Zákazka pre Waltera Mora

Vlado Atebo dostane zaujímavú zákazku od tajuplného Waltera Mora. Čo sa skrýva za ponukou?
2% 2021
Všetko to začalo tým podivným listom. Vtedy som nechápal prečo som dostal zákazku listovou formou a nie e-mailom ako to robil každý. List bol vo formálnom duchu s presnými a technickými údajmi ohľadom požadovanej zákazky. Budúci zákazník odo mňa požadoval netypický altánok v tvare kruhu, uprostred ktorého malo byť veľké ohnisko a na streche výrez pre dym. List bol podpísaný Walterom Morom a na samom spodku listu bolo uvedené číslo v prípade otázok.
V prvom momente som nevedel, či to mám brať ako serióznu zákazku. Moja firma sa zaoberala práve výrobou altánkov a podobných záhradných stavieb, no formou listu som ešte žiadnu zákazku nedostal. Vymyslel som si zámienku, prečo neznámemu Walterovi Morovi zavolám. V skutočnosti som chcel zistiť, či ide o reálnu zákazku alebo vtip. Nechal som si to celé prebehnúť hlavou a na druhý deň som zavolal na číslo Waltera Mora.
Telefón dlhšie zvonil a následne sa ozval hlboký a výrazný hlas.
„Dobrý deň, dovolali ste sa do domu Waltera Mora, čím vám môžem poslúžiť?“
„Dobrý deň, pri telefóne je Vlado Atebo z firmy Záhradné stavby a.s., práve som dostal od vás list,“ zaklamal som, „rád by som s vami prebral vašu požiadavku na stavbu od nás. Technické údaje aj výkresy sú vynikajúco zvládnuté, len mi chýba údaj z akého materiálu chcete mať strechu, keďže máte len uvedené, že na ňu chcete aplikovať nehorľavú farbu.“ To bola zrejme jediná vada na inak dokonalých výkresoch. Nevedel som síce, s kým mám tú česť, ale po technickej stránke šlo o perfekcionistu.
„Pán Atebo, keď si všimnete nižšie, v poznámke píšem, že použite najkvalitnejšie drevo, aké viete zaobstarať. O zľavu alebo dobrú cenu nestojím, idem mi o kvalitu a vám dúfam tiež.“
Tú poznámku som si nevšimol, no našťastie som mal dosť skúseností na to, aby som sa neprezradil. „Samozrejme, videl som ju a práve preto vám volám. V ponuke máme dva rovnako kvalitné materiály – čerešňu a lipu. Cenovo sú na tom rovnako. Ktorú si budete priať?“
„Viete mi povedať s ktorým drevom máte lepšie skúsenosti, pán Atebo?“
Ten chlap sa nedal odbiť, tak som hral jeho hru. „Jasne, jednoznačne odporúčam čerešňu, naši zákazníci si ju nemôžu vynachváliť.“ Zaklamal som bez výčitiek, keďže som bol presvedčený, že o tom nevie ani ťuk.
„Výborne, tak to nechám na vašom odporučení. Ako dlho vám bude trvať príprava?“ Hlas Waltera Moru bol nie len hlboký, no znel neobyčajne a až príliš výnimočne. Mal som pri ňom pocit, že ten hlas mu darovalo samotné peklo.
„Pokúsim sa to dať dokopy behom mesiaca a začiatkom ďalšieho by sme sa mohli priebežne dohodnúť ohľadom inštalácie. Viete mi odporučiť nejaký hotel v blízkosti vášho domu?“
„Dnes mi len dobré správy hovoríte. To ma nesmierne teší. Hotel nebude potrebný, na záhrade mám hosťovský dom, ktorý vám bude plne k dispozícii. Zavolajte mi týždeň predtým ako budete chcieť prísť a dohodneme sa na presnom čase.“
„Ako poviete, vy ste zákazník,“ povedal som so zaškrípaním zubov. Síce sa mi nechcelo ísť bývať na pár dní do nejakej búdy na záhrade, ale vedel som, že tým dosť ušetrím, tak som s tým súhlasil.
„Výborne, teším sa na našu spoluprácu a ešte viac na osobné stretnutie, pán Atebo. Dovidenia,“ povedal hlasom ako keby som mu oznámil tú najlepšiu správu v živote.
