Jedna sekunda

Čo by sa stalo, ak by niektorá zo sekúnd nášho života dostala druhú šancu?
Filmová história scifi
Jedna sekunda
Taxík ma vysadil pár metrov od ošarpanej budovy. V Petržalke som nebol možno pätnásť rokov a nič sa tu veru nezmenilo, pomyslel som si. Zaplatil som za jazdu a zrak som uprel na tú barabizňu. Stojí tu tak, ako ju „červení kméri“ nechali.
Potiahol som kľučku na hliníkovej bráne, ktorá už dávno vyšla z módy. Dvere nevraživo zavŕzgali, isto si pýtali trochu premazať. Prechádzal som dlhočiznou chodbou, ktorá bola potiahnutá zožltnutým linoleom. Kroky sa za mnou hrozivo ozývali a stupňovali vo mne napätie. Tréma ma zožierala, vedel som, prečo som tu. Po nekonečných desiatich sekundách som pristúpil k čiernym dverám. Zaklopal som a ihneď vošiel dnu.
Otočila sa na mňa asi desiatka hláv, srdce mi skoro vyskočilo z hrude.
„Dobrý deň, pán Horváth. Prosím, posaďte sa,“ privítal má pán, ktorý stál uprostred miestnosti. Starší muž, s prešedivenou bradou, oblečený v bielom obleku s bielou košeľou a bielymi topánkami.
„Som Gabriel,“ predstavil sa mi. „Keď už sme tu všetci, môžeme začať. Určite viete, za akým účelom sme sa stretli a ako vám môžem pomôcť. Vedel by mi to niekto zopakovať?“ vyzval starý pán osadenstvo.
„Áno. Vy ste Boh!,“ vykríkol plešatý štyridsiatnik a všetci sa okamžite zasmiali, vrátane Gabriela.
„Nie, nie, ja nie som Boh,“ s úsmevom oponoval muž v bielom. „Boh vás totiž nečinne necháva plávať vlastnými životmi a šťastie tak zostáva vo vašich rukách. Ja som tu ale preto, aby som vám pomohol ísť šťastiu naproti,“ posmeľoval nás Gabriel.
Mlčky sa prechádzal naprieč miestnosťou a nechával nás v nepríjemnom očakávaní. Robil to úspešne, ani sme nedýchali.
„Viete, za aký čas sa môže absolútne zmeniť váš život?“ spýtal sa nás.
Nahor putovali nesmelé tri ruky spoluúčastníkov. Ako prvá si slovo zobrala pani v stredných rokoch s blond vlasmi:
„Moja stará mama mi vždy vravievali, že všetko sa ukáže po prvých dvoch rokoch manželstva,“ odpovedala recitačným tónom. Gabriel nemým gestom dal najavo, nech skúsime lepšiu odpoveď.
„Mne sa život zmenil za jedno leto,“ skúsil šťastie môj rovesník, čerstvý tridsiatnik. Gabriel uznanlivo prikyvoval, táto odpoveď ho oveľa viac uspokojila.
Bez hlásenia som vstúpil do debaty ja:
„Celý život sa môže zmeniť za jednú sekundu“.
„Bingo!“ rozžiarili sa Gabrielovi oči. Zo zásuvky vytiahol predpotopný diaľkový ovládač. Po stlačení žltého gombíka sa na stene rozsvietil nápis: „JEDNA SEKUNDA!“.
Ráznym krokom k nám podišiel: „Ak si premietnete váš doterajší život a všetky zásadné rozhodnutia, ktoré ste v ňom urobili,“ vysvetľoval Gabriel, „tak zistíte, že ak by ste zmenili jeden zásadný moment, jednu sekundu, vaša púť by sa uberala celkom iným smerom“.
V miestnosti sa rozzvučala vzrušená hromadná vrava. Myšlienka o jednej sekunde zjavne každého nadchla, hoc ja som jediný mlčal.
„Priatelia, vy máte šťastie. Šťastie, ako málokto. Možnosť zmeniť svoj život ste dostali iba vy desiati. Máte dúfam všetci vizitku,“ pripomenul nevyhnutnú podmienku Gabriel.
Ruky všetkých deviatich spoluúčastníkov smerovali hore, spolu s nimi aj oranžový lístok. Siahol som do svojho náprsného vrecka a taktiež zodvihol svoju vstupenku k lepšiemu životu.
