Veľký deň

Dnes je veľký deň pre Tomáša Polianskeho a nič mu nezabráni v tom, aby si ho vychutnal až do poslednej chvíle.
Podporte scifi.sk
Kohút svojím kikiríkaním súril slnko, aby sa poponáhľalo a prinieslo všetkým nádherný nový deň. To však len ostýchavo vykúkalo spoza horizontu ako spachtoš, ktorému sa nechce opustiť pohodlie hrejivých perín v tomto chladnom jarnom ráne.
Tomáš Poliansky vstával za sprievodu kohúta celý svoj život. Vždy bol čo najrýchlejšie na nohách a už ako malý pomáhal pri práci na statku. Lenže posledné roky mu to trvalo stále dlhšie a dlhšie. Sedel na kraji postele a pomaly sa obliekal. Občas sa obzrel za svojou ženou, ktorá so smútkom v očiach začínala svoj ranný rituál pri stolíku s maľovanými portrétmi drahých zosnulých, aby sa pomodlila za ich duše.
Tomáša to ťažilo a len ťažko jej dokázal pozrieť do očí. Domnieval sa, že mu vyčíta smrť jej otca. Lenže, kto za to mohol? Nemohla byť rada, že sa aspoň on vrátil? Asi nie. Pravdepodobne jej bol iba na príťaž, kvôli zraneniu, ktoré ho obmedzovalo v každodennom živote. Už sa nedokázal postarať o statok. Mohol byť rád, pokiaľ dokázal aspoň chodiť. Aj keď niektoré dni nebol ani toho schopný.
Dnešok bol však iný. Dnes sa musel postaviť na tie dve zmrzačené nohy za každú cenu. Sedel na kraji postele vyštafírovaný do najlepšieho obleku a zbieral všetko svoje odhodlanie na ten najzásadnejší prvý krok.
Razom sa prehupol dopredu a zaprel sa do svojich bariel. Bol na nohách a hoc sa spočiatku triasol, dokázal získať kontrolu. Dnešok bude dobrý. Určite vydrží na tých dvoch dokaličených končatinách, aj keby sa nasledujúce dni nemohol postaviť vôbec.
Prišmotlal sa až do veľkej izby, kde jeho žena už poskakovala medzi stolom a pecou. Prišiel ku koncu stola so skromnými raňajkami, opatrne si sadol a oprel si barle o stôl. Ani slovka s ním neprehovorila, ani jediný pohľad mu nevenovala. Len znášala na druhú stranu stola rozličné prísady na jedlo a koláče. Mala veľa práce a on jej s ňou nemohol ani pomôcť.
„Dobré ráno!“
Jasný lúč radosti vošiel do jeho pochmúrneho života. Anička, ich jediná dcéra vošla do izby veselým, tanečným krokom.
„Dobré ráno, otecko,“ pošepkala mu do ucha pri vrúcnom objatí a niekoľkými krokmi preskočila k svojej milovanej matke. „Dobré ráno, mamička! Ihneď ti pomôžem. Vodu prinesiem, drevo narúbem, aj o zvieratá sa postarám.“
„Daj pokoj, ty trdlo,“ pokarhala ju ustarostená matka. „Žofkini chlapci o chvíľu prídu, aby sa postarali o statok. Ostatné ženy mi tu potom pomôžu. Ty sa zatiaľ najedz, aby si nebola do začiatku hostiny o hlade. Veď ako by to vyzeralo, keby ti v tvoj veľký deň škvrčalo v žalúdku?“
„Vyzeralo by to tak, že sa svojmu nastávajúcemu až príliš chcem páčiť!“
„Dievča jedno nezbedné. Najedz sa a potom nazad do izby! Žofka príde trocha neskôr aj so šatami.“
„Áno, mamička!“ zvrtla sa Anička a slušne si sadla za stôl oproti svojmu otcovi.
Tomáš pri pohľade na rozčarovanú tvár svojej drahej dcérenky sklopil zrak. Hanbil sa za svoju neschopnosť. Normálne by to bol on, čo by statok aj svoju ženu obskakoval, aby tá mohla všetko potrebné nachystať.
„Usmej sa, otecko. Vari sa pre mňa netešíš?“ chytila ho nežne za ruku.
„Teším sa, teším, anjelik môj,“ ozdobil Tomáš svoju tvár chabým úsmevom. „Ja len, že som tu len na oštaru.“
„Nezmysel,“ ubezpečovala ho naďalej. „Akýkoľvek chlap by sa tu len plietol. Zanedlho sa sem zlietnu všetky babizne z okolia a nebude tu miesta ani pre kocúra. Pokiaľ mi chceš byť nápomocný, zájdi za mojím milým Jankom. Zisti, či sa včera z poľovačky vcelku vrátil a či sa mu hlava od pijatiky nemotá.“
„Čo si to tam mrmoceš, Anička?“
„Nič, mamička! To si len opakujem, čo všetko ešte treba.“
„Chytro sa najedz a hybaj do izby. O chvíľu tu vypukne ešte väčší zmätok než je tu teraz.“
„Áno, mamička,“ odvetila zvesela Anička a obrátila sa prosebne na svojho otca.
