Slávka

Malá služba, pre veľkého pána.
Filmová história scifi
Slávka mala zaujímavý život. Našťastie bola dosť šikovná a so všetkým si dokázala poradiť. Preto sa tešila aj značnému obdivu v celom susedstve.
Volali ju Slávka Rozprávka, lebo sa nápadne ponášala na jednu bájnu princeznú. Mala vlasy ako uhoľ, pleť bielu ako sneh a tých podobností bolo ešte viac, len sa tým už nik detailnejšie nezaoberal.
Žila v malebnom domčeku pri jazere, na samom okraji krajského mesta Baracky. O jej ruku sa uchádzalo mnoho nápadníkov, neraz aj vyššieho pôvodu. Všetkých odmietla. Rozhodla sa nepatriť žiadnemu mužovi, len sama sebe. Ale ak by sa našiel chlap, ktorý by ju považoval za rovnoprávnu partnerku, zvážila by spoločný život. Veď sa predsa nepredá ako nejakú jalovicu.
Práve vyťahovala z piecky koláč, keď jej na dvere ktosi zabúchal. „Počkajte, hneď som tam!“ zvolala smerom k dverám a položila čerstvo upečenú dobrotu na stôl. Obtrela si ruky do utierky a pobrala sa otvoriť dvere. Za nimi čakali muži v pestrých uniformách a jeden menší pánko, tváriac sa dôležitejšie než slnko na oblohe.
„Dobrý deň, vy ste pani tohto domu?“ opýtal sa mužík.
„Aj vám dobrý deň. A vy sa viete predstaviť?“ dožadovala sa Slávka s rukami založenými v bok.
„Ale isteže, som herr Jurgen von Baumaxen. Títo muži mi tak trochu slúžia. Pomáhajú mi spoznávať moje pozemky. Vďaka kráľovej štedrosti ani netuším, čo všetko spadá pod moju, ochranu.“ Nehol sa z miesta, len sa škeril od ucha k uchu.
„Dobrý deň pán Baumaxen. Ja som Slávka, ako vám pomôžem?“
„Ak ma ráčite pozvať ďalej, rád by som sa s vami pozhováral o istej veci.“ Úsmev ho stále neopúšťal.
„No tak teda poďte, ale nezaneste mi do vnútra špinu,“ pozvala Slávka urodzeného pána do svojho domčeka. Keď za ňou vošiel, ani sa neobzrela: „K veci... pane. Mám veľa práce.“
„Ako rozkážete, milosť slečna.“ Majiteľka domčeka sa obzrela, aby sa presvedčila o neochote úškrnu opustiť Baumaxenovu tvár.
Kým Slávka odkladala koláč do chládku, jej hosť začal rozprávať.
„Vec sa má tak. Zblížil som sa s jednou pani, s ktorou neprichádza sobáš do úvahy. Bohužiaľ sme zasadili plod lásky a ten teraz ohrozuje šťastie nás oboch. Donieslo sa mi, že ste veľmi talentovaná osoba, pokiaľ ide o riešenie problémov. Nechcem do veci zaťahovať čarodejníkov. Len by sa to dostalo na dvor a potom do kráľových uší. Felčiari a pôrodné babyzne majú svoje prísahy a tiež sa im nedá veriť. Premýšľal som nad bosorkou, ale ľudia by mi ju ihneď skántrili. Navyše, nechcem svoju milú otráviť, ani jej inak ublížiť. Len sa potrebujeme zbaviť onej, nepríjemnosti. V prospech nás oboch. Pokiaľ mi pomôžete, štedro sa vám odmením. Dokonca vám aj zruším povinnosť odvádzať daň. Čo to, som sa o vás prezvedel, takže sa o diskrétnosť neobávam. Čo vy teda na to?“
Slávka sa posadila neďaleko Baumaxena a hľadela mu uprene do očí. „Čo žiadate je zmarenie mladého života. Ja ľuďom pomáham, nezabíjam ich.“
„Ale drahá moja. Veď to ešte nie je život. Sotva vajíčko nevysedené. Nedýcha, nemyslí, necíti. Nevidelo to ešte slnko a nepozná svoje meno. A aký by aj malo život? Bastard zapretý otcom a matka znevážená pred spoločnosťou. Rodina by ju odvrhla a boh vie ako by s dieťaťom dopadli.“
„A prečo sa nevzmužíte pane a nepostaráte sa o svoju milú? Urobte správnu vec, zosobášte sa. Alebo aspoň jej ponúknite pomocnú ruku. Prijmite ju do svojho obydlia a postarajte sa, aby sa s vaším dieťaťom mala dobre.“
„Bohužiaľ, to nie je možné. Mám sa ženiť s mladšou princeznou. A ženy vedia byť strašne žiarlivé. Ak by mi na ňu nastávajúca prišla, mohlo by to znamenať jej záhubu. A tiež pokaziť naše manželstvo. To by ma veľmi zarmútilo.“
„Celé sa mi to nezdá pane. Ale sľúbim vám jedno. Pôjdem za vašou milou. Pozhovárame sa spolu a skúsim pre ňu nájsť vhodné riešenie.
„To je skvelé drahá slečna. Budem netrpezlivo očakávať dobré správy o tejto maličkosti. Dovtedy vám ale prajem pekný deň.“ Naznačil neúprimnú poklonu a opustil Slávkin domček s úškrnom na tvári. Na mieste kde sedel, ostal položený zvitok. Majiteľka domčeka ho roztvorila, aby našla meno a adresu Baumaxenovej milej. Povzdychla si a začala spriadať plán, ako sa k nej dostane.
