Plátno

Volám sa Howard Carter a tento list píšem s vedomím že čochvíľa zomriem.
Filmová história scifi
Volám sa Howard Carter a tento list píšem s vedomím že čochvíľa zomriem. Po tom čo som videl nemám na výber. Modlím sa aby to bol všetko len výmysel, pomätenie mysle obťažkanej trúfalými vedomosťami, ale nie je tomu tak. Preto si radšej vpálim guľku do hlavy.
Narodil som sa do kedysi bohatej, no v súčasnosti ochudobnenej rodiny. Z celého nášho majetku nám zostalo len naše prastaré sídlo, v ktorom som sa narodil. Pamätám si jeho temné a tmavé chodby, stiesnené izbietky v ktorých sme sa tlačili, i masívny zámok na dverách vedúcich do pivnice, o ktorých nám bolo povedané nech sa ich ani len nedotýkame. Ďakujem Bohu že to temné miesto vyhorelo do tla počas tej mohutnej búrky ktorá tak zrovnala okolitý kraj. Vždy som mal neurčitý pocit hrôzy a desu kedykoľvek som sa ocitol sám pri tých tajomných vrátach, ako keby skrývali bezbožné stvorenia a pravdy. Pri prehľadávaní trosiek, zúfalo hľadajúc všetko čo sa dalo použiť, sme prvý a posledný krát zazreli čo skrývali. Za nimi boli vytesané schody, ktoré boli rokmi používania takmer celé zaoblené. Videli sme i nejasné kresby a rytiny na stenách, no nik sa neodvažoval preskúmať ich, a tak sa nakoniec rozhodlo o zapečatení otvoru. Nechcem si radšej ani predstaviť na čo všetko by sme narazili keby sme sa vydali dole.
Od útleho veku som bol umelecky nadaný, tak ako aj väčšina mojej rodiny. Najväčšmi som vynikal v tvorení ponurých a znepokojujúcich obrazov, ktoré neraz vzbudzovali v ľuďoch nepokoj a strach. Preto som bol známy len malému zhluku podobne ladených autorov, ktorého jadro sa vytvorilo na pôde Arkhamskej univerzity, kde som študoval anglickú literatúru a dejiny. No až pričasto ma moje kroky viedli do knižnice, do oddelení absolútne nevhodných pre takú mladú a citlivú myseľ. Priznávam že raz som nazrel i do obávaného Necronomiconu šialeného araba Abdula Alhazreda, no po prečítaní pár riadkov som toto dielo posadnutý hrôzou odložil a viac sa naň ani nepozrel.
Už od detstva som trpel nočnými morami, plnými temnoty a paralyzujúceho strachu. Po zničení toho ohavného domu zmizli, a dúfal som že nadobro. Až do minulého roku to bola pravda. Začalo sa to v jari roku 1925. Už si nepamätám presne kto z nás mal prvý nočné mory, no po necelom týždni ich prežívali všetci v našej malej extravagantnej skupine. Sprvoti sme to medzi sebou tajili, no našu mlčanlivosť prelomil náhly duševný kolaps najmladšieho z nás, len šestnásťročného Williama Bootha, ktorý už v tak mladom veku produkoval básne ktoré jemnejšie povahy privádzali do úzkych. Jeho opisy temných, tmavých kútov stratených svetov boli tak živé, ako by ich mal čitateľ pred očami. Bolo to niekedy začiatkom marca, keď sme si všimli že sa Wiliam nedostavil na viacero prednášok. Šli sme ho skontrolovať do jeho izby v miestnom hoteli, no to čo sme videli nás šokovalo. William neodpovedal na naše volanie, tak sme museli zavolať správcu hotela aby nám otvoril dvere. V izbe bol obrovský neporiadok, atramentom postriekané steny vytvárajúce prapodivné obrazce v nás vyvolávali nepokoj. No najhoršie bol na tom samotný William. V tranze sedel za stolom a písal jeden obludný verš za druhým. Nereagoval na nás, len hrdelne hrčal a občas sa mu podarilo vysloviť niečo, čo sa strašidelne podobalo na chorály z prekliateho Necronomiconu. Rýchlo sme zavolali lekárov, no tí boli rovnako bezradní ako my, a tak nešťastný William skončil na psychiatrickom oddelení, kde sa nachádza ešte i dnes. Všetky tie prekliate básne sme spálili, no nie predtým ako som si ich zopár stihol prečítať. Mám za to že ony môžu za zo že ma taktiež postihlo ono pekelné šialenstvo.
