Fodbal v čase budúcom

Futbal v budúcnosti už nebude len výsadou ľudí. Ako dopadne rozhodujúci zápas o jeho budúcnosť a charakter?
Podporte scifi.sk
Fodbal v čase budúcom
27. máj 2047. 20:00.
96 hodín do zápasu.
„Joj, dofrasa, zaš me na dobru somarinu prehutoreľi!“ zanadával a pokrútil hlavou Ďoďo, skúsený futbalový tréner pôvodom z východného Slovenska. Na pohľad by nemal byť prečo nahnevaný. Chlap, ktorý inak pracoval v kancelárii, mal trénovanie len ako koníček. Práve stál na úžasnom trávniku barcelonského štadióna Camp Nou, kde sa mal každú chvíľu začať úvodný tréning jeho mužstva pred náročným piatkovým zápasom. Pre človeka, ktorý sa nedostal ďalej ako do druhej ligy, aj to len na pár týždňov, kým sa nenašiel lepší tréner, by toto mal byť splnený sen. A predsa Ďoďo smutne pozeral do zeme a hlavu dvihol až v momente, keď sa na ihrisko vydral jeho prvý hráč. Drobnému mužíkovi v kopačkách sršal strach z očí, Ďoďo ho však potľapkal po pleci, povedal mu „davaj het, ukaž, že na to maš!“ a sledoval ho vzďaľovať sa. „Že som ja doma neostal, s mojim Dunčom by som išol na prechadzku gu Laborcu... ach...“ naposledy si zavzdychal čerstvý päťdesiatnik v šiltovke s logom futbalovej lopty. A potom začal povzbudzovať svojich zverencov, aby vychádzali z útrob štadióna rýchlejšie. Každá odtrénovaná minúta bola dobrá.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Aby sme pochopili Ďoďovo trápenie, musíme si dať krátky výlet do histórie. Zlatá éra futbalu bola preč ako chuť žuvačky po 2 minútach. V roku 2032 prišiel zlomový moment, keď sa inteligentní humanoidi začali organizovať do skupín a vytvorili prvý robotický futbalový tím. V roku 2037 začali fungovať aj prvé oficiálne robotické ligy na troch kontinentoch a postupne naberali na popularite. Futbalové zápasy už boli súbojom programátorov a technikov, tí najlepší sa tešili z triumfov v Robolige majstrov či na prvých oficiálnych Majstrovstvách sveta pre robotov.
Zdalo sa, že robofutbal má pred sebou obrovskú budúcnosť. Príjmami a záujmom divákov pomaly dobiehal svojho ľudského predchodcu. Napätie medzi znepriatelenými tábormi jednotlivých futbalových klubov upadalo, striedalo ho napätie medzi táborom fanúšikov robofutbalu a klasického futbalu.
Futbalové asociácie postupne pribrali nových humanoidných členov, fanúšikovia, futbalisti aj funkcionári však boli nespokojní. A tak prišla na rad rozhodujúca bitka. Neustále spory a nižšie príjmy donútili zodpovedných konať – a na posledný májový deň roka 2047 ustanovili zápas, ktorý mal o všetkom rozhodnúť – futbalisti verzus roboti.
Kto mohol, nakúpil vstupenky na štadión či do kín, v ktorých sa zápas premietal, práva na streamovanie aj všetky možné fanúšikovské predmety. Výber najlepších robotov sa mal stretnúť s najlepšími futbalistami, lenže...
Roboti si v prípravných zápasoch robili z ľudí doslova trhacie kalendáre. Slabšie tímy, s ktorými absolvovali futbalisti prípravu, nechali súperov doráňaných, viackrát sa ani nedohralo, lebo futbalisti nemali dosť hráčov. Zo strachu o zdravie sa tí najlepší postupne ospravedlnili a nakoniec nechcel ísť proti robotom hrať nikto. Až na partiu pozberancov z východného Slovenska.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
28. mája 2047 10:00
82 hodín do zápasu
„Pán tréner, na základe čoho ste si vyberali hráčov do zostavy svojho tímu?“ pýtal sa reportér trénera Ďoďa pred ranným tréningom. Zamyslený tréner sa snažil odpovedať diplomaticky, no bolo to náročné.
„Ta... Vybral som hráčov, ktorým verím a ktorí sa neboja bojovať,“ zaklamal tréner, hoci vedel, že v tíme má len tých najodvážnejších. Všetci ostatní hráči sa báli vážnych zranení, všetci ostatní tréneri sa báli blamáže.
