RoboCop – veľmi neobjektívna recenzia

Pre začiatok je potrebné povedať jednu vec: Nie som fanúšikom RoboCopa, nikdy som ním nebol a ani aktuálny film tento môj postoj nezmenil. Tento text nemá ambíciu byť recenziou v pravom slova zmysle, jeho ambíciou je ventilovať moju frustráciu. Ak máte RoboCopa radi, alebo ste ho ešte nevideli, radšej ani nepokračujte v čítaní. Bude nasledovať veľa tendenčne podaných spoilerov :-)
jurinko
Filmová história scifi
RoboCop - Plagát - Latest ‘RoboCop’ Promo Image Teases The Drones
RoboCop - Plagát - Latest ‘RoboCop’ Promo Image Teases The Drones / Zdroj Disclaimer
RoboCopa som prvýkrát zachytil zhruba v rovnakom čase ako Terminátora 2, čiže na základnej škole. Je pravdou, že napriek realite, v mojom osobnom vesmíre sa Terminátor 2 vyskytol skôr, než akýkoľvek RoboCop, čiže môj pohľad na RoboCopa bol určite zaťažený porovnaním s Arnoldovou životnou úlohou.
A toto porovnanie nedopadlo vôbec dobre. Kým Terminátor 2 bol fantasticky prepracovaný, v rámci predstaveného sveta logický (cestovanie v čase sa tu berie ako axióma), dobre vystavaný, napínavý a dokázal som sa s ním stotožniť (pri záverečnej scéne v roztavenom železe mi svojho času bolo takmer tak smutno, ako keď zabili filmového Winnetoua), koncept RoboCopa mi od začiatku vôbec nesadol. Už ako dieťa som nedokázal pochopiť, prečo psychopatickí záporáci nedokážu RoboCopa streliť do toho jeho odhaleného ksichtu a ukončiť tak jeho aj svoje trápenie raz a navždy, ani to, prečo do šľaka je jediná slabina kombinácie človek-stroj tak hlúpo odhalená.
Keď sa na to pozriem s odstupom času, tak RoboCopa považujem proste za béčko z osemdesiatych rokov, ktoré sa náhodou stalo fenoménom (hoci fakt nechápem prečo), kým Terminátor 2 je podľa mňa nadčasová záležitosť, ktorá aj po rokoch dokonale funguje, pričom to nie je iba zásluhou pokrokových vizuálnych efektov. Terminátor sa v mojich očiach stal fenoménom úplne zaslúžene. (Hovorím najmä o „dvojke“, pretože hoci mal aj pôvodný Terminátor niečo do seba, osobne by som ho zaradil do rovnakej 80s béčkovej kategórie, ako RoboCopa z roku 1987 a bez „Súdneho dňa“ by sa z Terminátora nestal až taký pojem, na ktorý sme dnes zvyknutí.)
Dobre, to je v krátkosti exkurz do histórie môjho vzťahu s RoboCopom. Ale ako do celého tohto obrazu zapadá aktuálny film? Nuž, v zásade ešte horšie, než pôvodný RoboCop z roku 1987, jeho filmové či seriálové pokračovania (ktoré som sledoval iba sporadicky, lebo som to naozaj psychicky nezvládal :-) ).
Dnes sa totiž píše rok 2014 a medzičasom sa roboty ako téma už takmer vyčerpali. Kým v roku 1987 sa tomuto konceptu ešte dalo veľa odpustiť (aj samotný Terminátor z roku 1984 ešte trpel na trhaný pohyb filmovej robotiky), už Terminátor 2 nám ukázal, že hýbať sa ako zle namazaná plechovka nie je zrovna cool, rovnako ako „pol hodiny“ mieriť, kým sa nášmu hrdinovi konečne podarí vystreliť. Keď si predstavím, že by pod oknami Cyberdyne Systems proti Arnoldovi spolu s policajtami stál aj RoboCop, neviem sa ubrániť zhovievavému úsmevu, pretože pre zabijácky stroj z budúcnosti jednoducho nepredstavuje hrozbu.
Lenže to nie je všetko. Spojenie človeka so strojom? Fajn, pozrime si Star Trek: Prvý kontakt (nakrútený prekvapivo dávno, už v roku 1996), kde Borgská kráľovná v pamätnej scéne jediným fúknutím spôsobí Datovi zimomriavky na umelo implantovanej organickej pokožke. Prečo sa od prepracovaného Star Treku, postaveného na naozaj prevratných technológiách a výborne zvládnutej psychológii postáv vracať k ľudskému mozgu a ksichtu v plechovom obale? A ak už, tak prečo sa budeme tváriť, že je to niečo úžasné? Keď sú možnosti RoboCopa z roku 2014 hlboko pod Iron Manom (s ktorým zdieľa niektoré dizajnové prvky, napríklad skelet poskladaný z asi tritisíc kusov, namiesto jednoduchej a zmysluplnej konštrukcie, kde sa nemá čo pokaziť)? Keď ešte aj roboti z desať rokov starej filmovej adaptácie Asimovho Ja, robot, sú vrtkejší, rýchlejší, krajší (dizajnovo čistejší) a výkonnejší, než dnešný RoboCop? Ktorý dokáže tak maximálne (aj to s námahou) poraziť automatických humanoidných dronov, pripomínajúcich tie hlúpe a nešťastné výrobky, z ktorých si v Star Wars opakovane robili vyloženú srandu a používali ich vo veľkom ako „Kanonenfutter“?
