Hlboká penetrácia

No a teraz som tu, žena, Ivana, 33 rokov, sedím v posteli a prežívam koniec sveta. Penetrácia. To slovo naberá nový význam, nový vizuál.
Filmová história scifi
„Do frasa! Kurva, kurva, kurva, to snáď ani nie je možné?!“
Píše sa rok 2077 a antikoncepčná technológia je stále v plienkach. Haha doslova. Post-koitusový sken ukazuje pozitívny výsledok. „Kde si sa tam kurva vzal?“ Chlapec. Chlapec! Včera ešte neexistoval a dnes je vo mne! Môj.
Som zodpovedná (Zodpovedná matka, myseľ kontruje). Už dávno sa ukázalo, že hormonálna antikoncepcia, cudzie telieska či jednorazové tabletky ľudskému telu škodia viac ako pomáhajú. Novodobé techniky vychádzajúce z detailných predikcii menštruačných cyklov a spermotiahnutí (áno, aj spermie majú svoje cykly) sú skôr informačného charakteru a nezaručujú neúspech oplodnenia. Sú ale veľmi presné. Presné presne podľa toho koľko je človek za predikciu cyklu ochotný a schopný zaplatiť. V mojom prípade je odchýlka 8-16 hodín.
Berkof je zodpovedný tiež. Sex máme raz za mesiac. Haha. Navyše, pokiaľ nie sme presne v 3-dňovej bez-rizikovej zóne môjho cyklu, koitus vynecháme a čakáme na správny čas. Och bože, keby som vedela, že zo sexu sa stane veda ako z každej hlúposti v dnešnej dobe, zastrelím sa.
Som ironická. A som vulgárna. Keď mám širšie publikum, snažím sa nebyť. Občas mi to ujde (asi ako tá spermia).
Ale naspäť k téme. Koitus. Takže čakáme na správny čas. No a keď sa opijeme, vtedy použijeme mechanickú antikoncepciu. Alebo ako sa to odborne nazýva. Kondóm. Otrasné slovo. Ako to vôbec vzniklo? Kon-dóm. Určite to bude zas nejaká latinská skomolenina domu a nedomu... niečo podobné. Samozrejme materiály a schopnosti týchto pomôcok nabrali iný rozmer a dokážu robiť časť roboty muža za neho. Vďaka aspoň za toto. Je to citlivá nanotechnológia v obale, malý procesor v krúžku a k tomu nejaké senzory a iné vymoženosti. Skrátka sa to vie samo rozvibrovať, lubrikovať, naťahovať a neviem čo ešte. Krása tejto technológie je v tom, že ani neviete, že ju používate. Tak to má byť!
No a tak to aj bolo, užili sme si to ako dvaja tínedžeri na schodisku budovy klubu kde sme oslavovali kamošove narodky. Totaltranz alebo ako sa to volá, nikdy predtým som tam nebola. Bol to malý zázrak. Urobila som sa 3x a chlapec striekal ako zmrzlina dávkovača v McDonalds. Pardon za detail.
No a teraz som tu, žena, Ivana, 33 rokov, sedím v posteli a prežívam koniec sveta. Penetrácia. To slovo naberá nový význam, nový vizuál. Spermia ide, narazí, neodrazí sa, ale vôjde dnu, penetruje a ide ďalej a ďalej... Haha. Smejem sa. Smejem sa nad jednoduchosťou toho slova a hĺbke, ktorú v sebe skrýva. Transformácia. Ďalšie slovo, ktoré ma napadne. Pretože vôjde dnu a výjde von ako niečo iné. Len tak cestou popri penetrácii. Smejem sa ešte viac. Dieťa. Tak čo s ním ďalej?
Úrad pre reguláciu pozemskej populácie – skratka UPPP, 3 krát P – „Do pi.. tvora!“, zanadávam - registruje všetky skeny online a neumožňuje ľuďom na zemi vzdať sa svojho dieťaťa. Ísť na potrat. Nie preto, ako kedysi pánbičkári volali po spravodlivosti a živote nenarodených detí, jednoducho preto, že populácia na zemi klesá, plodnosť klesá, chuť žiť klesá... jednoducho každý nový ľudský život, aj keď iba potenciálny, je vzácny. „Takže ja som kurva spasiteľ?!“ Ukľudním sa dlhým ťahom z inhalátora, slastným a hlbokým, a pomaly vydýchnem. Už ako vydychujem viem, že to je posledný krát. A znovu mám chuť nadávať. Kričať. Vrešťať. Nariekať. Smiať sa. „Uaaaaaaaa...“ čo sa to deje.. svet sa mi točí, v hlave mi hučí a srdce bije ako mocný beat Dja Luuva. Padnem na posteľ a ťažko dýcham.
Možnosti sú dve. Očividná, ktorou je dieťa si ponechať. A tá, ktorú nikto nechce vidieť, ale je tiež očividná – nechať si dieťa vziať. Vziať si ho. Tie slová mi v mysli zastavia, vlnia sa tam.. menia sa.. zbaviť sa ho... ja... zabiť ho... Strasie ma. Slzy v očiach. Toto nie. Toto nie je alternatíva.