„Výborne!“ usmial sa Gabriel. „Dnes môžeme predísť k prvému kolu. Polovica z vás urobí už o pár minút veľké rozhodnutie a druhá polovica bude sledovať, ako sa ostatní dostanú do predsiene“.
Gabriel otvoril starú drevenú skrinku, v ktorej vnútri sa objavil televízor značky Tesla. Ako som z pozvánky dobre vedel, na obrazovke bude premietané defilé našich kľúčových životných situácií. Prvý k „predsieni“ pristúpil môj rovesník Richard.
„Tak sa teda na to pozrime,“ vyzval usmievavý Gabriel.
Uši nám pílil hlasitý šum, keď sa na obrazovke ukázalo dobré známe zrnenie. Potom už nasledoval čiernobiely film.
Prvý záber, Richard a jeho spolužiak Patrik zapíjajú úspešnú maturitu.
Druhý záber, obaja absolventi boli pri počítači. Namiesto toho, aby si užívali leto pri vode, spolu vyvíjali program.
Tretí záber, stoja pred kanceláriou veľtrhu, v ruke zvierajú DVD.
„Myslíš, že nám do toho zainstvestujú?,“ nesmelo sa pýta Patrik.
„Určite,“ upokojuje ho Richard. „Startupy zažívajú teraz veľký boom, investori do toho sypú prachy ako blázni“.
Štvrtý záber, nachádzajú sa už vo vlastnej lukratívnej kancelárii.
„Neviem, prečo to Microsoftu nechceš predať, kurvafix. Päť miliónov cash!“ rozčuľuje sa Patrik.
„Absolútne ich nepotrebujeme. Naša appka je dobrá, za tri roky zarobíme dvojnásobok!“ kontroval Richard.
Piaty záber
„Ako si im to mohol predať bez môjho vedomia, ty kokot!“ nepríčetne ziapal Richard.
„Ty si nikdy nechcel byť konateľom eseročky, mal som plné právo. Zato, že ty si slepý, nehodlám skončiť s holou riťou“.
Bum, rana päsťou, Patrik padá k zemi.
Šiesty záber, Richard pozeral televíziu v zadymenej krčme.
„Podnikateľom roka sa stáva Patrik Nezval. Tridsaťročný Slovák, ktorý dodáva antivírový program do celého sveta!“ znela nadšená óda televíznej reportérky. Do kamery mával Patrik aj so svojou krásnou manželkou a dvomi deťmi. Po televízore letel Richardov pohár s pivom.
Siedmy záber
Vo fabrike na automobily sa ozýva klaksón a Richard končí svoju šichtu. Prichádza so stovkou kolegov k prístroju a označí si odchod.
Na Gabrielovom televízore je opäť šum a zrnenie.
„Tak, milý Richard. Nachádza sa v tomto defilé nejaká sekunda, ktorú by ste rád zmenil?“ vypytoval sa Gabriel.
Richard si utrel kropaje potu z čela a napil sa vody. Na väčšinu ľudí asi nezapôsobí najlepšie, keď si práve pozrú film zložený zo svojich najhorších spomienok.
„Áno, taká sekunda samozrejme existuje,“ odvetil Richard. „Nemal som byť vtedy proti tomu predaju. Toto videl Paťo lepšie ako ja, bol realista. Nemali sme prachy na rozbehnutie appky a keď do toho vstúpil Microsoft, uvoľnil sa mu kapitál na vývoj antiviráku. Ten sme plánovali už vtedy, spolu“.
Gabriel sa na neho pozrel očami plnými životnej múdrosti.
„Chceli by ste teda zdieľať pracovný úspech s Patrikom?“ spýtal sa ho.
„Nie, nie je to len o tom. On bol mojím najlepším kamarátom - akoby bratom, ktorého som nikdy nemal. Nemali sme sa vtedy rozhádať“.
Gabriel sa chopil svojho diaľkového ovládača a spýtal sa Richarda:
„Mám teda definitívne vymazať z tvojho života túto sekundu?“.
„Áno!“ rázne odpovedal Richard. Pristúpil k predsieni a oboma rukami sa chytil žŕdok, ktoré boli pripevnené k televízoru. Gabriel nastavil ovládačom na obrazovke čas: „Year: 2008, Mounth: 07, Day: 13, Hour: 12, Minute: 37, SECOND: 45.
Miestnosť zaplnilo oslepujúce svetlo. „Zavrite všetci oči!“ zvolal Gabriel. Televízna predsieň ešte tri sekundy dráždivo syčala a potom bolo po všetkom. Otvorili sme oči a Richarda nikde. Na obrazovke sme pozerali už iný film, ktorý reprezentoval Richardovu súčasnosť..
