Rozhovor s Jurajom Červenákom viedla a spracovala Mária Hegedüšová.

M.H.: PegasCon sa dnes v Prešove koná po 12 rokoch a keďže bývate v Banskej Štiavnici, mali ste to trochu od ruky. Bolo ťažké presvedčiť vás, aby ste sa na ňom zúčastnili alebo ste sa na túto akciu tešili?

J.Č.: Nebolo to ťažké, pretože ja som žil päť alebo šesť rokov v Košiciach a do Banskej Štiavnice som sa vrátil pred rokom a pol. Niekoľkokrát som v Abarate bol, dokonca som niečo ako krstný otec tejto čajovne, takže keď ma dievčatá, s ktorými sa poznám už dávno z rôznych iných conov pozvali, povedal som, že si veľmi rád urobím výlet na východ.

M.H.: Čo na PegasCone oceňujete, čo sa vám páči najviac?

J.Č.: PegasCon je výrazne iný než takzvané cony, ktoré sa dnes už aj u nás robia multimediálne. Kedysi to boli zrazy sci-fi a fantasy fanúšikov, ktorí si rozprávali, čo čítali, aký film videli a robili rôzne prednášky. Ešte za čias, keď si nemohol každý zaobstarať na internete akýkoľvek film, vždy niekto niečo zohnal a doniesol to na videokazete. Takže to boli také tie staré cony. Dnes už sa robia cony úplne inak, sú veľké a zamerané na celkom iné cieľové skupiny – na hráčov počítačových hier, na fanúšikov manga, anime, japonských kreslených seriálov a komiksov a my, čo sme takí tí starí žánroví fanúšikovia, my sme okrajová skupina. My sa už len pozeráme na mladé baby v kostýmčekoch, ako tam behajú a vravíme si, za našich čias to nebolo (smiech).

No a tento PegasCon je komorný, má atmosféru starých conov, keď sa stretli fanúšikovia a nehučali všade počítačové hry. Tu sa ľudia hrajú, ale s kartičkami, doskové hry a to je milé, staromódne. Lákalo ma to, pretože ja nemusím ísť na con, kde je veľa ľudí, ako napríklad na IstroCon, kde bolo dohromady asi 10 000 platiacich ľudí. Toto je con pre pár desiatok ľudí, čo je príjemné.

M.H.: Chystáte sa v blízkej budúcnosti na nejakú podobnú akciu? Kde vás môžu fanúšikovia vidieť?

J.Č.: Áno, na SlavCon, čo bol pôvodne con zameraný na históriu a slovanské mytológie. Je to väčšie podujatie v Bratislave, ktoré sa bude konať koncom apríla. Tam chodievam pravidelne už niekoľko rokov. Je to tiež ešte taký staromódny con, kde sa ľudia viac zaoberajú fantasy, históriou, mytológiou alebo science-fiction.

M.H.: Na čom momentálne pracujete?

J.Č.: Teraz som dokončil knihu Zlato Arkony 2, čo je pokračovanie príbehov o Černokňažníkovi Roganovi. Tá kniha vyjde na jar, budeme ju krstiť práve na SlavCone, no a medzitým už pracujem na knihe, ktorá má pracovný názov Mŕtvy na pekelnom vrchu, bude to historická detektívka z prelomu 16. a 17. storočia. Pôjde o knižný cyklus, kde sa každý prípad bude odohrávať v inom meste, napríklad v mojej rodnej Banskej Štiavnici, v Prahe, vo Viedni, v Prešporku a ďalších mestách vtedajšej Svätej ríše rímskej.

M.H.: Na ktorú zo svojich kníh ste najviac hrdý? Stále u vás vedie Biela veža?

