V častice sa obrátiš

Jorge Ramirez bol jedným z nich. Malý obézny mexikánec s hustými fúzmi pripomínajúcimi drôtenú kefu, pod nosom farby a veľkosti prezretej jahody. To čo mu príroda nadelila v ochlpení tváre, ubrala na hlave. Riedka prehadzovačka nezakryla matné svetlo odrážajúce sa od jeho holej kože, ktorá sa teraz až priveľmi rosila potom. Bol nervózny ako Judáš v noci na Zelený štvrtok.
Podporte scifi.sk
Konečne som raz dorazil načas, ale túto náhle nadobudnutú dochvíľnosť už asi nezopakujem. Sekretárka ma totiž uviedla do prázdnej kancelárie, aj keď mi major Desprait prízvukoval, aby som sa neopovážil omeškať.
„Pokojne sa posaďte,“ usmiala sa, čo u nej bolo dosť neobvyklé. „Major tu bude každú chvíľu.“ Jej správanie ma vyviedlo z miery a mimovoľne som jej úsmev opätoval.
Sadol som si na jednu z dvoch jednoduchých stoličiek otočených k čelu stola, ktoré boli už na pohľad nepohodlné. A okamžite to pocítilo i moje pozadie. Síce som na nich sedel už mnohokrát, no moja myseľ sa tieto spomienky snažila vytesniť, akoby šlo o tyranského otca a nie o kus nevkusného nábytku.
Po pár minútach som z vedľajšej miestnosti začul tlmený rozhovor dvoch mužov sprevádzaný hlasným smiechom. Do toho sa votrel jemný hlas asistentky.
„Tak poď ďalej,“ povedal Desprait, keď vstúpil do dverí. „Á, už čaká.“
Nahodil som výraz ukrivdeného dieťaťa a odhodlaný zasypať svojho nadriadeného sťažnosťami, som otočil hlavu. Okamžite som však zamrzol a sánka mi spadla takmer na podlahu.
„Derek Valdez!“ zvolal muž, ktorý prišiel s Despraitom. Škeril sa pri tom, akoby práve vyhral v lotérii. Stále som sa nezmohol na slovo, iba som na oboch chlapov vyvaľoval oči.
Desprait sa usmial. „Vravel som ti, že bude prekvapený ako decko pred vianočným stromčekom,“ pleskol muža po pleci. „Posaď sa, Jack, nech konečne začneme. Seržant Valdez snáď po prvýkrát dorazil včas a my ho isto zdržujeme.“
Jack McMahoon! Toho chlapa som nevidel tak tri roky, možno aj dlhšie. A to sme spolu preskákali iné eskapády. V afrických vojnách sme bojovali bok po boku, a keď ho zajala jedna z miestnych gerilových skupín podporovaná Konfederačnou vládou, zúčastnil som sa na operácii, ktorá ho dostala z pazúrov kata. Našli sme ho v podzemí ich štábu a ja som nekompromisne odstrelil tú sviňu, ktorá ho ešte pred dobytím veliteľstva hodlala poslať na večnosť.
„Čo je, Derek, stratil si reč?“ usmial sa a posadil na stoličku vedľa mňa.
„Ale nie,“ otrepal som sa, „len som príjemne prekvapený.“
„Aj ja. Pôvodne som už mal byť na ceste domov. Moje plány však zmenila náhla situácia, a tak som sa ozval Jean-Paulovi, či nepotrebujete pomoc.“
„Aká situácia?“ otočil som sa na Despraita.
„Upokoj sa, všetko sa hneď dozvieš.“
***
„Isabelle kto?“ spýtavo som skákal pohľadom z jedného na druhého.
„Isabelle Ambroseová,“ zopakoval. „Je to... Teda bola to manželka viceguvernéra Ambrosea. Našli ju dnes ráno.“
„O tom nič neviem, v súhrne to nebolo,“ podotkol som.
„Ani nebude, Derek,“ opravil ma Desprait. „Toto nie je bielizeň, ktorá sa perie na verejnosti. O utajenie požiadal sám guvernér, ktorý nás poveril vyšetrovaním.“
„Prečo nás? Sme predsa kontrarozviedka a toto je jasný prípad pre miestnu políciu,“ ohradil som sa a otočil na Jacka. „Preto si tu?“
„Áno aj nie,“ prikývol. „Prišiel som kvôli blížiacej sa návšteve prezidenta. Požiadal som ho o povolenie prešetriť túto udalosť. Smrť manželky vysokopostaveného koloniálneho úradníka s ňou môže priamo súvisieť.“
„Myslíš, že sa Konfederácia snaží vyprovokovať konflikt?“
„Práve to musíme zistiť. Prezidentova návšteva sa im samozrejme nepáči.“
„Pamätáš sa na Franka Otta, Derek?“ vložil sa do toho Desprait.
Presunul som svoju pozornosť k nemu. „Ten zavraždený agent? Kedy sa to stalo? Pred tromi, štyrmi mesiacmi?“
„Presne tak,“ súhlasil.
„Čo to má spoločné s vraždou luxusnej paničky?“ zaujímalo ma. „Ott bol obyčajný provokatér a pouličný bitkár a pokiaľ viem, vyšetrovanie ani neprebehlo. Zabitý v akcii, ako vždy.“
„Sme iba malé ryby vo veľkom mori, kamarát,“ ozval sa opäť Jack. „Po nejakom agentovi neštekne pes, smrť je súčasťou našej práce.“
„Ja si dobre uvedomujem,“ mávol som rukou, „že pravdepodobne skončím v neoznačenom hrobe. Ale to rozdeľovanie na kasty ma štve.“
„Do riti, Derek!“ tresol Desprait dlaňou po stole, až sme s Jackom nadskočili. Môj zadok pri dopade na stoličku opäť pocítil jej anatomickú neprispôsobilosť. „Frank nie je Helena Trójska, aby sa kvôli nemu viedli vojny! Lenže Isabelle Ambroseová už k nej má kurva blízko. Hlavne sa mi zdá, že si vytesnil, čo pred chvíľou spomenul Jack. Ani nie o mesiac tu máme prezidenta a ja v tom vidím jasnú spojitosť.“
„Tá mi možno unikla,“ priznal som, „ale určite nie iná.“
Desprait sa na mňa prekvapene zahľadel. „Čo máš na mysli?“
„Čo to má spoločné s Frankom?“
„Konečne sa dostávame k jadru problému,“ vydýchol.
***
„Až na depresívnu šeď by som povedal, že sme na Zemi,“ ozval sa náhle Jack. Doteraz mlčal a vyzeral, že premýšľa.
Preplietali sme sa mestom. Premávka síce v tento čas mierne zredla, no i tak bolo centrum plné áut. Ulicami sa niesol hluk motorov a zápach spáleného paliva.
„Čo čakáš od kolónie, ktorú založili pozemšťania?“ zasmial som sa. „Si tu prvý raz, však?“
„Áno,“ súhlasil. „Čo je ten Biely tulipán vlastne zač?“
„Luxusný podnik. Schádza sa tam miestna smotánka a bez poriadne tučného bankového konta sa tam ani nedostaneš.“
„Dúfam, že mi zostane aspoň na cestu domov,“ zasmial sa. „Aj keď preňho pracujem, nie som prezident a moje fondy sú obmedzené. Našli ju ale vonku za rohom, nie v bare, ak si dobre pamätám. Spis som iba preletel.“
Prikývol som. Desprait nám na jeho preštudovanie veľa času nedal, a tak sme ho sfúkli ako rýchly obed pri stánku a okamžite sme vyrazili po prvej stope. Jediné, čo som si stačil všimnúť, bola podobnosť s vraždou Franka Otta. Obrovská sila im rozdrvila kosti a vnútorné orgány, akoby ich niekto stlačil v obrovskom zveráku. Umierali v strašných bolestiach. Šťavy, ktoré im unikli z rozmliaždených vnútorností im otrávili telá a nebolo by im pomoci ani pri okamžitom pokuse o záchranu.