Teraz už farebné zábery sme videli z vtáčej perspektívy. Na prestížnej TEDx konferencii vystúpil moderátor:
„Prosím, privítajme dvoch Slovákov, ktorí spôsobili revolúciu v svetovej virtuálnej bezpečnosti!“. Dav začal burácať, zo zákulisia sa vynorili bok po boku Richard s Patrikom. Aplauz trval možno ďalších päť minút, keď obecenstvo spontánne vtrhlo na pódium a začalo oboch milionárov vyhadzovať do vzduchu a volalo im na slávu. Vtom sa Richard akoby otočil k nášmu pomyselnému hornému objektívu, cez ktorý sme ho sledovali a zamával nám. Zrnenie, šum…
Celá naša miestnosť nadšene tlieskala, nejeden si utieral slzy dojatia.
„Vidíte, čo môže v živote človeka znamenať jedna sekunda. Richard zmenil svoje zlé životné rozhodnutie a vďaka tomu je dnes šťastný,“ ozrejmil nám situáciu Gabriel.
„Laura, ste na rade,“ vyzval Gabriel ďalšiu v poradí.
K predsieni pristúpila asi tridsaťpäť ročná strhaná žena. Čiernobiely obraz začal premietať jej dôležité spomienky.
Prvý záber, o poznanie mladšia a atraktívnejšia Laura sa doma stretla s mamou.
„Tak ako ti dopadol röntgen?“ pýta sa Laura.
„Ááále, vyzerá to tak, že mi nič nie je. Doktor ma ešte posiela na cétéčko, ale veď načo?“ čuduje sa mama.
Druhý záber, teraz už s odstupom troch rokoch. Mama sa vracia z vyšetrenia.
„Ukázalo mi to, že tam mám nejaké malé nádoriky. Asi preto ma tak bolí chrbtica,“ sťažuje sa mama.
Tretí záber, Laura sa diskrétne rozpráva s onkológom.
„Nepoteším vás,“ upozorňuje doktor. „Vaša mama má vzácnu formu kožného melanómu. Ani v Spojených štátoch nevedia, ako to v takomto štádiu liečiť. Je to škoda, nemala odmietnuť liečbu pred tromi rokmi. Vtedy sme to mohli jednoducho odstrániť ožarovaním“.
„Budem sa za mamu modliť,“ precedí so slzami v očiach Laura.
„Obávam sa, že už ani to nepomôže,“ berie posledné nádeje lekár.
Štvrtý záber, mama leží na nemocničnom lôžku s hadičkou na tvári, ktorá ústí do oboch nosných dierok.
„Pustí mi trochu kyslíku, dieťa moje,“ poprosí Lauru. Jej pokožka je celá žltá, rakovina definitívne metastázovala na pečeň.
Piaty záber, farár obradne káže: „Lúčime sa s našou sestrou Magdalénou...“.
Šiesty záber, pohľadný blondiak sa prihovára Laure: „Musíš ma nechať ti pomôcť. Ja už nemôžem takto ďalej. Mám pocit, akoby si tu so mnou ani nebola. Tvoja mama odišla už pred dvomi rokmi, musíš znovu začať žiť svoj život!“.
„Vypadni!“ vykríkla Laura.
Šum, zrnenie, prítomnosť. Celá miestnosť so skamenelým výrazom upiera súcitný pohľad na Lauru, ktorá sa medzitým nezadržateľne rozplakala.
„Asi sa nemusím pýtať, ktorú sekundu zo svojho života by ste rada zmenili,“ prihovára sa miernym hlasom Gabriel. Musel chvíľu počkať, aby vycítil vhodný okamih, kedy sa môže k rozcitlivenej Laure prihovoriť. Tá mala stále v hrdle obrovskú hrču, nemohla vydať ani hlásku.
„Mala som ju hneď poslať na to cétéčko. Veď som zdravotná sestra, kde som mala rozum...“ vzlykala.
„Takto už nemôžem ďalej. Odohnala som si aj snúbenca“.
Nemohol som sa zdržať dojatia ani ja, hoci som zvyčajne emocionálny kameň.
„Dobre, milá Laura. Pristúpte, prosím, k predsieni,“ vyzval ju Gabriel a ovládačom nastavil osudovú sekundu. Laura sa chytila dvoch žrdí, nás osvetlila žiara a už sme sledovali farebný obraz zo súčasnosti.
