M. M.

M. M.: z lat. Memento mori je latinské príslovie, ktoré znamená Pamätaj, že zomrieš. Používalo sa aj vo variante Memento mortis – Pamätaj na smrť.
Podporte scifi.sk
Čakal som na Liz tam kde vždy - na konci areálu nemocnice, pri jazierku, kúsok od márnice. Sem sa niekto rozhodol odpratať administratívne budovy, psychiatrické oddelenie a práve spomenutú budovu patológie, ako by sa tomu miestu malo správne hovoriť. Keď sa nad tým zamyslím, vlastne to dávalo zmysel. Personál týchto neutešených miest si zaslúžil o trochu lepší výhľad na tú trochu zelene, čo v mestách ešte zostala.
„V areáli sa nefajčí!“ zasyčal na mňa už snáď po stýkrát protivný dedo, ktorý tu bol primárom.
Teda, dúfam, že to bol primár. Od niekoho menšieho by sa ma to azda aj mohlo dotknúť.
Mrkol som na chesterfieldku vykúkajúcu medzi ukazovákom a prostredníkom mojej ľavej ruky a skrivil pery.
„Myslím, že tu,“ hodil som hlavou k “jeho“ fleku, „je to už všetkým tak nejak jedno.“
Opovržlivo si ma premeral, tak ako pri ktoromkoľvek inom mojom odpálkovaní, a šiel si po svojom. Dal som si väčší šluk než obvykle a prevrátil očami. Niektorí ľudia proste žijú len pre to, aby druhým ten život strpčovali.
A už tu bola. Krásna, ba ešte krajšia, než v deň, kedy som sa do nej zamiloval.
Kobaltovo modré oči, v ktorých hĺbke som sa neraz topil. Svetlé rovné vlasy, ktoré jej padali na útle plecia. Postava, ktorú by jej mohli závidieť mnohé aj o dvadsať rokov mladšie ženy. A tie nohy, panebože! Nikdy som nevidel krajšie nohy, než mala moja Liz.
Dnes na sebe mala skromný sivý kostým a k nemu ladiace lodičky; cez plece malú belasú kabelku, v ruke niekoľko tašiek. Keď ma konečne zbadala, na tvári jej ihneď zahral úsmev, ktorý mala vyhradený len pre mňa. Mohol na tomto svete existovať šťastnejší muž, než som bol ja?
Cigaretu som sklonil na zem a medzi prstami z nej vytrúsil zvyšky tabaku a žeravý uhlík, ktorý som ihneď zašliapol pätou topánky. Ohorok som odpinkol presne do koša pri lavičke pred vstupom na oddelenie. Pokrútila pri tom pobavene hlavou a úsmev jej zažiaril ešte väčšmi. Hneď som si vložil do úst žuvačku - neznášala môj zlozvyk, ako ho neznáša každý bývalý fajčiar. Lenže vedela, že hovory na túto tému so mnou nikam nevedú, tak som sa snažil aspoň o to, nech jej smrdím čo najmenej. Každý však vie, že žuvačka je len chabá náplasť.
Konečne bola pri mne. Prevzal som od nej tašky a naklonil sa pre bozk. Každý deň sa takto zas a znovu zamilujem do každého aspektu jej bytia. Voňala ako voňajú orgovány a ja som mal pocit, že sa v jej vôni rozplyniem.
„Dnes ste v redakcii skončili nejak skoro,“ riekla namiesto pozdravu a krátko ma objala. Ak niečo voňalo lepšie, než ona sama, boli to jej vlasy, do ktorých som na moment zaboril hlavu.
„To vieš, posledného,“ mykol som plecom, „uzávierky sú hotové a jediný, na koho sa čaká, je samozrejme, Rolf.“
Zasmiala sa smiechom tak úprimným, aký je vlastný len deťom. Miloval som jej smiech; bolo to, akoby sa smiali anjeli na nebesiach.
„A čo ty?“ nadhodil som, „čakal som ťa tiež kus neskôr. Myslel som, že si ešte v arme kúpim krížovky a nejaký zákusok.“
Pohľad jej skĺzol na tašky v mojich rukách; bradou ma vyzvala, aby som do nich nazrel.
Pár fľašiek drahého vína, syr, olivy, strapce červeného hrozna, pečivo. Usmial som sa.
„My niečo slávime?“
Stúpla si na špičky a pobozkala ma na striebrom porastené líce.