Keď som mu chcel popriať tiež, tradičné – „dovidenia“ v telefóne sa ozvalo pípanie. Začudoval som sa, ale hneď som to pustil z hlavy. Telefón som položil a tešil som sa z novej zákazky.
Na prípravu materiálu som si nechal dosť času, aby som stihol všetko potrebné podľa dohody. Keď som mal prípravu ukončenú, zavolal som Walerovi Morovi ohľadom dátumu začatia montáže. On mi s dávkou radosti povedal, že je pripravený aj na druhý deň, tak sme sa dohodli na začiatok budúceho týždňa.
Dom Waltera Mora sídlil dobrých desať kilometrov od najbližšej dediny Kriaky. Bolo to veľké a honosné sídlo s až netypickou ostrou strechou a veľkými oknami. Keď som dom prvýkrát zbadal, pomyslel som si, že som prešiel strojom času do iného storočia. Nie len samotný dom pôsobil ako z inej doby, ale aj obrovská záhrada so sochami zo živého plota. Celé panstvo obkolesoval veľký čierny plot, na ktorého konci bola tmavá tŕnistá brána. Práve pri nej ma čakal Walter Mor spolu aj s manželkou.
Podľa hlasu v telefóne som ho tipoval na vysokého a chudého chlapa, ktorý bude mať neustále dokonale upravený oblek. Realita nebola ďaleko od mojich predstáv. Walter meral minimálne dva metre a bol vychudnutý až na kosť. Jeho tvár ako keby kopírovala jeho lebku a bol oblečený v čiernom obleku, ktoré mi pripomínalo zamestnanca pohrebníctva. Jeho manželka, predstavila sa mi ako Sofia Morová, bola nízka žena s jemnou nadváhou. Na rozdiel od svojho manžela mala bacuľatejšiu tvár a živo-ružové líca.
Manželský pár Morových mi ukázal pozemok, miesto kde by mal ležať altánok a môj hosťovský dom. Keď mi oznámil, že budem bývať v jeho hosťovskom dome, predstavoval som si nejakú maličkú chatu s maximálne dvoma izbami, to čo mi ukázal bol hotový dom pre celú rodinu. Mal síce len jedno poschodie, ale nachádzali sa v ňom štyri rozsiahle izby.
Prvý večer ma pozvali na slávnostnú večeru, ktorá mala päť chodov a mal som čo robiť, aby som všetko zjedol. Po nenútenej konverzácii som sa poďakoval za večeru a vybral som sa do môjho aktuálneho príbytku. Keď som však vyšiel z domu pána Mora započul som nezvyčajné hlasy. Najprv som si myslel, že sa to rozpráva pán domu s manželkou, ale keď som tomu venoval viac pozornosti, tak som bol presvedčený, že tie hlasy nepatrili ani jednému z Morovcov. Počas večere mi bolo povedané, že v dome žijú len oni dvaja už dlhé roky. Tieto dve hlasy im rozhodne patrili. Jeden hlas bol piskľavý a tipoval by som to na španielčinu a druhý, ženský, bol zase hlboký, ale jazyk som nedokázal rozlíšiť. „Kto to mohol byť?“ pýtal som sa seba. Nechcel som aby ma Walter Mor videl ako snorím pred jeho domom, tak som sa rýchlo vybral do hosťovského domu. Zatiaľ som to nechal tak a nezamýšľal som sa nad tým. Chyba.
Prvé dni roboty šli ako od ruky, všetko prebiehalo podľa plánu a už žiadne podozrivé zvuky som nepočul. Štvrtý deň mi doniesla raňajky pani domu. Spozoroval som na nej určitú zmenu. Jej plné líca sa začali strácať a mal som pocit, ako keby z jedného dňa na druhý stratila aj desať kíl. Zároveň jej hlas bol akýsi iný – hlbší, tajomnejší a tichší. Už sa na mňa ani tak milo nepozerala ako predtým, ale očami bočila, ako keby sa na mňa nechcela pozrieť. Najviac ma vydesil jej pohyb. Počas uvítacej večere chodila s jedlom ako noblesná pani, teraz som mal pocit, že jej každú chvíľu spadne. Jej pohyby boli strhané a ako keby patrili osemdesiat ročnej babke. Oslovil som ju.