„Presne tak,“ povedal som nakoniec, „ale predpokladám, že ženská ako ona ten podnik navštevovala pravidelne. Ambrose na to má, bol zazobaný ešte než vstúpil do politiky, tá iba znásobila jeho už tak veľký majetok.“
„Myslím, že to tam bude zdupané ako od stáda divokých slonov,“ skonštatoval Jack. „Policajti nikdy neoplývali jemnosťou a eleganciou.“
„Tak sa na to vyserme a poďme rovno dnu,“ zahľadel som sa na neho. „Beztak by sme tam našli už iba kriedou obkreslenú siluetu.“
Zastavil som pred budovou, na ktorej sa skvel trojmetrový tepaný tulipán. Mierilo naňho niekoľko bodových svetiel a hádzal tak dúhové odlesky. Niekto mi raz spomínal, že je vyrobený z pravého bieleho zlata, no to som pokladal skôr za mestskú legendu. Všetky prvky, ktoré boli potrebné k jeho výrobe, boli celé desaťročia definitívne vyťažené.
***
Biely tulipán nebol iba nočný podnik pre tých, čo vyhľadávali povyrazenie v rytme tanečnej hudby. Preslávil sa hlavne predajom inak nedostupných drog a prístupom k nezáväznému sexu. Povrávalo sa, že kto si tam nezašukal, ten tam ani nebol.
Pred vchodom postával obrovský chlap v obleku, ktorý na jeho steroidovom svalstve vyzeral o tri čísla menší. Najprv splietal niečo o tom, že otvárajú až o polnoci, no Jack vytiahol terminál, z ktorého si gorila načítala povolenie k vstupu do každého objektu v aliančnej časti mesta. Nakoniec som bol rád, že Despraitovi ponúkol svoju pomoc.
Úzke schody nás zaviedli do temného podzemia, ktoré v bežnej prevádzke určite hýrilo všetkými možnými diskotékovými farbami. Iba som hádal, s poloprázdnymi kapsami by ma nepustili ani do okruhu troch blokov od klubu. Dole sme stretli ďalšieho vyhadzovača, ktorý nás miesto pozdravu počastoval nepríjemným pohľadom a tlmeným zavrčaním. Ak by niekto vydal povel, isto by nás roztrhal ako doberman. Ignorovali sme ho a prešli obrovským priestorom, ktorého vysoký strop v desaťmetrových rozostupoch podopierali tri rady oceľových traverz. Výzor skladu alebo továrenskej haly narušovali iba boxy na sedenie pri stenách, pódium v jednom z rohov a dlhý bar priamo pred nami. Pred ním sme zastali.
Bolo zatvorené, a tak za barom postával iba jeden čašník, ktorý znudene utieral poháre. Vyzeral, že ešte nedospal poslednú prebdenú noc a ignoroval nás ako hlasy v hlave, na ktoré si po nejakom čase zvyknete.
„Hej!“ zakričal som. Bez odozvy, tak sme sa presunuli na koniec baru, kde postával.
„Ste hluchý?“ opýtal sa ho Jack, keď sme stáli naproti.
Zdvihol obočie, premeral si nás, odfrkol a opäť sa venoval utieraniu. Vyhrnul som si rukáv a odhalil terminál. Zadal som potrebné príkazy a na jeho displeji sa zjavila fotka Isabelle Ambroseovej.
„Bola tu v noci táto žena?“ opýtal som sa ignoranta.
Pozrel sa na fotku, podľa očí bol stále v rauši. „Čo ja viem?“
„Toto nemá cenu, je úplne mimo,“ skonštatoval Jack a preskočil pult, akoby šlo o trochu vyšší obrubník. Vyrazil prekvapenému barmanovi pohár z rúk, a ten sa roztrieštil na podlahe. Schmatol ho za dlaň, vykrútil mu ju v zápästí, druhou rukou sa zaprel do jeho krku a chlapíkova tvár tvrdo narazila na nalakovanú dosku barového pultu. Určite bola vyrobená z pravého dreva, dovoz zo Zeme, žiaden miestny priemyselný nepodarok. Takýto podnik by si imitáciu materiálu nedovolil.
Začul som za sebou rýchle kroky. Bol to vyhadzovač, ktorého sme míňali pri vstupe do haly. Jeho naštvané funenie som už priam cítil na krku a nezameniteľný zvuk zbrane opúšťajúcej kožené puzdro ma nenechal na pochybách, že sa mu nepáči, čo tu stvárame. V puzdre však aj zostala, lakťom som mu prerazil nos a poslal ho tak k zemi. Dlaňou si zakryl rozbitú tvár, krv si však našla cestu v medzerách medzi prstami.
„Ostaň ležať!“ Ukazovák mi vystrelil jeho smerom. „K tomuto ťa nepotrebujeme.“ Zohol som sa k nemu a pre istotu som ho odzbrojil.
„Teraz si snáď už spomenieš, či si ju tu videl,“ zatlačil Jack hlavu skuvíňajúceho barmana do dosky.
„Áno, videl som ju,“ zakňučal. „Všetko som už ale povedal policajtom.“
„Lenže my nie sme policajti, ty mamľas,“ zasyčal Jack. „Ako dlho sa tu zdržala a s kým tu bola?“
„Asi hodinu. Prišla sama a pila jeden drink za druhým.“
„Nepochytila sa potom s niekým? Čo sa tu stalo, že ju nakoniec našli mŕtvu takmer pred vaším vchodom?“
„Nie, nie,“ bublal barman s nosom ponoreným vo vlastnej krvi. „Bavila sa dobre. Dala sa do reči s ďalšou ženou a s ňou nakoniec aj odišla.“
„Kde je tá žena?“
„Vraj ju odviezli policajti ako svedka. Našli ju vonku pri tej zavraždenej,“ mekotal.
„Je to tak,“ zamumlal ten na podlahe cez dlaňou zakryté ústa. „Ja som mal službu hore a tiež ma vyspovedali.“
Otočil som sa k nemu. „A predpokladám, že nič podozrivé si nevidel.“
„Viete si predstaviť ten bordel, keď to tu v noci vypukne?“ posadil sa, z kapsy saka vytiahol vreckovku a priložil si ju na rozmlátený nos. „Hlava na hlave a človek nepočuje vlastného slova. Ale pamätám si, že spolu odchádzali. Tú zavraždenú som poznal, chodila sem pravidelne, ale tá druhá tu nikdy predtým nebola.“
„Ako si môžeš byť taký istý?“ opýtal sa Jack spoza baru. Čašníka už pustil a ten si teraz prikladal k ústam jednu papierovú servítku za druhou.
„Za tie roky už dokážem odhadnúť ľudí a ona bola ten typ, čo si našetrí na jednu návštevu a nakoniec skončí na ulici, lebo tu prehajdáka aj školné svojich detí. Takí sem prídu vždy prvý raz a naposledy.“
„Kam ju odviezli policajti? Na ktorú stanicu?“ skákal som pohľadom po rozbitých tvárach.
Barman iba pokrčil plecami a pri tom pohybe bolestivo zasyčal.
Vyhadzovač sa sťažka postavil. „To naozaj neviem, nám sa nezdôverujú.“
***
Sedel som v jednej z početných mesačných putík. Ako každý agent i ja som mal sieť spolupracovníkov a donášačov, a tento druh ľudí nadovšetko miloval tie najtmavšie a najšpinavšie zákutia, aké existovali. Dodávali im totiž pocit anonymity. Ibaže vo svojom obmedzenom zmýšľaní si neuvedomovali, že ak to raz praskne, bude to tým, že ich obetujem pre vlastnú bezpečnosť a nie preto, že ich so mnou ktosi videl.
Jorge Ramirez bol jedným z nich. Malý obézny mexikánec s hustými fúzmi pripomínajúcimi drôtenú kefu, pod nosom farby a veľkosti prezretej jahody. To čo mu príroda nadelila v ochlpení tváre, ubrala na hlave. Riedka prehadzovačka nezakryla matné svetlo odrážajúce sa od jeho holej kože, ktorá sa teraz až priveľmi rosila potom. Bol nervózny ako Judáš v noci na Zelený štvrtok.
„Nemáš teplotu, Jorge?“
„Ale nie,“ utrel si rukávom plešinu, „len je tu horúco ako v pekle.“
„Podnik si vybral ty,“ pripomenul som mu.