Slávka vo svojich najlepších šatách vyzerala skutočne ako princezná. Na území Baracky sa nachádzalo viacero šľachticov, rôznej urodzenosti. Ani netušila kedy sa Baumaxen stal správcom kraja, ale jeho milá patrila k starému rodu. Arabela von Blažke. Jej mama bola nepríjemná žena. Všetci ju volali stará Blažková.
Ľudia sa jej zvykli vyhýbať a utekať pred ňou. Nečudo, že aj jej vlastná dcéra sa o to pokúsila. Len netušila akého si vybrala hrdinu.
Slávka sa na panstvo starej Blažkovej dostavila ako rektorka Kaštieľnej univerzity. Vyžiadala si u služobníctva audienciu s milosť paňou a jej vznešený výzor vykonal svoje. Urobila dojem minimálne korunnej princeznej lebo stála pred starou paňou do hodiny. Slávka musela uznať, že s peniazmi sa žije pohodlnejšie. Jej domček bol menší ako tunajšia stajňa. Nebol taký ovešaný čačkami. Povedala si, že je to tak lepšie, aspoň jej to doma nechytá prach. Stála v izbe, kde to takmer pripomínalo jaskyňu. Bol to obrovský priestor, kde veci na každom kroku buď viseli zo stropu, alebo trčali z podlahy.
Apatickým ale autoritatívnym hlasom prehovorila obrovská guľa hodvábu: „Dobrý deň. Čomu vďačím za vašu návštevu? Sluhovia mi našepkali čosi o kláštore.“
Slávka predstúpila a hrdo prehovorila: „Drahá pani von Blažke. Prichádzam z Kaštieľnej univerzity. Prestížnej školy pre mladé vznešené dámy. V dnešnom svete je moderné vzdelávať mladé ženy. Často sú oporou svojim významným manželom. Každá vzdelaná manželka má výhodu, to je nad slnko jasnejšie. Uvážte vzácna pani, ak sú dve šľachtičné podobného postavenia a vena, ku komu by sa priklonil taký princ pri hľadaní nevesty? Z hlúpej husi nemá žiaden úžitok. Vy sama pôsobíte ako múdra žena. Iste chápete výhody takého školenia.“
Guľa hodvábu sa začala hýbať a Slávka zrazu zbadala odkiaľ vychádza Blažkovej hlas. Stará pani nebola tučná, len bola obscénne naobliekaná. Akoby sa nevedela rozhodnúť, ktoré šaty sa budú hodiť na túto príležitosť, tak si ich obliekala všetky. Tvár mala starú, vychudnutú ale jej výraz bol tvrdý.
„Iste, iste a vy ste učiteľka? Ešte raz mi povedzte ako sa voláte?“
„Som rektorka univerzity a volám sa Andela Strážna. No ako ste uhádli, som aj učiteľka. Učím cnostné správanie, finančnú gramotnosť a ďalšie užitočné predmety.“
„Mojej dcére by sa finančná gramofónnosť zišla. Podľa nej mi zlato padá zo zadku. Kiež by tomu tak bolo.“
„Smiem sa s vašou dcérou pozhovárať? Urobím vstupný pohovor. Po vyhodnotení vám zašleme pozvánku do nového ročníka.“
„A to by bolo kedy? Iste si viete predstaviť, že prestížna inštitúcia má veľa záujemkýň. Asi to potrvá aj mesiac alebo dlhšie. Ale ak uspeje, na ďalší rok už môže študovať.“
„Koľko trvá také štúdium? Čo ak sa medzičasom vydá za nejakého významného pána? Potom jej to už bude zbytočné.“
„Drahá pani, štúdium je bezplatné. Ale prijímame dary a príspevky. Nič nestratí a štúdium môže prerušiť kedykoľvek. Ak si to bude priať, môže ho dokončiť aj neskôr.“
„To je všetko veľmi pekné. Dobre teda. Sluha vás k nej zavedie.“
Arabela si vyšívala pod oknom v nádhernej izbe. Bola tam zatvorená sama ako prst ani si nevšimla, že má hostí. Slávka poslala sluhu preč, no ten ostal stáť za zatvorenými dverami. Nevadilo to. Izba bola tak veľká, že nemohol počuť o čom sa chcela zhovárať. Keď došla k Arabele, zbadala jej na tvári slzy.
„Ahoj Arabela. Ja som Slávka. Prišla som ti pomôcť,“ predstavila sa úprimne a pohladila mladej pani ruku.
„Kto ste, že so mnou takto hovoríte? Nepoznám vás a nedotýkajte sa ma, inak zavolám sluhu, čo vás vyhodí!“ pohrozila Arabela.
„Chcem ti pomôcť. Tvoj milý sa za mnou zastavil a povedal mi, že čakáte dieťa. A mohlo by to mať nešťastné následky. Prišla som sa s tebou pozhovárať. Rada by som vedela, čo chceš ty. Ver mi, pomôžem ti ako najlepšie budem vedieť.“
