Sedenie

Čakám a ďalej ho pozorujem. Z držania jeho tela, z pevnosti hlasu, z gestikulácie, ale aj z jeho očí ide pokoj a sebaistota. Je to iba môj dojem, že z neho ide taká zvláštna múdrosť? Môžem mu dôverovať? Kamarátka povedala, aby som sa nebála otvoriť a hovoriť. Ozaj mu môžem povedať všetko? Nie je to terapeut, lekár, ani psychológ, teda nemusí držať lekárske tajomstvo. Na druhej strane, komu by vykladal o mojich problémoch, nie som politik, ani známa osobnosť. Komu by na tom mohlo záležať? A čo všetko povie on mne? Na čari - mari neverím, do kostola nechodím a povedala by som o sebe, že ak niečomu verím, tak jedine vede.
Panteón majstrov hrôzy
“Prečo ste prišli?” opýta sa ma starší muž s malou šedou briadkou, ktorá mu pretŕča cez okraje tmavomodrého rúška. Veselé očká do mňa zabodáva, akoby už o mne všetko vedel.
“Mám problémy a odporučila mi vás kamarátka. Teda neodporučila, povedala, že si mám intuitívne vybrať zo zoznamu a meno Daniel Dvorecký mi bolo najsympatickejšie,” vysvetľujem, čo chce vedieť.
Mierne sa usmeje, pokyvkáva hlavou a mlčky čaká za primárnou odpoveďou na svoju otázku.
“Mám pocit, že na mňa padá svet. Zdravotné problémy, problémy vo vzťahu, vlastne žiadny nemám, som rozvedená, no a finančne, ani nehovorím. Môj život ide ťažko a nie tak, akoby som chcela. Nič nie je ideálne. Keď som to hovorila kamarátke, povedala, nech vyhľadám človeka, ako ste vy, že mi viete pomôcť. Všetko vraj môžete upraviť. Je to pravda?” opýtam sa naliehavo. Aj cez prekrytú spodnú časť tváre musí byť na mne badať, že nechcem počuť inú odpoveď, ako áno.
“No dobre teda, poďme na to,” povie, oči sa mu neprestávajú usmievať, keď prikyvuje, pritom otvorí svoj notebook a začne doň ťukať.
Čakám a ďalej ho pozorujem. Z držania jeho tela, z pevnosti hlasu, z gestikulácie, ale aj z jeho očí ide pokoj a sebaistota. Je to iba môj dojem, že z neho ide taká zvláštna múdrosť? Môžem mu dôverovať? Kamarátka povedala, aby som sa nebála otvoriť a hovoriť. Ozaj mu môžem povedať všetko? Nie je to terapeut, lekár, ani psychológ, teda nemusí držať lekárske tajomstvo. Na druhej strane, komu by vykladal o mojich problémoch, nie som politik, ani známa osobnosť. Komu by na tom mohlo záležať? A čo všetko povie on mne? Na čari - mari neverím, do kostola nechodím a povedala by som o sebe, že ak niečomu verím, tak jedine vede. Keď som sem dnes šla, napadlo mi, načo vlastne idem, veď keď si neviem pomôcť sama, ako mi môže pomôcť niekto iný? A niekto taký? Rozhodla som sa, že to skúsim, tak som tu.
“Vaše celé meno, dátum narodenia a presná adresa,” vytrhne ma z myšlienok.
“Anna Máliková, 20.5.1982, Komenského 22, Bratislava,” poviem a s rukou si na sekundu odtiahnem svoje rúško, je tu teplo a preto sa mi trocha zle dýcha. Musím si kúpiť nejaké tenšie.
Kým si to zapisuje a niečo robí pod stolom, opýtam sa:
“Poviete mi, čo presne budete robiť a ako to funguje? Od kamarátky viem, že nie ste veštec.”
“Veru, nie som,” povie a zasmeje sa. Odkašle si a pokračuje:
“Veštiť nebudeme, nahodím si vás, zakódujem a prečítam si o vás všetko, čo potrebujeme vedieť a potom vás upravím. Teda, ak s tým súhlasíte.”
