Neveriaci kormidelník

Ak uveríte v nemožné...
Podporte scifi.sk
„Smer severo-severo-východ! Kormidlo vpravo!“ jačal kapitán na kormidelníka cez hučiace vlnobitie a dážď ktorý vytrvalo skúšal, či jeho hudba bude výraznejšia pri ťapkavom bubnovaní o drevenú palubu alebo šušťaní o hladinu. Hladina možno nie je vhodné pomenovanie pre vodné pohoria, ktoré v priebehu niekoľkých okamihov vyrástli nad morom.
„Rozkaz kapitán, smer severo-severo-východ,“ zakričal kormidelník, no jeho chrapľák sa rozbíjal o dažďovú stenu a vlny trieštiace sa práve o pravobok.
Jeho hrubé ruky poznali naspamäť každý lúč kormidla, vedel na ktorom je pod ukazovákom kus odštiepený, ktorý lúč je najviac opotrebovaný a do ktorého raz ktosi omylom zaťal nôž. Dobre vedel, že na lodi sa omyly nedejú, omyl je luxus, ktorý sa na lodi nenosí. Iba ak v podpalubí spolu indickým korením, prešívanými kobercami, damaškom, vonnými olejmi, sklenenými gombíkmi z Benátok a s balastom. Hrubé dlane kormidelníka kŕčovito zvierali kormidlo a oči pod ochranou zvráskavených viečok sa snažili nájsť pred provou lode svetlý bod, kam by mohol v temnote búrky smerovať.
Preto si kormidelník vôbec nevšimol, že sa k nemu priblížil chlapec, čo s premočenými vlasmi i šatami pripomínal skôr mátohu.
„Pane, mierime na útes. Dokážem nás zachrániť, ale musíte pustiť kormidlo! Verte mi!“ snažil sa vysloviť.
„Takmer som sa ťa zľakol, Arno,“ zrúkol statný kormidelník. „Chodíš ako duch a aj tak vyzeráš. Zalez do podpalubia, lebo o chvíľu z teba jeden bude.“
„Pane, dokážem nás zachrániť, ale musíte to kormidlo pustiť, verte mi,“ opakoval vysoký chlapec mokrý ako myš. Jeho hlas sa neprebil cez vodnú stenu rozptýlenú všade vo vzduchu.
„Do podpalubia! Vlez do podpalubia, hovorím ti!“ reval kormidelník.
„Čo tu robíš, sopliak? Člny nespúšťame!“ ozval sa blízko pri ňom kapitán.
„Kapitán, dokážem nás zachrániť, ale kormidelník musí pustiť kormidlo.“
„Čo chce ten holobriadok?“ pýtal sa muž za kormidlom.
„Zachrániť sa.“
„Tak nech už pre všetko sväté vlezie do lode, lebo ho tam skopnem sám.“
Kapitán vzal mladého za golier a ťahal ho po klzkých schodoch dole. „Padaj!“ zrúkol naňho a tresol dvermi. Mladík to pochopil. Padaj! To je rozkaz. Rozkaz kapitána – k akcii. Rozbehol sa do svojej kajuty a vytiahol spod ležoviska starý kufor. Jediný kus bagáže, čo so sebou ťahal po celom svete.
Vybral spomedzi šiat sošku porcelánovej veľryby. Pozrel na ňu ako na najväčšiu a jeho srdcu najmilšiu vzácnosť. Musíš veriť, Arno, musíš veriť, opakoval si v hlave. Priložil si ju k ústam.
„Prosím ťa o pomoc tento a jediný raz: zo strašnej búrky do svetla vyveď nás,“ zašepkal a z celej sily ju so slzami v očiach hodil o zem. Roztrieštila sa na kusy, čo sa rozžiarili a vsiakli do podlahy a do stien celého podpalubia. Chlapec sa napriek nestálej pôde pod nohami vyštveral opäť na palubu a dobehol k okraju ľavoboku.
Z hlbín vody sa blízko lode začalo čosi vynárať. „Nejaký tvor? Asi áno... Áno, plutva!“ kričala cez seba posádka.
„No ešte to nám tu chýbalo,“ zašomral kapitán. „Ako keby nestačila búrka.“
„Skaly na obzoreééé!“ varoval navigátor. „Skalný úúúteeees! Pred nami sú skalyyy!“
„Nebesia,“ vyslovil bez hlasu kapitán.
„Pustite kormidlo,“ požiadal kormidelníka Arno. „Pustite ho, pane...“ Hoci najskôr pokrútil hlavou, vzápätí tak spravil a cúvol od kormidla. Sám neveril, že pustil kormidlo. Nie, to predsa nemohol spraviť... Trup lode sa v tej chvíli vlnám sám vzoprel a ako ozrutná veľryba sa vymrštil ponad skalné bralo, aby s eleganciou najväčšieho zvieraťa zeme i vôd preniesol posádku bez jediného zranenia do pokojných vĺn Východo-slnečného mora a prenechal loď i posádku ďalšiemu osudu. O plachty sa postará slnečný svit dvíhajúci sa na obzore a o nový náklad v prístave posádka spolu s kormidelníkom, o ktorom sa počas najbližšieho mesiaca neprestane hovoriť v miestnej krčme, že zachránil loď z búrky keď ju namiesto silou viedol vierou.

siliante

siliante

Diskusia

Alexander Schneider
Nápad k téme - super! Opisy na začiatku - super. Vadí mi tam tá intervencia toho chalana, ktorý sa dožaduje niečoho, čo je jasné, že nemôže dostať a ani nevieme, odkiaľ by mal mať tieto informácie. Ak by napr. zliezol dole z toho koša, v ktorom sa hľadí do diaľky alebo mal nejaké vnuknutie... alebo by mu to nejak zašepkala tá soška veľryby, tak by to bolo pochopiteľné. Lebo na tom poznaní to celé stojí a ja ako čitateľ nechápem, prečo sa to deje. Atmosféra je ale výborne vykreslená. Aj rýchlosť a napätie v akcii.
30.04.2022

Gullath
Pripajam sa, uvod je perfektny, len ten chlapec tam nejako nesedi. Odkial vie ze mieria na skaly, a teda otazka je, keby sosku nerozbil a kormidelnik by pustil kormidlo, co by nastalo?
01.05.2022

Olex
Ahoj,
je to taký malý príbeh na malom papieri, čo je pre PNP ideálne. Pekne sa tvoje slová menili na loď v rozbúrenom oceáne, atmosféra bola skvelá. Čo sa týka chlapca, je to tvoj svet, tak proste vedel, že mieria na skaly (možno mal aj iné schopnosti, než veľrybu v batožine). Ale záverečné kúzlo by v momente, keď presvedčuje kapitána, aby pustil kormidlo, nefungovalo, keďže pri sebe nemal veľrybu.
01.05.2022

xius
Prvy odstavec. <3 A vobec, jazyk tu bol skvely, aj opisy, aj plynutie, aj spojenie oboch tem. Tu-a-tam zavrzgala logika ci "len" skol velryby, ale dokonca aj uplny zaver ma pekne detaily. Z kormidelnika je nakoniec zachranca? Pekne! :)
01.05.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.