/100.

Autorkine predhovory výstižne dopĺňajú poviedky a navodzujú atmosféru. V tomto prípade dokonca prezradila kľúčový mechanizmus z deja. Napriek tomu ale tajomno ostalo zachované. Zvrat som síce predvídal o niečo skôr, ako prišiel záver, ale postava Dominika vo mne vyvolala súcit a sympatie. A to je známkou dobrého textu a jeho protagonistov.

Predstavenie takého divadla by som si pozrel. Ale hercom v ňom by som byť nechcel.

94/100.

Už v úvode som spomínal, že plný počet som si šetril pre iný text v zbierke. Nuž, tu ho máte. Jediná novela v knihe sa veľmi rýchlo stala jej vlajkovou loďou. Aspoň z môjho pohľadu.

Dokázala totiž vo mne vyvolať pocit epických vesmírnych výprav, zákulisných ťahov, ilúzií a hier s mysľou. Myšlienka, aké krehké dokáže byť naše vedomie či naša samotná existencia, zaberá hádam vždy. Tomuto účelu opäť poslúžilo niekoľko dejových línií.

Text má neuveriteľné tempo. Vždy, keď si je čitateľ istý, dej zmení tempo a plynutie. Mŕtve postavy ožívajú, nikto nikomu neverí. Navyše, existencia záhadného Mesta nenechá nikoho na pokoji. Až príliš neskoro si všetci uvedomia, čo treba urobiť.

Záver je možno z kategórie predvídateľnejších, ale aj tak som oplakal skon jednej z postáv. Kvôli tomu všetkému, plus pocitu z epickej space opery, som musel dať plný počet. Vlastne, kecám. Chcel som dať. 

100/100

Ináč ako poéziou sa to skončiť nemohlo. Autorka chcela zistiť, ako dobre ovláda angličtinu. Tak jej padol vhod námet z istého vedeckého článku (referencia je v predhovore). Preložené do češtiny to dostalo nový rozmer. Ak sme chceli ísť ešte ďalej, podarilo sa.

Málokedy vyjde taký klenot, ako sú Světy za obzorem. Myslel som si, že toto slovné spojenie v súvislosti s knihou nepoužijem, minimálne nie do vydania nového dielu série Algor. Som ale rád, že som mohol chváliť, pretože ozaj bolo čo. Julie Nováková má k vede blízko (podľa jej stránok má za sebou biológiu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity), navyše čo sa týka astronómie, fyziky a podobných odborov, je v nich ako ryba vo vode. Skrátka, keď sa práca a hobby spoja a človeka to ešte aj baví, výsledkom je takmer vždy kvalitný text.

V závere už len autorka objasňuje svoje pohnútky k písaniu a plány do budúcna. Dodám len, že sa máme na čo tešiť.

Titul: Světy za obzorem

Rok vydania: 2018

Vydavateľstvo: Brokilon

Počet strán: 596

ISBN: 978-80-745-6386-7

Hodnotenie: 100/100.