Sklopil zrak do stola, na ktorom mu teplela whisky pochybnej kvality a chuti. „Máš peniaze?“
„A kedy som nemal?“ usmial som sa. „Hlavne aby si za nemal adekvátnu protihodnotu, lebo dnes si namastíš kapsu viac ako obvykle.“
„Najprv prachy,“ zaslintal, trasúcou rukou uchopil špinavý pohár a odpil trochu z hnusnej tekutiny. Ja som pre istotu sedel nasucho, už len pohľad na Jorgeho ma nútil užiť celé balenie antibiotík.
Odhalil som terminál a zadal prevod požadovanej čiastky na jeho účet. Jorge mi pri tom lačne okukoval predlaktie. Bol policajný dôstojník, aj keď biedny ako slumy v Guadalajare, a terminálom disponoval tiež. Zbor však nemal prístup k takým technológiám ako Aliančná inteligenčná služba, ktorá nám ich už pred rokmi implantovala priamo do tela. To bol tiež dôvod, prečo policajti ako on tak ochotne spolupracovali. Pri biednej výplate sa museli obracať ako vedeli a o Jorgem Ramirezovi to platilo desaťnásobne. Svojej neuveriteľne plodnej žene narobil toľko deciek, že im v škole mohli otvoriť vlastnú triedu.
Zapípanie jeho terminálu znamenalo, že platba prebehla bez problémov. Pokiaľ šlo o služobné záležitosti, mal som k dispozícii celkom tučný rozpočet.
„Tak dobre, Jorge, peniaze máš. Čo to info?“
Chvíľu sa hral s terminálom, bacuľaté prsty z neho nerobili práve klávesového virtuóza. Nakoniec sa mu to ale podarilo.
Otvoril som kódovanú správu, ktorú mi poslal. „Čo to je?“
„Súradnice,“ ozrejmil mi. „Tam držia vášho svedka.“
„Je to obrovský vežiak, ty mamľas!“ zvýšil som hlas, no po pár pobúrených pohľadoch ostatných hostí som sa okamžite upokojil. „To mám chodiť od dverí k dverám ako podomový predajca kávovarov?“
„Piate poschodie, byt číslo 517,“ šepol. „Budú s ňou maximálne dvaja, striedajú sa vždy ráno o deviatej.“
„Ešte že tak,“ odfrkol som a vyťukal pár príkazov do terminálu. „Za drink som zaplatil a prihodil som ti ešte jednu rundu.“
Jorge pozdvihol pohárik a ja som odišiel.
***
Vonku sa medzitým zošerilo a zo stropu kupole sa spustilo slabé mrholenie, ktoré sa nepríjemne zadieralo pod kožu. V duchu som si zanadával na neuveriteľne hlúpy a zbytočný zákon o koloniálnom počasí. Meteorologický projektant, ktorý ho navrhol, mal určite pocit, že ľuďom, ktorí sa sem zo Zeme presťahujú, bude niečo ako výkyvy počasia chýbať.
Otriasol som sa pri pohľade na ten marazmus a vyhrnul som si golier. Nebyť toho, že som vykročil, svištiacu guľku by som už nepočul. Rozprskla by mi hlavu ako balón plný vody. Hneď som šiel k zemi. Po prvom výstrele rýchlo nasledovali ďalšie dva, podľa zvuku veľký kaliber, aký sa používal do ostreľovacích pušiek. Priplazil som sa bližšie k autu odstavenému na krajnici. Hneď na to vyslal strelec ďalšie tri projektily; dva prenikli plechovou kapotou, jeden roztrieštil okno.
„Kurva!“
Streľba ustala, a tak som sa posadil. Neradoval som sa však dlho, škrípanie pneumatík ma vrátilo späť do reality. Auto prudko zabrzdilo v bezpečnej vzdialenosti od môjho úkrytu a vyskočili z neho štyri páry nôh v ťažkej obuvi. Okamžite spustili paľbu.
Guľky nepríjemne narážali na povrch auta a môj dočasný úkryt postupne menili na železný šrot. Nevyzeralo to so mnou dobre. Mohlo sa zdať, že strieľajú bezhlavo a viac s nimi mávajú emócie než zdravý rozum, lenže nešlo o žiadnych amatérov. Prebíjali postupne, vždy dvaja, zatiaľ čo zvyšní strieľali. Keďže zbraň mi vyletela z puzdra pri dopade na zem a nemohol som opätovať paľbu, nebude trvať dlho a prepracujú sa až ku mne.
Po chvíli si konečne uvedomili, že im z mojej strany nič nehrozí a streľba ustala. Začali ma pomaly obkľučovať z oboch strán, a keď som zbadal ústie prvej hlavne, v duchu som sa už lúčil so životom.
Výstrel prišiel akoby odnikiaľ, no nakoniec som si všimol Jacka vykukujúceho spoza rohu. Čakal ma v aute o blok ďalej, nechcel som ho ťahať za Ramirezom, ktorý sa mohol vystrašiť prítomnosťou ďalších svedkov. Ten rámus ho však privolal, a aj keď netrafil, útočníci teraz mali dva ciele a museli sa stiahnuť a sami kryť.
Strely tentokrát zamierili Jackovým smerom. Využil som to a načiahol sa pre svoj revolver ležiaci na vlhkom chodníku. Riskol som to aj napriek tomu, že som nevedel, či sa už stiahol sniper, ktorý po mne strieľal ako prvý. Musel som však pomôcť parťákovi, inak by nás dostali oboch. Našťastie na mňa nikto nevystrelil.
Zato ja áno. Síce naslepo, no podľa výkriku jedného z nich som sa trafil. Obrátili pozornosť späť ku mne, no tentoraz sa zvuk streľby miešal s nervóznym pokrikovaním. Po chvíli na vrak auta dopadla posledná guľka a chlapíci sa s kvikotom pneumatík stratili za prvou križovatkou.
„Si v poriadku?“ vyjachtal Jack, keď ku mne dobehol. Práve som prehľadával útočníka, ktorého môj výstrel nakoniec definitívne dorazil.
„Áno,“ vytlačil som zo seba, keď som manipuloval s ťažkým bezvládnym telom. „Nemá pri sebe nič, čo by nám povedalo, pre koho pracoval.“
„Boli to konfederační agenti alebo ich poskokovia,“ zahlásil Jack.
„A to si poznal podľa lícnych kostí alebo na to máš inú metódu?“ opáčil som ironicky. „Trebárs vešteckú guľu?“
Kopol do zbrane chladnúcej na ceste. „Danzig KBK.“
„No a? To mi má niečo napovedať?“
Zdvihol karabínu zo zeme. „Vzor tri,“ ukázal na malý displej blízko spúšte, na ktorom číselný údaj ukazoval 36,5.
„Stále nechápem.“
Chytil ma za lakeť a odviedol pred rozstrieľané auto. Guľky boli sústredené na jediné miesto – dvere vodiča. Otvoril ich. Na sedadle sa chúlil muž s hlavou strčenou takmer pod volantom.
„Nový typ v konfederačnej výzbroji,“ podal mi ten zázrak. „Koriguje dráhu strely podľa dopredu nastavenej teploty. Boli to však idioti a nezapočítali do toho, že tú ti adrenalín zvýši. Tento chudák,“ ukázal na rozsekané telo, „žiaľ nestihol ani zareagovať.“
***
Ulice boli takmer prázdne, týmto štvrtiam sa normálny človek radšej vyhýbal. Polícia však tieto lokality využívala k svojským účelom. Hlavne ako tajné mučiarne či úkryty nepohodlných ľudí a svedkov, podobných tomu, pre ktorého sme si prišli.
Pôvodný plán politikov vyzeral inak a spoločná mesačná základňa, dnes už typické veľkomesto, mala byť výkladnou skriňou blahobytu a mieru, ktorý oba znepriatelené tábory stvrdili svojím podpisom. Stalo sa z nej naopak miesto nových bojov, z čoho pramenil nezáujem politických špičiek o bežného občana.
„Myslím, že ťa predal ten tvoj kontakt,“ utrúsil Jack, keď sme sa krčili pri obitej stene jedného z miestnych vežiakov.