“Viete o mne zistiť všetko? Ako?” otázok sa mi v hlave vynára oveľa viac, ako sa stíham pýtať.
“Človek ovláda len 5 až 10% mozgu, vlastne 10% neovláda nikto. Všetko ostatné je tá časť mozgu, do ktorej nemáme vedomý prístup, ale ovplyvňuje náš život,” vysvetľuje.
Pozorne počúvam, začína to zaujímavo.
“Podvedomie sú programy, tak ako v počítači. Nektoré programy sú človeku prospešné a iné nie. Zistím, ktorým je potrebné urobiť reštart alebo ich opraviť. Tiež pozriem, kde máte záťaže a odstránim ich, alebo aspoň upravím.”
“A to ako?” opýtam sa, pretože kamarátka o hypnóze nehovorila nič a neviem si predstaviť, čo so mnou iné chce robiť.
“Nebojte sa, nejde o nič invazívne, ani fyzicky bolestivé. Niektoré zistenia sa vás môžu dotknúť, preto tu mám pripravené hygienické vreckovky, ktoré môžete použiť. A je len na vás, či chcete, aby som bol stopercentne úprimný,” vysvetľuje.
Prikývnem a poviem:
“Určite, chcem vedieť všetko.”
“Naučil som sa komunikovať s mozgom, s tou jeho nevedomou časťou. Nemyslíte si, nie je to žiadny zázrak. Je to štúdium cudzieho jazyka, ako každé iné. Trvalo mi päť rokov, kým som zvádol spoločný jazyk. A nie som sám, mám kolegov, veď ste si ma vybrali zo zoznamu. Ja osobne sa venujem tejto činnosti už pekných dvanásť rokov,” vysvetľuje ďalej.
“Povedzte mi viac, prosím. Zaujíma ma to,” vyhrknem. Možnosť komunikácie s neovládanou časťou mozgu mi pripadá, ako dobrá scéna zo sci-fi filmu.
“Náš jazyk je oveľa primitívnejší. Nemyslím slovenčinu, ale ľudské jazyky, ako také, veď používame 5% mozgu na to, aby sme ich zvládli. Musel som podvedomie naučiť nášmu chápaniu sveta, našim výrazom. Napríklad, že slovo chlieb znamená chlieb a nie nôž,” povie trpezlivo.
“Ako ste to urobili?” opýtam sa a vzápätí si pomyslím, že toto by som chcela vedieť.
“Pomocou virgule som si do podvedomia zakódoval našu realitu, jednotlivé veci, výrazy a ich význam. Pomocou nej sa pýtam a dostávam odpovede. Napríklad som zakódoval každý ľudský sval, či kosť, všetky časti orgánov, cievy, vrstvy srdca, všetky známe choroby, druhy rakovín. V podstate sa viem pýtať na každú chorobu.”
Rozšírim oči v nemom úžase a po chvíľke sa opýtam:
“Teda viete zistiť, či mám rakovinu bez lekárskej diagnostiky?”
“Presne tak, dokonca viem zistiť, či vôbec máte predispozíciu nejakú rakovinu dostať.”
Zasa chvíľka ticha, musím spracovať, čo som počula, napokon sa neveriacky opýtam:
“Čo je to virguľa? Nikdy som o nej nepočula.”
“Nástroj, ktorým prútikári hľadali prameň,” povie a ukáže mi malý kovový nástroj, ktorý má uložený medzi palcom a ukazovákom.
Nemo hľadím na malý zázrak, pomocou ktorého sa má zlepšiť kvalita môjho života.
“Pozrite takto. Idem si vás zakódovať. Anna Máliková, to je Anna Máliková, narodená 20.5.1982, bytom Komenského 22, Bratislava,” povie a s rukou, v ktorej drží virguľu, urobí pohyb. Potom povie:
“Je toto Anna Máliková?” opýta sa a virguľa v ruke sa pohne do dlane, pritom rukou nepohol.