„Dobre teda, anjelik. Idem pozrieť toho naničhodníka, pokiaľ to tvojej dušičke poľahčí.“
Tomáš sa postavil bez väčších problémov a došuchtal sa k dverám. Zobral si klobúk vyzdobený farebnou stužkou a perom a potom vyšiel von.
Po ceste ho takmer prekotili výrastkovia ich susedy Žofie a nezastavili sa, ani keď ich počastoval zlostnými vyhrážkami. Kúsok ďalej prešli okolo neho ženy z dediny. Kvákali ako zástup kačíc a starého mrzáka si pri tom ani nevšimli. Tomáš už bol zvyknutý, že sa mu ľudia vyhýbajú pohľadom, a tak si z toho ťažkú hlavu nerobil.
Napriek jeho šuchtavej chôdzi mu to dlho netrvalo a prišiel až k svojmu cieľu. Novučičký dom, vyzdobený pestrofarebnými ľudovými maľbami. Bol to dom, v ktorom bude jeho dcérenka oddnes bývať. Všetci chlapi z dediny pomáhali pri stavbe. Teda, len tí, čo vládali ešte pracovať. Pre Tomáša to bol len ďalší tŕň v boku, zdôrazňujúci jeho neschopnosť. Postavil dom pre svoju ženu a podieľal sa na stavbe aj ďalších, no pri stavbe domu pre jeho maličkú sa nemohol ani len obšmietať.
Náhla trpkosť v jeho mysli ho odradila od základnej slušnosti a pozval sa dnu bez zaklopania. Mladý junák prespávajúci pod touto strechou by ho istotne aj tak ani nepočul.
Našiel ho vo veľkej miestnosti pri peci. Ležal tam roztiahnutý na kožušine diviaka. Nemusel sa k nemu ani zohnúť, aby zacítil silný zápach pálenky.
Tomáš bol už od rána rozbehnutý. Postupne sa mu vracala sila. Či azda skôr zabúdal na bolesti. Štuchol do mládenca barlou a potom sa už vcelku obratne pretackal naprieč izbou pootvárať blízke okenice, aby dnu vpustil svetlo a čerstvý vzduch.
„Vstávaj, ty ozembuch! Hore sa na nohy!“
Jeho nastávajúci zať sa iba s námahou preberal k životu. Pretrel si oči, aby ich mohol rozlepiť, no v prítomnosti jasného svetla ich znechutením prižmuroval.
„Ako sa mohla moja Anička zadívať do takého mamľasa,“ zahundral si viac-menej pre seba. Vedel, že mládencovi nemôže jeho stav vyčítať. Poľovačka a následná oslavná pitka deň pred svadbou boli v tomto kraji dávno zaužívaným zvykom. Veľmi dobre si spomínal, ako on sám vyzeral v deň vlastnej svadby. Ešte pri obrade sa mu trochu motala hlava.
„Kde to som?“
„Vo svojom dome, ty trubiroh. Mal by si sa začať dávať do poriadku. Nech sa odpoludnia aj udržíš na nohách.“
„Ani neviem, ako som sa sem dostal.“
„To ma vôbec neprekvapuje. Tiahne z teba ako zo suda.“
Odo dverí bolo odrazu počuť mocné búchanie a za ním volal dovnútra mohutný hlas.
„Hopsa-hejsa, mladíček! Ukončíme ten tvoj sníček! Hopsa-hejsa, otvor už! Dnes sa z teba stane muž!“
Mládenec sa neistým krokom dotackal ku dverám a keď ich otvoril, vhrnula sa dnu veselá skupina slávnostne vyobliekaných mužov. Pestrofarebné perá sa knísali a stuhy sa vlnili za nimi, keď tanečným skokom vyplnili príbytok. Tomášovi sa radostne rozžiarili oči pri starých spomienkach. Už to bolo dávno, čo sa takého dačoho zúčastnil.
„Zdrapnite tú paskudu! Nech nerobí ostudu!“ zaznelo od dverí a mládenci polapili svojho omámeného druha do pevného zovretia. Za hlasom následne vošiel ženíchov otec. Lepšie povedané, bol dotlačený dovnútra na malom vozíčku mladou ženou, ktorá by sa nebola zúčastnila tejto zvyklosti, no bola zodpovedná za zdravotný stav úbohého mrzáka. Tomáš ho veľmi dobre poznal. Bolo totiž medzi nimi to najsilnejšie puto, aké môže medzi dvoma mužmi byť. Pred mnohými rokmi stáli spolu bok po boku na bojovom poli.
„Toto že mi bude zať?“ pridal sa do veselej rozpravy Tomáš s vetami určenými pre otca nevesty. „S mušketou ho budem hnať!“
„Chytro, chlapi, myslieť treba! Skôr než s mladým bude beda,“ pokračovali muži zo sprievodu.
„Za nohy ho zaveste! Vytraste tie nereste!“ zvolal ďalší z nich a tí, čo ženícha držali, s ním podľa rozkazu zamávali. Ich obeť len zázrakom udržala v sebe obsah svojho žalúdka.