„Máte už predstavu o taktike, ktorú na robotov použijete?“ vyzvedal redaktor.
„Samozrejme, ale ešte je skoro o tom hovoriť. Vieme, čo očakávať od súpera, a vieme, čoho sme schopní,“ hovoril tréner s presvedčivým, ale falošným úsmevom. Nevedel nič o taktike, nevedel nič o tom, čo platí na súpera a nevedel ani to, čo mu v Katalánsku dali na raňajky. Ale veril, že príde zázrak a posledné, čo mohol urobiť, bolo demotivovať aj všetkých hráčov naokolo. Po krátkom rozhovore sa pobral na čerstvo zavlažený trávnik.
Utorkové ráno patrilo streľbe spoza šestnástky. Tréner si obzeral svoju partiu záchrancov svetového futbalu a do reči mu príliš nebolo. Hoci nechcel nikoho súdiť, predsa sa nemohol brániť myšlienkam na zmenu mena, priezviska, plastickú operáciu a útek z krajiny po neúspešnom zápase.
Bráne dominoval 30-ročný večný talent Ďuri. Svojho času na skúške vo viacerých špičkových kluboch, nikdy sa však nepohol zo Slovenska. Jeho hre dominoval najmä hrozivý hlas, ktorým podával pokyny obrane a strašil súpera.
V obrane sa tím spoliehal na Cyrila na ľavom kraji. Svojho času zázračné dieťa sa až zázračným spôsobom nepresadilo vo svete futbalu, zato michalovské krčmy by o ňom vedeli hovoriť. Keby vedeli hovoriť.
Zálohu dirigoval nestarnúci čávo s cudzokrajne znejúcim menom. Nikto sa ho vlastne nikdy nepýtal, odkiaľ presne je. Ani vek sa nedal určiť, už aspoň 20 rokov vyzeral na 35. Tichý, svedomitý a s presnosťou prihrávok nie oveľa nižšou než 100 percent. Všetci ho volali Lojzo, nevediac prečo.
O góly sa malo starať útočné trio troch Michalov. Miťo, Mižo a Miky boli strelcami vyhlásenými široko za hranicou okresu. Okrem krstného mena ich ešte spájala aj rodná obec, ale kto niekedy navštívil Čabiny, vie, že táto dedina je dlhšia ako čakanie na výplatu. A tak sa ofenzívne trio až tak dobre nepoznalo.
Tajnú zbraň v rukáve mal mať odloženú ešte asistent trénera, Jakub, zvaný aj Kubo, zvaný aj „Zemplinsky vajčak“. Svojský, vo svojej podstate dobrosrdečný chlap však mal pricestovať až v deň zápasu. Keďže odmietal sadnúť do lietadla, zvolil si klimatizovaný autobus. Jediné, čo ho predbehlo, bola inštrukcia, aby sa tréner vždy pri stretnutí s výpravou súperovho tímu spýtal tri jednoduché, ale zato konkrétne otázky. A Ďoďo mal príležitostí, keďže sa roboti a ľudia pri tréningových jednotkách na štadióne striedali. Hlavný tréner ľudského výberu síce nechápal, čo týmto nápadom Kubo sleduje, ale povedzme si rovno, prezývku Zemplinsky vajčak nedostanete len tak, za milý úsmev. A tak radšej počúvol...
31. máj 2047. 12:00.
10 hodín do zápasu.
Pri poslednom tréningu bolo na hráčoch badať usmiate tváre. Na rannú rozcvičku už dorazil aj Kubo. Krikľavozelené tenisky absolútne neladili k rifliam ani saku, ale keď to už raz Kubo videl u nejakého svetového trénera, bral to ako povolenie, že to tak môže nosiť aj on. A hneď ako vbehol na trávnik, začal rozprávať vtipy a tancovať ako robot. Na dobrú náladu sa spoliehal aj hlavný tréner, no bolo na ňom badať nervozitu. „Pokoj, to dáme. A v nedeľu už budeme máčať nohy v Laborci!“ hovoril odhodlane Kubo Ďoďovi. Ale, samozrejme, istý si nebol. Ani on, ani zvyšok tímu.
31. máj 2047. 19:55.
Tesne pred výkopom.