Laura mala rodinnú oslavu, mama porciovala kurča. „Mami, musíme ti niečo povedať,“ s úsmevom sa Laura prihovárala k mame a tisla sa pritom na blondiaka Karola. Po oznámení radostnej noviny sa celá rodinka rozjasnila a Laurina mama pohladila svojej dcére bruško. Laura sa otočila smerom hore a zamávala nám.
Po riadnej chvíli, keď sme si všetci poutierali slzy, prizval Gabriel k predsieni štyridsať ročnú Janu. Naša pozornosť patrila koláži jej životných okamihov.
Prvý záber, čerstvá univerzitná absolventka Jana sedela na barovej stoličke. Prisadol si k nej Peter v koženej bunde, s potetovanými predlaktiami.
„Čo cica, dáme tanec?“ spýtal sa jej. Tancovali na nie príliš kvalitný letný hit, keď ju drsne chytil a strčil jej jazyk do úst. Jeho surovosť jej zjavne imponovala.
Druhý záber, Jana v bielych svadobných šatách akurát vravela svoje „Áno“.
Tretí záber, podnapitý Peter leží na pohovke.
„Ako si to predstavuješ? Furt iba chľastáš všetko prehráš v kartách. Z čoho máme asi tak žiť?“ dohovárala mu Jana.
„Drž piču,“ odvetí jej Peter a ďalej vylihuje.
Štvrtý záber, Jana už s výrazne zaobleným bruchom prosila Petra, aby prestal s takým nezodpovedným spôsobom života. Inak dieťa neuživia. Viditeľne podgurážený manžel udrel svoju ženu do tváre a potom kopol do brucha.
„Si ako moja mater. Aj ona sa mi celý život snažila hovoriť, čo smiem robiť a čo nie,“ zareval Peter a odišiel.
Piaty záber, gynekológ hovoril svoje stanovisko: „Je mi to ľúto, ale o dieťa ste prišli. Ba čo viac, už nikdy nebudete môcť otehotnieť“.
Šiesty záber, Jana akurát prišla domov, keď ju už v chodbe privítal cigaretový dym. V obývačke Peter a jeho kumpáni hrali poker.
„Dobre, že ideš, zlato“ hovorí Jane. „Už som prehral všetky prachy, dokonca aj hodinky. Ale túto s Jožom a Ferom som sa dohodol, že mi pomôžeš splatiť dlh. Veď nabúchať ťa už aj tak nemôžu,“ odporne sa zasmial Peter. Kričiacu Janu si dve stokilové ozruty vlečú do spálne.
Siedmy záber, Jana prišla domov, no našla len vybielený byt. Petra už v živote nevidela.
Šum, zrnenie, prítomnosť. Jana neplakala, ani nijakým iným spôsobom nedávala najavo svoje emócie. Skúsenosť s týmto monštrom ju úplne otupila. Srdečný Gabriel sa jej odhodlal prihovoriť.
„To, čo sme videli, bolo naozaj veľmi smutné. Ktorú sekundu zo svojho života by ste si priali zmeniť?“ zaujímal sa.
„Mala som ho poslať hneď do riti, keď prišiel za mnou v bare,“ ledabolo odvetila.
„Myslel som si,“ s pochopením prikývol Gabriel. „Viete, čo máte robiť,“ usmial sa na Janu a nastavil časovač o slušných šestnásť rokov dozadu. Podišla k predsieni, chopila sa žrdí, nasledovalo zúrivé ožiarenie, keď sa Jana už nenachádzala medzi nami v miestnosti. Na obrazovke sme sledovali farebný výjav súčasnosti.
Jana bola na pláži pri mori v Chorvátsku. Pri jej osuške stavali jej deti hrad z piesku. Manžel, ktorému rástol pivný pupok, jej išiel do bufetu po malinovku. Bol to jej spolužiak z výšky, Tibor. Počas štúdia ho považovala za nudného, no neskôr rýchlo spoznala, čo v skutočnosti znamenajú drsné typy. Tibor sa akurát vracal nazad k svojej manželke, v ruke držal ovocný mok so slušnou porciou ľadu. Jana sa otočila hore a zamávala nám.
Bol to životný príbeh, ktorý na mňa veľmi zapôsobil. Jana aj teraz žila život, ktorý si ako mladá určite nevysnívala. No keďže má možnosť s čím porovnávať, vie, že šťastie môže vyzerať aj takto.
