„O hneve Achillea, syna Péleovho, zabijaka súcit nepoznajúceho, osudom k smrti predurčeného, nám spievaj, ó Múza.“

Takto začína slávny Homérov epos, Iliada a Odysea. Rovnakými slovami začína aj dualógia od pána autora Dana Simmonsa. Ten spomínaný titul “pán autor“ je určite zaslúžený, pretože len málokto by sa pustil do takého bláznivého projektu, akým nepochybne Ílion a Olymp je.

Tí, ktorí v minulosti čítali Simmonsov Hyperion a jeho pokračovania, vedia, že dej oboch kníh je rozvetvený na niekoľko línií, dejových vystúpení, ktoré sa navzájom preplietajú až napokon splynú spolu do jedného, veľkolepého celku. Toto možno považovať za jednu z hlavných stránok, ktoré len podporujú epickosť Simmonsovej tvorby. Ďalším charakteristickým prvkom je využívanie starých legiend a povestí. Kantos Hyperión spolu s Ílionom a Olympom čerpajú inšpiráciu zo starých antických bájí. A tak sa v knihách stretávame s osudmi hrdinov Trójskej vojny, nad ktorými bdejú antické božstvá a nadprirodzené bytosti. Ich počínanie sleduje znovu oživený historik Hockenberry, ktorého jedinou úlohou je sledovať legendárny konflikt a podávať o ňom správy Múze a antickým bohom na čele s hromovládcom Diom. Pri tejto časti by som sa rád pozastavil a zložil poctu autorovi, ktorý verne popisuje jednanie a psychológiu antických hrdinov. Zatiaľ čo v literatúre a v hrdinských eposoch sú nám títo hrdinovia predkladaní s nepoškvrnenou osobnosťou, v Ílione a Olympe nás autor zoznamuje s agresívnymi, krutými a často pre našu dobu nepochopiteľne jednajúcimi postavami. Postavami, ktoré cítia hnev, lásku, strach, hnev a nenávisť. Postavami, ktoré sa správajú častokrát horšie než ten najhorší vyvrheľ súčasnej spoločnosti, bez ohľadu na to či ide o boha, bohyňu, hrdinu či kráľa.

A veruže hrdinov je tu nemálo. Popri Achillesovi, Paridovi, Hektorovi, či Agamemnónovi sa stretávame s Oddyseom, Aiantami, Diomédom, Nestórom, či Menelaom a ďalšími desiatkami Trójskych a Achájskych vojakov. Samozrejme, nesmieme zabudnúť na „nežnejšiu“ časť antickej populácie, na Kassandru, veštkyňu, ktorá predpovedala zničenie Tróje, na Hekabé, manželku mocného kráľa Priama a hlavne na dve kľúčové postavy: Andromaché, manželku Hektora a Helenu, ženu zodpovednú za vojnu. Sledujeme tak lásky a zrady, intrigy a boje spomínaných hrdinov. To, čo spočiatku vyzerá ako klasické fantasy či prepis Homérovej klasiky, sa po prvých stranách zvrtne, hneď ako narazíme na zmienky o nanotechnológii. A tou sa to tam veru len hemží. A nielen ňou. V Ilióne, ale hlavne v jeho druhej časti, Olympe, sa stretávame s kvantovými, či bio- a nanotechnologickými vylepšeniami tých ktorých postáv. Autor tu potom oprávnene predostiera otázku, nakoľko sú mnohí z hlavných protagonistov ešte ľudia. Treba podotknúť, že Simmonsovo zapálenie najmodernejšími vedeckými poznatkami sa prenieslo až na úroveň vysvetľovania najrôznejších fyzikálnych teórií, superstrunami počínajúc a N-rozmernými priestormi a kvantovými teleportáciami končiac. Tým pádom sa knihy miestami menia na populárno-vedecké encyklopédie o fyzike a biochémii. Sám čitateľ je potom nútený si ako tak naštudovať aspoň nejaké základy, aby sa v tom mori teórií a terminológie vyznal.

Druhá hlavná dejová línia sleduje počínanie si Moravských prieskumníkov, ktorých cesta sa nečakane skomplikovala. A tak podobne ako v Hyperione použil autor prostredie a postavy na popísanie Keatsových básní, tak v Ilione a Olympe použil kyborgov Mahmuda a Orpha na bližší výklad Shakespeara a Prousta. Simmons tak zobrazil oboch Moravcov ako bytosti so záľubou v starých majstroch slova. Literárno-filozofické rozpravy maličkého humanoidného Mahmuda z Európy a obrovského krabovitého Orphu z Ió možno potom považovať za akési bližšie zoznámenie so spomínanými klasikmi, zatiaľ čo ich putovanie evokuje samotnú Odyseu, odyseu vo vnútri Iliady.