„Pani Morová, pomôžem vám s tým jedlom?“
Jej oči sa pozreli niekde za mňa, ako keby hovorila s niekým, kto stál za mnou.
„To nebude potreba, ja to zvládnem,“ povedala nezvyčajne potichu, ako keby sa bála, že ju niekto bude počuť.
„Nič vám nie je? Vyzeráte dnes akosi choro,“ pokúsil som sa jej to povedať bez toho, aby som ju urazil.
„To nie je váš problém,“ povedal so zvýšeným hlasom a jej oči sa zaborili do mojich. Mal som pocit, že na mňa pozerá niekto iný. Rozhodne to nebola pani Morová.
Nevedel som ako jej odpovedať a tak som vydal zo seba iba – „Prosím?“
Jej tvár sa pohla, zrak odvrátila odo mňa a prehovorila opäť potichu. „Prepáčte, musela som niečo chytiť, ospravedlňujem sa,“ povedala a položila nemotorne tácku s jedlom predo mňa.
Pri odchode ešte z nej vypadli slová – „nenechajte sa rušiť mojou osobou a pokračujte v robote.“ Tieto slová boli jej posledné, ktoré som počul. Vtedy som to však netušil a svoje raňajky som zjedol do posledného sústa.
Walter Mor chodil stavbu kontrolovať raz denne. Vždy v rovnakom obleku, až som mal pocit, že v ňom aj spáva. Stále ma oslovil rovnakou vetou a ja som mu vždy odpovedal stručne. Poobede po zvláštnom incidente s jeho manželkou som sa spýtal na jeho polovičku. Nebol dobrý nápad.
„Dobrý deň, pán Atebo, ako ide práca? Všetko prebieha podľa plánu?“ Takto zneli jeho každodenné prvé dve vety.
„Zdravím, áno, všetko ide ako po masle. Nemusíte mať obavu, všetko prebehne načas.“
„Tak to ste mi spravili pekný deň, pán Atebo,“ prehovoril svojim hlbokým hlas v ktorom bolo niečo nezvyčajné, no stále som nedokázal prísť na to, čo to môže byť.
„Dnes mi vaša pani doniesla raňajky a zdala sa mi akási chorá. Je v poriadku?“ pokúsil som sa získať nejaké informácie.
„Nemusíte mať obavu, všetko je v najlepšom poriadku. Dovidenia,“ pozrel sa na mňa nezvyčajným spôsobom a pomalým krokom sa vrátil do svojho domu. Ja som ostal bez odpovede a rozrušený. Niečo tu nebolo v poriadku.
Večer som sa rozhodol, že sa pôjdem prejsť. V hlave mi búrili otázky ohľadom zmeny správania pani Morovej a zároveň som vedel, že na ne nedostanem odpoveď. S hlavou plnou myšlienok som blúdil po záhrade a keď som bol blízko domu opäť som započul tie čudné hlasy. Už to neboli len dva hlasy, ale ako keby sa v dome konal nejaký bizarný bál s obrovským počtom ľudí rôznych národností. Mal som pocit, že z domu vychádzajú snáď všetky jazyky aké som dokázal rozlíšiť, no pritom boli všetky okná zahalené závesom temna a nesvietilo ani jedno svetlo. Pre oči dom spal, no uši mi vraveli niečo iné. Vyvolalo to vo mne pocit hrôzy a znepokojenia. Povedal som si, že musím tú stavbu dokončiť čím skôr a rýchlo vypadnúť od tohto temného miesta.
Na druhý deň ráno ma pán Walter Mor prekvapil skorou návštevou.
„Dobrý deň, pán Atebo, chcel som vám len oznámiť, že pani Morová bola prenesená do nemocnice. Ďakujem vám, že ste mali o ňu obavy a takto sa už nemusíte ničoho báť,“ povedal pán Mor svojim tajuplným hlbokým hlasom.
„Zdravím, čo sa vlastne stalo pani Morovej?“ využil som svoju šancu a začal som naliehať.
„Nič vážne, ak budem vedieť viac, tak vám to prídem osobne povedať,“ ukončil rozhovor Walter Mor a pohol sa svojim kostrbatým pohyb smerom do domu.