„Za uši ho vyťahajte! Zľutovanie s ním nemajte!“
„Žihľavou ho vyprášime! Hádam ho tým prebudíme!“
„Do rieky ho uvrhnite! Bárs nech ho aj utopíte!“
„To je nápad! To spravíme! V potoku ho vymydlíme!“ zvolal zbor mužských hlasov a už sa všetci aj s ukoristeným ženíchom brali preč z domu za sprievodu bujarého pospevovania. Všetci, až na tých, čo už s nimi ďalej nemohli pokračovať.
„Podľa zvyku by si teraz mali otcovia potajme vypiť v šenku,“ poznamenal s neprítomným pohľadom starý veterán na vozíčku.
„Dobre vravíš, priateľu.“
„Neblázni, Peter! V tvojom stave by si sa mal viac šetriť,“ namietala mladá žena.
„A na čo by som sa mal ešte šetriť, sestrička? Čo už len bude v mojom živote významnejšie ako tento deň? Radšej prestaň poučovať a odtlač ma tam, nech neprivoláš na svadbu voľajakú kliatbu.“
Žena s vyjadrením nevôle nakoniec vykonala, čo sa od nej žiadalo. Išli pomaly, pretože nemala toľko sily a starý mrzák idúci za nimi jej tiež nevedel veľmi pomôcť.
„Koho to sem čerti vezú?“ zvolal veselý hostinský, ktorý ich už z diaľky videl prichádzať. Vedel veľmi dobre, čo sa dnes v dedine chystá a vzácnu návštevu už očakával. „Vrelá vďaka za donášku! Ja už budem vedieť, ako s ňou naložiť,“ prihováral sa žene a vtieral sa nie príliš hrubo k držadlám vozíka.
„Mala by som byť pri ňom. Čo ak sa mu prihorší?“
„Nezmysel, drahá moja! My pôjdeme do domu nevesty. Voľačo zaniesť. Nemaj strachy. Môj muž sa už oňho patrične postará,“ zobrala hostinská mladú ženu za ruku a už ju aj ťahala preč.
„A teraz, keď už tu dozorca nie je, kamže môjho väzňa usadím?“
„Voľakam do tmavého rohu. Nech mi nikto do pohára nehľadí.“
Hostinský odtlačil starého veterána k osamelému stolu, bokom od ostatných patrónov, ktorí tam touto dobou boli hádam iba preto, lebo nemali nič lepšie na práci. Tomáš si následne sadol na jedinú stoličku naproti a keď si oprel barle, pocítil konečne úľavu.
Hostinský nikdy nenechal svojich hostí dlho čakať a o chvíľu už priniesol karafu a dva poháre, ktoré položil pred Petra hore dnom.
„Ešte ti niečím poslúžim, Peťo?“ opýtal sa starostlivo hostinský.
„Snáď už len trochu súkromia pre mňa a môjho starého priateľa.“
„Isteže,“ prikývol hostinský s ustarosteným úsmevom a odišiel sa venovať ostatným hosťom. Starého veterána však v kútiku oka sledoval.
„Slušnosť káže, že otec ženícha rozlieva,“ obrátil poháre a do oboch rozlial víno z karafy. Tomášovi samozrejme nalial o čosi viac. „Je to predsa len môj cap, čo si zaumienil zobrať najkrajší kvet z tvojej záhrady. Tak nech to tým mladým vyjde,“ štrngol o pohár a odpil si.
„Dobre vravíš,“ odvetil Tomáš. „Nech majú starosti iba s radosťami.“
„Ale ten čas letí,“ povzdychol si utrápene Peter.
„Veru. Ako keby to bolo iba včera, čo som malú Aničku hojdal na kolenách,“ votrela sa Tomášovi do oka slzička. „Čo skončila vojna, tak som sa s ňou už nevládal toľko hrať.“
„Poondiata vojna! Toľko dobrých chlapov si vzala. Koľko z nich sa chcelo vrátiť ku svojim rodinám. Koľkí sa nedožili ani len vlastnej svadby, nieto ešte svadby svojich detí.“
„Len veľmi málo ich prežilo z nášho bataliónu. A tí, ktorým sa to podarilo, sa už nedokázali vrátiť do svojich starých životov.“
„To hromobitie kanónov ma prenasleduje dodnes.“
„Bolo to príšerné. Ako keby smrť pršala toho dňa z oblohy namiesto dažďa.“
„Niekedy mám pocit, akoby som tam ten deň zomrel tiež a teraz sa len ponevieram medzi ľuďmi ako nejaký duch.“
Chvíľu nastalo pri stole ticho, no potom Peter udrel do stola a znova rozlial víno.
„Dnes sa ale ešte umrieť nechystám. Veď predsa nebudem mladým kaziť tak nádherný deň.“
„To je správna reč,“ pridal sa Tomáš a potom sa už od stola rozozneli jedna za druhou všakovaké pochodové piesne. Ostatní patróni iba letmo pohliadli tým smerom a potom radšej sledovali už len obsah vlastných pohárov.