Mňa to dostihlo ako posledného, po tom čo väčšina z našej malej skupinky skončila na psychiatrickom oddelení. Niektorí si dokonca zobrali život, a mám silnejúci dojem že tak dopadli lepšie. Prvú nočnú moru som mal dva týždne po kolapse mladého Bootha. Pamätám si ako som premietal nad udalosťami posledných dní a pomaly sa ponáral do spánku, ako do mora. Keď som znova otvoril oči, nachádzal som sa v slnkom presýtenom mori. Spočiatku to bolo krásne, no cítil som že klesám ku dnu, najprv pomaly, no potom čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Cítil som ako svetla okolo mňa ubúda, pomaly ma obklopovala čierno čierna tma, ako počas najhlbšej noci. No v tom som pod sebou zbadal akúsi žiaru. Nepodobala sa nič čo som kedy videl, nebolo to jasné slnečné svetlo, ani ostré svetlo elektrickej žiarovky, či večne premenlivé svetlo pahreby. Malo zelenkavý nádych, odporne neprirodzený, ktoré vo mne vzbudzovalo čistý odpor. Snažil som sa plávať smerom hore, no márne, nemohol som vôbec pohnúť končatinami. Bol som odkázaný na milosť toho čo ma tiahlo dole, na dno oceánu. Po určitej chvíli som si všimol že na dne sa nachádzajú akési podivné monolity, ktoré nemohli vzniknúť prirodzeným spôsobom. Najprv som ich mal za malé úkazy, no čím hlbšie som klesal, tým viac sa moja myseľ napĺňala strachom a hrôzou. Tie monolity boli kolosálne, ba priam titanské. Desil som sa vôbec pomyslieť na to, akým spôsobom mohli vzniknúť, aké bezbožné ruky mohli splodiť toto dielo. Keď som dosadol na samotné dno a nohami sa konečne dotkol pevnej pôdy, som začul ten zvuk. Znelo to ako pekelné vyvolávanie, ako nejaká desivá kliatba z toho prekliateho Necronomiconu. Ten zvuk sa šíril na všetky strany, prichádzal odvšadiaľ a odnikiaľ zároveň. A v tom niečo odpovedalo. Znelo to, ako keby sa trhala zem, akoby sa nebesá rúcali a voda búrila. Nič strašnejšie som v živote nepočul, ten nepozemský pazvuk, to bezbožné vyvolávanie!
Po prebudení som sa utešoval myšlienkou že to bol len sen. No nedokázal som naň prestať myslieť. Snažil som sa rozptýliť prácou, no nech som robil čokoľvek, nakoniec sa môj obraz podobal na ten sen. Sám netuším ako som tak verne napodobnil tie titanské monolity, tie bezbožné modly. Vyčerpaný a vydesený som uľahol, dúfajúc že tentoraz budem mať bezsenný spánok. Opak bol pravdou. Sníval sa mi ten istý sen, ale niečo bolo predsa len iné. Cítil som že som na dno prišiel rýchlejšie, a taktiež som videl ako zopár lúčov preniká až na sa samotné dno. A ten zvuk tu bol stále, hlasnejší a divší. No skutočný šok prišiel až keď som sa zobudil. Nezmenil sa len môj sen, ale aj môj obraz! Už nebol ponorený do čierno čiernej tmy, s náznakom čohosi. Bol svetlejší, jemne ho zalievalo to nepozemské zelenkavé svetlo!
Nasledujúce dni sa zmenili na peklo. Stále som myslel na ten výjav, videl som ho pred sebou na plátne i vo sne. Celý zúfalý a napoly šialený som sa rozhodol ponoriť sa do toho pekelného almanachu, do Necronomiconu šialeného araba Abdula Alhazreda. Keď si pomyslím aké zlo tá kniha skrýva! Yog-Sothoth a Azathoth, Mi-Go a Starší, Nug a Yeb... a ten, ktorý si derie cestu na svet, mŕtvy Cthulhu s jeho potopeným mestom R´lyeh! Počul som to pekelné prevolávanie, ten jeho desivý chorál na dne mora, Cthulhu fhtagn!
Po tom ako som odpadol v knižnici a moji kamaráti ma preniesli do izby som mal posledný sen. Už som sa nenachádzal pod vodou. Vynorili sme sa na hladinu! Praveké bahno, kvapkajúce zo všetkých tých stavieb čo sa vysmievajú logike a súdnosti! A v tom prišli oni! Blázni či nešťastníci, všetko jedno! Otvorili mu dvere! Vypustili Ho! Znova kráča po Zemi! Ach, tie oči! Prepaľujú ma, ničia zdravý rozum! A po prebudení?! Je na obraze! Vidím Ho ako kráča, ako zvoláva svojich verných! No mňa nedostane! Mňa nie! Viem že už sú tu, mlátia mi na dvere! No ja sa nedám, ja to ukončím sám! Nebudem mu slúžiť!
(Táto správa bola nájdená v izbe pána Howarda Cartera potom čo jeho telo objavili bez známok života 22. Marca 1925. V izbe sa nenašli žiadne stopy boja, iba prázdne maliarke plátno.)