„Dostali sme to,“ žiarila, „náš projekt dostane štátny grant!“
Nedalo sa netešiť sa s ňou. Zoširoka som sa na ňu usmial a vrátil jej bozk na čelo.
„Má ten projekt meno?“
Tvár jej polial rumenec. Sklopila oči. Miloval som jej skromnosť.
„Opičia labka,“ odvetila, „vieš, ako ten príbeh od Jacobsa.“
*****
Kým sa Liz sprchovala, prelial som jeden Sauvignon do karafy a v kuchyni prichystal z foccacie a ostatných ingrediencii občerstvenie. Musela sa to dozvedieť už niekedy ráno. Pravdepodobne vynechala obed, len aby nám nakúpila na pekný večer.
Pustil som platňu Police a keď vyšla zo sprchy, zahalená len osuškou, hneď mi musela venovať krátky tanec. Nakoniec sme sa so smiechom zvalili na gauč a ochutnali prvý pohár. Víno malo melónový nádych s príjemne nakyslým chvostom. V kombinácii s plesnivým syrom a sladkými strapcami hrozna to bolo dokonalé. Olivy som z toho vynechal.
Liz sa šla obliecť a vyfúkať si vlasy; ja som zatiaľ stlmil svetlo a stíšil zvuk. Rozprávali sme sa ďalej cez pootvorené kúpeľňové dvere.
„Čoho sa to vlastne týka?“
„Reportér v tebe sa nezaprie, čo?“ zasmiala sa, no vzápätí zvážnela.
„Nemala by som o tom hovoriť, čochvíľa to dostane nálepku TAJNÉ. No v podstate... Ach, Johnny, tomu ani nebudeš veriť...“
„Skús to.“
Odložila fén a vkĺzla do saténovej košieľky. Hodila sa jej k očiam.
„Skrátka,“ hľadala slová, „podarilo sa nám izolovať a zachytiť esenciu bytia. Dušu, povedzme. Zatiaľ zďaleka najúspešnejšie testy boli na psoch. Neschvaľujem tieto postupy, nie som s tým úplne stotožnená, ale má to obrovský potenciál v mnohých odvetviach. Predstav si napríklad, že by mohla polícii poskytnúť priame svedectvo samotná obeť. Prípadne, že by sme sa mohli radiť s najväčšími mozgami ľudstva o tom, kam smerujeme a čo robíme zle. Tak ďaleko, samozrejme, ešte nie sme, ale-“
„Počkaj, počkaj,“ zarazil som sa s pohárom vína na polceste k ústam, „chceš mi povedať, že dokážete oživiť mŕtvych?“
„Hypoteticky,“ prikývla.
Začala mi vysvetľovať, aké vybavenie jej poskytli, čo predchádzalo výskumu a aké riziká to so sebou prináša. V podstate mi to znelo ako odchytávanie vo filme Krotitelia duchov. Trochu kvantovej fyziky, trochu parapsychológie a okultizmu, navrch samozrejme kvapka technického inžinierstva, dochutiť ezoterikou a humanitnými odbormi a môžeme podávať. Ale mal som v hlave a viac, než detaily celého projektu ma trápila jedna jediná otázka.
Prihlásil som sa dvomi prstami ako poslušný žiačik a prerušil jej výklad.
„Vy vlastne len čakáte, kedy vám povolia testy na ľuďoch. To je ten problém, že?“
Konečne si sadla na taburetku oproti mne a prijala podaný pohár so zlatistým mokom. Zadívala sa mi hlboko do očí, dopriala si poriadny dúšok a dlho vzdychla.
„V zásade už nejde o ľudí; je to len mŕtve telo, prázdna schránka. Potrebujeme iba súhlas pozostalých, prípadne telo darované vede. To nám vláda hravo odklepne.“
„Tak čo ťa žerie, zlato?“
„Ani neviem,“ priznala po odmlke, „naraz mám z toho všetkého akýsi zlý pocit.“
Objal som ju a po druhom pohári vína sme sa pomilovali. Lačne, dravo, horúčkovito si uvedomujúc, že spolu budeme v budúcnosti tráviť oveľa menej času, než sme už teraz boli zvyknutí.
*****
Nasledujúce týždne sa ukázalo, že som mal pravdu. Liz pracovala aj šestnásť hodín denne; venovala mi len krátky bozk pred spaním a vytuhla. Navyše, ukázalo sa, že s tými telami na testy to nebude tak jednoduché, ako si v inštitúte maľovali.
