Bod precitol rovnako náhle a bez varovania, ako predtým zaspal.

Brnenie ho šteklilo a svrbelo na zadku aj na pleciach. Pomaly sa otočil a podložil si hrudník ľavým ramenom.

Teraz to bolo v lakti. Kolísavo sa stávalo v každej vlne silnejším a predtucha, že čoskoro sa to nebude dať zniesť ho prinútila konať.

Konať čokoľvek, bez plánu a prípravy, len intuitívne ale o to naliehavejšie.

Pretočil priamky do obvyklých kombinácii. Nič sa nezmenilo. Prekladal štvorce doposiaľ nevyskúšaným spôsobom, bez certifikovaného odporúčania. Bolo to v kolenách. Myseľ uz naberala horúčkovité synaptické výmeny.

Odvážil sa ísť do valcov. Urobil pár obvyklých algoritmov, keď vtom si spomenul na Úsečku, neprekonateľnú okúzľujúcu matematikárku, na ktorej hodinách tí, čo vydržali s pozornosťou, záverečné zvonenie, úprimne nenávideli.

- Iba tí, čo rozmýšľajú inak, dokážu prevrátiť svet hore nohami.

Postavil sa. Teraz to bolo v chodidlách a od neznesiteľnosti a zrútenia ho delil iba jeden stupeň. Ruku vložil až po lakeť do hyperkocky. Bradou odsunul poklop a opatrne, ale o to pevnejšie zahryzol do infinity, tak hlboko, ako to len šlo.

- Dvá a tri!

Trhol z celej sily hlavou až sa mu na šiji spustili prudké kŕče. Objavilo sa niekoľko zablesknutí príliš rýchlo po sebe na to, aby sa dali spočítať. Chvíľu bol mimo...

Loď sa zhlboka nadýchla a vydala neuveriteľne emocionálny kvílivý vzdych. Brnenie v zlomku sekundy ustalo.

Bez váhania strhol ostrohy a zúfalo a obsedantne si rukami škrabal bosé chodidlá...

- Prekliaty vrak!