Celá táto zákazka sa mi už prestávala páčiť. Prisahal by som, že som žiadne auto večer nepočul, nie to ešte sanitku. Nedávalo to žiadny zmysel – hlasy v dome, čudná premena pani Morovej a fingovaný presun pani domu do nemocnice. Začal som báť. Hneď po rozhovore som skočil do domu a zobral som si kľúče od auta. Pre istotu. Síce dostanem za túto zákazku štedrý honorár, ale žiadne peniaze nestoja za to, aby som tu utrpel nejaký úraz, alebo niečo horšie. Bol som presvedčený, že Walter Mor niečo v tom dome chystá a celé to má akúsi súvislosť so mnou a altánkom. Zároveň som sa bál v noci približovať k domu a zistiť niečo viac o tejto záhade a preto som ostal ďalšiu noc vo svojom dočasnom dome. Neuchránilo ma to od ďalšej hrôzy.
Zo spánku ma prebudil zvláštny, ťarbavý pohyb. Ako keby sa zo stromu odlomili konáre a spadli na zem s vysokou rezonanciou. Pretočil som sa na druhú stranu a pokúsil som sa opäť zaspať. Nepodarilo sa mi to. Ten čudný zvuk sa opäť ozval. Prichádzal od okna, ktoré smerovalo na dom Morovcov. Rozlepil som oči a vtedy som to zbadal. Za oknom stála pani Morová, no zároveň už to nebola ona. Bola celá vyschnutá a roztiahnutá. Merala minimálne dva metre a pripadala mi ako keby ju roztiahli v nejakom bizarnom mučiacom nástroji. To však nebolo najdesivejšie. Najväčšiu hrôzu vo mne vzbudzovala jej tvár. Neostali na nej žiadne pozostatky pani Morovej a nahradilo ju niečo temné a pre mňa úplne nepochopiteľné. Ústa mala roztiahnuté od ucha k uchu a vytvárali až groteskný a zároveň hrôzostrašný úsmev. Mal som pocit, že sa teší na niečo, čo ma v blízkej dobe čaká. Najhoršie však boli jej oči. Žlté oči, ktoré ako keby chceli vidieť samotnú moju dušu. Boli temné, hlboké a večné ako temnota sama.
Zamrzol som na dobrých pár sekúnd. Celou silou som sa snažil odtrhnúť pohľad od stvorenia, ktoré kedysi bývalo pani Morovou, no nedokázal som to. Bolo to silnejšie ako ja a držalo ma to akousi neviditeľnou mocou. Rázom sa jej pohľad obrátil a ja som sa dostal zo zovretia neznámych síl. Začal som rýchlo dýchať a roztriaslo sa mi celé telo. Stvorenie sa pomalým a kostrbatým pohybom vybralo späť do domu. Toto stretnutie ma tak vysililo, že som následne upadol do hlbokého spánku.
Ráno hneď po prebudení som si nebol istý, či sa mi stretnutie s príšerou, ktorá opantala telo pani Morovej snívalo, alebo k tomu naozaj došlo. Walter Mor mi predsa tvrdil, že je v nemocnici a tým pádom ma nemohla večer ani navštíviť. Kde bola pravda? Chystá sa niečo na mňa? Bál som sa odpovedať na tieto otázky. Keďže mi chýbali už len drobnosti aby som dokončil zákazku, tak som sa rozhodol, že to dokončím, hneď potom sadnem do auta a ujdem odtiaľto navždy preč. To som však netušil, že to nebude až také ľahké.
Približne hodinu predtým ako som chcel ukončiť práce prišiel za mnou Walter Mor s veľmi zvláštnou ponukou.
„Dobrý deň, pán Atebo. Dnes predpokladáte, že to budeme mať hotové?“
„Zdravím, jasne, podľa dohody,“ pokúsil som sa odpovedať bez zaváhania. Nechcel som v ňom zbudiť žiadne podozrenie.
„Výborne, som spokojný, dokonca až tak, že rád by som Vás večer pozval na večeru. Ako viete manželku mám v nemocnici a rád by som vás obslúžil pri našej spoločnej večeri,“ pri posledných dvoch slovách sa nezvyčajne zatváril. Mal som z toho zimomriavky.
„Ďakujem veľmi pekne, pán Mor, ale budem musieť odmietnuť. Ponáhľam sa už domov, čaká ma niečo súrne, čo musím vybaviť.“ Hľadal som rýchlo výhovorku, ako odtiaľto, čo najskôr vypadnúť.