Toto má dnes niekoho ešte zaujať a ohúriť?
Ale dobre, pripusťme, že dobrý akčný film nie je postavený na porovnaní schopností hlavného hrdinu voči hlavným hrdinom iných filmov. Dajme tomu, že dobrý akčný film je postavený výlučne na príbehu, pozadí sveta, psychológii postáv a napätí. Zabudnime na moment na to, že motivácia natočiť nového RoboCopa bola pravdepodobne čisto ekonomická a odmyslime si predstavu, ako výrobcom školských tašiek v Číne svietia oči nad tým množstvom nažehľovačiek, ktoré zvýšia cenu ich inak bezcenných výrobkov. Nechajme toto všetko bokom a opýtajme sa zásadnú otázku.
Funguje RoboCop ako film?
Odpoveďou je: Nie.
Základná premisa je nelogická až strach. Máme tu vojenské drony, ktoré operujú mimo územia USA, sú riadené automatickými systémami a vybavené istou palebnou silou, ale z nejakého dôvodu sa nesmú používať na domácej pôde. Ten dôvod je nám predstavený ako zákon, ktorý zakazuje rozhodovať o ľudských (rozumej amerických) životoch robotom (v skratke povedané). A vraj je to zákon, ktorý nemá ani jednu „loophole“, čiže dieru či kľučku, pomocou ktorej by ho bolo možné obísť. (Bol by to mimochodom asi prvý zákon v dejinách, ale pre tentokrát to nechajme stranou.)
Keď biznismena par excellence, ktorého veľmi dobre hrá Michael Keaton, na verejnosti ako malého chlapca zhodí senátor, bojujúci za Zákon, biznismen vymyslí „geniálny“ plán. Čo keby sme dali dovnútra toho robota človeka? Čo keby o „stlačení kohútika“, ktoré tak vadí senátorovi a je zakázané zákonom, rozhodoval nie program, ale človek? Nebolo by to super? Bolo! Takže poďho investovať 2,6 miliardy dolárov do projektu, ktorý možno vyjde a možno nie, pretože nič také doteraz nikto neskúsil, jeho výsledkom bude jeden (!) prototyp (!), ktorému dáme dve zbrane (jednu zabíjajúcu a jednu nezabíjajúcu, nech je to väčšia sranda) a pustíme ho do ulíc, riešiť zločiny.
Zdá sa vám to úplne mimo akúkoľvek logiku? Nie ste sami.
Z Alexa Murphyho, ktorého si vyberú spomedzi zopár zmrzačených policajtov preto, lebo je údajne mimoriadne emočne stabilný, sa stane mimoriadne emočne labilný RoboCop. Ono je to aj pochopiteľné. Prežiť vlastnú smrť a zobudiť sa v debilnom obleku ako kripel, skladajúci sa z hlavy, dýchacej trubice, pľúc a pravej ruky, ktorý bude vlastnej žene iba na obtiaž, keďže už na akékoľvek nežnosti a blízkosť môžu zabudnúť, ktorý sa nezahrá so synom, pretože jeho deň sa skladá z práce a „údržby“ (ten famózny oblek akosi nezvláda držať pri živote jeho organické časti, takže mu je treba čistiť krv a zásobovať ho živinami cez hadičky) – to by zložilo aj Nicka Vujicica. Nechcel by som byť tým úbohým terapeutom, ktorému raz prídu do ordinácie...
Okrem toho je jeho prevádzka evidentne finančne náročná asi ako vesmírny program – celý labák, a.k.a. riadiace centrum, permanentne obsadené top vedcami a top technikmi, sa stará iba o to, koľko má chlapec dopamínu, či sa náhodou nemá v pláne už za sekundu zrútiť (počítačové systémy si nerozumejú s emočným vypätím svojho „pána“) a či ho náhodou netreba vypnúť, keď robí moc veľký bordel. Gratulujem, to sa určite oplatí.
Jeho prínos je v podstate taký, že má v gebuli nahratú celú policajnú databázu, disponuje systémom na rozpoznávanie tvárí a je nechutne bojovo výkonný (nie všeobecne, iba na pomery filmu, a aj to s výhradami, keďže všetci poznajú slabiny jeho panciera). Bojovú výkonnosť dosiahli tak, že, pozor! – obišli jeho slobodnú vôľu v momente, keď sa dostane do bojovej situácie, čiže reaguje úplne ako robot. Tadáá, Michael Keaton nech vyhodí celú batériu právnikov, pretože jeho doktor našiel akúsi šedú zónu, ktorá umožňuje nasadiť robota so sampíkom do ulíc napriek zákonu, ktorý to zakazuje, a to iba tým, že do toho robota ako „spolujazdca“ navŕtal aj človeka. Počkať, ako sa to volá? Aha, už viem – TO JE PREDSA „LOOPHOLE“!!!
A takýto je celý film.
