Tvrdá kvalitná väzba, krásna obálka od Martiny Pilcerovej, dobrá práca v zalamovaní a pekné oddelenie textov od publicistiky, rozdelenie poviedok do dvoch časti – to všetko hovorí o kvalitnej práci vydavateľstva. Je nutné spomenúť, že Jozef Žarnay uchvátil už svojím debutom v žánrej detskej / mládežníckej sci-fi a na jeho knihách vyrástla celá generácia, ktorá je aktuálne v najproduktívnejšom veku. Alexandra Pavelková, ktorá k zbierke napísala predslov, sa radí medzi nich. Tak isto aj ja a mnohí ďalší. Niet pochýb, že hoci ako deti sme možno podprahové témy ekologického či anti-atómového posolstva Žarnayových próz primárne nevnímali, určite na nás zanechali svoje stopy a ovplyvnili nás. To, čo nás ale upútavalo, boli neobvyklé dobrodružstvá v doposiaľ nepoznaných priestoroch a výzvach.

Ako teda s dlhšími prozaickými textami autora stoja v porovnaní jeho kratšie? Najprv krátko zhodnotím jednotlivé poviedky a následne sa pozrieme na celkovú koncepciu zbierky.

Na môj vkus trochu rozvláčna a neimponujúca poviedka so zaujímavým rozuzlením, ale relatívne bezfarebnými postavami. Možno pre niekoho, kto už čítal X poviedok o Rexovi, to bude zaujímavejšie, ale ja si na neho nespomínam a tak tu pre mňa žiaľ nefunguje ani pocit film noir - ani zápletka. Dokonca by som povedal, že nechápem jej zaradenie nielen do knihy, ale najmä ako poviedku otvárajúcu túto zbierku. Osobne by som ju zaradil niekam neskôr. Škoda aj malej tlačiarenskej chyby.

Veľmi príjemná mikropoviedka, ktorá sa pohráva s vplyvom mimozemšťanov na vývoj našej civilizácie. Škoda, že je trochu predvídateľná a tým činom bez prekvapujúcej pointy. Napriek tomu je záver veľmi mrazivý. Pri tom pomyslení mi naskočili zimomriavky… Výborný výber kontrahentov ohľadom vývinu, hoci osobne tipujem, že oko chobotníc je predsa len dostatočne vyvinuté, takže akosi tam potom pokuľháva logika samotnej poviedky. Napriek tomu sa to číta fajn.

Stret dvoch paralelných svetov na pozadí ekologických odkazov, korupčných škandálov a bezohľadných charakterov – na začiatku príjemné čítanie, ktoré následne končí v banálnej pointe s malými fanfárami. Žiaľ, ani logicky to celé nedáva veľmi zmysel.

Veľmi plastická poviedka, ktorá mi dlho ostávala v pamäti. Možno preto, že autor sa tu ako bývalý pedagóg cíti ako doma. Miesto činu: škola. Zápletka: prelomenie dimenzií prostredníctvom nevysvetliteľných fyzikálnych úkazov. Osobne by som možno privítal ešte viac humoru, keďže je veľmi príjemným spestrením a dobre tu pasuje. Zakončenie je bez veľkých zvratov, ale vyplýva z kvázi-realistického zázemia poviedky.

Svety, v ktorých sa odohrávajú príbehy Jozefa Žarnaya spolu tvoria ucelený vesmír. Práve Atlas svetov to exemplifikuje na poviedke, ktorej príbeh je jasný, plynule sa posúva dopredu, no žiaľ nie príliš impozantne kulminuje. Fanúšikovský servis to síce má – dočkáme sa krátkeho prehľadu jednotlivých planét a planétok známych z ostatných poviedok, no to je asi tak všetko.

Mikropoviedka, ktorá síce má potenciál zaujať a pomraziť, no jej emocionálny náboj je minimalizovaný jej rozsahom. Postavy v nej sú rolové, bez vlastných identít, obmedzené na funkcie, čo sa nakoniec prejavuje aj tým, že absentuje používanie ich vlastných mien. Nevysvetlený moment stretu s mimozemskou civilizáciou tak zneje možno zaujímavo, no bez akéhokoľvek efektu.

