Sám - apokalyptický denník (Deň 1.)
Príbeh Tea Hurdlesa, mladíka, ktorý sa z prírody vracia k civilizácií aby zistil, že tá prestala existovať.
Čo sa stalo?
Toto je jeho denník.
Deň 1.
Je tu tak krásne. Už som cítil, že po tomto náročnom období potrebujem vypnúť. Škola, skúšky, domáce povinnosti, práce okolo farmy – toto všetko ma už nesmierne unavovalo. Zo všetkých strán sa na mňa valil každodenný stres a ja som pomaly strácal sily odolávať mu. Našťastie sa teraz všetok zhon skončil – aspoň na nejaký čas. Konečne mám čas venovať sa sebe a svojim záľubám. A príroda je pre mňa skvelé miesto na útek pred všetkým. Dáva mi pocit úžasnej slobody. Je to pre mňa niečo ako očistec či možno terapia. Terapia, ktorú podstupujem sám. Znamená to však, že bláznom, ktorý ju potrebuje, som iba ja? Ľudia už dávno nežijú v takom spojení s prírodou, ako tomu bývalo pred desaťročiami. Trestuhodne ignorujú všetky jej krásy, jej čistotu a najmä jej dôležitosť pre ľudské pokolenie. Ja som bol už od malička vychovávaný v súlade so všetkým živým a som za to naozaj vďačný. Som rád, že sa dokážem nabiť čerstvým vzduchom, krásou kvetín či majestátnosťou zvierat. Všetko prírodné mi dodáva životnú energiu – najmä obrovské priestory, v ktorých sa nachádza v tom jedinom momente iba jeden človek. A tým som ja, Teo Hurdles. Práve preto som sa rozhodol stráviť pár dní osamote v lone prírody.
Od našej farmy je tento zrub vzdialený pár hodín cesty bicyklom. Nebicyklujem často, no stále som to nezabudol. Cestu som zvládol na jednotku. Šliapal som ako o život, ako keby unikám pred celým svetom. Čerstvý a voňavý vietor mi šľahal do tváre a cítil som sa ako na nejakých cyklistických pretekoch. Prechádzal som starými prašnými cestičkami, trávnatými lúkami a listnatými lesmi. Zo sedadla som pozoroval tiché okolie, ktoré pôsobilo v slnečnom svetle priam upokojujúco. Cestu som si užil, bola naozaj skvelá. Keď som sem prišiel, nebol som ani trochu unavený.
Som tu už piaty deň a dnes ma čaká moja posledná noc. Hovorí sa, že keď sa človek dostane na pár dní z objatia technológií a obrazoviek, zreštartuje svoj biorytmus. Ja som už po druhom dni pocítil, ako všetok stres zo mňa opadol. Okolie si užívam plnými dúškami, a aj keď som celé dni na nohách, takto dobre som sa necítil dlhé mesiace. Ba čo viac – dnes som v zrube našiel tento zápisník a moje roky odkladané rozhodnutie zaviesť si denník som teraz pretavil na skutočnosť. Žltkastý papier v prekrásnom koženom obale si jednoducho žiada písmená, slová, vety. A prečo nie? Možno práve teraz je čas a o niekoľko rokov sa vďaka tomuto denníku vrátim v čase, v spomienkach a oživím ich.
Rodičia ma pochopili a dovolili mi na chvíľu uniknúť z chaosu veľkého sveta. Zo žartu ma chceli presvedčiť, aby som zobral so sebou aj svoju sestru. S radosťou som im ju nechal doma. Tieto lesy sú však opradené mnohými legendami a farmári pred nimi majú rešpekt. Preto som si musel vypočuť asi hodinovú prednášku o bezpečnosti a ostražitosti, ktorá bola obohatená o všelijaké príbehy, ktoré sa vraj stali, kto koho videl, kto kedy zablúdil a tak ďalej. Podobné príbehy som však počúval odmalička, a to najmä od mojich starých rodičov. Vtedy som sa bál, po čase som si však na ne zvykol a sám som nimi strašil menšie deti. A musím povedať, že nič nezvyčajné som nespozoroval, nezatúlal som sa a ani sa mi nič nestalo.
Dni som trávil pešími túrami, oddychom, rozjímaním a samozrejme – čítaním. Vždy mám so sebou nejakú knižku, teraz sú to Zlaté jablká Slnka od Raya Bradburyho. Je to moja obľúbená knižka. Možno aj preto, že je v nej dávno opísaný svet, v ktorom žijeme dnes. Zaujala ma poviedka o človeku, ktorý ničil okolo seba všetky rušivé technologické zariadenia. Chcel sa od nich odpútať a zažiť to krásne ticho. Ten pocit, keď nikde nepočuť vyzváňanie telefónov, hudbu z rádia či zvuky zapnutej mikrovlnnej rúry. Presne taký pocit teraz prežívam.