Predstaví nám neprekročiteľný zákon, ktorý v zápätí prekročí. Predstaví nám emočne stabilného policajta, ktorého zmení na emočnú trosku. Predstaví nám obmedzenia jeho emócií (vonkajším systémom), ktoré vzápätí Murphy v rámci zápasu o vlastnú ľudskosť obíde. Predstaví nám (úplne zbytočne) protokol dvojnohého mecha, ktorý mu bráni strieľať, keď je v dráhe jeho kolega – aby vzápätí kolegu rozstrieľal na kašu, keď sa pod jeho nohami plance RoboCop. Predstaví nám „red asset“ (akýsi bezpečnostný náramok, označujúci ciele, na ktoré droni, mechovia ani RoboCop nemôžu strieľať), aby na konci filmu RoboCop obišiel aj tento zákaz a na streche mrakodrapu zastrelil „red asset“ chráneného biznismena.
RoboCop z roku 2014 nie je film o policajtovi, ktorému technický pokrok umožní vrátiť sa zo záhrobia. Je to film o tom, že keď má niekto už príliš veľa peňazí, tak je taký odtrhnutý od reality, že radšej namiesto centralizovanej databázy, vybavenej rozpoznávaním tvárí (ktorá už musí existovať aj dnes, takýto systém sa určite nevyvíja zároveň s humanoidnými robotickými telami, pre Kristove rany), nenásilných „sledovacích“ dronov (ani nemusia byť humanoidní, stačili by lietajúce kamery a možno by mohli mať nejaké vystreľovacie sledovacie šípky alebo čo) a systému, v ktorom informáciami disponujú stroje, ale „spúšť stláčajú“ ľudia, a ktorý je tak plne v súlade s požiadavkami onoho „neprekročiteľného“ zákona, investuje 2,6 miliardy dolárov do prototypu, ktorý sa striedavo správa ako nehumánny stroj (čo vadí jeho žene, ale aspoň znižuje kriminalitu) a striedavo ako kovboj na ceste za pomstou (čo jeho žene nevadí, lebo je to aspoň on, ale zas to vadí všetkým okolo, ktorí nad ním strácajú kontrolu). Aby ho vzápätí neváhal dať zabiť, čiže spláchnuť 2,6 miliardy do záchoda a povedať si „sorry, tak toto mi nevyšlo“. To, že mu nevyjde ani snaha Murphyho zabiť, je dopredu jasné a napätie sa nedostaví v tomto filme v podstate nikdy.
RoboCop je tak vedľajšou postavou. Hlavnou postavou je biznismen Michaela Keatona, ktorý formuje svet okolo seba, všetko má premyslené a z jeho zvráteného uhla pohľadu, reprezentovaného dementnou právničkou a smiešnym marketingovým poradcom, to aj celkom dáva zmysel. Škoda, že to napokon tak kolosálne domrťasí, že nie je schopný ani si priznať chybu a vo falošnej nádeji, že RoboCop ho nemôže zabiť, podcení jeho fantastickú silu lámať bezpečnostné protokoly. Dalo by sa povedať, že si vlastne svoju smrť zaslúžil. Paradoxne však nie preto, že by bol zlý, kupoval si médiá, lobboval u senátorov, „človeka v stroji“ (vrátane jeho rodiny) používal iba ako marketingový ťah a napokon chcel nášho klaďasa, po ktorom sa volá film, zabiť. Jednoducho preto, že bol taký neskonale sprostý, že si o smrť proste koledoval. Je dokonalým hereckým umením Michaela Keatona (hlavnej postavy), že drvivá väčšina týchto vecí začne človeku vadiť až keď opustí kino. Jeho herecký výkon (spolu s Gary Oldmanom, riešiacim morálne dilemy, čo bol síce odvar, ale na pomery filmu psychologizácia ako lusk) ma udržal v kine a dokonca mi ponúkol ilúziu toho, že sa na tom filme bavím. A možno som sa naozaj aj bavil, veď sledovať, s čím novým biznismen príde, bolo vlastne celkom fajn.
Môj kamarát, s ktorým som bol v kine, povedal, že s RoboCopom sa asi málokto stotožní, pretože vidieť „svojho“ hrdinu ako na vonkajšiu pomoc odkázaný súbor zopár orgánov asi nebude pôsobiť obzvlášť príťažlivo. Škoda, že s RoboCopom sa nedá stotožniť ani psychologicky a emočne. To, že ten koncept je prekonaný (chce sa mi napísať „debilný“, ale keďže samotný koncept je z roku 1987, tak to by asi bolo prisilné slovo), je jedna vec. To, že v tom filme nefungovala ani rámcová psychológia údajne hlavnej postavy, že sa jej emočné stavy menili až príliš roboticky, to, že jeho rodinné vzťahy náhle asi v tretine filmu úplne stratili svoju hĺbku, to všetko je skutočným zlyhaním tohto filmu. Ak už chceme oživiť prekonaný námet, musíme sa naň pozrieť novými očami a presunúť ťažisko príbehu inam, než na bojové scény (v ktorých navyše Alex Murphy opakovane pomerne tesne unikne smrti a rozstrieľaný pancier s dierami ako detská päsť vyvoláva v divákovi otázky, ako hlboko má uložené tie citlivé mäkké tkanivá).
Ale tvorcovia filmu sa na toto všetko vykašľali, a tak si Michael Keaton naozaj ukradol film pre seba.
Až tak, že napokon z toho celého vyplýva iba jedno:
RoboCop z roku 2014 by bol celkom pozerateľný film – keby v ňom neúčinkoval samotný RoboCop.