„Ramirez? Je to možné, predal by aj vlastné deti, ak by za ne trhol aspoň fľašu whisky. Ale toho si podám neskôr, z baru určite zdúchol ešte pred streľbou.“
Informáciám, ktoré mi poskytol, som každopádne veril. Doposiaľ boli vždy stopercentne spoľahlivé, a aj keď ma predal konfederačnej tajnej službe a ja by som to pri tej prestrelke schytal, udanie pravej polohy policajného úkrytu mu nemohlo nijak ublížiť.
„Aký máme čas?“
Pozrel som na terminál. „Dve minúty do striedania, no na ich dochvíľnosť by som sa veľmi nespoliehal.“
A mal som pravdu. Nová „zmena“ meškala dobrú polhodinu. Zastavili pred vchodom, vyliezli z auta a zapálili si. Obaja policajti postavou pripomínali Ramireza. Nadváha sa už dávno stala súčasťou uniforiem miestnych represívnych zložiek, dokonca sa podľa jej stupňa dali odlíšiť hodnosti. Väčší bachor znamenal viac nabitú obálku v nenásytnej kapse, a to znamenalo vyššiu hodnosť a prístup k lepším informáciám. Tak ako na Zemi, aj na Mesiaci sa korupcii darilo ako cirhóze na pečeni starého alkoholika. A podobne ako jeho pečeň, tak aj korupcia tu poriadne zatvrdla.
Z vchodu sa vyterigali ďalší dvaja pupkáči a zvítali sa s parťákmi na striedanie. Zapálili si a pustili sa do družného rozhovoru. Chvíľku na to už medzi nimi kolovala fľaša lacného alkoholu. Bavili sa dobre, hurónsky smiech takmer prehlušil streľbu, ktorá sa ozvala niekoľko ulíc odtiaľto.
„Ideme,“ zavelil som šepky.
Dopredu sme si vyhliadli malé prízemné okno vedúce do pivnice, ktorým sme mali v pláne infiltrovať túto ruinu. Vliezol som dovnútra ako prvý. Bolo tam vlhko a smrad, ako keby tu hnili tri generácie mŕtvych krysích obyvateľov. Našťastie sme pivničnými priestormi iba preleteli a o pár sekúnd sme už rýchlo zdolávali chatrné schodisko, z ktorého by zošedivel nejeden statik. Výťah však neprichádzal do úvahy, ak by policajti skončili so zábavou skôr, mohli si všimnúť, že sa ním niekto odviezol práve na ich poschodie. Zas až takí idioti to neboli.
Väčšina dverí už dávno stratila číselné označenie, a tak nám chvíľu trvalo nájsť správny byt. Bolo odomknuté, no mňa ležérny prístup pupkáčov vôbec neprekvapil. Prvá miestnosť bola prázdna, ale pobyt fanatických jedákov a aktívnych alkoholikov v nej bol patrný na prvý pohľad i nádych. Na stole sa povaľovali obaly od jedál, na podlahe boli naskladané prázdne fľaše. Alkoholové výpary v kombinácii so zapáchajúcimi zvyškami jedla sa zmiesili v odporný puch, naproti ktorému bola pivnica dole hotová parfuméria.
Keď sme vošli do druhej miestnosti, Daphne Verrierová našu prítomnosť vôbec nezaregistrovala. Ležala schúlená na matraci hodenom ledabolo na zemi a pri pohľade na zaschnuté škvrny na poťahu som ju až ľutoval. Pristúpil som bližšie, odsunul otvorený obal s vychladnutým jedlom, ktorého sa ani nedotkla, a kľakol som si k nej. Pohľad, ktorý predtým upierala kamsi do neznáma, teraz dopadal na moje kolená.
„Daphne,“ šepol som a jemne som sa dotkol jej ramena. Nereagovala, ale cítil som ako sa celá trasie.
„Musíme ju odtiaľ čo najskôr dostať,“ povedal Jack, ktorý ma istil vo dverách.
Prikývol som, vzal som Daphne do náručia a postavil som sa. Jack vybehol na hlavnú chodbu a o chvíľu som zaregistroval signál, že vzduch je čistý. Na prvom poschodí sme museli počkať, striedajúca dvojica práve nastupovala do výťahu. Našťastie hučali ako povodeň. Jack mi dal opäť signál. Zbehol som na prízemie, a keďže zvyšní policajti boli taktiež preč, vyšli sme hlavným vchodom. Bol som rád, že som už nemusel navštíviť nevábne pivničné priestory.
***
„Nie sme policajti, Daphne, a z ničoho vás neobviňujeme. Nebudeme vás ťahať po súdoch, mučiť, ani vám inak neublížime. Chceme len vedieť, čo sa tam stalo.“
Bol som bezradný. Vypočúvali sme tú ženu už niekoľko hodín, no stále bezvýsledne. Lekár do nej napichal toľko povzbudzujúcich prípravkov, že teraz mala poskakovať po miestnosti ako splašený zajac. Ona však len nechápavo zazerala a ani sa nepohla.
„Tak ešte raz,“ pokračoval som, „a dúfam, že naposledy. Čo sa tam stalo, Daphne?!“ rozkričal som sa. „Čo sa stalo Isabelle Ambroseovej?!“
Stále nič. Nakoniec som bezradne pokrútil hlavou a opustil výsluchovú miestnosť. Daphne osirela uzavretá vo vlastnom svete, kam nemal nik prístup. Hneď za dverami som stretol Jacka a majora Despraita, ktorí moje snaženie pozorovali cez zrkadlové okno.
„Videli ste to?“ opýtal som sa. „S tým stvorením nepohneme ani buldozérom!“
Jack súhlasne prikývol, nezaznamenal u nej o nič väčší úspech. Desprait bol na rozdiel od nás optimista.
„Daj jej čas,“ upokojoval ma. „Dobre vieš, ako vyzerali Frank a Ambroseová po smrti. Tá ženská musí byť v neuveriteľnom šoku. Uvedomuješ si, čo musela prežiť?“
„Tak si to skús sám, kurva!“ vybuchol som. „Je mi jedno, čo prežila, lebo toto už nie je len o nej. Ak si si nevšimol, situácia sa zmenila. Videl si posledné správy?“
„Mal som tú smolu.“
„Ambrose,“ pokračoval som, akoby nič nepovedal, „v priamom prenose obvinil zo smrti svojej ženy konfederačnú tajnú službu. Dovolil mu to vôbec niekto, alebo konal na vlastnú päsť?“ otočil som sa na Jacka, on bol súčasťou prezidentského tímu a mohol o tom vedieť viac.
„Na mňa sa nepozeraj,“ zodvihol ruky na znamenie kapitulácie, „na toto nemám vplyv. Som iba bezpečnostný expert, politiku majú pod palcom iní.“
„Vieš ty čo?“ ozval sa opäť Desprait. „Ja sa to z nej predsa len pokúsim dostať. Aspoň si trochu odpočiniete,“ usmial sa a vošiel do výsluchovej miestnosti, kde Daphne Verrierová hypnotizovala bielu stenu. Sadol si naproti nej, takže sa ich pohľady stretli. „Daphne, zlatíčko,“ oslovil ju nežne, „keď tu budete iba nečinne sedieť, vôbec si nepomôžete. Chcete takto mlčať celý život?“
Žiadna zmena. Oprel sa a pozoroval nepríčetnú svedkyňu. Tá však v okamihu zvrieskla, dlaňami si zakryla uši a spadla aj so stoličkou na podlahu.
Krik prestal, no neznesiteľný škripot, podobajúci sa škriabaniu nechtov po tabuli, mi trhal hlavu na kusy. Podobne ako Daphne, i ja som si zakryl uši, aj keď mi bolo jasné, že si tým nepomôžem. Odporný zvuk sa mi nedral do hlavy, bol v nej.
Jack na tom nebol o nič lepšie. Sklátil sa na zem a ruky mu odkväcli vedľa bezvládneho tela. Z uší sa mu spustili pramienky vínovočervenej krvi. Nedbal som na bolesť, zdrapil som ho a s vypätím síl ho vytiahol na chodbu. Po niekoľkých metroch sa nepríjemný zvuk a bolesť stratili, ako keby nikdy neexistovali.
„Pomôžte mi!“ zvrieskol som na ľudí, ktorí stáli ako privarení. Niekoľkí sa rozhýbali a pribehli k nám. „Postarajte sa o neho, ja sa musím vrátiť pre ostatných,“ poveril som ich.