“Čo sa stalo?” opýtam sa.
“Nič, Anna, iba môj nevedomý mozog vás už pozná. Virguľa mi dala odpoveď. Máte ešte otázky, alebo môžeme začať? Mám pre vás čas iba hodinu, potom mám ďalších klientov,” oznámi stroho, zrejme si všimol, že váham, či mu mám veriť, alebo nie, aj tak sa jeho oči smejú.
“Ešte niečo, ako budete vedieť o mne, keď komunikujete so svojim podvedomím a nie s mojim?” opýtam sa.
“Ľudské mozgy sú prepojené, pretože sú napojené na život, na svetlo, na vyššie bytosti, alebo inak povedané na boha,” povie, pritom celý čas hľadí na mňa so smejúcimi sa očami.
“Aha,” zmohnem sa na stručnú odpoveď, myšlienky v hlave mi však bežia ako splašené kone. Ktovie aký mám teraz výraz, pretože také informácie som nečakala.
Zrejme vidí v mojich očiach otázky, preto pokračuje:
“Myslíte si, že človek berie energiu iba z jedla? Jedlo je len odrobina toho, čo potrebujeme. V spánku, keď vedomie vypneme, sa napájame na zdroj a naberáme energiu. Keď hovorím s mojim mozgom, hovorím so zdrojom a tým viem zistiť o každom čokoľvek. Ale nemyslite si, panujú tu prísne pravidlá, informácie môžem zisťovať len o človeku, ktorý na to dá súhlas. Zneužitie by bolo prísne potrestané.”
“Ako a prečo?” pýtam sa ďalej.
“Anna, chcete to prísť študovať? Máte veľa otázok, takto sa k sedeniu nedostaneme,” povie a zasmeje sa. Mrkne do notebooku, urobí niečo pod stolom, potom pozrie na mňa a pokračuje:
“Dostali sme slobodu, preto sa môžeme slobodne rozhodovať. Pre život máme určený priestor, čas a mantinely, teda pravidlá života. Zmyslom života, je život sám. Ak človek poruší pravidlá, dostane od života facku. A moje hranice v činnosti, ktorú robim, je nezasahovať do slobody iných ľudí, všetko by sa prejavilo v mojom živote. Stále sa musím pýtať, či vôbec môžem urobiť sedenie človeku, ktorý ma žiada, či môžem urobiť úpravu, či bude prospešná životu, pretože ak je užitočná životu, je dobrá aj pre človeka. No rozhovoril som sa, začneme pracovať?”
Hľadím naň a chcem vedieť viac, zaujíma ma, ako to funguje a napadne mi, že na sedenie môžem prísť aj inokedy, preto poviem:
“Daniel, ešte mám otázky, ak môžem. Prečo je zmyslom života, život sám? Nerozumiem tomu.”
“Každá naša myšlienka je energia, ktorá je vyslaná do vesmíru. Každá energia je hybná sila. Všetko čo si prajeme, sa nám aj stane. Koľko myšlienok človek vyprodukuje za svoj život svojou slobodnou vôľou? Vizualizujte si sieť myšlienok všetkých ľudí, bola by hustejšia ako pavučina. A koľko energie vytvorí. A to sme ešte nezapočítali podvedomie. Patríme do systému, ktorý spoluvytvárame,” povie zanietene.
“Dobre, Daniel, chcem byť zdravá, krásna a bohatá. Prečo nie som?” pýtam sa. Stále neviem, či tomu mám veriť, alebo nie, nie len preto, že v tom, čo hovorí, vidím logické medzery, ale aj, no tak, haló, kde som to, v sci-fi sne?
Tuším som to povedala nahlas, alebo do mňa úplne vidí, pretože počujem ako hovorí:
“Viem, že tomu, čo hovorím, je ťažké uveriť, ale ak by ste to nemali vedieť, neboli by ste tu.”
“Prepáčte,” ospravedlním sa a zopakujem ešte raz svoju poslednú otázku.