„Nerád ti kazím zábavu, Peťo, ale už sa vrátila tvoja pestúnka,“ vošiel do jednej zvučnej strofy hostinský.
„Ach, pravda. Mal by som už ísť. Nemôžem predsa chýbať na svadbe svojho syna.“
„Joj, ani nehovor! Anička ma isto vyhreší, keď sa budem potácať viac než mám vo zvyku.“
Hostinský sa chopil vozíka a keď letmo pohliadol na stôl, veselo skonštatoval: „Teda, Peťo, ty piješ akoby za dvoch. Ešte že máš taký šikovný odvoz, lebo by si mal určite ťažkosti s chôdzou.“
„Čo ti na to poviem? Víno sa akosi čarovne vytráca, keď piješ so starým priateľom. Maj sa, kamarát,“ štrngol na rozlúčku pohárom. „Čoskoro sa znova uvidíme.“
„Ej! Dlho to veru nepotrvá. Budeš predsa na svadbe,“ rozlúčil sa Tomáš a potom sa už s lepšou náladou oprel do svojich bariel.
Deň značne pokročil a slnko už klesalo k horám na západe, kým sa Tomáš vrátil pred svoj dom. Už nebol taký malebný, ako keď cez jeho prah prenášal svoju milovanú. Tu a tam by bolo potrebné urobiť menšie opravy, no on už také veci robiť nezvládal. Opäť sa strácal v pochmúrnych myšlienkach. Vtom sa mu však niečo primotalo k nohám.
Starý čierny kocúr. Jeho srsť už nebola taká lesklá ako voľakedy , ale ešte stále vyzeral byť plný života.
„No čo, ty môj malý Muro,“ prihovoril sa mu milo Tomáš. „Aj teba tie bosorky vyhnali?“
Sadol si na lavičku pred domom a kocúr sa schúlil do klbka na jeho nohách, aby tam spokojne priadol. Tomáš mal na kocúra iba dobré spomienky. Našiel ho cestou pri návrate z vojny a pomohol zmrzačenému veteránovi vyčarovať úsmev na tvári jeho uslzenej dcérenky. Vždy bol nablízku a hoci majú kocúry túlavú povahu, tento sa stále motal len pri ich skromnom príbytku.
„Ty si jeden z mála, čo sa mi nevyhýba,“ povedal spokojne Tomáš a poškrabkal starého chlpáča za uchom.
Kocúr sa chvíľu nechal rozmaznávať, no potom zoskočil opäť na zem, urobil pár krokov a vyzývavo sa obzrel za starým veteránom.
„Veď ja viem,“ odvetil mu Tomáš a postavil sa na ubolené nohy. „Musím ísť ešte za Aničkou. Už to dlho nepotrvá do obradu. Určite bude pokojnejšia, keď budem pri nej.“
Cez dom nešiel. Jeho drahá spolu s ostatnými ženami tam isto zriadili bojové pole. Obišiel ho a zašiel až do maštale. Bol za tým tiež jeden zo starých zvykov. Nevesta tam čakala ukrytá, kým si ju nepríde jej milý vypýtať.
Stála tam, vystrojená vo svojich svadobných šatách. Tomáš počul o tom, ako sa nevesty v meste obliekajú do elegantných bielych šiat po vzore honosných dám. Ale jednoduchšie šaty, zdobené kvetinovými vzormi, dokázali byť rovnako okúzľujúce. Na hlave mala vysoký ornament zdobený sezónnymi kvetinami a stuhami a v ruke rovnako nádhernú malú kyticu. Musela ju ale držať trocha ďalej od seba, aby jej ju nezjedla jalovička, ktorá mala na hlave podobnú, no zámerne nemotornejšiu ozdobu.
„Otecko,“ prestala sa venovať jalovičke a pricupitala k svojmu otcovi so žiarivým úsmevom. „Bol si za Jankom? Ako sa má?“
„Poľovačka bola úspešná. Budete mať výdatnú hostinu. Ale s pijatikou to trocha prehnal.“
„Mne postačí, pokiaľ sa mi nebude knísať pri obrade, ako mi mamička spomínala.“
„Ale, kde...“ mávol rukou Tomáš.
„A vraj sa ti aj jazyk zapletal.“
„Mamka isto preháňala. Stál som pevne ako dub! Ani Jano sa ti nebude triasť. Chlapi ho dajú dokopy. Možno, že sú dokonca už aj na ceste, kým som s jeho otcom v šenku na pomerenie popíjal.“
„A? Aj ste spolu rozprávali?“
„Piesne sme spievali. Na staré časy zaspomínali. Aj na vojnu,“ pritakal skleslo Tomáš a medzi prsty zobral medailón, skvejúci sa na Aničkinej hrudi. „Aj teraz si spomínam, ako ste mi ho s mamičkou dali, keď ste ma vyprevádzali.“
„A ty si sa mi vrátil spolu s ním,“ povedala posmutnelo.
„Vrátil som sa, vrátil... Veď ako by som mohol také malé dievča nechať bez otca.“
„Ale už je zo mňa dospelá žena, otec!“
„Pre mňa budeš vždy mojím malým anjelikom.“
„Ale zanedlho budem Jankovou ženou.“