„Tomáš, poďte medzi nás,“ vytrhli ma zo zamyslenia Gabrielove slová. K predsieni pozval týpka, ktorý bol zrejme ešte mladší ako ja.
Prvý záber, čiernobiely Tomáš popíjal na dozvukoch po stužkovej. Omietka na poľovníckej chatke opadávala pod náporom dvoch desiatok žúrujúcich tínedžerov a asi stovke decibelov valiacich sa z reprákov. Tomáš pritlačil ryšavú Katku ku stene , pobozkal ju a za ruku si ju odviedol po schodoch do voľnej izby.
Druhý záber, Tomáš nervózne čakal v nemocnici. Zo sály vyšiel doktor: „Gratulujem otecko, máte dvoch chlapcov!“.
Tretí záber, Tomáš a Katka boli už so štvorročnými dvojičkami na návšteve u starých rodičov. Mladý dedko sa s chlapcami naháňal na dvore a kopal si s nimi loptu.
Štvrtý záber, štvrták Filip pribehne za svojim otcom: „Oci, pomôžeš mi s tou úlohou?“.
„Určite. Pamätaj, že musíš nájsť spoločného menovateľa...“ poúčal ho tatko Tomáš.
Šum, zrnenie, prítomnosť.
Všetci v miestnosti na seba nechápavo pozerali. Prekvapenie neskrýval ani Gabriel. „Fíha, Tomáš. Nedôšlo k nejakému omylu? Nachádza sa tu nejaká sekunda, ktorú by si zo svojho života najradšej vymazal?“ pýtal sa ho.
Tomáš hlasno preglgol. Vedel, že to čo povie, musí starostlivo naformulovať.
„Chcel by som zmeniť tú sekundu, keď som v chatke prišiel ku Katke. V skutočnosti som sa nikdy nechcel ženiť a ani mať deti. Brali sme sa takí mladí, v osemnástke, lebo sme museli,“ vysvetľoval nám.
„Idiot!“ vykríkol starší pán, taktiež čakateľ na predsieň.
„Sebec!“ pridala sa staršia pani.
„Rodina je to najcennejšie, čo môže byť!“ zakričal pán s krížikom na krku.
„Nevidel si tých ľudí pred tebou, že čo sú skutočné problémy?!“ ozývalo sa z útrob miestnosti.
Na Tomášovej tvári bolo vidieť zjavnú bezradnosť, ale aj hnev. Pravdupovediac, podobné reakcie mohol čakať.
„Snažte sa ma pochopiť,“ prosil s pokojným hlasom, pričom na ten zmierlivý tón použil všetky zvyšky svojho sebaovládania.
„Brali sme sa veľmi mladí. Ja som túžil po inom živote. Chcel som hrať v rockovej kapele, cestovať, zabávať sa. Kvôli deťom som nemohol ísť ani na vysokú školu, musel som hneď makať. Všetci moji kamaráti si užívali, kým ja som musel byť doma so ženou a deckami“.
„Ako môžeš niečo také povedať?“ neustále zasahovala staršia pani.
„Ja nehovorím, že chcem, aby moje deti zomreli. Ak mám teraz možnosť zmeniť jednu sekundu v svojom živote, tak ňou môžem dožičiť lepší život nielen sebe, ale aj Katke a deťom. Ona si zaslúži lepšieho muža a ony lepšieho otca“.
Bolo zrejmé, že tomuto vysvetleniu chcú viacerí namietať, avšak ja som s Tomášom sympatizoval. Sám som neznášal tie reči ako je rodina to najcennejšie. Pritom som to počúval z úst tých, pre ktorých to bola z núdze cnosť. Boli to ľudia, ktorí nemohli dosiahnuť nič svetoborné a preto sa vrhli na rodinný život. Častokrát príliš mladí, keď si tak obmotali slučku okolo krku. Kto kedy povedal, že život si nemôžem najprv užiť, venovať sa aj kariére a rodinu si založiť aj po tridsiatke?
Námietky zvyšku osadenstva prerušil Gabriel:
„Ale no tak, vážení. Dnes sme sa tu predsa zišli, aby sme vám dali druhú šancu urobiť svoj život lepší a to podľa vlastného uváženia. Doprajme to aj Tomášovi, má na to právo bez toho, aby sme ho súdili,“ dodal náš hostiteľ.