“Pretože “chcem” je problém,” povie, očká sa mu zasmejú, asi sa potešil, že ma to tak veľmi zaujíma a pokračuje:
“Vesmír vidí chcenie a chcenie vám aj dá. Nerozlišuje dobré a zlé, tieto morálne hodnoty si vytvoril človek. Dá vám to, čo si prajete. Preto správna formulácia je, som zdravá, krásna a bohatá, konečný stav. Škaredá nie ste. Keď si to však prajete, asi chcete byť krajšia, no a asi nie ste zdravá a ani bohatá. Tak je nastavený váš program v podvedomí. Je to chyba v programe. Keď si budete dookola opakovať, že som zdravá a bohatá, váš program sa opraví, mozog tomu totiž uverí a bude konať podľa toho. Tak funguje všetko, napríklad ľudia, čo chcú schudnúť, si hovoria, chcem schudnúť a stále hovoria o chcení, výsledok je, že celý život chcú schudnúť, dostanú teda túžbu po zmene, nie želaný stav. Rozumiete?”
“Čiže nemám chcieť, ale mám si predstavovať, že to už mám?” opýtam sa.
“Presne tak, hovorte výsledný stav a vizualizujte si ho. Predstavujte si svoje šťastie, ako ste zdravá, bohatá a užívate si to. Všetko čím a kým chcete byť.”
“A ako zlé programy vznikli?” pýtam sa ďalej.
“Človek si programy utvára sám od narodenia a zároveň ich dedíme po svojich predkoch. Medicína tomu hovorí genetika. A nie je to nič iné, ako zhmotnená energia v bunke, za ktorou je myšlienka. A môže to byť každá myšlienka, aj tá negatívna,” vysvetľuje.
“Nerozumiem tomu. Ako si vytvárame programy sami?”
“Človek sa narodí, vidí svet okolo a všetko zapisuje. Deje sa to hlavne v útlom detstve. Dieťa ešte neovláda náš jazyk a učí sa. Vidí, čo robia rodičia, neskôr okolie a škola, hodnotí to a ukladá. Vytvára si postoj k svetu, okoliu a tieto vlastné myšlienky, sa pre neho môžu stať dogmou. Všetko sa ukladá aj do podvedomia. Zapisuje aj tie prospešné veci, ale aj tie, ktoré jeho život môžu obmedzovať,” hovorí trpezlivo.
“Dobre, chápem. A ako to je s tými predkami?” pýtam sa ďalej.
“Ide o život, myšlienky v rodine. Nemyslím tým len priamych príbuznych, rodičov, starých rodičov, ale celý rod aj do šírky. Život dieťaťa ovplyvňujú aj myšlienky tety, či strýka v rôznych rodových líniách. Ak je myšlienka posilňovaná emóciou, vyplaví silnú energiu, tak sa zapíše v bunke a prenáša sa na potomstvo. Program jedinca ovplyvňujú aj myšlienky pri počatí. Nie nadarmo sa v biblii hovorí, že hriech sa dedí do siedmej generácie,” povie a usmeje sa.
“Čiže to všetko, čo sa mi deje, za to si môžem sama, alebo moji predkovia?” opýtam sa a prevrátim oči, pretože som si spomenula na svoju rodinu. Keby moji príbuzní o tomto vedeli, tak prestanú všetko tak silno prežívať. Hlavne mama, tá vždy preháňa, dáva silnú emóciu do každej výpovede a úzkostlivo vníma rôzne situácie.
“Ešte tam môžu byť cudzie vplyvy, záťaže od iných ľudí. Ľudovo povedaná kliatba nie je nič iné, ako myšlienka so silnou emóciou. Takou silnou, že sa zhmotní. No a vplyvy našich ja v alternatívnych svetoch. Nebojte sa, všetko to vieme odstrániť, alebo upraviť,” uistí ma.
“Počkajte… jedným dychom hovoríte o kliatbach a našich ja v iných svetoch? Čarodejníctvo, fantasy a sci-fi nie sú len rozprávky?” opýtam sa, pritom si pomyslím, kam sme sa to dostali… nesníva sa mi?