Ako som sa približoval k epicentru, bolesť a intenzita zvuku opäť narastali. Trojmetrovú vzdialenosť medzi oboma dverami som zdolal opretý o stenu. Pomaly som sa šuchotal a naťahoval ruku za stále sa vzďaľujúcou kľučkou. Tesne pred cieľom sa mi podlomili kolená a padol som na zem.
Neviem, ako dlho som bol mimo, mohlo to byť pár sekúnd alebo celé dni. Bolesť ma však vrátila späť do reality a nakoniec sa mi podarilo otvoriť dvere do výsluchovej miestnosti. Aj lozenie po štyroch mi pripadalo ako výstup na Everest, sily ma opúšťali každou sekundou, akoby povolili stavidlá ich zásobárne.
Daphne sa krčila na podlahe vo fetálnej polohe, hlava sa jej váľala v mláke vlastnej krvi. Despraita som nevidel. S vypätím síl som sa rozhliadol po miestnosti, ako keby sa mal kam schovať. Nakoniec som ho objavil.
Levitoval! Nie, nelevitoval, bol prišpendlený na stene. Vyzeral ako Kristus na kríži, až na to, že bol oblečený a nemal iba plienku okolo bedier. Bol v bezvedomí a aj jemu sa z uší rinula krv. Ten biblický výjav som sledoval ako omráčený.
Stena sa rôsolovito roztriasla a začala Despraita objímať ako nie veľmi podarené strašidlo z posteľnej plachty. Nezostávalo mi veľa síl, ale niečo som urobiť musel. S jačaním, ktoré neprehlušilo neznesiteľný hluk v hlave som sa postavil a vrhol som sa na stenovo-plachtové strašidlo. Päsťou som vrazil do miesta, ktoré sa snažilo pohltiť Despraitovu ľavú ruku. Aj keď jeho konzistencia pripomínala puding, šlo iba o ilúziu. Znovu som skúsil šťastie, ale akurát som si dolámal prsty. Vytiahol som zbraň, zamieril tak, aby som Despraita nezranil a vystrelil. Guľka sa neškodne zaryla a stena majora objímala ďalej.
Pochopil som, že mu nedokážem pomôcť. Bezradne som klesol späť k zemi, ale naraz som dostal nápad. Vyhrnul som rukáv košele a na termináli spustil nahrávanie. Spočiatku som ho vnímal, no po chvíli som začal upadať do stavu otupenia. Posledné, čo si pamätám, bolo nehybné telo Daphne Verrierovej ležiace neďaleko mňa. Nakoniec ma od bolesti oslobodilo sladké bezvedomie, ktoré mi zastrelo myseľ.
***
Nahrávku som odoslal na viacero miest. V prvom rade analytikom, potom nejakému plukovníkovi, ktorého som síce nikdy nestretol, no bolo mi povedané, že je ďalším stupienkom na veliteľskom rebríčku. A v neposlednom rade vedeckej sekcii, čo sa ukázalo ako najlepší ťah.
Analytici mi odkázali, že nevedia, čo s tým a plukovník, ktorého som po tejto skúsenosti zaradil do kategórie salónnych, sa ani neobťažoval s odpoveďou. Pomohol mi jedine Didier Uri. Šlo o vedúceho jedného z oddelení vedeckej sekcie, ktorý sa párkrát objavil na posedeniach v našom obľúbenom bare. Toto náhodné kamarátstvo mi teraz prišlo vhod.
Keď mi od neho prišla správa, že pre mňa má zásadné informácie, ležal som stále v nemocnici. Ošetrujúci lekár o mojom prepustení nehodlal diskutovať, a tak som utiekol. S Jackom som už počítať nemohol, bol v kóme, podobne ako Daphne Verrierová. Major Desprait žiaľ také šťastie nemal, stena ho vypľula v rovnakom stave ako Otta a Ambroseovú.
Nezdržoval som sa zastávkami a z nemocnice som zamieril priamo na centrálu. Moju nahotu tak zakrýval iba chatrný kus nemocničného oblečenia, ktorý sa vývojovo zastavil medzi plášťom a nočnou košeľou. Keď som takto prechádzal chodbami, nevyhol som sa prekvapeným pohľadom a nezrozumiteľnému šuškaniu. Našťastie som mal v kancelárii náhradné šaty, a keď som ju už oblečený opúšťal, vrazil som do Despraitovej sekretárky. Väčší terminál, ktorý niesla, jej pri tom vypadol z rúk.
„Práve idem za vami,“ povedala, keď ho zdvíhala zo zeme.
„Za mnou?“ podivil som sa.
„Zahliadla som vás na chodbe v tom nemocničnom úbore,“ povedala takmer zahanbene. „Nikto z nášho oddelenia tu nie je a ja...“ podala mi terminál. „Myslím, že som natrafila na niečo dôležité.“
Napadlo mi, že tu už ide v tajných operáciách snáď každý a nakoniec sa dozviem, že upratovačka zhatila nelegálny obchod s aliančnými zbraňami. Nevyslovil som to však nahlas.
„Na čo?“ opýtal som sa stroho. Nemal som čas sa vybavovať, Didier ma už čakal.
„Toto,“ ukázala na terminál, „mal major Desprait na stole. Asi sa k tomu už nedostal,“ rozplakala sa a tvár sa jej stratila v dlaniach.
„K čomu sa nedostal?“
„Viete,“ cedila pomedzi slzy, „mám prístup do spisov, ktoré nepodliehajú maximálnemu utajeniu, a tak som v nich robila poriadok, aby boli pripravené pre jeho nástupcu. Našla som správu ďalšieho tímu.“
Terminál už bol odkódovaný, takže prístupové heslo som nepotreboval. Hltal som očami text, aby som sa čo najskôr dopracoval k tomu najpodstatnejšiemu.
„Na druhej strane majú ten istý problém,“ šepla, ako keby šlo o tajomstvo medzi dvomi kamarátkami.
„Na akej strane?“ zarazil som sa.
„Konfederácia rieši navlas rovnaké vraždy.“
***
S Didierom bol v kancelárii starší muž s vlasmi sivými ako mesačná krajina. Sedel za jeho stolom a roztrasenou rukou mu práve niečo ukazoval na monitore. Zároveň mlel čosi vo vedeckej hatmatilke, ktorej som pramálo rozumel.
„Nazdar,“ zbadal ma Didier vo dverách. „Poď ďalej.“
Starcom ani netrhlo a pokračoval v monológu, ako keby som tam ani nebol.
Postavil som sa za oboch mužov. Na monitore práve stena dokončovala svoju prácu s Despraitom. Nepáčilo sa mi, že Didier ukazuje interné materiály civilistovi, ale pravdepodobne na to mal dôvod.
„Toto je profesor Gunnarson,“ predstavil muža, ktorý dokončil svoj výklad. „Je to môj bývalý učiteľ a odborník na túto problematiku,“ ukázal na stopnutý obraz.
Neskôr som sa od Didiera dozvedel, že Gunnarson je starý konfederačný emigrant, ktorého prebehnutie na našu stranu hradila istá veľká univerzita. Na sklonku vedeckej kariéry sa však začal venovať príliš šialeným experimentom, a tak sa ho zbavili, aby nepoškvrnil nablýskanú pozlátku jednej z najlepších škôl sveta. Nakoniec ešte pár rokov prednášal na miestnom technologickom inštitúte, kde ho poznal Didier. Teraz už bol na odpočinku a sem-tam vypomáhal bývalým študentom, keď si s niečím nevedeli rady.
„Čo vravíte na nahrávku, profesor? Dá sa z nej niečo vydedukovať?“
„Pekne po poriadku, mladý muž. Hovorí vám niečo meno Einstein a ohýbanie, respektíve zakrivenie časopriestoru?“ zabodol do mňa prísne učiteľské oči. Odmietavo som zavrtel hlavou. „Viete,“ pokračoval, „ohýbanie časopriestoru by nám umožnilo cestovať rýchlosťou zdanlivo vyššou, ako je rýchlosť svetla, no bez relativistického efektu.“
„A čo to má spoločné s týmto?“ ukázal som na monitor.