„Vyzeráš ako skoro ako princezná. Takto si sa sem dostala, prevlekom?“
„Áno, navyše tvojej mame som narozprávala klamstvá o škole v kláštore a skočila mi na med. Keď odídem len jej povieš aká bola učiteľka nadšená. Ale ty ju už nepotrebuješ lebo všetko vieš alebo také niečo. Poďme sa pozhovárať o pravom dôvode prečo som tu. Čo to dieťa?“
„Moja mama je strašne prísna a namyslená. Nechce ma nikam pustiť ani mi nedovolí sa zhovárať s nikým čo nemá vysoký pôvod. Kontroluje aj ako sa rozprávam so služobníctvom. A keď mi ponúkla možnosť ísť na večierok vyššej šľachty, okamžite som povedala áno. Ale panie z lepšej spoločnosti akú mama schvaľuje sú husi. Nerozprávajú o ničom, len o princoch a turnajoch a deťoch... Prihovoril sa mi však jeden pán. Neustále sa usmieval. Akoby sa škeril. Nevadilo mi to, lebo bol zaujímavý a múdry.
Zhováral sa len so mnou a povedal mi toľko zaujímavých vecí. Aj na ďalších večierkoch sa venoval len mne. Potom začal usporadúvať večierky len preto, aby ma mohol pozvať. Bol úžasný a hneď si získal moje srdiečko. Keď som mu povedala tú veľkú novinu, ochladol. Povedal mi, že ma nemôže otvorene ľúbiť. Navrhoval mi veci, ktoré ma mali zbaviť nášho dieťaťa. Ale mne sa to videlo nebezpečné. Odvtedy už ma na večierok nepozval. Napísal mi list, s plánmi na sobáš s princeznou. Zlomil mi srdiečko. A teraz poslal teba, nech sa zbaví nepríjemností.“
Slávka ju uchopila za ruky a pozrela jej s pochopením do očí: „To sa stáva. Muži sľubujú všetko, keď niečo chcú. A keď to dostanú, v skutku urobia všetko, aby sa toho zbavili.“
Arabela potiahla nosom a pozrela von oknom. Nevydala však ani hláska.
„Chceš si to dieťa nechať?“
„Nemôžem. Mamka by ma vyhnala z domu. On ma k sebe nevezme. Zomrela by som od hladu na ulici. Alebo by ma ukameňovali ako pobehlicu. Možno by ma mamka skántrila ešte skôr, aby sa ušetrila hanby. Nemám ani len nápadníka, aby som sa rýchlo vydala. Nechcem dieťatku ublížiť. Ale môže zmárniť životy nás oboch.“
„Milá Arabela, rozumiem ti. Chápem tvoje obavy. Tvoja mamka vo mne nezanechala najlepší pocit. Pomôžem ti. Už aj viem ako. Všetko dobre dopadne, ak mi budeš veriť.“
„No dobre. Čo teda máš v pláne?“
Slávka vytiahla malú fľaštičku a podala ju Arabele. „Vypi to. Nie je to jed. Len zaspíš a keď sa prebudíš, dieťa už mať v bruchu nebudeš.“
„Zabiješ ho?“
„Nie, bude žiť. Nájdem mu inú matku. Ty sa už ničoho neobávaj. Bude ako som sľúbila.“ Slávka si z krku stiahla talizman a podala ho Arabele. „Keď ma budeš potrebovať, zovri ho v dlani a povedz nahlas moje meno. Ja za tebou dôjdem hneď ako budem môcť.“
Arabela sa upokojila, vzala si fľaštičku a obrátila do seba jej obsah. Kým sa uložila na lôžko, pretiahla si krkom talizman. Slávka k nej pristúpila a na brucho jej položila malý priesvitný kamienok. Začala odriekať cudzie slová. Tiché zaklínadlo. Opakovala ho rytmicky až kamienok začal žiariť a zrazu sa v ňom objavil obrys malého človiečika. Menší ako šošovička. Slávka vzala kamienok do dlane a bezpečne si ho uložila.
Baumaxen bol potešený správou ktorú obdržal. Bol aj pozvaný do Slávkinho domčeka, aby záležitosť uzavreli. Tento krát sa už dostavil len s dvomi strážnikmi. Keď ho Slávka zbadala, napadlo ju, či si ten chlap v noci ten úškrn odkladá alebo ho nosí neustále.
„Dobrý deň milostivá slečna. Smiem ďalej?“ Slávka mu pokynula rukou, aby pokojne vošiel. Muži ostali von.
„Dobrý deň vážený pane. Spravila som o čo ste ma žiadal. Arabela už naďalej nečaká vaše dieťa.“
„To som sa dovtípil už zo správy čo ste poslali. Načo ste ma vlastne volali k sebe?“
„Veď preto, aby sme stvrdili a ukončili náš obchod.“
„A čo som vám to vlastne sľúbil? Už ani neviem.“
„Zbavíte ma povinnosti odvádzať dane a štedro ma odmeníte pane.“
„Aha. Nuž tak, dane patria kráľovi a nie mne. Ale z dobrej vôle ich tento rok uhradím za vás ja. Čo je pre vás štedrá odmena?“ Odopol si z opaska mešec a hodil ho na stôl.
„Bude toto dosť štedré?“
„O pane, aký ste len štedrý a šľachetný. Ďakujem za váš dych vyrážajúci dar. Prosím prijmite odo mňa pohárik vína. Na oslavu.“ Podala mu čašu s tmavým červeným vínom a tvárila sa nevinne.
