Drahé kamene

PNP
Filmová história scifi
„Áno, najšťastnejšie dni v živote takto občas končia,“ povedala ticho žena na tróne, keď rytierka dorozprávala. Potom bola dlho ticho, ale napokon jej pokynula, aby vystúpila po schodoch a podala jej meč. Keď ho zdvihla nad hlavu, na jeho čepeli sa odrazili svetielka drahokamov zo stien.
„Nepoužitý,“ skonštatovala zamyslene, „Takže naozaj bol dobrým kráľom. Ako sľúbil.“
„Poznali ste to?“
„Áno aj... nie,“ položila si meč na kolená a zadívala sa rytierke do tváre: „Zachránil moje služobníčky pred smrťou. Takže napriek tomu, že sa dostal do môjho kráľovstva nepozvaný, nečakaný, dovolila som mu odísť. A zapožičala som mu meč za prísľub, že bude dobrým kráľom a použije ho len v krajnej núdzi. A keď prišla krajná núdza... nemal čas ho použiť,“ znelo to hrdo, ale zároveň aj trochu sklamane. „Vieš, kto zabil?“
„Nie,“ pokrútila rytierka hlavou, „bola som v kráľovskom meste prvýkrát a len krátko. Počula som zvesti, ale nič konkrétne. A v sieni bol potom strašný chaos... Nepamätám si ani len farbu ich plášťov.“
Pani nespúšťala sústredený pohľad z jej tváre a zdalo sa, že došla k rozhodnutia. Ponúkla jej meč rukoväťou napred. „Ak sa spojíme, je tu možnosť, ako mu pomôcť. Môžem mu dať ešte... druhú šancu.“
Ruka na polceste k meču neisto zastala, „Druhú šancu?“
„Aby mohol použiť meč v krajnej núdzi.“
„Ako?“
Žena sa záhadne usmiala: „Si ochotná mi pomôcť?“
Rytierka váhala. Potrebovala by čas na rozhodnutie, potrebovala by viac informácii. Potrebovala by si byť istá, či tejto záhadnej podzemnej pani môže dôverovať. Ale ak jej veril kráľ, ktorému verila ona?
Opatrne zovrela meč. Panej sa zablesklo v očiach a nebola si istá, či to bol dobrý záblesk.
„Dám ti bojovníkov, ktorí ti pomôžu,“ povedala, „a keď mi donesieš jeho telo, ja mu vrátim jeho dušu.“
Žena sa náhle vystrela a vystierať sa neprestala. Čierne šaty, ktoré doteraz splývali s trónom a schodmi pod ním, neboli šatami. Bol to ohromný hadí chvost, skrútený okolo trónu a vrcholku kopca. Rytierka zdesene spätkovala po chodoch, ale nemohla odtrhnúť pohľad od hypnotických zelených očí. Nevšimla si, ako sa jej druhý koniec chvosta začal ovíjať okolo členkov a potom vyššie a vyššie, až sa nemohla pohnúť. V ústach, ktoré už neboli celkom ľudské, sa mihol rozoklaný jazyk a dotkol sa jej čela. Rytierka vykríkla, keď ju jazyk popálil a nechal jej na koži znamenie smrti.
„To aby ťa moji verní mohli nasledovať,“ zasyčala a pomaly sa z nej začala odkrúcať. Rytierka padla na kolená a lapala po dychu, chcela si pošúchať čelo, ale koža ju stále pálila a bála sa rany dotknúť.
Jaskyňa sa zrazu začala otriasať pochodom ťažkých nôh. Spoza trónnej skaly začal prúdiť zástup temných postáv. Až keď prišli bližšie si všimla ich nerovných, hrubo tesaných tvarov. Kamenní bojovníci.
Zastali tri kroky pred ňou ako jeden.
„Bež nájsť jeho telo,“ zopakovala Hadia pani, „a ja zatiaľ nájdem jeho dušu.“
Rytierka sa postavila, opätovala jej tvrdý pohľad a prikývala. Čelo ju už nepálilo.
„Použi tamtú chodbu,“ ukázala na iný východ z jaskyne, než akým prišla.
Zasunula si meč do pošvy na boku a vykročila k širokej diere. Bojovníci ju po pár krokoch dunivo nasledovali.
Aj táto chodba matne žiarila. Pozvoľna stúpala a skrúcala sa v tiahlych oblúkoch. Keď na konci vyšla do svetla dňa, uvedomila si, že v podzemí strávila viac času, ako si myslela. Dúfala, že to bola iba jedna noc, nie pol života.
Chvíľu jej trvalo, než si privykla na prudké svetlo poludnia a otočila sa, aby sa zorientovala. Stála na malej vyvýšenine uprostred polí. Pred sebou zazrela tlejúce mesto.
Keď z podzemie vyšiel posledný kamenný obor a zastal v rade, prvý raz si ich poriadne prezrela. Boli nádherní. V prítmí podzemia sa jej zdali čierni a neotesaní, ale vo svetle ich telá viac pripomínali ľudí. Boli vytesaní zo starodávnej žuly a sopečných hornín, po povrchu tela sa im tiahli žily zlata a drahých kameňov. V očných jamkám sa im leskli smaragdy a zafíry. Túžila sa ich dotknúť, ale ľakali ju svojou ohromnou veľkosťou. Stisla pery, odrhla od nich pohľad a vykročila k mestu.
Nesnažila sa utajiť svoj príchod. Ako by už len schovala desiatku obrov? Mierila rovno k hlavnej bráne. Vytasila meč a nechala slnko, aby sa na ňom odrážalo podobne ako na pleciach obrov.
Videli ich už z ďaleka. Vystrelili na nich niekoľko šípov, ale tie sa od nich neškodne odrážali. Jazdcov proti nim nevyslali, ale snažili sa na rýchlo opevniť bránu. Zdržalo to ich postup len na moment. Kamenné pästi si s drevom, železom a zátarasami poradili ako s trieskami.
Mesto bolo okupované, ale hlavné vojsko už odtiahlo. Úbohí vojaci zanechaní brániť vyplienené hradby sa neboli schopní brániť sile podzemia. Než sa však dostali k hradu, aj rytierka omočila svoj meč v ľudskej krvi. Počínala si šikovne a presne, ale zároveň podivne nezúčastnene. Nebolo to ako bojovať s drakom. Necítila strach, necítila pochybnosti, necítila... nič.
Meč viedol jej telo a ruku, znamenie na čele žiarilo temným ohňom, ale jej vedomie bolo potlačené.
Kráčala ďalej. Kráčala cez mŕtvoly nepriateľov, až kým neprišla po vnútorné hradby obkolesujúce kráľovských hrad.
A tam, vysoko nad bránou, videla hlavu milovaného kráľa nabodnutú na kopiji.
Bodol ju akýsi vzdialený pocit, až takmer pustila meč, ale ten sa držal jej ruky ako prilepený. Prebehla cez bránu a hľadala schody na ochoz. Bojovníci s krvavými päsťami ju dunivo nasledovali.
Kráľovo telo ležalo pod kopijou, pohodené na zemi a podupané nevšímavými nepriateľmi. Meč sa jej konečne pustil a dovolil jej zasunúť ho do pošvy. Jej vedomie postúpilo dopredu a oči sa jej zaliali slzami ako zosúvala hlavu z kopije.
Mysľou jej prebleskla spomienka na včerajšok, na slávnostnú sieň a krásne šaty. Najšťastnejší deň v živote sa zmenil na nočnú moru.
Zvierala kráľovu hlavu v náručí a prikázala kamenným bojovníkom, aby zobrali telo.
Keď prechádzali cez mesto opačným smerom, už im nikto nebránil.
Tentoraz viedol pochod jeden z obrov. Vyšli na kopec, v ktorom sa otvorila diera do podzemia.
Hadia pani ich už čakala. V ruke držala malý čierny tieň, oblý a hutný ako riečny kameň. Obor položil telo kráľa pred ňu a rytierka k nemu priložila hlavu. Potom vytiahla meč a položila mu ho vedľa ruky.
Kráľovná podzemia mu vtisla kamienok do pŕs. Chvíľu vzdoroval, ale nakoniec sa jej sile poddal. Na koži ostalo čierne znamenie.
Kráľ otvoril oči.
„Mám pre teba ďalšiu dohodu, kráľ,“ prehovorila žena hlbokým, medovým hlasom a v ústach sa jej pohol rozoklaný jazyk. „Čo tak pomstiť svoju smrť?“