„Viac ako si myslíte, ale je tam jeden obrovský rozdiel. Nejde priamo o ohnutie časopriestoru, ale o jeho zvlnenie.“
„Rozdiel?“ podivil som sa.
„Presne tak,“ vložil sa do toho Didier.
Gunnarson pomaly prikývol. „Ohýbanie časopriestoru je energeticky veľmi náročné a v súčasných podmienkach nereálne. Zatiaľ čo na jeho zvlnenie stačí iba zlomok tejto energie.“
„Čo to znamená, zlomok? Stačí mi dynamo alebo autobatéria?“
„Kdeže,“ zasmial sa. „Na to, čo som videl, by ste potrebovali tak dvadsaťpäť percent energie, ktorú vytvára Slnko.“
Neveriacky som vyfúkol. „A kde by sa také množstvo dalo získať? Síce nie som práve odborník, ale príde mi, že to nebude práve jednoduché.“
„Z ktorého storočia to pochádzaš?“ zaškeril sa Didier. „Nepočul si o tokamaku?“
„Toka... čo?“
„Tokamak, mladý muž, simuluje procesy, ktoré prebiehajú vo vnútri hviezd. Je to vlastne magnetická nádoba, v ktorej poletujú miliardy častíc. Dve častice, rovnako nabité častice, sa navzájom odpudzujú, takže nedochádza k ich zrážke. Tokamak zvýši ich rýchlosť natoľko, že prekonajú Coulombickú bariéru a zrážke sa nevyhnú. Nakoniec dochádza k termonukleárnej fúzii, pri ktorej vzniká obrovské množstvo energie.“
„To mi chcete nahovoriť, že si niekto na dvore alebo v garáži len tak pre zábavu postavil reaktor, alebo čo to vlastne je?“
„To nie je stavebnica z lega,“ upozornil ma Didier, „ale sofistikovaný prístroj. K jeho stavbe potrebuješ kopec odborníkov naprieč vedeckým spektrom. Ja sám napríklad viem, ako funguje, ale nedokázal by som ho zostrojiť.“
„Hlavne je príliš veľký na to,“ sekundoval mu Gunnarson, „aby ste ho strčili do vrecka alebo ťahali po ulici na káre.“ Na krátku chvíľu sa zamyslel. „Niečo vám poradím. Bežte si obzrieť ten, ktorý máme na Mesiaci a potom možno pochopíte, o čom hovorím. Majú otvorené aj pre verejnosť, dokonca s odborným výkladom,“ ukázal vo vzduchu úvodzovky.
„My tu niečo také máme?“ spýtal som sa nechápavo.
Didier sa pleskol po čele, no nakoniec sa s ironickým komentárom ozval Gunnarson.
„Dýchate? Doma svietite? Pijete pitnú vodu? A hlavne, keď chodíte, akú pociťujete gravitáciu? Pôvodnú mesačnú alebo zemskú? Toto všetko vám viac či menej vytvára tokamak. Inak by táto kolónia nemohla fungovať.“
O tom by sme mohli polemizovať, pomyslel som si. K normálnemu fungovaniu mal Mesiac dosť ďaleko, aj keď profesor narážal skôr na technickú ako na ekonomicko-politickú stránku.
„Keď ten človek nemôže tokamak presúvať, ako potom využíva jeho energiu?“ vypadlo zo mňa nakoniec.
„Konečne poriadna otázka, mladý muž. Musí mať silný vysielač, cez ktorý ju prenáša. Inak to podľa mňa nejde.“
„Pokiaľ si dobre pamätám, tak žiadna parabola vo výsluchovej miestnosti netrčala.“
„Nejdeš predsa kontaktovať mimozemskú civilizáciu,“ pokrútil Didier nechápavo hlavou. „Stačí mať vysielač na mieste a ďalší so sebou, prepojiť ich a máš to. V dobe miniatúrnych mozgových implantátov a pokročilej nanotechnológie nejde o nič výnimočné. Akurát by si musel...“
Nedopovedal. Zdrapil som ho za golier.
„Ideme,“ oznámil som mu. Síce ma počastoval nechápavým pohľadom, no hrubej sile sa odmietol brániť.
***
Mesačné energetické centrum, ktorého súčasťou bola i obrovská magnetická nádoba tokamaku, bolo od mesta len hodinu jazdy rýchlovlakom. Šťastena nám priala a prifarili sme sa k jednej z exkurzií, ktorá sa chystala podniknúť okružnú jazdu po objekte. Šlo o akýsi školský výlet, no našťastie boli súčasťou skupiny i turisti zo Zeme, ktorí na všetko reagovali hlasným híkaním, ako keby v živote nič zaujímavejšie nevideli.
Menší problém nastal pri obligátnej bezpečnostnej kontrole. Zbrane sme si so sebou síce nevzali, no špeciálny skener na vyhľadávanie energetických výkyvov bol pre nás kľúčový. To som ešte nevedel, že nejaký dobrák ho bude musieť prepašovať, a tak som sa stal, samozrejme nedobrovoľne, dobrovoľníkom ja sám. Existoval iba jediný spôsob, ako to urobiť a neupokojila ma ani jeho veľkosť, ktorá nepresiahla rozmery zapaľovača, ani Didierovo uistenie, že sa dá rozložiť na menšie časti.
Po chvíli sme sa od ostatných nenápadne oddelili. Bolo to síce bludisko, no Didier sa v ňom ako-tak vyznal. Nebol v energetickom centre prvý raz, predsa len išlo o pole jeho pôsobnosti.
„Mám to!“ zreval a dlaňou si okamžite zakryl ústa, keď zistil, že to s hlasitosťou trochu prehnal. „Teda myslím. Skener zaznamenal nezvyčajnú energetickú krivku.“
Pristúpil som bližšie, aby som videl na displej jeho terminálu, ktorý s pripojeným skenerom pôsobil trochu neforemne. Pred očami mi poskakovali obrazce, ktoré mi ako laikovi nedávali žiaden zmysel. Zahľadel som sa na neporušenú stenu tokamaku, bola hladká ako vyleštené zrkadlo. Vlastne celá chodba, v ktorej sme práve stáli, pôsobila sterilne. Na jednej strane lesklá oceľ magnetickej nádoby, na druhej nudná šeď betónového sarkofágu, ktorý chránil okolie.
„Si si tým istý?“ kývol som smerom k oceľovej stene.
„Pre istotu som zadal hĺbkový sken tejto oblasti,“ povedal. „Ten ale chvíľu potrvá.“
Symboly na displeji sa roztancovali v divokom rytme. Ja som sa zatiaľ presunul k stene tokamaku a opatrne som sa jej dotkol. Pohladil som ju jemne ako milenku, akoby som sa bál, že sa pri drsnejšom dotyku rozplynie ako éterická bytosť. Na to, že nádoba v sebe ukrývala obrovské množstvo neskutočne horúcej plazmy, bola studená ako arktický ľadovec.
„No to ma poser!“ narušil Didier moje rozjímanie. Ten chlap by sa mal naučiť kontrolovať emócie, pretože som takmer vyskočil z kože. „Je to fakt v tej stene!“
Odtiahol som ruku, ako keby vnútorný obsah naraz zahrial obal. „Stále nevidím nič iné ako obyčajnú oceľ.“
„Niekto to tam musel vpraviť bez stôp, pravdepodobne pomocou vlnenia. Je to fakt macher. Stačil milimeter, plazma by začala unikať a bol by s nami koniec.“
„Tak to spusť,“ posúril som ho.
Náš plán spočíval v napojení sa na vysielač. Pomocou frekvenčnej stopy sme sa chceli dostať k osobe, ktorá ho ovláda. Ak niekto chce čerpať energiu, musí byť predsa so zdrojom zladený.
„Čo myslíš, že robím?“ odfrkol a horlivo zadával príkazy do terminálu. „Pre istotu ustúp,“ povedal a sám začal cúvať k betónovej stene naproti.