“Áno, vieme merať aj to a vo vesmíre nie sme sami,” uistí ma.
“Teda, existuje život mimo ľudstvo, ako ho poznáme? Musím to predýchať,” poviem a zaškerím sa, ozaj neviem, či mu mám veriť. Rozmýšľam:
Nie je nejaký poloblázon? Hovorí tak jasne, sebavedomo a vôbec si neprotirečí.
“Existuje. Prečo by nemal? Myslieť si, že sme jediní v obrovskom vesmíre je tak naivné. Je to podobne jednoduché a prízemné ako bolo v stredoveku myslieť si, že slnko sa točí okolo zeme a zem je doska. Namerali sme až deväť paralelných svetov a myšlienky našich ja v iných svetoch ovplyvňujú životy v každom z nich,” povie.
“Čiže moje ja v inom svete, ovplyvňuje môj život tu v našom svete, v prítomnosti?” opýtam sa.
“Presne tak, ale naše merania v tomto smere nie sú ukončené. Stále kladieme ďalšie otázky a dostávame odpovede. Ešte vám môžem povedať, že nie v každom svete ma naše ja ľudskú podobu, teda nie sme humanoidi.”
Som chvíľku ticho, pozerám na neho skúmavo, nakoniec sa opýtam:
“Čo sme v inom svete zvieratá, nižšie tvory?”
“To nie, sme inteligentné bytosti v každom vesmíre, len nie ľudia.”
Už sa nič nepýtam, musím spracovať myšlienku, že sa nachádzam ešte osemkrát inde, v inej časti vesmíru a nevyzerám ako ja.
“Anna, mozog vám už uteká… Netrápte sa! Vráťme sa radšej na zem,” povie.
“Priznávam, že toto som nečakala, som z toho trošku prekvapená a aj vystrašená. Neviem, či tomu mám veriť,” poviem otvorene. Mračím sa, pretože keď rozmýšľam, tak sa vždy mračím, ale pýtam sa ďalej:
“Ako to viete upraviť?”
“O tom vám veľa hovoriť nemôžem, poviem len, staroveké runy. Toto umenie je prístupné, len takým ako som ja,” usmeje sa a pokyvkáva hlavou. Potom dodá:
“Veriť, alebo nie? Veď sa presvedčíte, keď urobím, prečo ste prišli. Teraz sa len rozprávame.”
“Spomínali ste, že si môžem opravovať program aj sama,” konštatujem.
“Áno, ak si budete vizualizovať požadovaný stav a ja vám viem pomôcť, želaný stav rýchlejšie dosiahnuť,” povie a prikývne.
“Dobre teda, tak poďme na to. Som zvedavá, čo o mne zistíte,” vyhŕknem nedočkavo.
Sledujem, ako ľavou rukou pracuje s virguľou, ako si pravou zapisuje poznámky na papier. Na papieri vidím množiace sa rôzne čísla, v ktorých nevidím význam. Sem tam načiahne pravú ruku ku mne, akoby sa ma dotýkal, akurát sa nedotkne, na to je priďaleko. Po chvíľke prehovorí:
“Ste prísna a náročná na iných, ale aj na seba. Do vienka ste pri počatí dostali dogmu pochybnosti o sebe. Akoby ste si neustále pri svojej činnosti dávali otázky, som dosť dobrá, je to, čo robím, dobré? Pochybujete o svojej práci, o jej výsledkoch, v minulosti o svojich partneroch. Našiel som tiež duševnú príčinu chorôb. To nič, všetko sa dá upraviť.”
“Akú mám duševnú príčinu chorôb?”
“Skúste si spomenúť, niekedy medzi dvanástym a trinástym rokom, ste sa rozhodli, že budete žiť sama. Vaše rozhodnutie bolo tak silné, že sa pre vás stalo najdôležitejšou dogmou, najpodstatnejšou hneď po pochybnosti, ktorú ste dostali pri počatí. Tým, že ste sa vydali, ste porušili vlastné pravidlo, preto prišla prvá choroba. V podstate ste prekliali samu seba. Spomeňte si! Je dobre, že ste sa rozviedli, inak by ste asi umreli. Nameral som, že každý vzťah vytvoril ďalší zdravotný problém,” vysvetľuje.