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

8HitBoy
Čo siii, ako si toto stihla? Komplexný, premyslený príbeh so zaujímavými postavami, ktorý asi už keby načiahol ruku, dosiahol by na úplný vrchol toho, čo sa dá v PnP vyčarovať. Parádna robota, dávam 9 bodov, ale je to za mňa 9 veľmi silných bodov.
22.05.2021
Smrtislav Pierko
Ešte to aj nadväzuje na tvoju predošlú PnP. Tak to je sila :D
To som teda zvedavý, či nám ďalšie kolo prinesie pokračovanie.
23.05.2021
Kei
Wau, nemám slov. Stihnúť toľko textu a v takej kvalite za hodinu, o tom môžem len snívať. Je to super, jedna z mála poviedok na počkanie, kde som bez najmenšieho váhania dala plný počet bodov. Námet dobrý, rada prečítam aj viac poviedok z tohto sveta :)
23.05.2021
YaYa
Chcela som pokračovanie, dostala som pokračovanie, len inak ako som myslela :D Ticho závidím skalných obrov. Tiež za plný ;)
24.05.2021
xius
Migrena je tvoja muza? :) Carovne. Mix rozpravky a legendy, Fantaghiro vibes.
24.05.2021
Magda Medvecká
Rozmýšľam, či si zaslúžim až toľko chvály za poviedku "na počkanie" :D (ale som veľmi rada, že sa páči) lebo teda nad pokračovaním som priebežne rozmýšľala už od tej minulej, takže som mala nejaké detaily premyslené a plánovala som to napísať ako normálnu poviedku. Ale potom som si nevedela poradiť s klobúkom a uvedomila som si, že vlastne aj v minulej mal byť najšťastnejší deň života. Takže mi HB dosť nahral témou a povedala som si, že bude sranda skúsiť napísať pokračovanie na počkanie. :)
25.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.