Poslúchol som, postavil som sa k nemu a napäto sledoval hru čísel, kriviek, vlnoviek a grafov na jeho predlaktí. Terminál zahájil ofenzívu. Postupoval štruktúrami vysielača a bojoval o každý bit informácií. Proti kódom, protiopatreniam a zabezpečeniam. Proti všetkým! Vysielač mal prvotriednu ochranu, takže mu Didier musel občas pomôcť, aby zatlačil nepriateľa z územia nikoho späť do jeho zákopu. Víťazstvo sa však pomaly prikláňalo na našu stranu. Vysielač nakoniec prestal klásť taký tuhý odpor a zabarikádoval sa v bergfrite svojho procesora, kde z posledných síl bojoval o svoj kybernetický život. Bolo potrebné zdolať jeho hradby, a tak sa Didier rozhodol povolať kavalériu, ktorú zatiaľ držal v zálohe – mozgové implantáty.
„Najlepšie by bolo nechať ho vyhladovať, ale na to nemáme čas,“ utrúsil s vypätím síl. Boj ho už vyčerpával i fyzicky, teraz to bol regulárny súboj mano a mano.
Keď zatrúbil k finálnemu útoku, príšerná bolesť nás oboch zrazila na kolená. Nepriateľ pravdepodobne disponoval lepšou obranou, ako si Didier myslel. Za chrbtom som pocítil nepríjemný závan, akoby sa niekto načiahol a chcel ma chytiť pod krkom. Padol som na ruky a štvornožky som sa snažil dostať aspoň trochu ďalej. Po dvoch malých krokoch som sa však vyčerpaním zrútil na podlahu, no ešte som sa stačil otočiť na chrbát.
Stena sa vlnila ako rozbúrený oceán, čo mi pripomenulo nedávny nepríjemný zážitok. Didier kľačal a takmer sa jej dotýkal chrbtom. Držal sa za uši, krv mu crčala medzi prstami ako vyvierajúci horský prameň. Keď si myslel, že ju takto udrží v hlave, fatálne sa mýlil. Snažil som sa na neho zakričať, aby zmizol, ale nevydal som zo seba ani hláska. Telo som už nemal vo svojej moci a v duchu som mu veštil Despraitov nepekný osud.
Stalo sa však čosi úplne iné, a keby som dokázal ovládať mimiku tváre, možno by som vystrúhal výraz plný údivu. Rozochvená stena ho nepohltila, ale uštedrila mu poriadnu ranu do zátylku. Padol tvárou na podlahu, ruky a nohy roztiahnuté ako rozpučená žaba. Pod hlavou sa mu zväčšovala mláka krvi, ktorá mu vytekala z uší a teraz už i z rany na hlave.
Vlnenie steny náhle zmenilo konzistenciu a pred očami sa mi začala zhmotňovať nezreteľná postava. Tvor ešte len nadobúdal svoju podobu a ja som pomaly strácal silu a zrak sa mi čoraz viac zakaľoval.
***
„Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že za tým stojíš ty,“ zachrapčal som.
Bol som späť pri zmysloch a sedel opretý o stenu. Bolelo ma celé telo a ruky spútané za chrbtom mi k pohodliu tiež nepridávali. Didier bol stále v bezvedomí. Ležal iba meter odo mňa a aj jeho Daphne Verrierová spútavala.
„Vážne?“ utrúsila ironicky. „Tak prečo si s tým nič nespravil, ha?“ Jej povýšenecký tón škrípal ako stará hrdzavá brána a nepríjemne sa zarezával do zvukovodov. Takmer nostalgicky som si zaspomínal na časy, keď sme z nej nemohli dostať ani len slovo.
„Vieš, že to robíš zbytočne?“ ignoroval som jej poznámku. „Pravdepodobne sa už nikdy nepreberie.“
„Istota je istota, to by si mal vedieť.“ Zatiahla plastové putá tak silno, až som mal pocit, že Didierovi odfaklí dlane.
Nakoniec ho nechala ležať, nemordovala sa s ním ako so mnou. Prešla k tokamaku, sadla si na zem a oprela sa o lesklú studenú stenu magnetickej nádoby. Sedeli sme naproti sebe a chvíľu sme sa prepaľovali skúmavými pohľadmi.
„Je ťažké viniť niekoho, kto leží v kóme na nemocničnom lôžku,“ vrátil som sa k pôvodnej téme, no Daphne iba pohŕdavo odfrkla. „Navyše si to zahrala bravúrne, takže som ťa fakt považoval za náhodnú obeť väčšej hry.“
„Väčšej hry?“ zasmiala sa. „Tá ešte nezačala, ale ubezpečujem ťa, že čoskoro vypukne. A ty,“ bodla prstom do priestoru medzi nami, „budeš pri jej slávnostnom zahájení.“
„O čo ti vlastne ide, Daphne? Zabila si minimálne troch ľudí na našej strane a bohvie koľko si ich skántrila na tej druhej. Prečo? Alebo pre koho?“
„Stále premýšľaš iba v politickom kontexte, kamarát, ale ten nemusí stáť za všetkým.“
„Takže pracuješ pre nejakú tretiu stranu, o ktorej sme nevedeli?“
Vyprskla do smiechu. „A pri tom ste ju sami stvorili.“
Vypleštil som na ňu oči. Tej ženskej dočista preskočilo. Žeby sme si chovali nepriateľa ako hada na prsiach? Tomu som nemohol a ani nechcel uveriť. Poznal som agentúru, štruktúra velenia a previazanej zodpovednosti nič také neumožňovala.
„Myslím, že za tým musí stáť niekto iný, Daphne. Nie je možné, aby...“
„Ja som tá tvoja tretia strana, hlupák!“ zvrieskla a v očiach jej horel nefalšovaný hnev. „Nevytváraj konšpirácie tam, kde žiadne neexistujú!“
„Ale...“
„Poďakuj sa Frankovi,“ pokrútila hlavou. „No bude to trochu ťažšie, lebo ten to má už za sebou. To on ma stvoril, on zo mňa spravil monštrum a potom odhodil ako hračku, ktorej sa už nabažil.“
„Frank bol iba bezvýznamný agent. Opilec, obyčajná nula.“
„Nič nevieš,“ zasyčala. Oči sa jej zúžili do tenkých čiarok, ako keby sa chystali vyšľahnúť plamene, čo v nich driemali. „Práve naopak. Ty si tá podržtaška, zatiaľ čo on pracoval na utajenom projekte, ktorý mal vytvoriť dokonalého diverzanta. Mal k tomu všetko potrebné – poverenie, styky, financie a hlavne presvedčovacie schopnosti.“
Mlčal som. Odhalenie Franka ako dôležitej persóny v agentúrnom rebríčku mi vyrazilo dych. Daphne ma tiež iba v tichosti sledovala, no vedel som, že v duchu sa mi musí smiať. A nielen mne, nám všetkým. Pre ňu sme museli byť iba banda neschopných diletantov. Nakoniec však odvrátila pohľad a iba bezducho civela na matný betón za mojím chrbtom.
***
Spoznala sa s ním na konferencii pred necelými šiestimi rokmi. Bolo to ešte na Zemi a teraz už vedela, že nešlo o náhodné stretnutie. Daphne bola konfederačná emigrantka, čo samo o sebe nebolo nič zvláštne, lebo aj na druhú stranu prebehla hromada našich ľudí. Ona však bola špecialistka na miniaturizáciu mozgových implantátov. A práve preto si ju Frank vybral.
Dal sa s ňou do reči hneď prvý večer na recepcii, ktorá mala odľahčiť intelektuálne náročný deň plný prednášok a diskusií. Vedel o nej všetko, ale hlavne to, že jej rodina sa dostala do poriadnej šlamastiky. Keďže šlo o prvotriednu odborníčku, perzekúcie na seba nenechali dlho čakať. Jej otec skončil vo väzení, matka sa vraj z jej úteku zbláznila a spáchala samovraždu. Mladší brat putoval do detského domova, no v skutočnosti to bol vlastne prevýchovný tábor.
Otca nakoniec pochovali na väzenskom cintoríne, ale správam o jeho prirodzenom skone verila asi ako zjaveniu Svätej Trojice. A Frank jej ponúkol možnosť, ako zachrániť aspoň milovaného bračeka.