Hľadím na neho s otvorenými ústami a rozmýšľam. Najprv som chcela zavrtieť hlavou, že to nie je pravda, asi som aj zavrtela, je ťažké pripustiť samej sebe, že za choroby si môžem sama, ale zrazu sa mi objavila dávno zabudnutá spomienka, ako mi matka zakazuje robiť, čo mám rada a zároveň sa mi vybaví aj zatlačená, ale silná emócia z tej chvíle a moje pevné rozhodnutie byť sama, aby mi v živote nikto nemohol hovoriť, čo môžem a čo nie, preto priznám:
“Je to pravda.”
“Snažím sa to dať preč, ale budete mi musieť pomôcť. Vôľa, s ktorou ste sa rozhodli je veľmi silná. Potrebujem, aby ste to zobrali späť.”
“Ako?”
“Urobíte účinnú ľútosť. To sa robí tak, že otvoríte svoje ruky, svoje srdce a svoj mozog a ospravedlníte sa každou svojou bunkou, že ste to tak nemysleli a že to svoje rozhodnutie beriete späť. Ak to urobíte správne, budete v tele cítiť zvláštnu energiu,” vysvetľuje.
“Ospravedlnenie? Ale komu?” opýtam sa.
“Vesmíru. Ak ste veriaca, tak bohu.”
Nemo počúvam, ako pokračuje:
“Urobte to, keď budete sama v miestnosti, ľahnete si s rukami pri tele otočenými dlaňami smerom hore. Možno sa vám to na prvýkrát nepodarí, zopakujte to niekoľkokrát. Keď prídete na budúce, skontrolujem, či účinná ľútosť bola urobená dobre a či vaše ospravedlnenie bolo prijaté.”
Prikývnem a potom ďalej počúvam o svojom rode, o záťažiach, ktoré mi zanechal, o bývalom partnerovi, ktorý mi tiež niečo nepekné venoval, o vzťahoch s rodičmi a súrodencami, o detstve. Tiež o tom, že mi vytvorí ochranu na zdravie, načo zareagujem:
“Daniel, vy ma viete ochrániť pred chorobami?”
“Samozrejme, popracujeme na tom.”
“Aj pred novým vírusom?” pýtam sa ďalej.
“Aj pred ním. Viete vírus napadá hlavne ľudí, ktorí porušili pravidlá, nie zákony, či iné ľudské pravidlá, ale pravidlá života, alebo svoje vlastné pravidlá, ktorými sa riadia,” povie.
“Ako to?”
“Napadá hlavne starých, alebo chronicky chorých. Jednoducho ľudí unavených životom, takých, ktorí nie sú šťastní, alebo inak vybočili z mantinelov.”
“Veď aj vy máte rúško,” poviem.
“Pravidlá ohľadom vírusu sú jasné, rozvíjať svoj život a byť šťastný. Osobná hygiena, tiež prekryté dýchacie cesty, odstupy od iných potencionálne chorých ľudí sú pravidlá, ktoré je potrebné dodržiavať. Rúško mám, pretože si svoj život vážim a vážim si zdravie a život iných ľudí,” vysvetľuje. Mrkne na mňa, usmeje sa a pokračuje:
“Všimnite si, ktoré krajiny sú najviac napadnuté. Tie, kde ľudia najmenej dodržiavajú pravidlá. Ku mne by vírus ani nezavítal, mám nastavené životné parametre tak, že by v mojom tele neprežil. Som pre vírus potencionálne nebezpečný. Je inteligentný a pôjde len tam, kde sa môže uživiť, dostatočne rozmnožiť a tak prežiť. Napriek tomu mu predsa neumožním, aby ku mne zavítal. Rúško je bariéra.”