Staršie subjekty, teda telá mŕtve dlhšiu dobu, nechceli prijať nové duše. Vláda tlačila na vedenie, vedenie zas na výskumný tím. Zákon padajúceho hovna.
Jedného piatkového večera, kedy sa zdalo, že Liz snáď nikdy neskončí, mi volal Rolf, kolega z redakcie. Starší uhundraný muž, na ktorého sa večne čakalo s uzávierkami. V podstate jeden z mála ľudí z práce, s ktorými som mal o čom.
„Ide o môjho synovca,“ vzlykol do slúchadla, „pamätáš si na Rogera? Chudák chlapec, vravel som mu, že tá zásuvka tam nie je umiestnená bezpečne... Krátka sprcha, zlomok sekundy a bolo to. Dve decká na krku a pekná mladá žena. Ach, bože...“
Nebolo mi treba viac hovoriť. Zadusil som cigaretu a šiel do garáže naštartovať svoj Triumph Bonneville 120T. To už som mal v ruke mobil a kým som sa súkal do výstroje, už som volal s Liz.
Rolfa a Rogerovo telo vzala sanitka až k Inštitútu. Tam si ho prevzal Lizin tím a my sme ostali tam, kde vždy - pri jazierku s cigaretou. Našťastie bol Rolf tak zmätený, že nekládol priveľa otázok a tak som mu za hodinu a pol zavolal taxík a poslal ho domov, nech si oddýchne.
Za ďalšie tri hodiny vyšla von aj Liz, strhaná, no krásna. Chytila ma za ruku a pritiahla si chesterfieldku k perám. To tu už dávno nebolo.
„Je pri vedomí, stabilizovaný,“ oznámila mi bez vyzvania, „dokonca s nami prehodil pár slov. Je akoby ospalý; mnoho vecí nepoznáva, ale vraj bude okej. Moja práca tu síce skončila, ale musím ostať kvôli pozorovaniu. Ak všetko pôjde ako má, za pár týždňov je doma a my dostaneme zelenú pre ďalšie testovacie subjekty. Pár ďalších týždňov a pustíme to na verejnosť. Takže zatiaľ pst!“
Roztomilo si priložila ukazovák na ústa a ešte raz si potiahla z mojej cigarety. Objala ma, krátko, ale vrúcne a už bežala naspäť.
„Bež domov, Johnny!“ zavolala a poslala mi ešte jeden vzdušný bozk.
Zahasil som ďalšiu cigaretu a nasadil si helmu. Cítil som sa unavene, no v zásade fantasticky. Vykonal som dobrý skutok a snáď tak trochu eskaloval aj významný objav ľudstva.
Od tej chvíle však už šlo všetko len z kopca. Pomaly, ale isto.
*****
Z týždňov boli nakoniec mesiace, no Roger sa nakoniec dostal späť k svojej rodine. Chcel by som povedať, že živý a zdravý, no znelo by to prinajmenšom divne. Stále bol trochu mimo; občas sa na pár chvíľ zahľadel niekam do neznáma, ale v podstate to bol, aspoň podľa rodiny, stále ten istý človek.
Liz doma bývala stále menej a menej. Častokrát sme si dali len bozk pred spaním a ráno zas odišla skôr, než sa brieždilo. Nemali sme deti a postupom času tak na mňa táto večná samota doliehala s väčšou razanciou. Našťastie, náš magazín čoskoro dostával od Inštitútu množstvo exkluzívnych rozhovorov. Podstatné informácie však uverejnili hlavne vedecké a medicínske periodiká.
Pre mňa to bola viac-menej španielska dedina. Počiatky výskumu, teda to, odkiaľ Inštitút získal informácie o izolovaní duše, ostávali zahalené rúškom tajomstva. Na svetlo sveta sa však dostali základné poznatky o troch dôležitých pilieroch projektu Opičia labka.
Prvý bol technický zázrak. Amfora zo zvláštnej zliatiny, ktorá slúžila na odber esencie z usmrteného najlepšieho priateľa človeka a jej následný prenos do ľudského subjektu. Ukázalo sa, že na jej vývoji strávili desiatky inžinierov stovky hodín už dávno predtým, než do projektu povolali Liz.