„Nie ak ho prerazím,“ zdvihol svoj hlas výhražne, no hneď na to skrotol pri vyčítavom pohľade svojej dcéry. „Dobre teda. Keď ti toľko prekáža moja láska, tak vám obom dám viac dýchať.“
„Tvoja láska mi nevadí, otecko. Ja len nechcem, aby si sa pre mňa večne trápil.“
Do ich rozhovoru odrazu vbehli Žofkini malí nezbedníci.
„Ej, ale si ty parádnica! Pekne vymaľovaná. Ako obrázok!“ zvolal jeden z nich.
„Ďakujem,“ odvetila dievčina s úsmevom.
„To nie tebe. To jalovičke.“
Tomáš by najradšej oboch vytrieskal. Aj za dnešné ráno, aj za sprostý vtip. Zastavil ho však roztomilý smiech, ktorý jeho dcéra nemotorne zakrývala kyticou.
„Ženích, vyčkaj! Nehreš tu! Vedieme ti nevestu!“ zavolal druhý z chlapcov do dvora a krátko na to sa za oboma aj s jalovičkou zabuchli dvere. Aj cez ne bolo však počuť bujarú zábavu ženíchovho sprievodu.
„O chvíľu to začne,“ povedal Tomáš, aby upokojil skôr seba, než svoju dcéru. „Kňažka ešte neprišla?“
„Prišla už pred nejakou dobou. Myslím, že už aj jej pomocníci všetko nachystali.“
„Aj tak si myslím, že sme mali prísť za ňou do svätého hája, tak ako sa patrí.“
„Aj ty, aj Jankov otec, by ste s tým mali ťažkosti. Navyše, jej to vôbec nevadí. Ako mi sama povedala, veľmi sa jej páčil ten orech, ktorý ti ešte dedko zasadil.“
„Keď si bola malá, zavesil som ti naň hojdačku,“ usmial sa pri spomienke Tomáš. „No po tom, ako sa utrhla, som ju tam už nevedel dať späť.“
„Ale bol si pri mne a utešoval si ma po tom, ako som spadla. Aj dlhé roky potom sme sa pri tom strome spolu hrávali.“
„Aj toho nezbedníka si si tam vodila. Nemysli si, že o tom neviem“
„Vždy si mi bol nablízku otecko. A ja si ťa uchovám v srdci, aj keď už pri mne nebudeš.“
„Čo sú to za reči...?“ chcel sa ohradiť Tomáš, no prerušilo ho vŕzganie maštaľných dverí.
„Ešte si tu, Anička? Už sa blíži tvoja chvíľa. Poď odvediem ťa,“ ponúkol sa urastený muž, v ktorom Tomáš spoznal svojho mladšieho brata.
„Toľká drzosť, rovno predo mnou. Otec by mal predsa odprevadiť svoju dcéru,“ bol by sa na vlastného brata osopil, no Anička sa postavila medzi nich.
„Nehnevajte sa, ujček, ale pôjdem s oteckom.“
„Zasa tie nezmysly,“ povzdychol si Tomášov brat. „Viem, že ho máš v úcte, ale už to dávnejšie prestalo byť únosné. Vieš predsa, ako si ľudia šepkajú poza tvoj chrbát.“
„Toľká bezočivosť! Keď si si ako malý v hore vyvrtol nohu, na chrbte som ťa niesol. A ty mi teraz podrážaš nohy. Mal som ťa radšej do potoka hodiť!“
„Ujček, nože mi dovoľte byť sebecká ešte posledný raz,“ naliehala prosebne Anička.
„Ej, čo s tebou narobím?“ škriabal si Tomášov brat hlavu. „Nebudem teda naliehať, ale potom za mnou nechoď s plačom,“ privolil nakoniec zdráhavo a dal sa na odchod. „Keby si aspoň ten starý medailón bola vyčistila.“
„Pôjdeme?“ spýtala sa Anička a chytila svojho otca za rameno po tom, ako prestal škrípať zubami.
Umiernený Tomáš prikývol a s novonadobudnutou silou vykročil vpred.
Vyšli spolu na lúku, kde ulička uprostred zástupu ľudí viedla priamo k ženíchovi, netrpezlivo očakávajúcemu jeho nastávajúcu. Spolu s ním, pod kvetinovým oblúkom, stála aj kňažka zahalená v dôstojnom rúchu. Bolo o nej všeobecne známe, že je to pôvabná žena. No schovávala svoju tvár pod kapucňou, pretože v dnešný deň mala byť nevesta tou najžiarivejšou hviezdou. A veru že aj bola. Keď sa ukázala, všetky pohľady sa za ňou otočili. Nad tým všetkým sa týčil mohutný orech. Jeho čerstvo zazelenaná koruna bola dnes výnimočne vyzdobená pulzujúcimi svetielkami a ich žiara silnela, keď sa slnko začalo schovávať za horu.
Tomáš prechádzal uličkou medzi ľuďmi so svojou milovanou dcérenkou po boku. Jeho radosť mu však naštrbovalo šuškanie, ktoré slabo počul aj skrz hudbu miestnych fidlikantov.
„Nevšímaj si ich, otecko. Ich slová pre mňa nič neznamenajú,“ pošepkala mu Anička, aby ho upokojila.