J.Č.: Biela veža je vo všeobecnosti medzi fanúšikmi obľúbená, má povesť najlepšie napísanej knihy, je to veľký epický príbeh posplietaný z mnohých dejových línií a je to skôr historický epos s malými prímesami fantasy, ale ja mám stále najradšej tú knihu, ktorú práve idem napísať. Ešte stále som však hrdý na Dobrodružstvá kapitána Báthoryho. Spisovateľ by ale nemal mať rád svoje knihy, skôr by mal byť kritický, aby každú ďalšiu mohol napísať lepšie a inak. Preto poviem, že svoje staré knihy nemám rád a mám rád knihu, ktorú práve teraz píšem.

M.H.: Máte veľa obľúbených kníh, existuje taká, ktorá bola pre vás zlomová?

J.Č.: Zlom bol pre mňa Andrzej Sapkowski a jeho séria o zaklínačovi, ktorá asi prvá vniesla do fantasy slovanské prvky. Na prvý pohľad sa odohráva v tolkienovskom svete trpaslíkov a podobných bytostí, ale má slovanský nádych a je to také zemité. Jeho postavy sú šťavnato východoeurópske, aj si zanadávali a nesprávali sa čiernobielo, čo ma ovplyvnilo najviac. Priznám sa, že toto som si prečítal skôr než Pána prsteňov, ktorého som už potom nedokázal dočítať, lebo mi pripadal patetický a staromódny. Ja ten príbeh milujem, hlavne filmy, ale pre mňa bol Sapkowski autorom, ktorý ma voviedol do fantasy.

Pozeráte veľa filmov a seriálov, existuje nejaký, ktorý ste považovali za tak zlý, že ste ho nedokázali dopozerať do konca?

Filmov, ktoré nedopozerám je veľmi málo, väčšinou dopozerám aj tie úplne najhoršie. Keď už začnem, tak dopozerám. Aj keď ho vypnem v polovici, tak niekedy o mesiac, keď si od toho oddýchnem, ešte to dorazím, aby som zistil, či sa nestal zázrak, že v druhej polovici to začal byť vynikajúci film. Už sa totiž stalo aj to.

M.H.: Na vašej stránke píšete, že vás „ukrutne baví“ varenie. Čo varíte najradšej? Radi skúšate nové jedlá a experimentujete alebo staviate na slovenskú klasiku?

J.Č.: Skôr experimentujem, ale v rámci normy a slovenských možností. Aby som išiel variť hady, tak to nie (smiech). Som domased, spisovateľ na plný úväzok, takže sa to tak vyvinulo v živote, že varím. Som mäsožravec, takže pripravujem skôr jedlá na tento spôsob. Vegetarián zo mňa nikdy nebude.

M.H.: Kedysi ste aj kreslili komiksy, nechcete sa k tomu vrátiť a niečo vydať?

J.Č.: Chcem, ale je to pomerne nereálne, lebo komiks sa akoby nechcel uchytiť v Česku a na Slovensku. Samozrejme aj tu sú šikovní tvorcovia, napríklad partia chalanov z Košíc, ktorí vydávajú internetový komixový magazín Bubliny. Komiks je veľmi náročný a ja sa živím písaním, ale rád by som spolupracoval na komiksoch ako scenárista.

M.H.: Páčilo by sa vám, ak by na základe vašich kníh vznikla videohra? Existuje už nejaká?

J.Č.: Videohra nie, aj keď už boli náznaky, nič sa z toho nevyvinulo. Skôr sa vyvíjajú veci smerom k filmom a k televíznym seriálom. Nie však adaptácie mojich diel, pretože moje knihy, aj tie komornejšie, sú na sfilmovanie úžasne náročné, ale momentálne píšem pre českého režiséra a producenta scenár fantasy, ktorý maskujeme za rozprávku, s názvom Kráľovná obrov. Pôjde o čistokrvnú fantasy určenú pre deti. Nebude to typická česká rozprávka o vodníkoch, princeznách a čertíkoch, bude to temnejšie a stredoveké, prirovnal by som to k Snehulienke a lovcovi.

Ďakujeme za rozhovor!