„No tak dobre, ak na tom trváte. Ešte vás budem iste potrebovať, tak nech spolu dobre vychádzame.“ Pripili si a vyprázdnili čaše do dna. Baumaxenovi niečo zaskočilo v krku, až sa rozkašľal. Slávka ho udrela po chrbte a naznačila mu, nech zapije kašeľ vínom.
„Nabudúce keď budete hosťom nalievať víno, aspoň to urobte do čistej čaše. Skoro ma tu vystrelo.“
„Prepáčte, netuším čo tam mohlo spadnúť, určite nemám v dome špinavý riad. Ale máte šťastie, že som vás hneď mohla zachrániť.“
„Odchádzam skôr než ma tu stretne skutočné nešťastie. Dovidenia Slávka.“ Vypochodoval náhle z domčeka, ani sa neobzrel.
Tej noci nespal dobre. Bolelo ho brucho. Prehadzoval sa a často sa aj prebudil. Len preto, aby od silných kŕčov znova upadol do mrákot. A ráno objavil niečo strašné. Keď sa pobral vykonať svoju rannú potrebu, takmer omdlel. Jeho obľúbený kúsok tela mu ostal v ruke.
Nemohol uveriť tomu, na čo sa díva. Jednoducho mu odpadol.
Preľakol sa. Utekal do svojej komnaty a vyzliekol sa pred nástenným zrkadlom. Jeho veľké brucho bolo ešte väčšie, lenže inak. Stalo sa oblejšie s pupkom vyvráteným von. Narástli mu aj prsia ako majú ženy. A medzi nohami mal... nemal nič. Vlastne niečo sa mu tam spravilo. Niečo čo na chlapovi ešte nevidel. Obzeral sa v zrkadle a neveril vlastným očiam. Niekto vzal jeho hlavu a posadil ju na ženské telo alebo čo. A k tomu tehotné. S chlpatými nohami a hruďou, ale predsa ženským. Šli naňho mdloby.
Preto si ani neuvedomil ako naňho zrkadlo pozerá. Nebol v ňom už jeho odraz. Stála tam skutočná žena. Mala čierne vlasy a snehobielu pleť.
„Ako sa darí milosť pán?“ prehovorilo zrkadlo.
„To ty, ty bosorka si mi to spravila! Ja ťa dám zbičovať, rozštvrtiť! Okamžite to naprav!“ zúril Baumaxen až mu sliny prskali do strán.
Slávka sa sebavedomo pousmiala: „Ako ste povedal vážený pane. Moje služby budete ešte potrebovať. Teraz to platí dvojnásobne. Ak teda nechcete pri pôrode zomrieť. Tiež si iste neprajete, aby sa niekto dozvedel o vašom požehnanom stave. Pre takého pánka by to mohlo mať katastrofálne následky.“ Jeho bývalý úškrn teraz sedel na Slávkinej tvári. A pristál jej oveľa lepšie.
„Čím si ma to prekliala? Ty bosorka.“
„Ničím. Sám ste si vypil horký kalich vína pravdy. Takmer ste sa ním zadusil pamätáte?“
„Čo si mi tam dala?“
„Len to čo je vaše. Nemusíte sa báť o svoju milú. Teraz sám odnosíte vlastné dieťa. Budete otec aj matka. Možno vám jeho život po tých mesiacoch kým príde na svet už nebude ukradnutý.“ Baumaxen sa rozplakal.
„Vezmi to späť. Vezmi to späť prosím ťa. Nemôžem si túto hanbu nechať. Ako sa teraz ožením.“
„Asi budete musieť svadbu zrušiť. Ak sa nechystáte niekomu odhaliť svoje tajomstvo. Alebo vysvetľovať princeznej, prečo nedokážete naplniť manželstvo.“
„To už navždy ostanem uväznený v ženskom tele?“
„Nie. Som spravodlivá, nie krutá. Keď dieťa príde bezpečne na svet, zmeníte sa do pôvodného stavu. Ale ak sa pokúsite nejako maličkého zbaviť, už navždy ostanete ako ste teraz.“
„Ale ja neviem nič o rodení. Nič o ženských veciach. Čo ak sa náhodou niečo stane?“
„Nestane sa nič. Od dnešného dňa si ma budete pozývať k sebe na zámok každých pár dní. Pekne po mňa pošlete koč a slušne ma vyplatíte. Ja sa zas postarám, o vás a dieťa ktoré nosíte.“
„To je vydieranie. A čo bude potom?“
„To uvidíme až nastane ten čas. Teraz nás čaká niekoľko mesiacov blízkej spolupráce. Na vašom mieste pane, by som o mojich schopnostiach s nikým nehovorila. Ak teda chcete byť niekedy znova mužom. Prijmite to ako trest za vaše správanie. Odčiníte svoje zlo a zachránite jeden nevinný život. Berte to ako cestu k náprave.“ Baumaxen sa posadil na posteľ. Zvesil ramená a prikývol.
„Dobre pani. Urobím všetko ako poviete. Prepáčte mi ako som s vami pred chvíľkou rozprával.“ Slávka vedela, že to nebolo úprimné. Ešte nie. Milosť pána ale čaká ďalšia premena, ktorú nečakal. Premena k lepšiemu. Aspoň v to Slávka dúfala.