„Tak to ma robí smutným, pán Atebo, veľmi smutným. Čo sa však dá robiť. Pripravím Vám aspoň rýchle občerstvenie, kým dokončíte práce, aby ste nešli hladný domov,“ povedal Walter Mor a opäť sa čudne zatváril.
„Ďakujem za ponuku, ale to nebude nutné, zjem niečo cestou,“ pokúsil som sa ho odmietnuť.
„Trvám na tom, pán Atebo. Ide o moju česť.“ Walter Mor to nepovedal s priateľským tónom, ale znelo to ako rozkaz, ktorý sa nesmie odmietnuť.
„Dobre, keď na tom trváte,“ povedal som s vydeseným tónom. Okamžite som začal rozmýšľať, ako sa tomu vyhnúť. Zároveň som nechcel Waltera Mora uraziť, predsa som jeho peniaze nechcel stratiť a tak som sa rozhodol, že ponuku definitívne prijmem.
Práce som dokončil tak rýchlo ako som vedel, veci som si nahádzal do svojho auta, aby som sa čo najskôr vybral domov. V dome ma medzitým už čakalo pohostenie. Walter Mor mal predsa pravdu, bol som hladný a neodolal som jedlu. Zakúsol som do šťavnatého stehna a vtedy to prišlo. Cez oblohu ako keby niekto zatiahol oponu. Nechápal som to, keďže ešte pred chvíľou bolo slnečno a teraz to vyzeralo, ako keby prišla noc.
Vybehol som vonku. Dom manželov Morových sa ako keby strácal v záhadnom opare. Bolo vidno len jeho kontúry, no celý bol zahalený akousi masou farieb, ktoré moje oči nevedeli rozlíšiť. V ohnisku v altánku horel oheň, ktorý dosahoval až strop. Nebol to oheň, bola to hotová vatra. Vtedy sa otvorili dvere na dome a z neho začali vychádzať zvláštne rozťahané postavy so žltými očami. Pohybovali sa presne tak kostrbato ako stvorenie, čo raz bolo pani Morovou. Bol to pochod tvorov, ktoré kedysi bývali ľuďmi, no akousi temnou mocou sa zmenili na niečo neľudské, odporné a mal som pocit, že aj hladové. Okamžite som obrátil zrak a najväčšou rýchlosťou som sa pohol k autu. Kľúče som našťastie mal stále u seba, no na svoje veci v dome som v momente zabudol a myslel som len na svoju záchranu.
Pohľad som už nikdy neobrátil na dom pána Mora, no počas behu k autu ku mne doľahli tie hlasy. Boli intenzívnejšie a hrozivejšie. Každý znel ako z iného jazyka a pritom dokopy to dávalo nepochopiteľný zmysel. Ako keby tá masa tónov a hlasov bol hlas jednej postavy, ktorý nasal všetky ostatné. Ako keby ku mne prehováral pravý Walter Mor. Walter Mor zbavený ľudskej podoby.
To bolo posledné, na čo si pamätám z toho domu, pretože som okamžite nasadol do auta a vybral sa bezhlavo preč. Ani neviem povedať, či bola brána otvorená alebo som ju prerazil. Netuším. Nerozmýšľal som vôbec nad tým kde idem, iba som chcel byť čo najďalej od tohto domu. Nohu som mal celý čas na plyne a čas sa mi začínal zlievať dokopy. Do teraz neviem či som šiel stále dookola, pretože som sa na druhý deň zobudil na parkovisku na neznámom mieste.
Celý roztrasený som vyšiel z auta a snažil som sa dopátrať kde som a koľko je hodín. Pri ceste na lavičke sedela pani, ktorú som rovno oslovil, no to čo mi povedala, ostane pre mňa najväčšia záhada môjho života.
„Dobrý deň, pani. Viete mi povedať, kde som a koľko je hodín?“ povedal som roztraseným hlasom.
„Pane bože, vy už ako vyzeráte? To odkiaľ idete, z kontajnera?“ povedala teta odmeraným tónom a zakrútila hlavou. „Ste v dedine Kriaky a je piaty február, pre vašu informáciu.“
„Kriaky?“ spýtal som sa nechápavo. Podľa toho som ušiel len pár kilometrov od domu Waltera Mora, no mne sa zdalo, že som šiel hodiny. Myslel som si, že som aspoň v inom okrese, nie vo vedľajšej dedine.