Aj vďaka jej hrejivému dotyku dokázal protivný ruch vypudiť zo svojej hlavy a odrazu ich jeho istý krok priviedol až k ženíchovi. Tomášovi bolo v tej chvíli aj ľúto, že sa tu musí zastaviť a opustiť svoju maličkú. Keby tak bola tá cesta dlhšia.
Anička sa k nemu krátko zohla, dala mu pusu na líčko a on v tej chvíli vedel, že svoju úlohu už splnil.
Kňažka začala so svojou rečou ešte skôr, ako sa stihol prišuchtať k boku svojej družky, no aj tak by ju nebol počúval. Zvláštna zmes pocitov zaplavila jeho myseľ a svet akoby stratil zvuk a farbu.
„Držíš mi miesto?“ usmial sa smutne na kocúra, čakajúceho pri jeho žene. Ten mu uhol, aby sa tam mohol postaviť a následne sa uvelebil pri jeho zmrzačených nohách.
Pohliadol letmo na svoju ženu, no tá s uslzeným pohľadom a vreckovkou pri ústach sledovala obrad. Ako veľmi si ju prial objať, aby ju utešil, no potreboval sa opierať o barle, aby sa mohol dôstojne držať na nohách.
Pohliadol do druhej strany. Tam sedel jeho starý priateľ na vozíčku. „Aspoň nemusí stáť,“ pomyslel si úsmevne Tomáš. Jeho kamarát mu však tiež nevenoval ani chvíľku svojej pozornosti.
Tajomný chlad sa zakrádal k jeho srdcu a bol by sa čochvíľa roztriasol, no znenazdajky ho z tej tiesne vyslobodil známy hrejivý hlas.
„Otecko!“
Upriamil svoj pohľad pred seba. Manželia už mali stužkou zviazané ruky a on si uvedomil, že jeho pozornosti ušiel ich novomanželský bozk. A možno to tak bolo aj lepšie. V tejto chvíli by mu to isto srdce na tisíc kúskov roztrieštilo.
„Už bude všetko dobré, otecko,“ rozprávala mierne chvejúcim sa hlasom a márne sa snažila v kútikoch svojich očí zadržať slzy. „Aj keď už viac nebudeš v mojom živote. Všetko bude dobré. Tak ako si mi to povedal, keď si odchádzal. Už nie som to malé uplakané dievčatko. Už sa viac nemusíš o mňa strachovať.“
Pulzujúce svetlá za zniesli zo stromu v jasnej žiare, až Tomáša takmer oslepilo. Keď mu zrak padol na medailón na jej hrudi, s hrôzou zistil, že je celý od krvi. Načiahol za ňou ruku a vtom si všimol, že mu v nej chýba barla. Ani v druhej ruke už nemal barlu a slávnostné šaty nahradil dlhý biely rubáš.
„Ja...“ snažil sa to všetko pochopiť, no bol rovnako zmätený ako svadobčania, ktorí upierali svoje udivené pohľady na uslzenú nevestu.
„Už je čas ísť.“
Aj tento hlas poznal. Patril jeho nebohému otcovi. Padol v tej osudnej bitke, tak ako mnohí ďalší. Keď sa obzrel za známym hlasom, zbadal malého čierneho kocúra s nádherne sa lesknúcou srsťou.
Už mu to celé došlo. Celé tie roky bol iba prízrakom muža, ktorý sa nevedel zmieriť s osudom a opustiť svoje malé dievčatko. Všetky spomienky na smrť vytesnil a vyhýbavé ľudské pohľady si vysvetľoval neexistujúcim zranením. Chcel iba sledovať, ako jeho dievčatko rastie a ľudia si o nej začali myslieť, že je pomätená. Už jej narobil dosť starostí. Už prišiel ten čas, keď ju nechá žiť jej vlastný život.
Objal ešte poslednýkrát svoju ženu, aj keď istotne ani nevedela, čo sa deje, a potom prišiel k Aničke, aby si ju pritisol na svoju hruď.
„Zbohom, anjelik môj. A neplač už. Všetok tvoj smútok zoberiem so sebou.“
Poletujúce svetlá sa v oranžovej žiare západu zmenili na svetelný stĺp, ktorý ich na okamih obklopil a potom už nič nebránilo jej slzám spadnúť do zelenej trávy. Jano jej uvoľnenou rukou utrel líčka a potom ju vrúcne objal, načo sa rozozvučal burácajúci jasot svadobčanov.
A veruže to bola od tej chvíle veselá svadba. Pilo sa a hodovalo, spievalo a tancovalo, a nikto si ani nevšimol, že sa tej noci na oblohe rozžiarila celkom nová hviezda, aby svietila mladým novomanželom na ich šťastnú budúcnosť.
Nikto, okrem starého veterána, ktorý sa na ňu vydržal pozerať celú noc. A keď už zábava úplne ustala a ľudia sa pobrali do svojich domovov, či už po svojich alebo s pomocou, vydýchol si Peter úľavou. „Konečne je všetko tak, ako má byť,“ povedal spokojne a zavrel oči, aby sa po dlhom čase mohol zvítať so starými priateľmi.