Prichádza tretia možnosť. Môžem sa zbaviť samej seba. Zabiť sa. Začnem sa smiať ako šialená, poklepem si na čelo a vrátim sa naspäť do reality. Dieťa si musím nechať. Ale ako? Nemám nič, nemám nikoho.
Žijem vo Veľkomeste - ako sa tento hnoj civilizácie honosne nazýva - celý deň chodím do práce v štvrti Yosaka. Je to miesto plné ľudí, ktorí robia čo môžu. Robia čo nemôžu. Robia čo musia. Aby prežili. Prežívajú tu a ja viem, že to nie je život. Mám známe, kolegyne, čo majú deti... pozerám na ne s ľútosťou a pohŕdaním. Ako môžu? Pracujem v bare. Na miestne pomery slušnom bare, ale makám 6 dní v týždni 12 hodín denne. To mi stačí na nájom 2 miestneho bytu na 7. poschodí 45 poschodového domu. Na všetko ostatné si zarábam pomimo vo virtuálnej realite. Tam je sranda. Baví ma to. Nesťažujem sa. Ale kde vtesnám dieťa...
Zobudím sa a rozíjmam o vesmíre a o živote. Kam sme sa ako ľudia dostali. Na mesiac, na Mars. Červená planéta. Veľká senzácia, ktorou „žije“ celý svet. Mŕtva bola ešte predtým ako sme tam prišli a my si myslíme, že by sme tam mohli žiť. Trápne. Falošné. Nie je život o Zemi? O radosti? O tele a duchu, o reprodukcii? O jednotlivcovi a jeho bytí? Celý vesmír a výlety doň sú výstrelkami ublížených individuí, ktoré sa snažia dosiahnuť nedosiahnuteľné pretože si neuvedomujú podstatu života.
Zhlboka dýcham, cítim ako sa pomaly uvoľňujem a vnímam svoju podstatu. Zmierujem sa s tým čo vo mne vyrastá a uvedomujem si dôležité a nepodstatné. Dôležité je byť sama sebou, sama so sebou. Som šťastná aj keď žijem v hnoji a viem, že mám vnútornú silu a schopnosť preniesť sa cez všetko čo príde. Sila bytia. Sebavedomie. Usmejem sa.
Zabalím sa do deky a vyjdem na drobný balkón. Je to bezpečnostný prvok pre prípad núdze. Akurát veľký na to aby z neho človek dokázal skočiť dole. Haha. Pozriem sa na oblohu, slnko už zapadlo, od obzoru prechádzajú farby bielej a slabomodrej, do tmavomodrej a čiernej oblohy. Vidím hviezdy. Zapozerám sa na miesiac – prvú Natoamerickú vesmírnu základňu a pousmejem sa. Zmysel života či nezmysel bytia – som hrdá na to, čo sme ako ľudia dokázali. Moju pozornosť upúta niečo naľavo od mesiaca. Červené. Malá červená gulička. Kométa! „Tá je krásna!“
Červená.
Zrazu mi blikne varovené svetielko a uvedomím si, že niečo nie je v poriadku. Z mesta počuť sirény, v oknách sú ľudia a ja cítim paniku ako závoj, ktorý nevesta nesie ako hranicu medzi tým čo je a tým čo príde. Chvíľku sa zastavím, pozriem sa nad seba a vnímam červenú guličku, ktorá sa mi zdá byť o niečo väčšia, bližšie. Koniec sveta?
Predstavujem si ako bude nasledujúca hodina vyzerať z pohľadu tretej osoby – osoby astronauta na Mesiaci.
Hlboká penetrácia - ako tá spermia, ktorá sa neodrazí, ale prejde. A nakoniec výjde von ako niečo iné. Smrť. Transformácia. Život. Nevyhnuteľná súčasť ľudskej existencie. Nevyhnuteľná súčasť celého vesmíru.
Upokojím sa ešte viac a ďakujem bohu vo mne za to, že ma viedol životom, že nás doviedol až na koniec – na nový začiatok.

masi

masi
Medajlónky máš na panvici.

Diskusia

8HitBoy
Chytal som tu správnu cyberpunkovú atmosféru! Na mňa možno priveľa sprostých slov na začiatku, ale beriem to ako tvoj autorský zámer. Finále pekne bláznivé. Dosť sa mi to páčilo.
28.12.2020
masi
Ďakujem. Urobil by som to ako Cyburpunk fanart ale nebol už čas. Inšpirácia je zo Cyberpunku :)
28.12.2020
xius
Riadny kolotoc emocii! Sledovat svet skrz Ivanu malo stavu. Zaver v mojom head canone je, ze len popustila uzdu fantazii? :) Ale aj ozajstna kometa sa rata. Obcas usli ciarky (ale komu nie?), ale velmi na urovni zvladnuty monolog prvej osoby. Uzil som si!
29.12.2020
Aleš Horváth
priznám sa, že som moc tomu neporozumel. teda okrem tej hystérie ohľadom otehotnenia. Ale budiž.
31.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.