Tomáš bol zjavne stále otrasený reakciami osadenstva a preto som podporne zdvihol palec hore, aby som ho podporil. Usmial sa na mňa a pristúpil k predsieni. Nás ožiarilo spaľujúce svetlo a už sme sledovali farebný obraz zo súčasného Tomášovho života. Akurát dohral rockový koncert, na ktorom mala jeho kapela desaťtisíc hostí.
Bol hviezdou. Luxusným autom sa presunul do skúšobne. Pri odchode stretol pri dverách Katku s deťmi a manželom. Bol to taktiež jeho spolužiak zo strednej školy. Dobrý chalan. Usmiali sa na seba a pozdravili. Tomáš bol rád, že je Katka teraz šťastná.
Nasadol do svojho kabrioletu a spolu s ním aj dvojica jeho obdivovateliek. Samozrejme sporo odetých. Na autorádiu naladil svoje vlastné pesničky a dupol na plyn. Bolo vidieť, že mu tento životný štýl imponuje. Obrátil sa smerom hore, a frajersky nám zamával. Asi málokoho z osadenstva to tak potešilo, ako mňa. Keď v tom… Tomáš si nevšimol stopku na križovatke a sprava sa na neho vyrútil kamión. Maličký kabriolet zbĺkol v plameňoch. Tomáš a ani dve dievčatá nemali šancu.
„Nieeeeeee!“ zreval som. „Rýchlo to vráťte. Som na rade, zmeňte tu sekundu!“ rozkazoval som Gabrielovi.
Ostatní na mňa nechápavo pozerali. Celkom určite nezdieľali môj žiaľ z Tomášovho skonu.
„Obávam sa, že to nie je možné,“ sklamal ma Gabriel. „Zmeniť môžete len sekundu z vlastného života a nie cudzieho“.
„Ale...“ chcel som namietať.
„Pozrite sa. Táto skúsenosť by mala byť pre vás ponaučením. Ste jedným z desiatich ľudí na svete, ktorí dostali tu šancu zmeniť jednu sekundu vo svojom živote. Ale na Tomášovom príklade vidíte, že je dôležitá každá jedná sekunda! To je čarom života,“ dodal Gabriel.
„Môžeme zmeniť zásadný okamih v našom živote, no osud si nesiem vo svojej podstate“.
Otočil som sa na opätku a tresol zvonku dverami. Nemienil som tie sračky počúvať. Tomáš na mňa zapôsobil. Ako človek, ktorý sa nemienil prispôsobiť spoločenským konvenciám. Chcel žiť život, aký považoval za správny on a nie, aký mu nalinkovali nejakí pánbožkári.
Po týždni od jeho smrti som zamieril na cintorín, aby som mohol zapáliť sviečku na jeho hrobe. Vybral som kahanec v tvare lebky, čo by sa rockerovi určite páčilo.
Musel som neustále myslieť na to, čo som zažil. Na Gabrielove slová, na jednu sekundu. Je naozaj pravda, ze jedna sekunda môže zmeniť celý život. Pešo som sa prešiel naprieč celou Petržalkou, potreboval som to. Sadol som si do motorkárskeho klubu a objednal si dvojitú vodku.
Je totiž pravda, že ja som som nevyužil možnosť zmeniť jednu sekundu zo svojho života. Keď som bol na rade, nahnevane som utiekol. Nemal som tak príležitosť odstrániť zo svojho života okamih, keď ma v pätnástich strýko naučil hrať mariáš a poker. Stalo sa to mojím osudom. Ako profesionálny hráč hazardných hier som si vedel slušne zarobiť. Ale je to veľmi neistý chlebík, čo sa prejavovalo na mojej psychike. Toho stresu asi bolo priveľa. Zatúžil som po pokojnejšom živote.
Práve v motorkárskom bare bol pokerový turnaj. Zobral som svoju poschodovú vodku a pripojil som sa ku stolu. Vyskúšať svoje šťastie, či dokážem poraziť miestnu hráčsku hviezdu. Istého Petra. Potetované tlsté prasa, ktoré je schopné kopnúť do brucha vlastnú manželku a potom ju nechať znásilniť rovnakými hovädami. Zrejme nemá ani tušenie, že tu teraz sedí s majstrom Európy, ktorý ho oberie aj o posledné gate.
Veľmi rád to urobím, aj keď mi to zaberie viac ako jednu sekundu.