Druhým bola Lizina práca, ktorou bolo, veľmi zjednodušene, nakopnutie mŕtveho mozgu. Najvhodnejšie subjekty určila štatistika - nezáležalo na pohlaví, veku, či fyzickom stave tela pred a post mortem. A už vôbec nie na etniku, rase, či vierovyznaní. Vhodný subjekt nesmel byť „starší“, než šestnásť hodín, mozog mal byť schopný ovládať všetky končatiny, takže ideálne by telo nemalo mať príliš devastačné poranenia. Takže nie, so žiadnymi slávnymi a významnými mozgami časov minulých sme sa už spojiť nemohli. Skúmala sa aktivita mozgu, jej udržanie v určitej stabilnej rovine, schopnosť reči a motoriky. Nasledovalo obdobie rekonvalescencie, v ktorom sa subjekt, ak to bolo potrebné, učil znovu niektorým základným návykom.
Posledný bol tím plastických chirurgov. Žiadni mediálne známi šarlatáni z Beverly Hills, ale skutočné estetické esá z celých Štátov. Aj vďaka nim zmizla spálená čiernota z Rogerových prstov a vyhladili sa kŕčovité vrásky okolo jeho úst. Liz mi mimo záznam povedala, že boli schopní funkčne prišiť rôzne končatiny a zahladiť po sebe stopy, čo ma neprekvapilo. Väčším šokom bolo, že sa im podarilo sfunkčniť a zestetizovať aj subjekt bez hlavy. A to sa stále rozprávame len o počiatkoch projektu.
Krátko po zverejnení a následnom zdanlivo neutíchajúcom boome, sa o projekt začala zaujímať armáda.
*****
V podstate sme obaja vedeli, že to smeruje práve sem; len sme sa to báli povedať nahlas. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, ako raz povedal niekto chytrejší, ako ja.
Na vojenské využitie projektu Opičia labka sa nečakalo zďaleka tak dlho, ako na to medicínske. Spoločnosť sa okamžite polarizovala a už tak znesvárené tábory republikánov a demokratov sa stali doslova nezmieriteľnými. Vznikli dve extrémistické frakcie.
Prvá, tá konzervatívna, pochádzala z robotníckej triedy a hovorila si Patrioti. Podporovali vojenské využitie projektu a radovali sa z toho, že nebude potrebné posielať viac mladých brancov do našich nekonečných vojen na Blízkom východe a v Južnej Amerike. Stačilo „recyklovať“ osvedčených mazákov čerstvo zabitých v boji. Pripnú ti Purpurové srdce, chvíľu si poležíš a už za pár dní môžeš ísť na ďalší výsadok. V podstate sa verbovali z neonacistických kruhov, rôznych militantných podivínov a konšpirátorov. Dôležité bolo, že mali tiež svojich zástupcov v médiách, takže sa nemohli brať len tak na ľahkú váhu.
Druhé, liberálne krídlo, ostro odsudzovalo nielen vojny, ale celý zákrok, ktorý považovalo za nehumánny. Argumentovali hanobením pozostatkov, odľudštením služby vlasti a samotný projekt Opičia labka zlomyseľne premenovali na Psích vojakov, podľa jedného nacistického experimentu. Boli to šialené časy.
Vždy som bol tak trochu dobrodruh a gonzo žurnalistika mi nebola cudzia - nie nadarmo sa moje investigatívne články honosili pseudonymom Johnny Chaos. Striedavo som teda chodil na mítingy v prevlečení raz za tú, raz za onú stranu.
Bezmenná ľavicová frakcia mala svoje čaro. Jej stretnutia mi v mnoho pripomínali študentské protesty proti vojne vo Vietname, o ktorých som prečítal celé stohy dobovej literatúry. Bola tam rodinná atmosféra; ľudia sa rozprávali, argumentovali, smiali sa bok po boku. Nebudem klamať, pár gramov trávy mimo blesky fotoaparátov veru padlo.
Zato Patrioti... Uf, to bol čistý adrenalín. Nikdy som dopredu nevedel, s čím tie hovadá prídu. V podstate nemali ďaleko k regulérnym teroristom - len mali to šťastie, že stáli na správnej strane barikády. Podomácky vyrobené výbušniny, kurzy prežitia, alternatívne možnosti ozbrojovania, kladenie pascí a nástražných systémov. Proste presný opak kávičky a intelektuálneho pokecu.
Jedného večera som takto dorazil zo stretnutia Patriotov, zvliekol koženú motorkársku vestu a umyl si falošné tetovania oslavujúce Tretiu ríšu a južanský odkaz. Liz som videl naposledy predvčerom. Doprial som si horúcu sprchu, nalial do whiskáča Four Roses a naladil platňu Stinga. Z pohára boli razom tri, čo viedlo k tomu, že som si v dobrej nálade začal len v župane tancovať sám pre seba. Samota má pestré odtiene šialenstva a tento prejav patril k tým ľahším, utešoval som sa.