***
„Keď som už mala hlavu natrepanú elektronikou všetkého druhu,“ precedila cez zuby, „ten bastard mi zamával na rozlúčku a už som ho nevidela. Vraj došli peniaze! Podarilo sa mi však zistiť, o aký projekt vlastne išlo. Tá vaša zasraná agentúra si iba potrebovala vyskúšať, koľko toho ľudský mozog znesie. Sviniari!“
„Prečo to niekto nezastavil, preboha?“ povedal som zdesene. Naraz mi tá žena opäť pripadala ako nevinná obeť. „Predsa ste tie operácie neprevádzali doma? Na klinikách si to musel niekto všimnúť.“
„Nie som idiot, aby som vliezla na kliniku. Implantáty, len pre informáciu vlastnej výroby, mi strkali do hlavy na takých miestach, kde by sa niektorí ľudia báli i vymočiť. A teraz ich mám plnú hlavu,“ poklepala si po nej prstom. „Lepšie mi to myslí, dokážem veci, o ktorých sa aj tým najgeniálnejším vedcom môže iba snívať, nepozorovane sa dostanem, kam chcem...“
„Tak kde je skrytý háčik?“
„Umieram,“ vydýchla. „Ľudský mozog nie stavaný na takú záťaž.“
„A to je dôvod, aby si vraždila nevinných ľudí?“
Zarehotala sa. „Nevinných? Frank mal k nevine poriadne ďaleko, nemyslíš?“
Prikývol som, v tomto som jej musel dať za pravdu. „A čo Isabelle Ambroseová? Tá s tým predsa nemala nič spoločné.“
„Ten plán mi napadol až neskôr. Keď ste na Frankovu smrť vôbec nereagovali, musela som na obe strany zatlačiť, trochu vás rozhýbať. Mali ste sa vykynožiť navzájom, aby sa už nikdy neobjavil ďalší Frank Ott a Daphne Verrierová.“
„To je trochu naivná predstava,“ podotkol som.
„Ani nie. Počkaj až neohrozeným a zásadovým vládcom pritlačím nôž na krk. Uvidíš, aké veci sa začnú diať a čo všetko nemožné sa zrazu stane možným.“
„Nechápem, ako by sa ti to mohlo podariť. Zastavia ťa, skôr než sa priblížiš čo i len na pár kilometrov k niekomu dôležitému. Prídeš o život úplne zbytočne.“
„Pomocou tohto,“ ukázala za seba. „Dáva kolónii život, no môže jej ho pokojne i vziať. A nielen kolónii, výbuch tejto veľkej termonukleárnej nálože sfúkne Zem ako dieťa omrvinky zo stola.“
„Chceš ich vydierať?“
„Mala som to v zálohe ako poslednú možnosť, no váš skostnatený spôsob fungovania ma k tomu prinútil. Miesto toho, aby ste sa vybili v uliciach,“ nadýchla sa a ukázala na mňa prstom, „ideš po mojej stope ako lovecký pes. Ak tokamak naozaj vyletí do vzduchu, bude to vlastne tvoja vina.“
„Nehovor,“ pousmial som sa.
„Nemusíš sa ale báť, neostane nikto, kto by ti to mohol vyčítať,“ rozchechtala sa a vyskočila na nohy. Keď už som vedel o jej vylepšeniach, videl som v tom pohybe čosi priam nereálne rýchle.
Postavila sa k miestu, kde bol umiestnený energetický vysielač. Asi aby mala čo najlepšie spojenie. Do tváre som jej nevidel, no pravdepodobne upadla do nejakého podivného tranzu, lebo sa celá triasla. Oceľová stena sa na malom priestore rozvlnila.
„Hotovo,“ otočila sa späť ku mne. „Dala som im štyridsaťosem hodín na splnenie mojich požiadaviek. Škoda len, že teraz nevidím tie ich prekvapené ksichty,“ usmiala sa škodoradostne, no ten úškrn jej zamrzol na tvári. „Čo sa to...“
„To je prekvapenie, ktoré ti kolega,“ ukázal som kývnutím hlavy na vedľa ležiaceho Didiera, „zanechal pri tom úpornom digitálnom boji. Nazval ho trójsky kôň, podľa akéhosi archaického vírusu. Tvári sa nenápadne, ako keby do programu patril, no škodí, kde môže. Presne ten druh, ktorý zabíja prílišné sebavedomie.“
„Ty bastard!“ vykríkla a už by sa na mňa vrhla, ale náhle si uvedomila, že vlnenie postihlo väčšiu plochu steny a otočila sa.
To rozhodlo. Okraje zvlneného priestoru sa zdvihli, akoby niekto hodil balvan do záhradného jazierka. Ten príboj so sebou nakoniec strhol i Daphne Verrierovú a stena ju pohltila. Vlnenie prestalo až v momente, keď jej telo prepadlo do útrob prístroja simulujúceho vnútornú činnosť hviezd. Častice, urýchlené až na hranicu rýchlosti svetla, korpus bez života rozstrieľali ako precízny akčný hrdina.
***
Postupne sa všetko vrátilo do normálu. Na vraždy sa zabudlo a incident s tokamakom sa ututlal na oboch stranách. Jack McMahoon sa vystrábil zo zranení a úspešne zvládol otázku bezpečnosti pri návšteve prezidenta. Didier Uri opäť zarezával na svojom oddelení.
A ja?
„Nazdar, Jorge,“ pozdravil som vypaseného mexikánca a sadol som si naproti nemu.
Tento raz som bar vybral ja, ale v hygiene a kvalite pijatiky sa od tých Ramirezových príliš neodlišoval. Evidentne bol s výberom spokojný, pretože sa usmieval a hodil do seba na ex pohárik whisky. Zdalo sa mi, že za tých pár týždňov k tej mastnej guli, ktorú nazýval telom, pridal ďalších dvadsať kíl. Keď predávate na všetky strany, neviete, čo je núdza.
„Zdravím ťa, kapitán,“ zdôraznil hodnosť. „Počul som, že ťa poctili významnou funkciou.“
Narážal na to, že som bol menovaný za nového šéfa na svojom oddelení. Možno si mysleli, že mi pohodlnou stoličkou zatvoria ústa, aby som príliš nekvákal o nedávnych udalostiach, lenže to nevedeli, že som niečo také ani nemal v pláne. Byrokratická mašinéria však zafungovala a ja som si užíval výhody nového zaradenia. A jedna z nich práve prinášala môj koňak.
„To je on?“ opýtal sa barman, keď predo mňa položil pohárik.
Ramirezovi na čele vyrazili kvapôčky potu. Ruka s prázdnym pohárikom sa mu roztriasla
„Č-čo sa t-to deje?“ koktal.
„Čo asi, Jorge?“ oprel som sa lakťami o stôl a usmial sa naňho. „Musel si predsa tušiť, že ti raz niekto klepne po tých hrabivých prstoch.“
„A-ale ja. Zaplatím!“ preskočil mu hlas.
„Tvoje peniaze mi k šťastiu nechýbajú, kamarát,“ pokrútil som súcitne hlavou, pozrel na barmana a hneď na to šľahol pohľadom na už takmer bývalého policajta. V sekunde som začul chrupnutie polámaného väzu.
„Svoj trest si si týmto odpracoval, Nestor,“ usmial som sa. „Ale ak ti môžem poradiť, zmizni na Zem čo najskôr, nedokážem vyšetrovanie brzdiť večne.“
„Už mám palubný lístok,“ usmial sa mladík, ktorého snom bola kariéra najlepšieho nájomného vraha v sústave. Nezačal dobre, po prvom kšefte ho odsúdili na doživotie, no každý by mal dostať šancu na nový začiatok.

Norbert Novosád

Norbert Novosád
Fanúšik kvalitného fantastického braku, autor poviedok a románu Piesočný gambit.

Diskusia

8HitBoy
Po technickej stránke dobre napísané, dej je zaujímavý a odsýpa rýchlo a čitateľa drží v napätí. Za mňa definícia dobre zvládnutej poviedky. Osobne mi nie je úplne blízky námet, ale z toho si nič nerob, to je extrémne subjektívne. Asi len preto nedávam viac bodov, keďže sa musím zopakovať, po technickej stránke je to veľmi, veľmi dobre napísané. Z fake hodnotenia, ktoré ti trošku zráža priemer (dal som 7) si nerob nič, aj takí ľudia asi musia byť :)
17.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.