Nepoviem nič, len sa na neho uprene pozriem a rozmýšľam o tom, čo povedal. Myšlienka, že vírus napadá ľudí, ktorí sú životom unavení, alebo tých, ktorí porušujú pravidlá, by mi nenapadla, ale v podstate by to mohlo tak byť.
“Vy sa len nič nebojte, nastavil som vám parametre, aby ste boli pre život viditeľná. Žite si, prežívajte šťastie, udržujte si dobrú a veselú myseľ, doslova sa bavte životom. Nezabúdajte na pokoru a vírus o vás nebude mať záujem,” povie. Očká sa mu smejú, tak ako celé sedenie.
“Čo máte na mysli pod pokorou?” opýtam sa.
“Anna, pokora je vďačnosť za život, ktorý máte. Vy totiž vôbec nemáte málo,” povie.
Naznačí mi, že sa mám otočiť, chvíľku tak sedím, robí niečo, čo nevidím a zrejme vidieť nemám. Nevadí mi to. Zrazu len naberám pocit úľavy, akoby zo mňa padol ťažký kameň, cítim sa, akoby som bola ľahšia o desať kíl, veselo a životaschopne, myšlienky mám čisté a vidím svoju cestu pred sebou, ktorá sa mi zrazu zdá priama a jasná. Opýta sa ma, ako sa mám po jeho úprave, keď hovorím o svojich subjektívnych pocitoch, tvári sa spokojne. Pochváli ma, že som zrazu ešte krajšia, že sa okolo mňa rozsvietila aura a napokon sa so mnou rozlúči.
Celou cestou domov rozmýšľam o svojom mystickom zážitku a v duchu si opakovane hovorím:
“Som zdravá, krásna a štíhla, som láskavá a milovaná, som odvážna, som nad vecou, vážim si seba a aj iných, som hrdá na výsledky svojej práce, som bohatá, bavím sa životom, som šťastná a som za svoj život vďačná.”

Ingrid Zambová

Ingrid Zambová
Biela čarodejnica vznášajúca sa na vlne slobody

Diskusia

Smrtislav Pierko
Veľmi dobre napísaný filozofický dialóg. Dalo by sa dokonca povedať, že tam nie je žiaden žánrový prvok a úplne kľudne sa také niečo mohlo odohrať v našej realite. Ale toto rozhodnutie je už na každom z nás. Do akej miery veríme slovám tohto psychoterapeuta? :)
Je tam veľa zaujímavých filozofických bodov, s ktorými sa stotožňujem a dajú sa dovedna zhrnúť, že väčšina nášho nešťastia tkvie v negatívnom zmýšľaní. Ľuďom čo vo svojom živote iba plačú s obľubou hovorím: "Každý si je strojcom vlastného nešťastia."
25.05.2021

Goran
Môj názor je dosť v protiklade k Pierkovmu a nebudem si dávať pred ústa rúško, ehm, vreckovu :D, aj keď si mi sympatická ako osoba (hoci som Ťa nestretol, ale usudzujem podľa Tvojich próz). Žiaľ, zdá sa mi, že majú zostupnú tendenciu. Tie prvé dve, tri boli výborné, potom už slabšie a slabšie. Nepíšeš zle, to vôbec nie, problém je, že táto próza nespĺňa kritériá poviedky, dokonca sa sotva dá klasifikovať i ako fantastika. Je to len opis - vylíčenie jedného stretnutia. Vyústenie má byť jasné a jasnozrivé; jednoduchá, no ohromujúca skutočnosť, ktorá by mala meniť ľudské životy, aspoň tak sa to tvári, ale v skutočnosti je to mdlé, banálne "múdro", ktoré je ako vystrihnuté z tej pop ezoteriky, ktorá zapĺňa poličky kníhkupectiev. Prepáč, nechcem uraziť, v skutočnosti mám skôr pre Teba slabosť :), ale je to jednoducho tak, preto to musím uviesť... Komornosť prózy a to, že je postavená celá na dialógu, to nijako nevadí, ale čitateľ sa nedočká ničoho viac ako len akéhosi programového vyhlásenia, pamfletu, či manifestu, ak chceš, v štýle takých tých trendových bestsellerových knižiek pofidérneho obsahu ako Liečebný kód, Sila prítomného okamihu, nebodaj ešte taký Šlabikár šťastia... čiže ľúbivých, predžutých triviálností, ktoré sa snažia tváriť ohromne múdro (ale nejde im to).