Dlho som pri Stingovi nevydržal - alkohol ma vždy ťahal k melanchólii, letargii, až k nihilizmu. Platňa striedala platňu, kým som sa nedostal k Master of Reality od Black Sabbath. Úvodné zakašľanie v skladbe Sweet Leaf ma nenápadne naviedlo k tomu, aby som sa poobzeral po malom plastovom vrecku s trávou, ktoré mi daroval jeden môj hipisácky kamoš z protestov. Celkom ma pobavilo, že som ho našiel práve v tej koženej veste, ktorú nosím k Patriotom. Mal by som byť opatrnejší. Tí vidláci síce nemajú problém s výrobou perníku v karavane odstavenom v obytnej zóne, ale pre trochu mariše nemajú zhola žiadne pochopenie.
Nenašiel som doma žiadne papieriky a tak som musel improvizovať - spravil som pár dierok do skrčeného tela plechovky od Fanty a obslúžil som sa. Na jazyku sa rozliala známa sladkastá pachuť, ktorú vystriedal diabolský smäd. A k tomu skutočnému sa za chvíľu pridal tiež smäd po vnemoch. Black Sabbath vystriedali Alice in Chains a ich Dirt. To už mi chvíľu trvalo, kým som platne prehodil tak, aby som nepoškodil ihlu. Odkiaľsi z útrob stolíku som vytiahol načaté čipsy a začal som sa nimi pchať. Aby som zamestnal aj oči, zapol som telku a vypol na nej zvuk.
Bolo to pár sekúnd, než mi došlo, na čo sa vlastne dívam. Balíček čipsov nehlučne dopadol na podlahu a ja som sa ponáhľal odstaviť platňu. V panike som nevedel ako nato, tak som proste surovo vytrhol kábel zo zástrčky. Roztrasenými rukami sa mi konečne podarilo pridať zvuk.
„... ktorého obeťou sa mala stať doktorka Elisabeth Creedová, jedna z hlavných tvárí projektu Opičia labka. Kanálu 5 sa podarilo zistiť, že útočník patril k liberálom stojacim za mnohými protestami celonárodného konfliktu v otázke vojenského využitia projektu. Stav doktorky Creedovej je momentálne neznámy; informácie o mieste prevozu do nemocnice náš kanál z pochopiteľných dôvodov nemôže zverejniť.“
Vybuchla mi hlava. V momente som bol triezvy a zháňal sa po kľúčoch od Triumphu. Ale načo vlastne? Vôbec som netušil, kde by mohla byť a či vôbec ešte žije. Hlavou mi vírili milióny možností. Vďakabohu, deus ex machina funguje spoľahlivejšie, než môj mozog. Zazvonil telefón.
Skočil som po ňom ako bezďák po štvrťáku.
„Ha-haló?“
„Johnny?“ ozvala sa na druhej strane Liz.
Kameň, čo mi padol zo srdca, by privalil King Konga.
„Láska! Si v poriadku? Práve som sa díval na telku a-“
„Žijem, bol to len priestrel,“ hrala sa na hrdinku, „toho chlapca chytili, je to v poriadku. Johnny, miluješ ma?“
Zadržiaval som slzy. Nemohol som ich zastaviť nadlho.
„Milujem ťa, jasné že áno!“ vyhŕkol som a snažil sa udržať svoj hlas v normálnej frekvencii.
V aparáte ostalo na chvíľu ticho. Potom sa nadýchla. Vydýchla. Vzdychla.
„Johnny, láska, nič lepšie sa nám nemohlo stať. Odteraz už budeme spolu stále.“
Konečne mi bolo dovolené pretrhnúť tú priehradu. Plakal som šťastím.
*****
Liz mala pravdu. Atentátnik bol identifikovaný ako Harvey Gavrilo a patril k socialistom brojacim proti vojne. V zásade ten atentát nastolil napätý zmier v polarizovanej spoločnosti a umlčal liberálne krídlo. Liz vyviazla len so škaredou jazvou po guľke, no jej obeť otvorila dokorán dvere k vojenskému využitiu projektu. Zvoľnili aj konzervatívci a pôvodný posmešok Psí vojaci nakoniec zľudovel až tak, že sa z neho stal oficiálny názov podprojektu Opičia labka.