Stotisícový štadión v centre Katalánska bol zaplnený do posledného miesta. Fanúšikovia robotov, ľudí, televízni komentátori, technici, ale aj vedci a inovátori. Tí väčšinou vo VIP sekcii so šampanským v ruke. Zápas mal superfavorita v podobe humanoidov, stávkové kancelárie ani nepredpovedali meno víťaza, skôr to, či ľudskí účastníci odídu s jedno, alebo dvojcifernou porážkou.
Ďoďo a Kubo si podali ruku s plechovým trénerom na opačnej strane a zápas sa mohol začať. Rozhodcovské kvarteto tvoril mix ľudí a strojov. Kým východniarska partia nastúpila v zelenomodrých dresoch, ich súper mal na sebe kompletne bielu kombináciu.
Roboti vyzerali takmer ako ľudia. Teda, minimálne z vrchných poschodí štadióna. Zblízka už skôr pripomínali menej podarenejšie voskové figuríny s občas krivým okom, zubom, uchom a tu a tam zvláštnymi telesnými proporciami. Všetko podliehalo prísnym pravidlám, a tak sa mohli v prípadnej snahe o aerodynamickejšie tvarovanie tela robotov robiť len malé zásahy. Aj tak však roboti budili rešpekt či dokonca strach. Preto, že boli roboti. A aj preto, že futbal v ich podaní bol naozaj hodný štadióna, na ktorom sa súboj tisícročia odohrával.
Mohutný hukot z tribún prehlušila píšťalka rozhodcu. Výkop mali roboti, vedení ako hostia. Ľudskí hráči sa snažili o pressing a napádanie súpera. Chvíľu sa im to darilo, favoritovi toho veľa nedovolili. Vyzeralo to tak, že roboti čakajú, kým sa ľudia unavia.
Prvá veľká šanca prišla v 7. minúte. Jeden z robotov vystrelil, jeho pokus sa odrazil od Cyrila na roh. Ten zahrával takmer dvojmetrový obranca hostí menom A99. Loptu zatočil na bližšiu žrď a hoci si brankár zakričal „moja!“, loptu hlavou tečoval jeden zo súperov, a tá následne presvišťala ponad brvno. Tribúny zmeraveli, veľa nechýbalo. A Kubo zúril, z vrecka vytiahol akýsi papier a ukazoval naň. Rovnaký papier si vytiahol aj brankár a gestom prosil trénerov na lavičke o prepáčenie.
Situácia sa opakovala 5 minút nato. Roboti zahrávali ďaší rohový kop. Opäť center na bližšiu žrď. „Vežňem ju!“ zručal gólman Ďuri a o sekundu už mal loptu v rukách. Štadión opäť stíchol, tentokrát preto, že roboti na seba bezmocne pozerali a nevedeli, čo sa deje. Kývali plechovými plecami a ľudský tím zatiaľ rozohral rýchly protiútok. K lopte sa dostalo trio Michalov a po krátkych prihrávkach Miža a Mikyho na Miťa bol posledný menovaný faulovaný pred pokutovým územím. Priamy kop. K jeho rozohratiu sa postavil Cyril, Lojzo a Feri.
Systémy robotov vyhodnotili, že je až 60 % pravdepodobnosť, že priamy kop rozohrá Lojzo. 35 % bral Cyril, len 5 % Feri. Rodený pravák František stál navyše vo veľkom uhle napravo, ľavú nohu mal slabú, nedávalo teda zmysel, aby strieľal. A už vôbec nie cez múr. Robotický brankár GK-1 si postavil obrancov a čakalo sa na hvizd rozhodcu…
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Spomínaný Feri bol poctivým pravým obrancom. Slušný chlapec s večne nevyužitým potenciálom. Vo futbale aj v živote mohol dosiahnuť veľké veci, lenže mu chýbalo sebavedomie. „Tu buď, tu ti bude dobre, kam by si ty chodil s inteleguánmi? Za futbalom do sveta? Kašli na to,“ hovorili mu rodičia, kamaráti, učitelia, babka s dedkom. A Fero upadal do priemeru. Až tak, že by si mohol dať do adresy bydliska Priemerňákovo, lenže on tam mal Lackovce. Teraz však mala prísť jeho veľká chvíľa a všetci, čo nad ním v živote mávli rukou, mali vidieť, že Feri má na viac. Aj mamka mu sľúbila, že zápas bude pozerať, lenže viete, ako to je. Piatok večer, u susedy, debaty o kadečom… A tak si zapla až druhý polčas…
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
K priamemu kopu sa rozbehli všetci traja hráči naraz. Múr vyskočil a strelu by bol býval zablokoval. Lenže Feri svoj pomerne slabý pokus vonkajším nártom stočil po zemi, pod nohy skákajúcich hráčov, k vzdialenejšej žrdi. Brankár čakajúci na padajúci pokus zhora zaregistroval loptu až na bránkovej čiare. Teda, neskoro. Skúsil ju vytlačiť očami, lenže takú schopnosť zatiaľ nemali ani roboti. A tak sa prvýkrát menilo skóre. Ľudia vyhrávali 1:0. Juhoamerickí komentátori si vykričali hlasivky, robotický tím bol zmätený. Na toto neboli zvyknutí.