„Čo sa tak priblbo pýtate. Jasne, že ste v našej dedinke Kriaky. Odkiaľ to idete, fijam?“ povedala zvedavo neznáma pani.
Rýchlo som sa snažil usporiadať svoje myšlienky. „Pracoval som pre pána Waltera Mora. Zrejme ma únava dobehla a zaspal som tu na parkovisku.“
„U Waltera Mora? Naozaj?“ vypleštila na mňa obrovské oči.
„Áno, prečo sa pýtate?“ nechápal som.
„Tak to ste museli mať šťastie. V noci sa jeho dom úplne rozpadol. Doslova na prach. Ako keby mal tisíce rokov a dobehlo ho to teraz v jeden moment. Môj syn, Ľubo, je policajt a bol tam na obhliadke. Tvrdil mi, že to tam vyzerá a páchne ako na starom cintoríne, keď sa otvorí nejaký hrob.
Najzvláštnejšie na tom bolo, že tam stál úplne nový altánok úplne bez porušenia. Nikto to nechápe.“
Ostal som celý otrasený, poďakoval som pani a išiel som domov. Bol som šťastný, že to mám za sebou, no jedna vec mi bola jasná, že svoje peniaze neuvidím. Stále to však bolo lepšie ako skončiť v dome Waltera Mora na veky. Táto myšlienka ma bude desiť naveky.
Najväčšie prekvapenie však prišlo, keď som došiel domov. Týmito slovami ma prekvapila manželka.
„Ahoj, už si doma? Počuj, parádne si zarobil za ten altánok, akurát nám pípli peniaze na účet. Si šikulka,“ a dala mi bozk na líce. Nikdy som nezažil trpkejšie pobozkanie.

Lukáš Polák

Lukáš Polák
Fanúšik hororu, či už po knižnej, filmovej alebo hudobnej stránke.

Diskusia

Goran
Azda som dal prinízke hodnotenie... ale ostal som naozaj sklamaný, a to som sa tááák tešil! Nemôžem povedať, že je to zlé, ale máš na viac. Na oveľa viac! Kvalitatívne to je dokonca neporovnateľné s Tvojou predchádzajúcou poviedkou... tak preto som azda taký prísny.
Nápad sa mi páčil. V podstate jednoduchý, no tým správnym spôsobom zvláštny a naozaj zaujímavý. Strhávam ale bod za to, že podľa mňa nebol ten nápad úplne rozpracovaný. O čo tam napokon išlo? pýtam sa a iste sa nevdojak pýta každý čitateľ. Lovecraftovsko-okultné a naozaj pekne bizarné reálie takto nedokázali plne vyniknúť. Malo to skutočný potenciál vystrašiť, ale až na jednu scénu, kedy sa protagonista díval zoči voči zmenej pani Morovej, kedy sa ma naozaj dotkol ľadový prst čudseného desu, sa to u mňa do veľkej miery minulo účinkom. Chýbal tomu náboj. Gradácia a postupné budovanie príbehu a náznakovosť, to všetko tam síce bolo, ale akoby to nebolo "živé", nedokázalo ma to strhnúť, pohltiť... Chýbala tomu citová náplň a psychologický vhľad; nevedel som sa stotožniť s hlavným hrdinom, vžiť sa do jeho postavenia. Tu ešte pripomeniem, že na stavbu altánka by si určite vzal minimálne jedného pomocníka.
Rozmýšľam čím to bolo spôsobené... pravdepodobne samotnou dikciou, vnímal som to ako synopsu či ako prvý zápis - náčrt poviedky. Ale neprišla mi ešte "hotová", málilo sa mi toho mäska na kostre príbehu. Úroveň veľmi zrážala zlá štylistika. Bola horšia ako v Zrodení Morgana (ktorý v tomto problém nemal, tam som ale videl zas iné nedostatky) a oveľa horšia ako v Hlave pána botanika (tá poviedka sa mi naozaj páčila!). Je to veľká škoda, lebo keby si to prepísal, dalo by sa z toho vyťažiť dosť. Je to dobrý "matroš" :) na dobrý príbeh!
26.04.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.