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

ama_rilla
Poviedka ma vcelku pobavila, najmä jej záver. V texte je pomerne dosť chýb, opakujúce sa slová, vety s podivným slovosledom. Trošku mi tiež vadili niektoré pasáže, kde boli veci vysvetlené takpovediac dosť polopatisticky. Ale páčil sa mi nápad, bola som zvedavá, čo Slávka vymyslí, záver srandovný. Určite by som ale venovala viac času dialógom. Znejú ozaj dosť umelo a dá sa to napísať aj lepšie :)
11.01.2022

Aleš Horváth
aj mňa poviedka pobavila, keby bola lepšie spracovaná tak úplne že na parádu.
okrem iného, aspoň správanie a tón pána von Výstavba by som očakával úplne iný.
takisto by som vytkol moderné slová či moderné výdobytky, pôsobilo to dosť rušivo.
osobne mi to prišlo ako keby sa autor nevedel rozhodnut medzi rozprávkou a klasickou vtipnou fantasy poviedkou. čo je škoda, lebo pointa je ozaj dobrá.
autora netipujem, je to určite málo skúsený človek ešte. Svojou vtipnostou mi to pripomenulo Jurinkovu Jolanu či Zdena Jašeka a jeho Klišé. Ale obaja sú kvalitatívne na oveľa lepšej úrovni ako tento autor.
11.01.2022