Všade naokolo sú iba vysoké stromy, zelené, kvetmi posiate lúky, skalnaté kopce, horské pramene, ktoré pomaly prechádzajú do potokov a riek, a keď sa mi pošťastí, niekedy zazriem aj zajaca, orla či jeleňa. Akurát dnes, keď som bol na túre, som začul šuchot lístia. Zastavil som a chvíľu som sa nehýbal – iba som načúval. Šuchot sa ozval znovu. Inštinktívne som sa prikrčil a cítil som, ako sa mi v tele zvyšuje hladina adrenalínu. Nestihla však vo mne vyvolať strach, pretože sa zrazu objavil zdroj tohto zvuku. Na okraji lesa, asi päť metrov odo mňa stál statný jeleň. Vyzeral nebezpečne, najmä vďaka svojmu nádhernému parožiu. Chvíľu sa mi ukazoval v celej svojej kráse, keď sa zrazu rozbehol a už ho nebolo. Ja som ešte pár sekúnd ostal vo svojej pozícii, tešil sa z krásneho stretnutia a potom som sa opäť vrátil k chôdzi.
Nechápem, ako dokázal človek za všetky tie stáročia oslabiť a zraniť podobné tvory, akým bol tento jeleň. Som smutný z toho, že posledné generácie zabúdali na dôležitosť krásy, čistoty. Namiesto toho si určili za cieľ bezdušne pitvať tento obrovský organizmus nazývaný Zem. Bojím sa toho, že to bude už iba horšie. Kde sa zastavíme? Nie sme pre planétu takí dôležití, ako si namýšľame. Niekedy mám pocit, že sme si túto planétu ani nezaslúžili. Po túre som sa vrátil k zrubu a najedol sa.
Tu, na úvodných stránkach môjho denníku, ti, neznámy staviteľ, ďakujem za to, že si postavil tento zrub. Nemohol si, milý staviteľ, vybrať lepšie a krajšie miesto. Ako keby si poznal všetky miesta na svete a rozhodol si sa ho postaviť práve tu. Zanechal si po sebe niečo, čo teraz s hlbokou úctou oceňujem.
Obloha pomaly tmavla a ja som vyšiel na strechu. Toto prekrásne ticho ma napĺňa. Pozorujem hviezdy a Mesiac. Ani si nepamätám, kedy naposledy sa mi naskytol takýto pohľad. Keby viem kresliť lepšie ako štvorročné dieťa, určite by som túto krásu zachytil na plátno. Mám však denník a s trochou fantázie budú tieto slová maľovať za mňa.
Čerstvý vánok ma obklopuje ako voda obmýva riečny kameň a ja viem, že sa zajtra už musím vrátiť. Aj keď žijeme na farme, je tu väčší pokoj. Doobeda si ešte užijem prírodu a potom ma čaká dlhá cesta domov. Aj keď cítim, že doma som práve tu. Bude mi smutno za týmto miestom, no vždy sa sem môžem opäť vrátiť. Musím sa poriadne vyspať, a tak som na dnes dopísal.
Druhý diel:
Tretí diel:
Štvrtý diel:
Tomáš Hegli
Sám - apokalyptický denník je príbeh Tea Hurdlesa, mladíka, ktorý sa z prírody vracia k civilizácií aby zistil, že tá prestala existovať. Čo sa stalo? Toto je jeho denník.
Diskusia
B.T. Niromwell
Vidno, že vieš písať, to áno. Len občas sa ti opakujú slová, alebo miešaš časy v jednej vete: „Šliapal som ako o život, ako keby unikám pred celým svetom.“
Niektoré vety sú veľmi menné a ukecané: „Nestihla však vo mne vyvolať strach, pretože sa zrazu objavil zdroj tohto zvuku.“
Hrdina strašne veľa rozpráva, ale nič nepovie. Nevieme nič o ňom, okrem toho, že je študent, ale je dospelý? O jeho rodine vieme len, že existuje. Spomína sestru, že ju nechcel vziať, to bola skvelá šanca porozprávať o rodine, ale nevyužil si ju. Netušíme, ako vlastne vyzerá prostredie, kde je, ako trávi deň. Opisy prírodu sú maximálne všeobecné: „Všade naokolo sú iba vysoké stromy, zelené, kvetmi posiate lúky, skalnaté kopce, horské pramene, ktoré pomaly prechádzajú do potokov a riek, a keď sa mi pošťastí, niekedy zazriem aj zajaca, orla či jeleňa.“ Toto platí doslova na každý kút Slovenska. Chcelo by to hlavnú postavu a prostredie čitateľovi trochu predstaviť, takto len veľa čítame a nič sa nedozvieme. O zrube nevieme nič, iba to, že je prekrásny. A to je zvláštny paradox, lebo hrdina práve vyjadruje túžbu čitateľovi svoje prostredie opísať, ale vôbec to nerobí: „Ani si nepamätám, kedy naposledy sa mi naskytol takýto pohľad. Keby viem kresliť lepšie ako štvorročné dieťa, určite by som túto krásu zachytil na plátno. Mám však denník a s trochou fantázie budú tieto slová maľovať za mňa.“ Ale celkovo ide o veľmi krátky úsek, aby sa dal viac zhodnotiť, teším sa na pokračovanie.