Veles

Veles
Fear is ever-changing and evolving

Diskusia

Goran
Viem, vieš, že máme spoločnú záľubu a púta nás spoločná láska k Lovecraftovmu dielu, oboch nás uhranul a spravil to tak silno, že už navždy budeme ovplyvnený jeho dielom. A som za tú surreálnu, prekrásne hrôzostrašnú atmosféru jeho próz rád! Ale nepíš pod vplyvom svojho obľúbeného diela a nie v štýle autorovho slohu, nech už je to čokoľvek. Musíš si nájsť vlastný výraz, vlastný smer. Chýba mi v tejto poviedke Veles. Je to čistý Lovecraft, samozrejme, s jeho ingredienciami, až príliš úzkostlivo zopakovanými, no bez jeho pečate a talentu (nie si on, nikto z nás, ja som Goran, Ty si Veles a Ty máš svoje slabiny, ale i silné miesta, z ktorých môžeš ťažiť). Hovoril som Ti to pri minulej poviedke, pri tejto, keďže je súťažné, to zdôrazním, a tu už musím aj byť prísnejší, lebo sa mi potvrdilo to, čo som si nebol pri minulej istý. Áno, je to len pastiš.
A to nestačí. To môžeš písať pre vlastnú radosť a potom na nejakú fandovskú stránku pre potechu skalných fanúšikov. Literatúra chce, a potrebuje, niečo viac.
03.07.2021

Lukáš Polák
Riadny Lovecraft fanservis. Tiež som veľký Lovecraft fanúšik, tak za mňa máš bod navyše, ale ako píše Goran, som zvedavý aj na Velesa v čistej podobe.
03.07.2021

Veles
Viem viem Goran. Túto poviedku som napísal a odoslal pred uverejnením Zmiznutia, a poslal som ju len tak, nechcelo sa mi čakať znova dva mesiace na zverejnenie :D Ale beriem tvoju kritiku k srdcu, snažím sa písať aj iné veci, len... Lovecraftov štýl je môj odrazový mostík. V jeho štýle som konečne napísal celistvú poviedku, po rokoch márneho snaženia sa, takže mi prosím odpusť ak sem-tam vydám niečo v jeho štýle. A túto poviedku som napísal na podnet jedného známeho, a v podstate z vlastnej zvedavosti že či zvládnem nejako zakomponovať jeho mythos. Mám toho rozpísaného dosť, niečo kratšie niečo dlhšie, tak dúfam že čoskoro sem pridám aj niečo iné :)
04.07.2021

Goran
Ja rozhodne fandím! A nielen Lovecraftovi, ale aj Tebe. Postupne si vybrúsiš vlastný štýl, ktorý spokojne môže vychádzať z Lovecrafta, ale už v ňom bude výrazný odtlačok Tvojej osobnosti. Škoda, že Lovecraft už nežije... ale to by musel byť upír :D, potom by sme si s ním dopisovali, vymieňali postrehy a názory, radil by nám a určite nás tvorivo, autorsky posunul.
04.07.2021