A zvyknutí neboli ani na hernú dominanciu ľudského tímu. Dnes jednoducho nestíhali. Dlho sa zasekávali, na 5 sekúnd zastali na mieste ako prikovaní. Nikto nechápal, čo sa deje, aj VIP lóža s programátormi a vedcami, ktorí boli za robofutbal zodpovední, stíchla. Na štadióne sa hral zápas s nepravdepodobným scenárom. Ale hral sa a oni sa museli pozerať, lebo od neho nešlo odtrhnúť oči.
Prvý polčas sa pomaly končil. Šikovný stredopoliar Jouži, ktorý mal nohy dlhšie ako Adriana Sklenaříková, sa prebehol po krídle, kde bol faulovaný nevyberaným spôsobom. Po minútovom zvíjaní sa na zemi dostali ľudia výhodu priameho kopu. „Jak male dzeci!“ zakričal Jouži pokyn a nacentroval do pokutového územia. Jeho útočiaci kolegovia spravili najprv krok vpred, potom krok vzad, a potom dva kroky vpred. Zmätená obrana robotov nezareagovala načas, pred brankárom sa zrazu ocitli piati východniari a poľahky dopravili loptu do siete. Komentátori ešte dlho hľadali v opakovaných záberoch, či sa lopta odrazila od Mižovho, alebo Miťovho kolena. A či to bolo najlepšie „vypečenie s ofsajdovou pascou v histórii“. Ale čo na tom, ľudia vyhrávali 2:0. Zrazu bolo na tribúnach veselšie a schyľovalo sa k prekvapeniu, v podstate až zázraku. Nedeľné čľupkanie nôh v Laborci naberalo veselšie kontúry.
31. máj 2047. 21:02.
Výkop druhého polčasu.
Dokonale zaskočení roboti sa do druhého dejstva vrhli s (aj na nich) nebývalou agresivitou. Členky ľudského tímu dostali poriadne zabrať, no ani žijúci tím sa nenechal zahanbiť. „Moji chlapci síce nie sú presní, ale sú mocní!“ nechal sa počuť pred stretnutím hlavný tréner a prispôsobil tomu aj taktiku svojich zverencov. Keď bolo potrebné poslať loptu na roh či do autu, prípadne ju len odkopnúť na súperovu polovicu, východniari tak urobili. A urobili to s nebývalou intenzitou. Zopár modrín si síce odniesli aj diváci v prvých radoch, dôležité však bolo, že roboti ostali otrasení. Kým v lige humanoidov sa dbalo najmä na presnosť a čistú hru, v tej ľudskej… Sa občas faul pritrafil. Samozrejme, roboti boli z odolných materiálov a pripravení na pády a nárazy, aj tak ich však nárazy lopty vedeli rozhodiť. A keďže boli chlapci z východu poväčšine „bujaci“, zdalo sa, že tvrdá hra bola vyrovnaná.
Inak sa však nič zaujímavé v úvode druhého dejstva nedialo. Ľudský tím kombinoval na svojej polovici, do útokov sa príliš nepúšťal. Chýbali potrebné sily. Roboti sa postupne pokúšali prebrať iniciatívu a okolo 60. minúty dvakrát zahrozili. Najprv presvišťala strela ich útočníka tesne vedľa ľavej žrde, druhý pokus vyrazil Ďuri na roh. Robotréner poslal na rozcvičku dvoch útočníkov, pripravoval ich tak na striedanie. To všetko v momente, keď jeho tím vymýšľal útok v strede poľa.