Na Starej Zemi sa skladajú dohromady mozaiky života ľudí starého typu. Autor popisuje dokonalú, takmer utopickú spoločnosť, členovia ktorej sú však na úrovni Eloiov z Wellsovho Stroja času. Postupne však vďaka hrdinom sledujeme pokus o prerod tejto spoločnosti postliterátov a postgrafikov, čo však uvedie do pohybu javy úzko súvisiace s dejom odohrávajúcim sa v druhom diele s názvom Olymp.

Kým Ílion stojí a padá hlavne na popise trójskej vojny, Olymp je rozvrhnutý rovnomernejšie. Simmons sa v druhej knihe série rozhodol naplno využiť potenciál Shakespearovej Búrky, a tak nám tu pred očami povstanú Kalibán, Prospero či Setebos. Tieto nové ingrediencie potom premiešal s postavami z prvého dielu a pokračoval v epickom popise možného sveta budúcnosti. Dejové línie sa premiešali, pár hrdinov z divadelného javiska Tróje nenávratne zmizlo, nové sa objavili. Druhá časť eposu pokračuje tam, kde skončila prvá: na pláňach Tróje, kde dočasných nečakaných spojencov ohrozujú nové intrigy zo strany bohov aj smrteľníkov. Na Starej Zemi sa medzitým rozhorel nový konflikt, v ktorom sa rozhodne o budúcnosti ľudstva a celého vesmíru. Moravci po prestávke pokračujú vo svojej Odysei a na scénu vstupuje sám Setebos, mnohoruký sťa sépia...

Žiaľ, aj také úžasné dielo ako je Olymp skrýva nedostatky. Už v prvom diele bolo jasné, že tak rozvinutý príbeh, aký Ílion s Olympom spolu poskytujú, nebude možné tak ľahko ukočírovať. Následkom toho bolo už zhruba v druhej tretine Olympu cítiť snahu o isté obmedzenie dejových línií. To napokon vyústilo do ukončenia deja po vzoru “Deus ex machina“, čo v praxi znamenalo, že stačilo prehodiť pár viet na správnom mieste v správnom čase a neprekonateľný problém, nádherne sa rozvíjajúci na stovkách strán bol akoby mávnutím čarovného prútika odrazu vyriešený. Toto považujem za najväčší problém celej druhej časti eposu o Tróji. Môžeme sa len domnievať, či to bol autorov zámer ukončiť knihu takýmto spôsobom...

Ku koncu by som chcel pochváliť redakčnú prácu vydavateľstva Laser, vďaka ktorému sa z neuveriteľne hrubých tehličiek nestala kopa vypadnutých bezcenných stránok. Osobitné poďakovanie si zaslúži prekladateľ, pán Petr Kotrle, nakoľko preložiť mix mytológie, klasických diel, náučných encyklopédií a sci-fi v tak vysokej kvalite, ako sa to podarilo, si zaslúži obdiv.

Čo dodať záverom? Nič. Treba si prečítať. Ílion a Olymp má nejaké tie chyby. Na mieste je však otázka, či to vôbec chyby sú a či to nie je autorov zámer. Napriek všetkému, treba brať tento epos ako vysoko nadpriemerné dielo patriace k vrcholom modernej fantastiky, pohrávajúce sa s vašou predstavivosťou. Je to mozaika príbehov ľudí a bohov v neuveriteľnom prostredí a s neuveriteľnými osudmi. Alebo, ak chcete, berte ho ako kroniku alebo ako encyklopédiu. Encyklopédiu, kde sa navzájom snúbia heslá o starých anglických básnikoch a najnovšie teórie z oblasti fyziky a kozmológie. Možno ju budete brať ako jeden veľkolepý príbeh o Tróji, vesmíre a Shakespearovi, o tom, čo mohlo byť, ale nie je. Teda, nie v tejto realite, ale...ktovie, či sa tu zajtra neukáže Setebos...

Bibliografické údaje:

Autor: Dan Simmons

Názov: Ílion (Illium)

Vydavateľstvo: Laser, 2005

Počet strán: 720

Autor: Dan Simmons

Názov: Olymp (Olympos)

Vydavateľstvo: Laser, 2007

Počet strán: 919

Recenzie:

Ílion:

Olymp: