Kamarát z mesta

Malá víla sa dostane do mesta a hľadá cestu domov.
Filmová história scifi
Hájik bol Kanikin domovom, odkedy si pamätala. Ako víla sa o svoj les starala veľmi poctivo. Nanešťastie, ľudia so sekerami a pílami, doň prichádzali čoraz častejšie. Kedysi bol jej domov súčasťou obrovského pralesa. Všade bolo plno zvieratiek a života. V poslednom čase nejako osamela. Veľa času trávila liečením poranených stromov a podporou semienok k rastu. Viac už nezmohla.
Bola maličká. Maličká ako najmenší vtáčik. Poletovala od stromu k stromu a zhovárala sa s nimi. Každý jeden bol jej priateľom. Kamarátila sa aj so všetkými zvieratkami. Každá bytosť v lese mala vlastný hlas, vlastnú osobnosť a povahu.
Zvieratká z Hájika už takmer vymizli. Nebol dosť veľký, aby sa tu mohli ukryť všetky. Lovci najskôr pochytali tie väčšie a kto sa snažil uniknúť cez pole, tiež nepochodil. Ľudia mali luky a šípy, pred ktorými ani vtáčiky neboli v bezpečí.
Občas sa Kanike podarilo naľakať osamelého človeka a ten ušiel. Častejšie však chodili v skupinkách, vtedy boli odvážnejší. Nemala im ako vzdorovať. Nebola bojovníčka a tak len hľadela ako jej Hájik strom po strome, kamarát, za kamarátom odchádzajú.
Nakoniec prišlo aj na ňu. Zo spánku v dutine gaštanu ju vytrhli otrasy. Celý strom sa triasol tak, že sa nevedela postaviť na nohy. Než sa spamätala, celý strom sa zrútil. Padol puklinou do hliny, takže Kanika ostala uväznená. Jej domov sa ale otriasal ďalej a netušila čo sa vlastne deje. Začala srdcelomne plakať.
Niečo sa udialo, pretože sa jej uvoľnil priezor von. Nie však dosť veľký, aby mohla ujsť. Hýbali sa. Jej a ostatné stromy boli ťahané po zemi nevedno kam. Šli dlho. Občas vykukla von, ale veľa toho nevidela. Nebo, zem, iné stromy, alebo kopytá nejakého veľkého zvieraťa.
Plakala až ju nezmohla únava a znova nezaspala. Ležala schúlená do klbka, držiac si kolienka.
Keď to všetko ustalo, jej gaštan sa zatriasol a prevrátil. Konečne mala šancu uniknúť a rýchlo ju využila. Vyletela von tak rýchlo, ako ešte nikdy predtým neletela.
Po chvíľke namáhavého letu zistila, že vlastne nevie kam letí. Nelietala vysoko, na to nemala dosť síl. Dokázala sa vzniesť tak do výšky topoľu, no viac už nie. Inak ju odfúkol silný vietor. Bola v čudesnom kamennom bludisku. Napadlo ju, že toto musí byť mesto. Ľudia sa v lese často zhovárali o rôznych veciach. Spomínali aj mestá, ktoré mali byť niečo ako les, ale pre ľudí. Namiesto stromov tam ale žijú v kameňoch a nazývali ich domami.
Kanika v živote nevidela toľko kameňa a tak málo zelene. Bolo to desivé. Nikde nevidela ani strom a to bola vysoko. Netušila ani ktorým smerom sa má dať. Prestala sa namáhať a spustila sa nájsť si skrýšu. Našla si tmavý kútik za komínom jedného z domov. Bola šokovaná, nešťastná a vystrašená. Chcela odtiaľ okamžite domov. Alebo len preč. No netušila ktorým smerom sa vydať. Všetko jej pripadalo rovnaké. Sadla si a zúfalo hľadela na svoje nôžky. Myslela na svoj Hájik. Kto tam ostal. Ak vôbec niekto. Bolo jej smutno. Prečo jej museli ľudia vziať všetko čo mala? Jej domov, jej priateľov. Ostala sama, na mieste o ktorom nič nevie.
„Hej, hej ty,“ ozvalo sa. Kanika netušila odkiaľ sa ten hlas berie.
„Tu som,“ z poza komína vyšiel kocúr čierny ako uhoľ.
Kanika sa rýchlo vzniesla do vzduchu. Bola prestrašená, ale aj sa jej trochu uľavilo, keď zistila, že sa má s kým pozhovárať.
„Prepáč. Nevedela som, že aj mestské zvieratká vedia rozprávať. Celkom si ma vyľakal. Som Kanika. Ako sa voláš?“
„Nemusíš sa ma báť. Keby som ťa chcel zjesť, už by si bola v mojom brušku,“ žartoval kocúr a vyskočil na komín. „Volám sa Seb. A čo sa zvieratiek týka, nie každé má rozum. Mačky nikdy neboli úplne krotké. Patríme len sebe. Sme doma v lese, aj v meste. Ale také kravičky a prasiatka, tie sú hlúpučké. Závislé na ľuďoch. Sliepky napríklad vôbec ani nerozorávajú.“
„To je strašné. Prečo ich to nikto nenaučí?“ vypytovala sa Kanika.
„Načo? Ľudia ich majú len na mäso, vajcia a perie. Ich život nie je viac, ako zobanie zrna.“
„Každý život je vzácny a mal by byť zveľaďovaný. Čo potom ľudia vôbec robia? Čím trávia čas, keď nezabíjajú zver a neničia lesy? To sa len pária a stavajú kamenné domy?“
„Ľudia sú všelijakí. Dobrí aj zlí. Starí a mladí, veľkí a malí. Mne prídu ako mravce. Majú jednu kráľovnú a všetci pracujú na tom, aby bola spokojná. A ak nie je, pošle vojakov nech to zariadia. Jednoduché.“
„Takže kráľovná ľudí im káže ničiť lesy, zabíjať a zotročovať zver?“
„Pre nich sú stromy len veci. Zvieratá vlastne tiež. Občas sa tak správajú aj jeden k druhému. To sú jednoducho ľudia. Neštudujem ich. Len viem kde dostanem rybičku a pohladenie. Vyhýbam sa miestam kde mi hrozí nakopnutie. Taký je tu život.“
„Nepáči sa mi to. Chcem ísť domov. Prosím ukáž mi cestu preč. Ten kameň nemá konca kraja. Vezmi ma do prírody, prosím ťa pekne.“
„Veľmi rád ti pomôžem. Ale ani hlúpa sliepka nehrabe zadarmo. Chcem protislužbu.“
„Nevieš niekomu pomôcť len tak? Vidíš, že som v núdzi, ako by som ti teraz mohla pomôcť?“
„Stále vieš čarovať nie? Nechcem nič veľké. Len trochu dlhší chvostík.“
„To by som naozaj dokázala. Ale načo ti bude? Ten tvoj je dosť dlhý.“
„No povedzme, že ide o kocúriu pýchu. Páči sa mi jedna cica, ale nejako si ma nevšíma. Medzi kocúrmi sa pýšime, kto má dlhší chvostík. Keď ho budem mať dlhší, ako iní, iste si ma všimne.“
„Prečo by si sa chcel meniť pre mačku, čo si ťa nevšíma takého aký si? Čo ak si ju získaš, ale potom ti ho niekto odhryzne? Budeš nešťastný hneď dvakrát.“
„Nechcem sa naťahovať prečo. Ponúkam ti cestu von z mesta. To chceš ty. Ja chcem dlhší chvostík. Dohodneme sa?“
„No ak tak veľmi chceš. Dobre.“
„Výborne. Keď lietaš, svietiš. To by si hocikto všimol. Je už večer, čoskoro bude tma. Vysadni mi na chrbát. Trochu sa povozíš.“ Kanika vysadla kocúrovi na chrbát a pevne sa chytila jeho chlpov na krku. Seb okamžite vystrelil. Skákal zo strechy na strechu, bežal po rímsach, parapetoch, cimburí, ale aj po chodníkoch a špinavej zemi.
Niekde boli domy postavené pravidelne, inde nie. Niektoré boli menšie, iné siahali až k nebesiam. Kanika sa nevedela vynadívať. Pozorovala rôzne stavby, sochy a fontány. Seb jej pomohol pomenovať všetky tieto veci. Nikdy nevidela vodu striekať zo skaly priamo k oblohe. A to dokonca vo viacerých prúdoch. Mesto ľudí sa jej zdalo úžasné.