jurinko

jurinko

Súvisiace objekty SFDB

(2014)

RoboCop

Diskusia

Culter
Wow. :) To bola smršť. To je tak dobré, že by si z toho mal urobiť pravidelnú rubriku...
28.02.2014
jurinko
Ked som videl toto: http://fanzine.topzine.cz/rece nze-robocop-vymenil-krev-za-pr imocarou-satiru-a-skvele-herce , (bez medzier), co tomuto filmu dalo 80%, tak ma skoro vystrelo :-)
01.03.2014
Culter
Idem pozrieť...
01.03.2014
Culter
:))) som zmätený... toto rozhodne len pozretie... :)
01.03.2014
Peter Molnár (Posledný vzdušný pirát Zemplína)
Jurinko, valcuješ ! :-D Veľmi subjektívna recenzia či nie, vieš argumentovať, vieš nájsť prehnané logické diery a máš talent dať to dokopy. Toto je prvá recenzia od teba, ktorú som si na scifi.sk prečítal, ale odteraz budem tvoje recky čítať pravidelne.
01.03.2014
jurinko
;-)
01.03.2014
Martin
ako divakovi sa mi film pacil a takisto aj tato (ne)zaujata kritika/recenzia ;-))
02.03.2014

Zostávajúci počet znakov:

(len pre registrovaných).

Registrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zaregistruj sa, a môžeš dostávať komentáre k témam a článkom, ktoré ťa zaujali.

Súvisiace objekty SFDB

(2014)

RoboCop