19.09.2020
Vidno, že vieš písať, to áno. Len občas sa ti opakujú slová, alebo miešaš časy v jednej vete: „Šliapal som ako o život, ako keby unikám pred celým svetom.“
Niektoré vety sú veľmi menné a ukecané: „Nestihla však vo mne vyvolať strach, pretože sa zrazu objavil zdroj tohto zvuku.“
Hrdina strašne veľa rozpráva, ale nič nepovie. Nevieme nič o ňom, okrem toho, že je študent, ale je dospelý? O jeho rodine vieme len, že existuje. Spomína sestru, že ju nechcel vziať, to bola skvelá šanca porozprávať o rodine, ale nevyužil si ju. Netušíme, ako vlastne vyzerá prostredie, kde je, ako trávi deň. Opisy prírodu sú maximálne všeobecné: „Všade naokolo sú iba vysoké stromy, zelené, kvetmi posiate lúky, skalnaté kopce, horské pramene, ktoré pomaly prechádzajú do potokov a riek, a keď sa mi pošťastí, niekedy zazriem aj zajaca, orla či jeleňa.“ Toto platí doslova na každý kút Slovenska. Chcelo by to hlavnú postavu a prostredie čitateľovi trochu predstaviť, takto len veľa čítame a nič sa nedozvieme. O zrube nevieme nič, iba to, že je prekrásny. A to je zvláštny paradox, lebo hrdina práve vyjadruje túžbu čitateľovi svoje prostredie opísať, ale vôbec to nerobí: „Ani si nepamätám, kedy naposledy sa mi naskytol takýto pohľad. Keby viem kresliť lepšie ako štvorročné dieťa, určite by som túto krásu zachytil na plátno. Mám však denník a s trochou fantázie budú tieto slová maľovať za mňa.“ Ale celkovo ide o veľmi krátky úsek, aby sa dal viac zhodnotiť, teším sa na pokračovanie.
19.09.2020
8HitBoy
Ahoj! Som rád, že si sa rozhodol podeliť sa o tvoj príbeh s nami na scifi.sk.
Hodnotí sa mi to ale ťažko, keďže sa skutočne jedná len o prvý diel, v ktorom sme sa nedozvedeli prakticky nič (v čom súhlasím s kamoškou vyššie). Pozitívne hodnotím to, že píšeš veľmi prijemne a osobne som zvedavý, kam sa príbeh ďalej posunie. Som zvedavý, verím, že nás čaká zaujímavá zápletka.
19.09.2020
Ahoj! Som rád, že si sa rozhodol podeliť sa o tvoj príbeh s nami na scifi.sk.
Hodnotí sa mi to ale ťažko, keďže sa skutočne jedná len o prvý diel, v ktorom sme sa nedozvedeli prakticky nič (v čom súhlasím s kamoškou vyššie). Pozitívne hodnotím to, že píšeš veľmi prijemne a osobne som zvedavý, kam sa príbeh ďalej posunie. Som zvedavý, verím, že nás čaká zaujímavá zápletka.
19.09.2020
Tomáš Hegli
Ahojte, ďakujem krásne za reakcie :)
Som si vedomý, že bude veľa veci, ktoré mi skúsenejší budú môcť vytknúť. Na moju obhajobu musím povedať, že tento príbeh je moje hobby, podľa mňa je celkom zaujímavý a rád som s hrdinom žil v jeho svete. Veľa ľuďom sa samotný príbeh páči, aj keď, pravda, nie je napísaný profesionálne a toho som si vedomý.
Celá knižka je písaná formou denníka a chcel som vlastne aj to, aby ten denník nevyzeral príliš profi - jednoducho myslím, že väčšina ľudí, ktorí sa rozhodnú písať si denník, by ho písala takto. Teova chyba je to, že si ho začal písať v dobe, kedy sa jeho svet úplne zmenil.
Čoskoro pridám druhú časť a budem sa opäť tešiť na vaše názory :)
21.09.2020
Ahojte, ďakujem krásne za reakcie :)
Som si vedomý, že bude veľa veci, ktoré mi skúsenejší budú môcť vytknúť. Na moju obhajobu musím povedať, že tento príbeh je moje hobby, podľa mňa je celkom zaujímavý a rád som s hrdinom žil v jeho svete. Veľa ľuďom sa samotný príbeh páči, aj keď, pravda, nie je napísaný profesionálne a toho som si vedomý.
Celá knižka je písaná formou denníka a chcel som vlastne aj to, aby ten denník nevyzeral príliš profi - jednoducho myslím, že väčšina ľudí, ktorí sa rozhodnú písať si denník, by ho písala takto. Teova chyba je to, že si ho začal písať v dobe, kedy sa jeho svet úplne zmenil.
Čoskoro pridám druhú časť a budem sa opäť tešiť na vaše názory :)
21.09.2020