Aj ľudia boli rozmanití. Najviac sa jej páčili tí malí, hovorili im deti.
Medzi sebou sa ľudia delili podľa oblečenia. Aspoň jej to tak pripadalo. Čím jednoduchšie bol niekto oblečený, tým pôsobil ubitejšie. Zvyčajne aj ich príbytky nevyzerali veľmi lákavo.
Už bola tma, s Seb začal spomaľovať. Zaliezli spolu do záhrady jedného domčeka. Kde sa posadil a Kanika z neho zliezla. Postavila sa k nemu a hladila mu labky.
„Bežal si rýchlo a vytrvalo. Nebolia ťa?“
„Trochu, ale už sa neviem dočkať, keď prídem pred Micku s dlhým chvostíkom.“ Bol tak spokojný, až sa jej zdalo, že sa usmieva. Na jeho čiernej splývavej srsti sa to len ťažko dalo rozoznať. Ale jeho jasne zelené oči žiarili v tme ako hviezdy na nebi.
Hľadel nimi na Kaniku a prehodil: „Potrebujem niečo zjesť a trochu si odpočinúť. Počkaj tu, ja si odbehnem uloviť večeru a potom sa po teba vrátim.“
„Tak dobre. Ale na zemi neostanem. Budem ťa čakať na tamtej vysokej jabloni. Budem až niekde na vrchu.“
„Oddýchni si aj ty. Ešte nás čaká dlhá cesta.“ Zvrtol sa a akoby splynul s tmou. Kanika vzlietla do koruny jablone a uložila sa k spánku. Zažila toho mnoho. Ale našla si nového kamaráta. A ten jej pomôže nájsť cestu domov.
Sedela na najvyššom konári jablone a hľadela do okien domu, v ktorého záhrade sa nachádzala. Vo vnútri boli štyria ľudia, ak dobre počítala. Muž, asi otec. Potom žena musela byť mama. Veď tak ich rodiny fungujú. A dve malé deti. Nevedela ich od seba rozoznať. Mali podobné šaty aj vlasy. Rodinka večerala. Sedeli za veľkým stolom a mama každému naberala. Vyzerali spokojne a šťastne. Kaniku napadlo, že ľudia nemusia byť až tak zlí. Aj oni poznajú lásku. Tak prečo ju nedajú aj okoliu. Možno je viac zlých ako dobrých. V dome sa zhasínali svetlá. Mama vzala deti do hornej izby a uložila ich do postieľok. Otec čosi upratoval a vypustil na dvor psa. Zavrel za sebou dvere a všetky svetlá po chvíľke pohasli. Psík pobehoval po dvore, oňuchával rôzne veci. Akoby ju zacítil, zašiel rovno pod jabloň a ňuchal. Nič nevidel a tak si tam ľahol.
Bol veľký ako vlk. Väčší ako Seb napadlo ju. Vyľakala sa, ako sa k nej Seb teraz dostane. Ak ho ten pes chytí, určite ho zahrdúsi. Najlepšie by spravila, keby zletela niekam inam. Ale Seb ju má hľadať práve tu. Nevedela čo robiť. Riskovala to s lietaním, ale musela ho nejako varovať. Bude rýchla, prejde okolie a vráti sa.
Zletela dole a videla, že psík tuho spí. Trochu jej odľahlo. Odrazu sa mu však dvihla hlava. Spoza plota sa ozýval otrasný škrek. Pes pozrel priamo na ňu a reflexívne po nej chňapol. To už letela do bezpečia. Rozbehol sa za ňou, naháňal ju až k plotu. Chytro ho preletela, aby sa na poslednú chvíľu zachránila. Psíkov brechot prebudil ľudí v dome, ale za plotom bol už iný svet.
Kanika zistila čo bolo pôvodom toho škreku. Seb sa pustil do bitky s iným kocúrom. Bolo to škaredé. Prskali po sebe, mraučali. Skákali jeden na druhého a driapali sa ostrými pazúrmi. Bili sa strašne rýchlo. Netušila kto vyhráva. Nevedela ako pomôcť kamarátovi. Občas sa to jednoducho nedá.
