Čas obeda

PNP
Podpor scifi.sk 2% dane
Dnes bol hrozný deň. Nedarilo sa mu ako snáď nikdy. Najskôr si vyskratoval počítač, potom kávou oblial verejnú kopírku, spálil si kravatu cigaretou, a nakoniec, keď sa vytresovaný posadil k predčasnému obedu a rozmýšľal, čo teraz bude robiť, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Za nimi stála sekretárka riaditeľa, v čiernom kostýmčeku a s pohrebným výrazom na tvári.
„Volá vás pán riaditeľ do kancelárie,“ prehovorila strojene. Zdalo sa, že sa jej chvejú kútiky úst. „Hneď.“
Roman vstal. Odstrčená myš s buchotom spadla na zem.
Ukázalo sa, že už nebude mať čo robiť, ani keď mu vymenia počítač. Vlastne už asi nikdy nebude nič robiť.
Ukázalo sa, že skrat jeho počítača vyvolal skrat v systéme dopravného podniku a spôsobil najväčšiu dopravnú nehodu v dejinách mesta. Ešte doteraz sa im nepodarilo spočítať všetky autá.
Mlčky sledoval, ako sa riaditeľ rozčuľuje a rozmýšľal, kedy ho skolí infarkt. A či aj za to bude zodpovedný on. Na konci jeho výlevu mlčky podpísal výpoveď a odišiel. Nemal sa ako ospravedlniť. Nečakal, že dostane výplatu za tento mesiac. Vlastne skôr čakal predvolanie na súd.
Mlčky kráčal po parkovisku, hlavu sklonenú nad krabicou vecí, ktoré si stihol zbaliť z kancelárie. Nepozeral vpravo-vľavo, nechcel sa s nikým stretnúť. Rozmýšľal, kde po ceste by sa najlepšie dalo zrútiť do priepasti.
Auto odmietlo naštartovať, ako inak, ale nakoniec sa mu ho podarilo uprosiť. Sľúbil mu, že z útesu skočí sám a jeho nechá pri krajnici na viditeľnom mieste, aby ho nikto nenabúral.
Vyšiel z parkoviska na hlavnú a mieril von z mesta. Cesty boli prázdne. Nečakane prázdne. Mal šťastie, že ich firma nesídlila v strede mesta, tam to bolo asi najhoršie a pravdepodobne zastavili všetku dopravu, než sa vyrieši tá... nehoda. Aj keď možno lepšie slovo by bolo katastrofa.
Keď odbočil z hlavnej na prázdnu vedľajšiu, zapol svetlá. Až mimo verejného osvetlenia si uvedomil, aká je tma. Pozrel na hodinky – bolo pol dvanástej. Pozrel na oblohu – bolo zatiahnuté. Slnko zakrývali masívne oblaky, temne sa prevaľujúce nízko nad krajinou. V diaľke kde-tu prebleskli fialové blesky. Hromy nepočul.
„Samozrejme,“ zašomral si, po dnešnom dni aj tú búrku bral osobne.
Zapol stierače, ale tie len nasucho zaškrípali po suchom skle. Ešte nepršalo.
Zhrbený nad volantom pomaly pridával plyn. Nikde v dohľadne nebol zráz, ale tamten strom vyzeral dosť byteľne. Alebo žeby ten odstavený kamión? Alebo...
Zrazu sa zablyslo tesne za ním. Uvedomil si, že nepočul hrom.
Vlastne nejakú dobu nepočul nič, ani stierače, ani hukot motora, ani vlastný dych.
Ani škrípanie brźd, keď zastavil uprostred cesty.
Snažil sa vymyslieť nejaký logický dôvod svojej náhlej hluchoty, ale už na to nemal silu. Otvoril dvere a vystúpil do absolútneho bezvetria a ticha.
Oblaky nad hlavou sa prevaľovali ako v hurikáne.
Po prvý raz sa dnes obzrel za seba.
Mesto bolo takmer temné. Pomedzi tiene budov len kde-tu žiarili osamotené svetlá ako majáky na útesoch. Nebyť mliečnej žiary, ktorá sa predierala cez mračná, nevidel by z neho nič.
Bodaj by nevidel.
Nad mestom sa vznášali ľudia. Tisíce ľudí. Ovisnuté hlavy a končatiny im ťahalo k zemi, ale telá sa vznášali vo vzduchu, akoby ich za zhrbené chrbty vyťahovali dohora rybárske lanká.
Ticho sa mu tlačilo na uši a podlamovalo mu nohy. Musel za zachytiť auta, zem mu utekala spod trasujúcich sa nôh.
A tiel a bleskov stále pribúdalo.
Sledoval ich, ako sa približujú k valiacim sa mračnám. Bez dychu očakával, čo sa stane, keď sa ich dotknú...
Ukázalo sa, že ten skrat počítača nakoniec asi nebola jeho chyba.
Mraky sa roztrhli a nad nimi sa objavili obrovské bruchá vesmírnych lodí.
Vystreľovali z nich fialové blesky, ktoré sa vnárali do mesta a lovili ľudí. Niektoré zasiahli svetelné body a tie v spŕške iskier zhasínali.
Nohy sa mu triasli čoraz viac, až roztriasol aj auto vedľa seba.
Sluch sa mu vrátil v rovnakom momente, ako pred ním dopadla na zem obrovská noha. Ozýval sa nad ním odporný škrekot, zarývajúci sa mu do kostí a vnútorností, až kým sa mu okolo hrude neomotali dlhé prsty a nezdvihli ho do výšky.
"Och, ano, je čas obeda," pomyslel si, keď sa pred ním rozďavili ústa plná ostrých zubov.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

HB
Och, OK, toto bolo vynikajúce. Čítalo sa to veľmi príjemne, poviedka má dobrý balans medzi humorom a (bezmála) desivosťou. Čo sa mi páčilo najviac bol ale ten úvod. Je neskutočne dobre napísaný a ihneď ma veľmi namotal. Skvelé!
26.09.2020

B.T. Niromwell
Jej, to bolo fajn:) Páčilo sa mi, aké pomerne zrejmé vysvetlenie to všetko malo, a pritom človek do poslednej minúty nevedel, čo sa deje. A tiež super posledná veta.
26.09.2020

xius
Kombinacia bezneho, suchy humor ("po dnešnom dni aj tú búrku bral osobne" - chacha :D) a magicko-realny zaver, jaaj, parada. V tomto kole moj top! Ukoncujuca veta je za 11. :)
26.09.2020

Magda Medvecká
Ono to malo byť celé také viac humorné, na konci som plánovala nejakého Smrťáka, ktorý ho zoberie ako pomocníka, lebo spôsobil veľkú nehodu, ale nakoniec mi to v strede tak nejak... stemnelo. Vlastne ani ja som skoro do poslednej minúty nevedela, čo sa deje :D Ale nakoniec som rada, že to tak dopadlo, lebo aj z toho obrázka išla taká temná atmosféra a tá sa mi neskutočne páčila, aj keď som ju úplne nevystihla, ako by sa patrilo. Som rada, že sa páčilo. Bola to prvá poviedka po dlhej dobe, tak je príjemné zistiť, že ešte viem písať :)
26.09.2020

Milan "Miňo" Tichý
Super. Výborná atmosféra aj vnútorné pochody hlavného hrdinu. Desivé až stiesňujúce, okorenené vhodne umiestneným humorom a s dobrým záverom.
26.09.2020

kAnYs
Mnam mnam. Vyborne, priam mi zimomriavky behali po chrbte ako som to cital. Skvele napisana depresia a zufalost okorenena napinavou atmosferou.
26.09.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.