Príjemná uchronická poviedka pohrávajúca sa s alternatívnym vývinom dejín a tým, ako sa v tomto „inom“ kvázi steampunkovom Slovensku musia zorientovať dvaja mladí turisti nocujúci na Kriváni. Osobne by som rád videl, ak by to nebol len krátka poviedka, ale niečo dlhšie, pretože potenciálu je tu veru veľa a končí to práve v momente, kedy by sa mohla začať tá pravá akcia.

Tu končí prvá časť knihy, ktorá má názov Záhadné stretnutia.

Druhá časť knihy je titulovaná Z archívu Galaktickej polície a všetky jej poviedky tvoria akúsi mozaiku sveta točiaceho sa okolo poručíka Galaktopolu, Rada Torysana. Jeho meno síce pramení doslova v metropole súčasného Šariša, no musím priznať, že týmto jeho atraktivita pre čitateľa hasne. Skôr ako Rad, sú v poviedkach vykreslení ostatní protagonisti – či sa už jedná o administrátora Borga, geológa a teológa v jednej osobe Browna alebo miliardársku vdovu Gloriu Foxovú. Napriek strohému opisnému štýlu má čitateľ po pár poviedkach pocit, že už dôverne pozná bar na Nyrfe, ktorý Torysan s Borgom frekventujú pomerne často alebo sa prediera džungľou Lurydy. Jednotlivé poviedky majú kolísavú kvalitu zápletok. Niektoré sú až triviálne nezaujímavé. Iné zase útržkovito pripomínajú zaujímavé detektívne prípady. Do hĺbky, ohrozenia postáv ale autor nezachádza. Všetko je vysvetlené až príliš rýchlo a bez okolkov. Torysan sa takto javí v dnešnom modernom svete až príliš prezieravo a bezchybne. Aktuálny čitateľ by skôr očakával už skoro klasicky anti-hrdinu. Tu naozaj skôr prischýna označenie zo zadnej strany knihy, že sa jedná o detektívku štýlom zo 70. a 80. rokov minulého storočia. Zaujímavým momentom sú však práve prepojenia medzi jednotlivými poviedkami, osudmi ich postáv a ich pomaly a cez detaily sa kryštalizujúca minulosť. Je príjemné sledovať, že napriek malému priestoru sa niektoré postavy vyvíjajú a pomaly získavajú stále silnejšie kontúry.

Na druhej strane je nutné podotknúť, že texty by v niektorých prípadoch potrebovali silnejšiu ruku editora. Archaické názvy nielen v technickom ale aj bežnom výbere slov tu čitateľa iritujú. Niektoré vety – hoci len výnimočne – nedávajú na prvé prečítanie zmysel a čitateľ je tak nútený zastaviť a prerušiť plynutie textu, aby sa vrátil a prečítal si odsek alebo súvetie odznovu. Niektoré poviedky končia autorskými dodatkami, ktoré už vyplývajú zo samotných poviedok a zdajú sa mi byť zbytočné.

Výber poviedok do zborníka je trochu nesúrodý, no zároveň poskytuje relatívne dobrý pohľad na široký záber Jozefa Žarnaya. Osobne by som si židal, aby sa mnohé z nich dočkali dlhšej verzie, pretože potenciál v nich zostáva nevyužitý a skôr pripomínajú skicu ako poviedku.

Napriek tomu všetkému je to dobrý pocit, držať v rukách ďalšiu knižku od tohto velikána slovenskej scifi a vidieť napr. jeho poviedky o Radovi Torysanovi v ucelenom vydaní. Potom aj slová Glorie Foxovej v poslednej poviedke znejú nostalgiou pre čitateľa. Podobne, ako sa hrdinovia objavujú na pokraji našej slnečnej sústavy a smerujú k Zemi, tak aj čitateľ má pocit, že sa domov do jeho knižnice vrátil jeden z autorov, ktorého tam už dlho nebolo chyrovať…

„Vraciame sa domov… vraciame…“