Atentát mal však za následok aj čosi, čo sme vôbec nepredpokladali. Začalo sa hovoriť o civilnom, respektíve komerčnom využití. Koniec koncov, prečo nie? Milionári si už dnes mohli objednať cestu na Mesiac, či na morské dno, tak prečo sa nezamerať aj týmto smerom? Na každý pád by to trochu odľahčilo štátnemu rozpočtu. Úspora na životoch Psích vojakov bola síce nezanedbateľná, no kasu naplniť nedokázala. A zvýšenie daní by v tejto napätej atmosfére ničomu a nikomu neprospelo.
Navyše, zas sme v redakcii mali o čom písať.
*****
Čas opäť pokročil a sny sa stali skutočnosťou. Liz pracovala najmä z domu - makala na práci, ktorá jej pravdepodobne vynesie Nobelovku. Áno, osem hodín denne sa venovala projektu. Ale jedli sme spolu trikrát denne a vždy sa na chvíľu dokázala odtrhnúť od tej lopoty a prísť ma objať. Dá sa povedať, že sme zažívali najkrajšie obdobie odkedy sme sa spoznali a dali dokopy.
Nič však netrvá večne. V snoch ma strašili nové bilboardy - komerčná sekcia projektu Opičia labka pod názvom Lazarus. Groteskné postavy ožívali a snažili sa vyhrabať zo svojich hrobov, aby mi ublížili. Často som len sťažka zadržal výkrik, keď som sa uprostred noci prebudil spotený, zatiaľ-čo oni boli stále bližšie a bližšie.
Liz vyzerala unavene, no stále lepšie, než pred atentátom. Kruhy pod očami sa jej začali pomaly strácať, no zdalo sa mi, že často je myšlienkami úplne inde. Keď som sa snažil ju s tým konfrontovať, vždy to zahrala do autu. Trápilo ma to, samozrejme, no mal som dosť vlastných starostí. A akoby to nestačilo, jedného večera mi po dlhej dobe opäť zavolal Rolf.
„Okamžite príď k Rogerovi,“ dychčal do aparátu, „všetko nechaj tak a príď sem!“
Neváhal som ani chvíľu a už som štartoval svoj Triumph. Ani som sa nestihol rozlúčiť s Liz. Motor som túroval na najvyššie otáčky, zákruty som rezal ako pretekár. Čoskoro som stál na príjazdovej ceste Rolfovho poschodového domu a zmätene sledoval výjav pred sebou.
Predmestie spalo a Rolfov dom bol úplne tichý a navonok sa v ňom nič ani nehlo. Akoby sa ten hysterický telefonát nikdy neudial. Zložil som si z hlavy prilbu a vypol motor. Opatrne som vyšiel na chodník, nespúšťajúc pri tom oči z tmavých okien. Vošiel som do domu - vchodové dvere boli pootvorené. Inštinktívne som nerozsvecoval a skôr som sa snažil, aby si oči privykli na tmu.
Ocitol som sa na úzkej chodbe. Osvetľoval ju len nepatrný pás svetla z kuchyne vpravo. Vedel som, že dvere vľavo slúžia ako šatník a že odtiaľ mi snáď žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Ľutoval som, že som si so sebou nevzal môj glock. So zadkom pri stene som sa pomaly presúval do kuchyne, keď mi na rameno dopadla ťažká ruka. Rolf; skoro som sa posral.
„Je na poschodí,“ zašepkal.
Aj v tej tme som videl, aký je bledý. Chytil ma za ruku. V tvári mal zmes strachu, beznádeje a šialenstva.
„Sú mŕtvi,“ poťahal ma za rukáv, „poď, musíme vypadnúť.“
Pohli sme sa k dverám, keď nad nami zarinčalo sklo a čosi ťažké žuchlo pred vchod. To niečo potichu nariekalo a ja som nehodlal zisťovať, či to bola Rogerova manželka Beth, alebo jedno z jeho troch detí.
„Garáž!“ zavelil Rolf.
V ruke sa mu odrazu zjavila búchačka. Aspoň niekto má viac rozumu, než ja.
Prešli sme až na koniec chodby k nenápadným dverám schovaným za vkusným závesom. Rolf opatrne zatiahol za kľučku a kryl ma, kým som nevošiel. Než zabuchol, svetlá v garáži sa blikotavo rozsvietili. Otočil som sa na neho a od úľaku som zabudol zavrieť ústa.
Roger ho škrtil jednou rukou tak, že sa chudákovi Rolfovi nohy nedotýkali zeme. Oči mu blýskali a regály s náradím a náhradnými dielmi sa pod vplyvom surovej energie, ktorá sa v ňom nahromadila, vzniesli do vzduchu.