Nastal čas konať. Asistent trénera vyskočil na striešku na lavičke, ruky si dal k ústam, aby ho bolo dobre počuť, a zvolal na svoj tím: „Šicke še zvaľce na žem!“ A stalo sa to, čo sa doteraz nie. Celá jedenástka hráčov sa v momente hodila k zemi a ostala nehybne ležať. Zmätení futbalisti súpera sa nezmohli na pohyb, začali sa obzerať a pomaly kráčať smerom k vlastnej lavičke. Po pár sekundách sa živí futbalisti postavili a rozohrali rýchly protiútok. A on vlastne mohol byť aj pomalý.
Dezorientovaný súper sa nestihol spamätať, niektorí hráči sa ešte len chystali rozbehnúť a gólman GK-1 sa pomaly vracal do svojej brány. Z 25 metrov poslal loptu lobom a lá Karel Poborský Miťo a obrancovia sa len bezmocne prizerali, ako okrúhle čudo padá za čiaru. Súboj Dávida s Goliášom bol po vyše hodine hry v prospech Dávida, a to dokonca rozdielom triedy.
Vo VIP zóne bolo ticho, zato v sektore pre ľudí bolo veselo a štadiónom sa ozývala známa ľudovka Šedzela na dube, volala Jakube na počesť geniálneho ťahu asistenta trénera. To trénerobot len zmätene gestikuloval a škrabal sa za uchom. Kamery dokonca zachytili moment, keď si jednou rukou pridržiaval okraj hlavy a druhou si horlivo naprával miesto, kde by mal byť jeho sluchový orgán. Tento moment sa zapísal do histórie a kouč si už navždy vyslúžil prezývku Van Gogh.
Do konca zápasu padol ešte jeden gól, to keď sa nechal jeden z členov robotickej obrany vyprovokovať Joužim, ofenzívnym záložníkom, ktorý sa ho v súperovej šestnástke veľmi provokačne spýtal, či nepotrebuje naolejovať karburátor. Robot, zjavne podráždený, zložil Joužiho hlavičkou do hrude a v nadstavenom čase si vyslúžil červenú kartu, odchod do histórie, večné porovnávanie s nemenovanou futbalovou legendou a navyše zavinil aj penaltu, ktorú bezpečne, strelou k ľavej žrdi, premenil Lojzo.
4:0, nebolo čo riešiť. Ľudia si vzali, čo im patrí, robotom ostali oči pre plač. A iné športy. Zabudnutý kraj na východe Slovenska bol oslavovaný tak ako nikdy predtým a metropolou Katalánska sa v tú noc niesli známe hity ako Majoran, majoran, A od Prešova či A ja taka dzivočka. Krása a láska k futbalu porazili všetky prvky, ktoré do futbalu podľa starých zvyklostí nepatria.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
5. máj 2050. Takmer 3 roky po zápase.
Nemenovaný podnik v Humennom.
Trénerské duo sedelo za stolom na terase. Oproti nim štyridsiatnik s diktafónom položeným pri pohári koly. Okolo obiehala tmavovlasá fotografka, ktorá zaznamenávala rozhovor s veľkými hviezdami. Išlo o špeciálne vydanie novín, ktoré mali pripomínať historickú udalosť.
Novinár: Povedzte nám viac o tom, ako ste porazili robotov. Naozaj to bolo tajnými šiframi?
Jakub: V prvom rade chcem pozdraviť čitateľov Východniarskeho kuriéra. Nenazval by som to šiframi. Je to oveľa jednoduchšie. Používali sme východniarske nárečie, ktorému humanoidi nerozumeli. Verili by ste tomu? Majú naprogramovaných vyše 300 jazykov vrátane tých, ktoré už vymreli. Ale východniarčinu neovládajú.
Ďoďo: Neboli sme si istí tým, že to bude fungovať, ale skúsili sme. Kubo mi poslal 3 otázky, ktoré som sa mal robotov spýtať a čakať na ich reakciu. Tak sme poznali, že taktika bude úspešná.
Novinár: O aké otázky išlo?
Ďoďo: (vyťahujúc papierik z peňaženky) Počkajte, mám to na lístku. Prvá bola „Čuješ?“, druhá bola „Sluchaj, ňemožeš še ku mňe obracic?“ a tretia bola „Prosím vás, neviete, koľko je hodín?“. Ani raz nezareagovali na prvé dve. Na tretiu okamžite. Hráčom sme teda rozdali lístky, v podstate také malé slovníčky, a pripravili frázy, ktoré majú v priebehu zápasu používať. A vyšlo to.