"Príbeh" prózy predsa nemôže pozostávať len z oboznamovania čitateľa s pseudovedeckými teóriami, ktoré plávajú na vode.
Ale ja nie som materialista, ateista už vôbec nie, fascinuje ma parapsychológia a to, čo opisuješ, aspoň v prvej časti, nápadne pripomína psychotroniku, ktorá sa na metafyziku a metapsychiku snažila aplikovať vedeckú metodológiu. Potom vznikli pojmy ako bioenergetika či energoinformačný systém a z toho vyplývajúce liečebné prístupy. Žiaľ, teda ani myšlienky v texte mi neprídu nijako objavné, dôverne ich poznám.
Neviem nakoľko sa s nimi ako autorka stotožňuješ, ale tie informácie o víruse sú nielenže zavádzajúce, ale podľa mňa doslova až škodlivé, pozor na to, čo šíriš - apelujem na to, že autor má voči čitateľovi aj istú etickú povinnosť.
Zdesil som sa aj toho, ako morálne relativizuješ a bagatelizuješ kategórie ako dobro a zlo. Ale to na druhej strane nie je nič výnimočné - bežný jav v postmodernistickej progresívnej spoločnosti (lenže som si myslel, že si myšlienkovo niekde trochu inde).
Nebudem tu už však hodnotiť názory a idey, z čisto literárnej stránky je to slabá poviedka, a vlastne to ani nie je poviedka... pritom vieš, ako si tu už ukázala a dokázala, stvoriť naozaj dobrý text!
26.05.2021

Goran
a ešte niečo: spomenul som si, keď som ako 15 ročný s obrovským strachom navštívil jednu milú starú ježibabku, ktorá proklamovala o sebe, že je liečiteľka a má zvláštne schopnosti... bolo to do istej miery podobné ako s Tvojím ujom z prózy:) akurát ona nepoužívala virguľu, ale siderické kyvadielko. Nefungovalo jej :D, ale pani mala jednoznačne parapsychické schopnosti, nepovedal som jej jediné slovko okrem pozdravu a všetky, absolútne všetky veci ohľadom môjho zdravia (a neboli to veci, ktoré by sa dali vydedukovať z pohľadu, ba ani také bežné záležitosti, ktoré každý obkecá a každému napadnú), sedeli!!! Všetko pasovalo a bolo to neuveriteľné. Poriadne ma to vtedy vydesilo.
26.05.2021

Ingrid Zambová
Ďakujem za Vaše podnetné názory. Tie moje je možné spoznať aj live na krste mojej knihy Tajomstvo Degasových Baletiek, ktorý sa uskutoční 11.6. 2021 o 17.00 v Átriu Bábkového divadla v Košiciach. Ste vítaní. Viac o akcii tu: https://www.facebook.com/event s/530838454952201?acontext=%7B %22action_history%22%3A[%7B%22 surface%22%3A%22page%22%2C%22m echanism%22%3A%22page_admin_ba r%22%2C%22extra_data%22%3A%22% 7B%5C%22page_id%5C%22%3A276961 692395610%7D%22%7D%2C%7B%22sur face%22%3A%22events_admin_tool %22%2C%22mechanism%22%3A%22eve nts_admin_tool%22%2C%22extra_d ata%22%3A%22[]%22%7D]%2C%22has _source%22%3Atrue%7D
29.05.2021

Goran
Mám to z ruky, nebude sa mi dať prísť, ale ku knižke veľká gratulácia! Prajem jej pekný rozlet do sveta... !
30.05.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.