jakeerko

jakeerko
Duša pištiaca po poznaní. Predovšetkým filmový fanúšik. Láka ma napísanie vlastného scenára, rozmýšľam skôr vo filmovom jazyku. Po blogovaní, recenzovaní, novinárčine či copywriterstve som sa pred šiestimi rokmi odhodlal aj na literárny text. Skúsil som hneď šťastie v MCF a nie neúspešne. Práve táto súťaž ma priviedla k fantastike a tie neobmedzené možnosti ma už nepustili.

Diskusia

JJ37
Veľmi príjemné, umné, šikovná zápletka, ktorá až tak nehrá na city, dobre vystavaný príbeh, zaujímavý dejový zvrat a nepatetický koniec. Zaujalo :)
06.01.2021

Tomáš Staviteľ
Toto čítanie som si celkom užil :) Dobre premyslené aj vyskladané, koniec v dobrom prekvapil, keďže som čakal niečo iné :) Palec hore, rád si od teba prečítam aj ďalšie veci ;)
06.01.2021

Goran
Bravúrna poviedka. Spokojne si ju viem predstaviť v nejakom zborníku, dokonca aj v oficiálnej antológii. Ja osobne som ju zatiaľ ohodnotil najvyššie. Nie je tak intelektuálne prepracovaná, nie je ani tak poetická, nemá takú veľkú dušu ako Tomášova, ale je z hľadiska výstavby, premyslenosti, gradácie, pointy, bezchybná. A je veľmi dobre literárne zvládnutá.
06.01.2021

Lukáš Polák
Toto sa čítalo samo. Neviem prečo, ale celý čas som čakal, že záver bude "vtipný", nakoniec ma prekvapil a to som rád.
06.01.2021

jakeerko
Ďakujem pekne za milé slová. Sú pre mňa povzbudením aj do ďalšieho ročníka. Pokúsim sa priniesť viac humoru, ktorý v kombinácii s vážnou témou vynikne. Mojou niekoľkoročnou výzvou je napísať vtipný horor :)
07.01.2021

HB
Toto bolo naozaj pekné! Teší ma, že sa vo FP neustále objavujú noví a noví šikovní autori! :)
07.01.2021