Novinár: Boli kľúčom k úspechu aj prudké odkopy, často končiace na robotoch?
Ďoďo: Rozhodne áno. Viete, moja babka mi rozprávala o tom, ako ešte jej babka mala televízor. Veľký, hnedý, s dlhou anténou. Keď sa začal obraz kaziť, s dedom po tom televízore búchali. Na chvíľu sa opravil, lenže čím viac úderov televízor schytal, tým viac následkov to na ňom zanechalo. Toto mi poslúžilo ako inšpirácia.
Novinár: Dovoľte mi pristaviť sa ešte pri jednom momente. Celý svet hovorí o tom, ako ste (pozrie na Kuba) vyskočili na lavičku a kričali na hráčov, ktorí popadali na zem. Čo to bolo?
Kubo: (smiech) Toto bol výstrel do tmy, ktorý vyšiel. Videli ste už niekedy, aby padlo naraz 11 hráčov? Ja nie. 11 hráčov sedí na zemi len po zápase, väčšinou po prehratom finále. Dúfal som, že to narobí zmätok v prístrojoch tých plecháčov a vidíte, zjavne to vyšlo.
...
Novinár: Ste v kontakte s hráčmi? Viete, ako naložili s prémiami a darmi od sponzorov?
Ďoďo: Sme, samozrejme. Vtipné je, že vlastne všetci používajú robotov, proti ktorým bojovali, aj teraz. Tak napríklad Feri si pri ihrisku v Lackovciach urobil mäsiarstvo, aké mu široko-ďaleko závidia. Jeho mamka je naňho taká hrdá, že má na plote dokonca malý televízor, kde neustále beží jeho gól. No a roboti Ferimu z mäsiarstva rozvážajú výrobky a mäso do reštaurácií. Aj do tých, ktoré majú naši útočníci. Poznáte tú sieť U troch Michalov? Tak to je ich! Miťo, Mižo a Miky robia také stejky, že je až nepekné o nich len hovoriť a nejesť ich. Pobočku majú v Snine, Bardejove aj v Stropkove, čoskoro otvárajú aj v Košiciach. Aj oni majú robotických kontrolórov kvality potravín.
Novinár: A čo ďalší?
Ďoďo: No, pokiaľ viem, Lojzo si kúpil autonómne auto, Cyril má dokonca inteligentný dom, keď som uňho na grilovačke, to vám je sci-fi! Všetci v Kapušanoch len zazerajú.
Novinár: Takže ste na umelú inteligenciu nezanevreli?
Ďoďo: Ale kdeže… Roboti sú dobrí sluhovia, ale zlí páni. Aj teraz, keď robíme tento rozhovor, mi jeden robot venčí môjho Dunča.
Novinár: A čo vy? Vás robošialenstvo nechytilo?
Kubo: Aaale, prosím vás… Či chcem, či nie, musím s robotmi spolupracovať. Pred pár dňami som dokončil Vychodňarsky slovňik. Vydavateľ robot, editor robot… Len aby sa našiel aj čitateľ-nerobot (smiech).

JJ37

JJ37
Večne nevyspatý jedinec s hlavou plnou nápadov. Fanúšik čierneho humoru a Tarantina.

Diskusia

WriterInTheDark
Musím sa priznať, že ma to zo začiatku chytilo. Párkrát som sa naozaj smiala a tešila sa ako sa to celé skončí. Vtipné Východniarske hlášky však, ku koncu omrzeli a skôr, ako som to dočítala, unudila som sa.
Trochu som od toho čakala viac. Koniec bol podľa mňa nedostačujúci, ale dávam body za nápad a humor :)
10.09.2021
BocianSara
Extrémne príjemne šialený nápad, ktorý mňa bavil od začiatku do konca. V živote by som si nepomyslela, že ma bude baviť futbal :D
10.09.2021
Zlodejisnov
Zaujímavý štýl a vloženie východňarčiny, no akosi ma to neoslovilo. Bolo tam priveľa vecí, ktoré mi nedávali zmysel. Od robotov, ktorí zmrzačovali hráčov, ale na východniarov si nedovolili, cez dovysvetľovanie taktiky, o ktorej bolo hneď na začiatku napísane, že tréner nemá ani tušenie, čo je taktika. Preto, že sa hráči hodia na zem, tak roboti prestanú hrať? To nesledujú čas alebo hvizd rozhodcu? No nebola to moja šálka kávy.