„Nevieš si predstaviť, čo je na druhej strane,“ prehovoril jeho hlas v mojej hlave, „nevieš si predstaviť, aké ťažké je po tom všetkom ocitnúť sa zase tu. Ako moc to bolí...“
Vzal som z rohu kanister benzínu. Roger pustil Rolfovo mŕtve telo, ale nepohol sa ku mne.
„Urob to, Johnny. Vráť ma naspäť; tam, kam patrím.“
Polial som ho tou horľavinou a škrtol zapaľovačom. Prsty sa mi triasli, keď som opúšťal horiaci dom. Cigarety sa mi rozsypali po zemi a jeho smiech som počul ešte štvrť míle od domu.
Musel som varovať Liz.
*****
Zaflekoval som pred naším domom a rýchlo zoskakoval z motorky. V hlave som sa snažil sformulovať, čo jej vlastne poviem. Že oživeným mŕtvym preskočilo a využívajú akési mimozmyslové sily proti ich okoliu? Na základe čoho? Jedného subjektu?
Vrazil som dovnútra a zabúchal jej na dvere. Žiadna odozva. Skúsil som kľučku - zamknuté. Volal som na ňu. Nič. Prosil som, nech mi otvorí.
Napokon som musel pristúpiť k tomu, že vyrazím dvere.
Ležala na podlahe v kaluži svojej krvi. Niekto jej preťal krčnú tepnu a ten niekto bol buď ešte v miestnosti, alebo sa z nej nejakým nadprirodzeným spôsobom dostal. Po dnešku by ma neprekvapilo ani jedno.
Urobil som rýchlu obhliadku - skutočne tu nik iný nebol. Prešiel som do svojej pracovne, navolil kombináciu na trezore a vzal som si svojho glocka. Skontroloval som zásobník, prehodil si Liz cez plece a bežal som do garáže. Naštartoval som môj Thunderbird, zložil Lizino telo na sedadlo spolujazdca a vyrazil som opäť na cestu.
*****
V Inštitúte som narobil s glockom poriadnu scénu, čo som nakoniec ani nemusel, lebo keď zistili, akého vzácneho “pacienta“ tu pre nich mám, boli zrazu samá ochota. Políciu, samozrejme, privolať museli a ja som sľúbil, že hneď ako sa s Liz budem môcť pozhovárať, vzdám sa im.
Čakal som na Liz tam kde vždy - na konci areálu nemocnice, pri jazierku, kúsok od márnice. Okolo šiel starý primár patológie, ktorého vraj oživili pred mesiacom po mŕtvici. Už ma nekáral za fajčenie; vlastne sa celkom milo usmial. Skurvene desivý úsmev to bol, najmä v kontexte posledných udalostí.
A už tu bola. Krásna, ba ešte krajšia, než v deň, kedy som sa do nej zamiloval.
Kobaltovo modré oči, v ktorých hĺbke som sa neraz topil. Svetlé rovné vlasy, ktoré jej padali na útle plecia. Postava, ktorú by jej mohli závidieť mnohé aj o dvadsať rokov mladšie ženy. A tie nohy, panebože! Nikdy som nevidel krajšie nohy, než mala moja Liz. Celkový dojem kazila len čerstvo zašitá rana na krku.
Padla mi do náručia a obaja sme plakali.
„Kto to bol? Kto mi ťa chcel vziať?“ šepkal som jej do ucha premáčaného mojimi slzami.
Odtiahla sa odo mňa.
„Ach, Johnny... Ty môj hlupáčik,“ povzdychla si, „to ja sama. Nemohla som zniesť, čo sme to vlastne urobili. Hrali sme sa na boha... Keby si bol hľadal dlhšie, našiel by si môj nôž na otváranie listov; musel sa zakotúľať pod stôl...“
A bolo to. Zrútil sa mi celý svet. Oddelili nás a ja som bezmocne odhodil svojho glocka k jazierku. Zbalili ma dva páry mocných rúk a ja už som ju nikdy nevidel.
*****
Keďže Inštitút patril k najvýznamnejším štátnym ústavom, odsúdili ma expresne a exemplárne ako teroristu a narušiteľa verejného pokoja. Vyfasoval som celu v Sing Singu s obrovským spoluväzňom menom Leroy, ktorý spáva nado mnou.