Lukáš Polák
Pointa a zvrat bol fakt vydarený, za to má u mňa autor bonusový bod. Technické nedostatky sú, ako spomínajú kolegovia vyššie, ale tomu pomôže iba čas a veľa napísaných slov, asi ako každému z nás. Nenechaj sa odradiť negatívnymi komentármi a píš ako drak ďalej.
11.01.2022

Veles
Taký priemer by som povedal, neurazilo ale ani neohúrilo. Ak je autorom nováčik, tak ja sa jedná o dobrý vstup. Chyby tam nejaké boli, ako povedal Lukáš treba písať.
11.01.2022

Goran
Tiež som z toho rozpačitý. To sa mi v tomto kole poviedok stáva dosť často. Moderné rozprávky vedia byť fajn, hoci klasické mám radšej, ale tu sa tá modernosť akosi nehodila. Humor mám rád, hoci čisto vážne veci mám ešte radšej, a musím uznať, že sám osebe bol tento druh humoru fajn, ale akosi sa mi do príbehu nehodil. Fantastický prvok tu bol už integrálnejší ako v minulej poviedke, ale tiež dosť minoritný a poslúžil len pri vyvrcholení deja, čo nemusí byť na škodu, to nevadí, veď tá pointa pobavila a čitateľovi sa dostalo aj nejaké to zadosťučinenie, jos, súhlasím, chlapi vedia byť hrozní, to je všeobecne známe, ale mal som z toho aj trošku takú pachuť, ktorá hovorila o rozčarovaní z mužov a mužského správania, a ako keby skôr toto motivovalo autorku, no ja neviem... taký trošku divný feudálny protofeminizmus :) Napísané to nebolo zle, dokonca môžem povedať, že ma to upútalo a text je pekne "čítavý", ale dá sa na ňom ešte zapracovať.
Milá "jednohubka", ktorá ale, nebyť záveru a premeny, z hlavy rýchlo vyšumí. Tiež však povzbudzujem k ďalšej tvorbe.
11.01.2022

Goran
A trošku si pofrfliakujem aj na názov, samozrejme, pre to by som hodnotenie neznižoval, zas predpojatý sadista nie som, ale len vo výnimočných prípadoch si viem predstaviť, že sa hodí, aby názov diela-dielka niesol meno hlavnej postavy. Ak to je slovná hračka, ak to má nejaký skrytý (či otvorený) zmysel, ak to korešponduje s dejom, prípadne ak dodatočne vychádza zozbieraná séria príbehov (tak ju jednoducho označíme už čitateľovi známym menom hlavného hrdinu/hrdinky), ale takto? Príde mi to navýsosť neurčité a neoriginálne. Naopak skvelý názov by bol z tej kratučkej upútavky-popisku.
13.01.2022

Terry Chrapúňzel
Fúha, tak z tohto hororu fajne mrazí. Predstava, že niekomu len tak bez informovaného súhlasu ufaklím nejaký úd alebo mu implantujem do tela cudzorodé tkanivo, ktoré mu v priebehu najbližších 9 mesiacov môže poškodiť zdravie alebo spôsobiť smrť, je normálne že bŕŕŕ o.O
13.01.2022

Anitram
Mám rada prekvapivé konce a dokonca mi došlo, čo chce Slávka spraviť a obávala som sa ako to opíšeš, ale nejak by som to chcela ešte rozviesť. Príde mi ako keby do toho momentu išlo o úplne inú poviedku a k tej druhej časti by sa žiadala úplne nová iná. Ako to všetko zvládol? Všetky tie pocity a opisy, to by bolo naozaj zaujímavé. Lebo to, čím si ma vlastne najviac dostala, si len opísala a nechala tak a ja chcem naozaj vedieť, čo bude prežívať chlap deväť mesiacov, ktorému odpadla jeho pýcha, musí byť zavretý v komnate s rastúcim bruchom a potom porodiť.
18.01.2022

Aleš Horváth
Martinka, ono to je v podstate aj vo filme Junior s Da Vito a Arnold Schwarzneger. teda moderná podoba toho, čo Slávka načala v historickej podobe
19.01.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.