12.09.2021
8HitBoy
Čože, dosť paráda :) Pripomenulo mi to poviedku zo zbierky Píseň pro Lyu od G. R. R. Martina, v ktorom bola pointa, že tím ľudí sa musel stretnúť v baseballovom zápase s výberom oveľa lepšie fyzicky vybavených mimozemšťanov.
Formálna stránka dobrá, nemám čo veľké vytknúť. Čítalo sa to príjemne, humor fungoval, východniarčina mi ako ortodoxnému západniarovi nezašmakovala, ale ani zásadne nevadila.
Poviedka skončila v správny čas, presne vtedy, kedy humor začínal byť trošku ošúchaný. Dobre si vystihol moment, kedy to useknúť, aby si prípadne neskĺzol do otravnosti a zdĺhavosti.
Aby som to teda zhrnul, pekná robota, bavilo ma to. Body strhávam za isté nelogickosti, ktoré spomínajú Zlodeji snov a v texte, ktorý by nebol napísaný v takejto odľahčenej atmosfére by mohli byť zdrojom nejedného zaškrípania zubov, ale takto prižmúrime oči.
Čítalo sa to dobre, zabavil som sa, dávam veľa bodov.
12.09.2021
Goran
Ále, žeby bol toto nakoniec čierny kôň tohto kola súťaže? Veď ani ľuďom vo futbalovom zápase nedávali veľké šance... a ajhľa! Jasné, ja, aj keď som v živote "potreštenec" a sem-tam sa rád zabavím na humoristickej próze, jednoznačne dám vždy a za každých okolností prednosť Tolkienovi pred Pratchettom. Čím vážnejšie a starosvetsky romanticky patetické, tým lepšie. Nevážne veci ma pobavia, ibaže ich akosi (až na riedke výnimky) neberiem vážne. Ale, a to hovorím otvorene, zatiaľ táto poviedka odo mňa dostala najlepšiu známku z tohto kola. Nie je to môj krčiažtek pivka, a predsa... ! Je totiž tak vynikajúco napísaná. Niet tam jediného hluchého miesta, je to koncepčne bravúrne zvládnuté. Iste, nejaká tá nelogickosť by sa tam našla, za to strhávam bodík. Ale buďme úprimní - ak vidíte kvalitu, aj keď to nie je to, čo bežne vyhľadávate, musíte ju oceniť. A to robím práve v tomto prípade. Opomeniem fakt, že som sa priam kráľovsky zabával. Predstavenie hráčov, príprava na turnaj, zasadenie do špecifického kontextu, z ktorého vyplýva dejový konflikt, samotný zápas, i finta, ktorú použili a na záver rozhovor s novinárom... no ja tlieskam postojačky. Ako pri víťaznom góle na majstrovstvách sveta. Humor je rýdzo náš - našský, sotva by ho pochopili v zahraničí, ale je tak írečitý a popritom dosahuje skvelú harmóniu - ani ľudové, rozumej krčmové dno, ani intošské, a trochu suchárske výšiny. Toto sa musí zapáčiť doslova každému. Ak by to bol ale vypočítaný ťah na bránku :) umelý kalkul, skrátka komercia... krčil by som noštekom, - ale nie je to tak. Cítim z toho ohromné nadšenie, roztomilosť, sála z toho láska k futbalu. Ten mi síce nič nehovorí, ja som hral futbal prvýkrát v živote pred mesiacom, keď ma na to ukecali chlapci, ale takáto eufória zo športu či hry je úplne univerzálna. Síce očividné a stále proklamované, ale stále aj veľmi potrebné je i to posolstvo v závere.
A čo sa mi azda páči najviac, tak napriek robotom táto poviedka smrdí človečinou :) A to ja môžem.
Veľké prekvapenie. Prekvapenie v dobrom.
14.09.2021
Smrtislav Pierko
Robotom sa zapiekli logické obvody a mne zavibrovala bránica. Roboti nemali lepšie rozvinutú umelú inteligenciu, ale iba súbor informácií, ktoré nevedeli správne vyhodnotiť v prípade nelogického správania súperov. Celé to bolo navyše podané dobrým dedinským humorom(jak sedláci vo veľkomeste :D ) a ten pravdepodobne nazbiera najviac bodov, pretože ja osobne cítim, že po technickej stránke tomu nie je príliš čo vytknúť. Respektíve sa to dá prehliadnuť :)
17.09.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.