Malá výzva

PNP
Filmová história scifi
Život lyžičky začína, keď si ju niekto vloží do úst. Dovtedy je prostým predmetom bez duše. Potom? Potom má názory.
„Fuj,“ pomyslela si lyžička bez zábran. Je to málo známa vec, ale z trojice vidlička, nôž a lyžička je práva tá tretia najdrzejšia. Oblé hrany klamú. Táto si ale zaslúžila dávku pochopenia, pretože s ňou niekto jedol odpudzujúco hrudkovitú zelenú hmotu. Kto si takto predstavuje svoj vstup do života?
„A bude to fungovať?“ pýtal sa jedák nešťastne. Potláčal kašeľ, slzy už nezvládol.
„Bude. Ale musíš zjesť za celú misku. Jedna lyžica? Pché! To nebude stačiť ani za jej druhý pohľad.“ upresňovala čarodejnica.
„LyžiČKA!“ opravila ju lyžička podráždene a kvapla trochu hmoty na tričko.
Čarodejnica zalomila rukami. „No, to máš hneď o pusu menej,“ zahundrala. „Nechaj tak! Neolizuj to!“ zhrozila sa ešte. Jedák bol odhodlaný, hoci uplakaný.
Príbeh, ktorý sa tu odohrával bol prapôvodne obyčajný. Dvaja ľudia. Jeden so záujmom, druhý menej, ba – vôbec. Veľa by sa dalo zmeniť aj tak bežne a bez kúzel. Trochu sebareflexie, rozhovorov a zeleniny vie zatočiť okolnosťami! Ale to je drina. A ľudia sa boja, že jeden neúspech je večný.
Keď k nej prišiel, už tušila, čo bude chcieť. Ale dala mu šancu, neskákala do reči, aj milá bola. V jej večných očiach nevidela rozdiel medzi ľuďmi. Všetci sa jej zdali rovnako nezaujímaví. Nechápala, prečo niekto po niekom túži, keď sa ani nerozprávali. Skúšala im vždy dohovárať. Nech si dajú rok a ak sa nič nestane, veď ona tu bude ďalej čakať, môžu prísť zase. Potom im lásku vykúzli.
Nikto nikdy necúvol.
„Keď ona potom odíde. Zmizne z očí…,“ vravel.
„...aj z mysle,“ doplnila čarodejnica.
„Veď práve!“ nedal sa. Čo mu na to mala povedať? Súhlasila, kašu lásky navarila. Zase.
„No do príborníka!“ zanadávala lyžička, keď jej došlo, že jedáka naplo. Našťastie to uhral, len zvuk neudusil. Lyžička to ocenila a prestala tak lepiť. Celou svojou príborovou dušou dúfala, že existujú aj pokrmy lásky, kde by sa nehodila. Priala trochu kontaktu s realitou najmä vidličke. „Sviňa špicatá,“ neubránila sa pri ďalšom hlučnom napnutí.
Čarodejnica radšej opustila miestnosť, len pripomínala: „Až do dna!“
„Mama mi hovorili, že cesta mágie omrzí, ale cesty späť už nebude. A ja som im neverila, hus…“ hundrala si osamote. Kocúra zase raz nikde nebolo. Tak len zo zvyku pohladila vzduch, kde väčšinou sedával a trhal operadlo kresla. „Začiatky, to bolo! Farbisté kliatby, chiméry, časové slučky a dokonca, dokonca,“ zasnívala sa na okamih,“ spriadanie osudov novorodencov!“
Nevedela to, lebo aj čarodejnice majú svoje hranice, ale všetok príbor namáčaný do magických pokrmov, je magický. Špeciálne ten, ktorý je v nich zrodený.
Lyžička jej rozčarovaniu rozumela. Nemala zatiaľ žiadnu životnú skúsenosť, ale ako to už u príboru býva, bola veľmi empatická. Do kaše vložila trochu toho svojho kúzla. Stačilo šikovne cinknúť o misku. Trikrát.
„Do… dojedol som,“ zúfalo volal čarodejnicu zákazník. Znel zničene, vyzeral ešte horšie. Ale tričku dal pokoj, kúsky kaše na ňom zaschli.
„Vynikajúco. Dokonca aj okraje si vyškrabal, chválim, nie každý si všimne. A nie každý má odvahu.“
Znalkyňa mágie, večná sprievodkyňa ľudí, otrokárka duší a kmotra asi tisícky vladárov kývla ku veľkej knihe tróniacej na masívnom stole. „Ešte to podpíš, krvou a sme vyrovnaní.“
Človek nad miskou váhal. Lyžička sa v miske usmievala.
„Ešte by som to, ešte by som chcel jednu vec…“ odvážil sa opatrne, klopiac pohľad do zeme.
Čarodejnica zdvihla obočie. To bola novinka. Väčšinou utekajú. Cena za kúzlo lásky bola vyplatená v rokoch života. Lepšiu motiváciu na presun z miesta A do miesta B nepoznala.
„Upraviť vzhľad, to by ste vedeli?“ pípol muž.
Prebehla ho pohľadom od korienkov vlasov až po špičky topánok. Žiadny problém nevidela.
„Vedeli,“ prikývla. „Ale zmenšiť nos sa je lepšie nožom doktora než u mňa. Je to niečo iné? Niečo, s čím ani medicinmani nepohnú?“ zagánila a potlačila nával nadšenia. Cítila výzvu!
„Je,“ začervenal sa.
Lyžička bola v jeho ústach. Je len málo osobnejšieho kontaktu. Čítala v ňom ako v špinavej miske. Svojou mágiou vlastne vôbec neurobila veľa. Ani nemohla, veď bola lyžičkou. No chvenie jazyka, pulz, a vôbec celá tá zdanlivo neviditeľná reč tela bola pre ňu krikom. Videla problém, len potreboval postrčiť. Tak mu dodala trochu sebavedomia. To lyžičky dokážu.
„Nemám nechty na nohách,“ vypadlo z neho konečne.

xius

xius
Milovnik dun, bullet-time a ery videohier, ked este neboli graficke karty.

Diskusia

Veles
Tak toto je veľmi zaujímavé teda :D Napísané celkom dobre, ale ten príbeh... :D Ako pobavil som sa, ale ja taký, že sa akurátne zmestí do lyžičky :)
23.07.2022

Nebuzardar
Lyžička s vlastným názorom! pecka! a chudák chlap bez nechtov....ale aspoň si ich nemusí strihať :D
23.07.2022

Olex
Ahoj,
páčila sa mi táto minimalistická, príjemná a dôvtipná poviedka:)
24.07.2022

8HitBoy
Klasický Xius, roztomilé, minimalistické, bezchybne napísané. Niekomu nemusí sadnúť fakt, že v tvojich textoch sa toho často stane naozaj málinko, sú skôr o nápade a atmosfére, ale na mňa to dosť funguje. Pekné :)
24.07.2022

Milan "Miňo" Tichý
Peknučké, miestami by to potrebovalo trochu učesať ale nápad s magickým príborom bol veľmi fajn :)
24.07.2022

xius
Dakujem za komentare! Ku koncu som chcel zavadzat, ked uz mame to 69. kolo, ale myslim, ze to nema spravnu udernost a koniec vyzera odseknuty. Nevadi, pisalo sa dobre. :)
27.07.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.