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

WriterInTheDark
Tak toto sa podarilo. Veľmi sa mi to páči.
Všetky tie správne zvolené slová, staré nárečie, zvyky, to všetko bolo krásne. Čakala som, akú fantastickú vec to bude niesť a i keď je námet ducha, ktorý nevie, že je duch, už trochu otrepaný, tu ma to celkom prekvapilo a musím povedať, že aj dojalo.
Trochu mi však nesedeli detaily, typu: to mu nebolo divné, že neje? Že sa s ním žena celé roky nerozpráva?
Celkový dojem však veľmi dobrý, hodnotím vysoko!
Tipujem Gorana, aj keď si nie som celkom istá.
09.01.2022

Terry Chrapúňzel
Nádherné to bolo. Dojalo ma to. Čo dojalo! Rozrevalo. So slzami, sopľom a všetkým, čo k rumázganiu patrí.
09.01.2022

Zlodejisnov
Budem trochu chladnější. Spracovanie bolo zaujímavé no nápad ma až tak nechytil. Asi som v poslednom čase videl a čítal priveľa duchárskych veci. Najviac mi ale vadili nelogickosti. Duch si niekoľko rokov nevšimne, že je duch? To sa s ním manželka nerozprávala a jemu to nebolo divne? Taktiež ho vlastne videla jeho dcéra ale aj kamarát z vojny? Prečo? A ako to muselo vyzerať keď si kocúr sadol na jeho nohy? To ho ostatní videli ako sa vznáša? Ďalej, vyzeralo to ako obdobie Napoleona a podobne a tak pochybujem, že by ich sobášila kňažka. To a ďalšie podivnosti mi zrážali dojem.
09.01.2022

Terry Chrapúňzel
Chápem to tak, že prítomnosť kňažky naznačuje, že príbeh sa odohráva v imaginárnom svete a čitateľ teda v texte nemá zbytočne hľadať nejaké historické súvislosti.
To že sa s hrdinom nerozprávala manželka si jeho duch racionalizoval tým, že mu žena vyčíta smrť svojho otca.
A rozhovor s kamarátom z vojny je veľmi šikovne napísaný. Vyzerá to na prvý pohľad ako konverzácia, ale ak sa z dialógu vyškrtajú všetky Tomášove repliky, Petrova priama reč naďalej bez problémov funguje - tentokrát ako monológ veterána, ktorý si prišiel do krčmy zaspomínať na mŕtveho priateľa a zanadávať na vojnu.
Za jedinú problematickú pasáž považujem kocúra sediaceho na duchových kolenách :3
09.01.2022

Lukáš Polák
Ja som tiež chladnejší, to, že je duch som tušil od polky, len som dúfal, že tam bude iná pointa, taktiež ma scéna v krčme zmiatla, tak som to ja kúsok zavrhol, no už pred scénou v kostole to bolo jasné. Veľmi milý a dobre napísaný text, dobre sa čítal, pár svojich a podobných zámien by sa dalo vyškrtať, ale inak dobrá jednohubka.
09.01.2022

WriterInTheDark
Za mňa jedna z najkrajších a možno i najkrajšia poviedka, akú som tu čítala. Musela som si ju prečítať ešte raz a prišla mi ešte lepšia. Veľmi sa mi páči štýl a nebudem sa čudovať, keď vyhrá. Gratulujem autorovi k skvelej práci a tíško závidím :)
09.01.2022

Veles
S tým časovým obdobím by som si nebol tak istí Zlodeji, delostrelectvo sa používalo dávno pred Napoléonom, ale tiež by som sa asi priklonil ku názoru že sa to odohráva v imaginárnom svete. K tým nelogickostiam čo sa týka jedla, prirovnal by som to ku Šiestemu zmyslu, kde to taktiež neriešili, dalo by sa povedať že to vytesňovali.
Chápem prečo sa s ním dokáže rozprávať dcéra, aj pre čo na neho reaguje mačka, ale ako je možné že ho vidí aj kamarát? To mi nejde do hlavy. Inak je to veľmi pekne napísané, ale prikláňam sa ku tomu chladnejšjemu táboru :D Tiež si myslím že to vyhrá, no dúfam že to ešte niečo tromfne. Autora si netrúfam tipovať, možno Writer?
09.01.2022