Zlodejisnov
Gramatika, to nie je tvoja silná stránka. Chýbajúce čiarky a nespisovné slová, tých tam bolo neúrekom. Ale fajn. Ja to viem čítať aj bez toho a nijako ma to extrémne neruší. Problémom je ale príbeh. Horor to teda nie je. Priveľa zostalo nevypovedaného, a toto nie je tvoj štýl. Ako už napísali ostatní, nájdi si to tvoje. To čo vieš ty a čím zaskočíš nás ostatných. Písanie je umenie, a každý ho chápe svojimi očami a vnútrom. Držím palce a teším sa na horor, ktorý bude naozaj hororom, lebo to bude napísane tvojím štýlom.
04.07.2021

BocianSara
Už po prvom odseku som vedela, že toto bude celkom kvalitne napísaný text inšpirovaný klasickým hororom a presne to som aj dostala. Trošku ma mrzí, že ma poviedka vôbec ničím neprekvapila. Plno autorov sa stále inšpiruje Lovecraftom. Tým, že ho už všetci poznáme očakávame už ale niečo viac :)
08.07.2021

Tomáš Staviteľ
Čiarky, čiarky, čiarky :). Sám mám s nimi problém, ale tu mi ich chýbalo akosi priveľa :). V komentároch vyššie nájdeš veľa dobrých rád, ktoré nechcem zbytočne opakovať.
Aj napriek slabšej gramatike a občas škrípajúcej štylistike sa tvoj text celkom dobre čítal. Určite máš šikovnú ruku, dobrú predstavivosť a máš na čom stavať. Píš ďalej, som veľmi zvedavý na ďalšie tvoje poviedky ;)
11.07.2021

xius
Je to solidna praca pre zadanie pisat ako Lovercraft. Ale aj tam je priestor na zlepsenie - byt v hroze, ktoru ludia zaziju konkretnejsi. Alebo psychologickejsi? Pridavne mena, akokolvek stupnovane, nestacia. Sny su specialne narocne na napisanie zaujimavo. Ja mam na to celkom jednoduchy trik - nepisem o snoch. :)
Ku koncu som si vravel, ze sa to mozno vycisti nejakym twistom, pretoze ta mocna inspiracia trochu vyznievala ako, ze nas len skusas. Ale nestalo sa.
Skus zanalyzovat, co ta tak na Lovercraftovi bavi a dat tomu vlastnu dusu. Tam niekde by mal byt schovany tvoj odrazovy mostik. Lebo text ti plynie pekne, udrzal si tempo. Zaklad tam je.
16.07.2021

Veles
Xius, neviem či si to bol ty v streame, ale snažil som sa rošíriť Lovecraftovo Call of Ctulhu. A ďakujem za postrehy, posnažím sa nabudúce zlepšiť sa :) Túto poviedku som napísal len tak narýchlo lebo sa už blížil termín uzávierky a neskontroloval sok si to nejako dôsledne, čo ste si všimli. Nápad som dostal po tom, čo mi niekto povedal nech skúsim poviekdu zasadenú do Lovecraftovho sveta.
17.07.2021

xius
@Veles: Bol! :) A hej, ponahlat sa s textom do sutaze byva zlo. Celkom si stojim za tym, ze odlezany a upraveny text svoju kvalitu zlepsi dvojnasobne.
Nevadi! Mas velku vyhodu - vies, aky typ poviedok a pribehov ta bavi. Len si dat viac casu.
19.07.2021

draculin
Gramatiku a stylistiku ti uz zdrbali, takze toto je OK - nic co by sadisticky betareader, pripalujuc cigaretou podrazky noh alebo pustajuci elektricky prud do genitalii nevyriesil :D
Snaha o kopirovanie HPL stylu vysla, z tejto stranky skoro ziadne vyhrady. Akurat to je naozaj len nacrt. Standartne HPL poviedky boduju prave tou atmosferou plazivej hrozy, ked vieme, ze to zle skonci a i tak to citame. Tu chyba prave ta "poviedka", dej, gradacia beznadeje a hrozy. Akoby si chcel vykriknut: "Aha ludia, ja TO zvladnem!". Zvladol, to uz jasne vidime. Nabuduce teda rob co robis a ide ti to, ale nech vysledkom nie je demoverzia, ale finalne dielo.
22.07.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.