Amaterius
Príbeh mal prekvapivý a zásadný zvrat, ktorý ho úplne zmenil. Bolo to zaujímavé :) Problém vidím trošku v tom začiatku, keď žiadny zo zúčastnených neprejavuje nijaké pochybnosti o tom stretnutí ani o tom, čo im Gabriel sľubuje.
11.01.2021

jakeerko
Tá vnútorná motivácia zmeniť svoj život bola u väčšiny z nich veľká, radi verili. Isté informácie zrejme museli mať vopred - mysleli si, že Gabriel je Boh, teda asi očakávali niečo nadprirodzené. Môj kamarát, ktorý si túto poviedku prečítal mal aj iné otázky: prečo práve títo desiati ľudia, prečo sú všetci Slováci a prečo práve v Petržalke... Beriem to :) Je to však výhoda poviedky - krátkeho literárneho útvaru, kde nemusí byť všetko vysvetlené.
12.01.2021

Goran
Ja si myslím, že toto je všetko v poriadku. Sú také fantastické poviedky, ktoré sa snažia byť ultrarealistické, sú i také, kde postavy reagujú na stretnutie s nadprirodzeným úplne prirodzene, ako keby sa nechumelilo. To je aj doména magického realizmu, napríklad. Myslím si, že keď čitateľ pristúpi na autorovu hru, nebude sklamaný a aj takýto autorský prístup je pre mňa plne uspokojivý. Vytvára to zaujímavú atmosféru.
12.01.2021

Poppy Lee
prosim vas neviem kde napisat nic tu nefunguje. Ako mozem odstranit poviedku ? budem vam velmi vdacna ak mi poradite
12.01.2021

Kei
Mne sa poviedka páčila, zaujímavý nápad a dobre sa čítala - dej odsýpal. Dôverčivosť ľudí ma neprekvapila, lebo som mala dojem, že tí desiati boli z nejakého dôvodu zvolení a jeden z nich mohol byť aj ten, že sú ochotnejší veriť v zázraky. Aj záver sa mi páčil, lebo bolo toľko možností, čo všetko by top aktér mohol urobiť a on si proste odíde :D Sa mi to páčilo. Aj záver, ako mu rezonuje v hlave myšlienka na to, že jedna sekunda zmení život. Ďalšie plus dávam za otázku hodnôt, ktorá sa ťahá v pozadí a dilemu, ktorú vyvoláva. Celkom by ma zaujímalo, na koho stranu, Tomášovu, či proti nemu, by sa ľudia priklonili?
Teším sa na ďalšiu poviedku autora :)
13.01.2021

Dzany
Toto bolo veľmi fajn! Ale možno je to aj tým, že to presne vyhovelo môjmu vkusu. A boh/motivačný rečník Gabriel bol len čerešničkou na torte. :) V strede a pri konci moje nadšenie trochu poľavilo, lebo príbehov adeptov na zmenu, aj keď pekne gradovali na sile, bolo veľa a pôsobilo to chvíľku repetitívne. Samotný záver sa mi už zdal mierne prekombinovaný a zidealizovaný (dokonca hlavný hrdina príhodne využil aj to, čoho sa chcel zbaviť ako nejaký samozvaný pomstiteľ skutkov, ktoré sa v podstate nestali) - ale to môže byť aj tým, že som očakávala, že hlavný hrdina Horváth vlastne prenechá svoju sekundu rockerovi. Mohol sa predsa vrátiť vo svojom živote (iba pár minút) a prekaziť rockerovi to, aby zmenil ten svoj život. Či? :D Ale dobré to bolo aj tak, zaujímavé myšlienky a relativita ľudskej spokojnosti, to môže byť. :)
14.01.2021

xius
What a beauty! Strasne, ale strasne fajn. Trafilo to to, co od scifi poviedok chcem - dobry napad a spracovanie na urovni. S prekombinovanym koncom nejde uplne nesuhlasit, ten posledny odstavec v bare to vobec nepotrebovalo. Ale inak? Este aj Petrzalka a ziadne zbytocne vysvetlovanie chvalim! Ako pise Goran - magicky realizmus. Pokracuj takto, chcem viac! :)
14.01.2021

jakeerko
V hneď premiérovej účasti víťazstvo. Ďakujem pekne ako za hodnotenia, tak aj za spätnú väzbu v komentároch a povzbudzujúce slová. V tomto roku isto prispejem aspoň raz niečím novým ;)
17.01.2021
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.