Súboj nemal víťaza, bránou v plote vyšiel pán domu aj so psom a kocúrov rozohnali. Kanika sa len tak, tak dokázala schovať v ihličí vysokej jedličky. Seb sa vyšplhal na ten istý stromček. Uvideli sa a Kanika k nebu priskákala.
„Si v poriadku? Prečo ste sa bili?“
„To je kocúria česť. O to, kto je hodný Micky. Nečakal som, že ho tu stretnem. Ale už je preč.“
„Prečo sa bijete o to, kto je hodný mačky? Nevyberá si ona sama, koho chce?“
„No hej, ale je lepšie mať menej sokov z ktorých si môže vybrať. Keď sa dá, zbavíme sa konkurencie ešte než sa mačička začne rozhodovať.“
„To je tak hlúpe,“ kývala hlavou víla.
„Taký je svet. Ja som pravidlá nevymyslel. Len žijem v tom, čo je zabehané,“ odpovedal jej kocúrik.
„Tak si v poriadku? Môžeme sa dať na cestu?“
„Vieš čo bolí ma labka. Možno to skúsime až ráno.“
„Ukáž mi ju,“ vyzvala ho. Seb k nej vystrel labku a víla zhíkla.
„Veď ju máš celú dotrhanú. Vidieť ti až šľachy a všade je na srsti máš krv. Ani som si to nevšimla v tej tme.“
„Nevadí, do rána to prejde.“
„Nebuď hlúpy. Toto neprejde. Na to môžeš aj zomrieť. Musím ťa vyliečiť.“
„Máš na to dosť mágie?“ bol zvedavý.
„No, mám jej dosť na jedno zaklínadlo. Nie som práve pri silách, ak si si nevšimol.“
„Ale ja chcem chvostík!“ rozčúlil sa Seb.
„Chceš viac dlhý chvostík, ako svoj život? Potom ti ho už nebude treba. Micku už neuvidíš.“
Seb bol riadne mrzutý. Nadával na svojho soka. Bolo mu ľúto premrhanej šance.
„Tak dobre teda. Možno nájdem inú vílu.“
Kanika zažiarila a objala Seba okolo krku. Kocúrikove rany sa zacelili. Behom chvíľky bol úplne zdravý.
„Ďakujem ti,“ povedal smutne. „Kedy budeš mať zas dosť mágie na ďalšie kúzlo?“
„Neviem, možno po mesiaci v lese. Tam čerpám svoju silu.“
„Dovtedy bude mať Micka v bruchu mačiatka. Tak poďme, vezmem ťa k tomu múru.“
Nebolo mu viac do reči. Ale svoj sľub splnil. Vzal Kaniku až k hradbám mesta.
Bolo poludnie keď tam došli. Prihovárala sa mu počas jazdy na jeho chrbte, ale on len bežal a neodpovedal.
„Sme tu. Tamtým smerom, za poľom je najbližší les.“
„Seb, rada som ťa spoznala. Aj by som ostala, aby som ti pomohla. No nepatrím sem. Ale ak ma prídeš navštíviť, sľubujem ti tvoj chvostík. Myslím to vážne, nepotrebuješ ho. Si dobrý kocúrik. A pekný. Nebuď smutný, budú iné cice.“
„Hmmm. Napadlo ma. Čo keby som šiel s tebou? Teraz už ma tu nič nečaká.“
„To si tak málo veríš, že sa ani nepokúsiš dvoriť jej taký aký si?“
„Nie. Taký aký som, som jej nastál za pohľad. Ten chvostík by pomohol, ale myslím, že ma teraz viac priťahuje dobrodružstvo. Dlho som nebol v lese. V noci som mohol v bitke zomrieť. Chcem niečo vidieť, niečo zažiť. Mačky ešte budú. Ostrieľaný lesný kocúrisko bude mať iste lepšie šance, ako Seb spoza komína.“
Usmiala sa naňho: „vážne to chceš?“
„S kamarátkou čo mi zachránila život? Že váhaš. Pôjdem s tebou kdekoľvek.“
„Som rada.“ Pohladila kocúra na vyliečenej labke.