Denne počúvame správy o tom, koľko oživených precitlo a začalo páchať nevýslovné ukrutnosti na svojich dosiaľ živých blížnych. Tie najdivokejšie hovoria o pyrokinézii.
Leroy má hlavu prišitú hrubými stehmi. V noci mi šepká, že je môj osobný spasiteľ. Že čoskoro precitnú ďalší. Že kým tu budú, kým sa nedostanú opäť na druhú stranu, pekne nám to tu zavaria. Občas sa naša posteľ začne nadnášať a vtedy sa Leroy smeje v mojej hlave.
Ach, bože, čo sme to len vykonali...

BlackTom

BlackTom
If it bleeds we can kill it

Diskusia

Veles
Zaujímavý nápad, dobre napísané. Na hlbší rozbor momentálne nanešťastie nemám silu (strašné teplo) ale páčilo sa mi to. Prečo ju ale oživoval?
08.07.2024
BlackTom
Teplo veru, teplo... Vďaka!
Nuž, keď už nie od samej lásky, tak aby vedel, kto jej to urobil priamo od nej :)
08.07.2024
Scarecrow
Za mňa topka tohto kola :) na začiatku veľmi pekne opísané pocity a opisy postáv, celkovo pekne napísaný príbeh. Potom dávam plusovo-mínusový bod za názov projektu :D plusový za to, že mi to pripomenulo časy, keď som bol ešte dieťa a čítal som poviedku o Opičej labke. Doteraz si pamätám aký som bol z nej vydesený :D „mínusový“... kto by tak nazval projekt, od ktorého sa čaká, že bude úspešný?
Ďalej by som asi trošku vytkol správanie Rolfa. Prečo nezavolal políciu, záchranku? A prečo sa zdržiaval v dome, kde číhalo smrteľné nebezpečenstvo a pokúsil sa z neho odísť až keď prišiel Johnny?
Potom sa mi páčilo, ako boli opísané pocity a celkovo scéna, v ktorej sa Johnny dozvedel o atentáte na Liz. Trochu mi potom ale nesedelo jeho správanie, keď ju uvidel ležať v byte v kaluži krvi. Áno, vedel, že je ju možné oživiť, ale aj tak, prišlo mi to až príliš chladné.
Celkovo mi ale tieto veci výsledný dojem nejak extra nepokazili :)
09.07.2024
Marco Ottra
Výborný nápad! Úvod ma úplne vtiahol, ako píše Scarecrow, super "setting the scene". :)
Dve moje najväčšie výhrady už boli zmienené, jednak Rolf, ktorý pobehoval po dome, kde zombie mordoval ľudí (navyše nemal som pocit, žeby sa ich pokúšal zachraňovať) a druhá, kde nájde Liz s preťatou tepnou. Okrem toho, že by neležala len v kaluži krvi, ale bola by výdatne krvou postriekaná miestnosť okolo, jeho správanie bolo dost chladnokrvné v kontraste s tým, ako reagoval, keď v správach videl ten atentát. Tiež mi úplne nebolo jasné, prečo sa v tom inštitúte začal hneď oháňať pištoľou, keď by možno stačilo povedať, akého vzácneho pacienta nesie. :)
Ale hodnotím pozitívne. Tento príbeh by si podľa mňa zaslúžil dlhší text, kde sa viac objasní tá metóda zachytávania duše a dá nám to priestor viac spoznať postavy.
09.07.2024
BlackTom
Vďaka za Vaše názory! :))
K pripomienkam - bral som to tak, že Johnny zažil dva šoky po sebe; jeden v dome hrôzy a ďalší hneď nato s Liz. Preto reagoval nepochopiteľne chladnokrvne a tiež si po jej druhom ohrození uvedomil, že si ju vlastne dokáže "privolať" naspäť; len musí konať čo najrýchlejšie.
No a čo sa týka Rolfovho správania, možno mal pocit, že Johnny mu znovu so synovcom pomôže, tak ako mu pomohol už predtým...
Prípadne najjednoduchšie vysvetlenie - nie vždy reagujeme tak, ako sa v danej situácii patrí / očakáva :)
09.07.2024
Scarecrow
V podstate súhlasím s najjednoduchším vysvetlením :D každý je po vojne generál ale keby sme boli v tej situácii my... ktovie (dúfam, že nebudeme :D )
09.07.2024
Marco Ottra
Môže byť, tak som to aj bral, že ho hneď napadlo, čo bude robiť a konal. A hej, tiež dúfam, že nebudm musieť čeliť zombie apokalypse. :D
09.07.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.