WriterInTheDark
Sama sebe by som si nerobila chválu :D
09.01.2022

Goran
Och, Bože, toto bolo niečo! Literárne takmer dokonalé (našiel som hidopošsky len dve chybičky: správne by asi malo byť vyskloňované barlí a nie "bariel" a potom frazeologizmus v kútiku oka sledovať sa nepoužíva, namiesto toho kútikom oka sledoval), príbehovo úplne dokonalé. Krásny knižný, čistý, profesionálny štýl. A už to tu odznelo, je to tak dojímavé, tak nádherné (pritom nie prvoplánovo spielbergovsky citovo žmýkajúce), že až! Rád by som bol, keby som mohol svoje meno k tejto poviedke pripísať, lichotí mi, že sa v súvislosti s ňou spájalo, ale nie, nie osm autorom; ja som so svojou poviedkou spokojný, ale musím konštatovať, že táto je jednoducho lepšia. Som si takmer istý, že autorom je žena, ale netrúfnem si odhadnúť ktorá, ak ju vôbec poznám - možno si k súťažiacim odskočila niektorá porotkyňa? možno Bea? - Bea T.? :D uvidíme, nechám sa prekvapiť. Viem, že nie každému to sadlo, možno by radšej videli, keby to ešte nejaká iná próza tromfla a je odo mňa drzé, že sa hodlám takto v polovici súťaže už definitívne vyjadrovať, ale mňa by veru potešilo, keby zvíťazila práve táto poviedka.
P.S. a je tu kocúr!!!
P.P.S. zo začiatku som si predstavoval (tie reálie, všetok ten krásne opísaný folklór), že sa to odohráva po 1. svetovej vojne, môj pradedko sa tiež vrátil z Východného frontu s protézou namiesto nohy, ale zvláštne reálie upomínali na alternatívnu realitu, také zasadenie bolo síce podľa mňa zbytočné, ale deju to nijako neškodilo. No a malilinké nelogickosti, aby záver lepšie vynikol? Všetko bolo podriadené príbehu a nebolo to nasilu, takže to nepokladám za chybu.
09.01.2022

Terry Chrapúňzel
Pozerám tie barly na slovnik.juls.savba.sk a napočudovanie genitív plurálu je "bariel", nie "barlí". Ale pre zmenu akuzatív plurálu má byť správne barly, nie barle, takže to má byť "oprel si barly" a "oprel sa o barly".
09.01.2022

Goran
wow, Terry, díkes, tak som zas o dačo múdrejšie. Celé desaťročia :D som žil v omyle. Ale fakt.
09.01.2022

ama_rilla
Ech, ja sa asi nepridám k všeobecnému nadšeniu. Poviedke som síce dala pomerne dosť bodov, lebo je pekne napísaná napriek medzierkam v logike a páčila sa mi scéna v pohostinstve. Ale mám z nej taký pocit, že autor vôbec nemal záujem písať nejaké fantasy, skôr by rád napísal čosi o živote po vojne medzi obyčajným ľudom, ale tu sa tak nejako vyžaduje, aby tam bol nejaký ten fantastický prvok no tak, bác, hlavný hrdina je duch :D môžem sa,samozrejme, škaredo mýliť, ale to bol môj dojem a preto tak ani nejasám nad poviedkou. Navyše vôbec nemám rada príbehy zo slovenskej dediny (až na pár ozaj dobrých slovenských románov).
09.01.2022

ama_rilla
Myslím, že ten kocúr je tiež mŕtvy. Vidí ho pri svojom mŕtvom otcovi takmer na konci :)
09.01.2022

Goran
ááá, do riti! Nieee, hocijaký človek, ale kocúrik niééé. Ale je tu útecha - žije vlastne večne :)
10.01.2022

Aleš Horváth
Páčilo sa mi to, perfektne spracovanie. niet čo dodať k predchádzajúcim komentárom.
bolo tam zopár wtf momentov, kedy to balansovalo na hrane logiky, ale keď sa človek ponoril do príbehu, tak to neriešim.
zatiaľ naj poviedka tohto kola hoci veľmi emotívna.
10.01.2022

Aleš Horváth
amarilla, nesúhlasím s tebou, ten fantasy prvok je prítomný v celom texte, v náznakoch. a autor s ním pracuje v celom texte, nielen v závere.
p.s. dobrý príbeh zo slovenskej dediny je Kladivák, odporúčam.
10.01.2022

ama_rilla
Aleš, áno, sú tam náznaky toho, že je duch v celom príbehu, to súhlasím. Lenže keby hlavný aktér je preživší, jeho žena by mu nevedela odpustiť smrť otca, jediná, ktorá by s ním priateľsky hovorila, by bola jeho dcéra, ktorú by sa on snažil držať pri sebe a len ťažko by niesol, že dospela a bude nevestou... Tak sa de facto na tom príbehu veľa nezmení. Áno, ubralo by mu to na "šťave", lebo by vzdanie sa dcéry nebolo také dramatické ako v poviedke skutočne je, no šikovný autor, ktorým autor tejto poviedky bez akejkoľvek pochyby je, by to zvládol aj tak. Preto si myslím, že tento prvok nie je zásadný a nie je to nie veľmi fantasy dielo, príde mi to tam len také "dolepené". Ale rešpektujem, ak to niekto vníma inak, mne to prišlo takto.
10.01.2022

Anitram
Tak toto je môj favorit! Podľa mňa je to napísané úplne parádne! Mám pocit ako keby to napísal nejaký profesionál :)
18.01.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.