„Tak nasadaj, máme pred sebou dlhú cestu. A nevieme čo nás na nej stretne.“
„Dáme si pozor. Spolu to zvládneme.“ Chopila sa ho silnejšie za chlpy na chrbte. Seb sa odrazil z vysokých hradieb, ale na zem dopadol ľahučko ako pierko. S vílou na chrbte sa rozbehol do poľa, v ústrety dobrodružstvu.

Grimbur

Grimbur
Bookworm.

Diskusia

Marco Ottra
Neviem no, možno som už starý na rozprávky, ale prišlo mi to také "o ničom". Aj tvorba pre deti (predpokladám) by mala mať zaujímavý dej, niečo, čo osloví aj dospelého čitateľa, a i keď je podaná jednoduchšou formou, vtiahne do príbehu. Chýbala mi aj originalita a záver mi prišiel taký prázdny. Oveľa viac sa mi od teba páčili sword&sorcery kúsky. Na toto asi nie som vhodná cieľovka. :)
04.07.2022
Pospíšilová.luca
Neřekla bych, že je to o ničem, je to o přátelství, ale nezapusobilo to moc silně. I pár let po 30 mám pořád ráda pohádky a bylo to milé, to jistě. Ale spíš pro mladší generace, které ještě nečekají na tu krev, pot a slzy :D a chtěla bych se trochu ohradit, kravičky a prasátka nejsou hloupoučká. Možná bys byl překvapený, jak některá dokážou uvažovat. I přes ten úmorný komerční chov.
04.07.2022
Ray Janonoff
Za mňa fajn, má to ponaučenie (niekoľko) a dobrý koniec. Sebovi by som chvostík doprial, aby zistil, ako vlastne zavadzia, ale to už je z ďalších poučení.
Súhlasím, že sa vlastne nič nestalo možno chýbalo niečo viac zlé, aby pomoc a priateľstvo vyznelo lepšie.
04.07.2022
Veles
Keby to bolo poslané do anonymného kola, tak by som si myslel že to napísal Goran :D Je to celkom dobré, aj keď nejaké chybičky tam boli, hlavne na začiatku sa mi zdá. Ale prvá poviedka sa mi viacej páčila.
12.07.2022
Terry Chrapúňzel
Námet je pekný a to rozprávkové ladenie sa k nemu hodí. Možno ubrať zopár zdrobnenín, aby bola poviedka stráviteľnejšia aj pre dospelého čitateľa. Prípadne trochu skúsiť obmieňať tvary zdrobnenín - nielen končiť všetko na ik/ička. Namiesto "vtáčikov" môžeš dať "vtáčence", namiesto "kravičiek" napríklad "kravky" a podobne.
A dosť nadužívaš sloveso "bol/bola". Častokrát pri opise emócií, napríklad:
- Bolo to desivé.
- Bola šokovaná, nešťastná a vystrašená.
- Bolo jej smutno.
- Bola prestrašená.
- Bolo to škaredé.
- Bol riadne mrzutý.
Namiesto rozprávania skús tie emócie ukázať, čiže zase ten "show, dont tell"
15.07.2022
xius
Uf, tak zdrobneniny dali trochu zabrat. :) Ciarky vo vedlajsej vete su taky jednoduchy fix, a tiez prislovky: "z poza" je ozaj nespravne.
Chvalim mena postav! Neverim, ze s tym niekto nebojuje a tieto sedeli a zaroven si drzali originalitu. Prostredie mesta z pohladu vily je vdacna tema, len nevyuzita dostatocne. Prekvapili ma take low-key spolocenske komentare na rodinu, ktora ma byt o otcovi, mame a detoch...
Citatel je tahany dejom ako volnym padom. Kanika sa nepokusila o sikovny utek, ktory zlyhal a nieco ju naucil. Nenasla si kamarata skrz pozorovanie mesta. Neplanovali svoju cestu do hajika a ich plan necakane nezlyhal. Sila rozpravok je, myslim, v tom sledovani boja proti nestastiu. Tu si uskocil to jedneho velkeho deus exu.
17.07.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.