„Tak čoho by som sa mal báť?“

Kostro začal vyratúvať:

„Nuž, tak za prvé – pôjdu po tebe kostráči ako ja.“

„S tým počítam. Mám palicu. Rozmetám ich na všetky strany, že sa viac nepozbierajú. Vybavené.“

„Nezabudni, najskôr mier na hlavu. Bez hlavy budú bezhlaví.“

„Jasné! Nie som blbý Thor. A čo ďalej?“

„Potom prídu oživenci, Necrove šľapky. Zabudni na všetky filmy o zombíkoch a podobných potvorách, na týchto rozbitá hlava neplatí. Akurát by si sa zdržiaval, obkľúčili by ťa a ušliapali. Nič iné nevedia, iba šľapať. Sú trochu pomalí, ale nijak zvlášť. Musíš byť jednoducho šikovnejší . Odkopneš z cesty, uhneš sa, obehneš. Ak by si si náhodou všimol, že majú na sebe niečo, čo je u každého rovnaké, nejaký gombíček, mašličku, kostičku, tak si odhalil, čo Necro používa, aby ich udržal pri živote. To potom strhni a zahoď, alebo rovno rozbi.“

„Nevieš povedať, čo to je?“

„Prepáč, nás kostnatých postrieka nejakým roztokom, ten sa zhodiť nedá. Zachovalejšieho ma neovládal. Handrárom by tekutina neprešla až na kosti.“

„Dobre. Tak povedzme, že som sa dostal cez kostry i cez handrárov. Čo ďalej?“

„V mape si videl hlavnú sieň. Musíš dobehnúť až tam. Necro veľmi v strehu nebude, lebo je to arogantný bastard, ktorý si myslí, že naňho nikto nemá. S ním sa nebav, tas meč a sekaj hlava-nehlava. Čím na viac kusov ho rozoberieš, tým skôr bude pokoj. Iné už urobiť netreba.“

Nadýchol som sa a vydýchol. Prečo mám akurát ja byť za hrdinu? Lebo John McClane, blbec jeden, povedal, že niekto to urobiť musí? Už som chcel vybehnúť, keď ma Kostro zastavil: „Hej, ešte malíčkovú pre šťastie.“

Nastavil som svoj malíček a Kostro sa oň zľahka zachytil vlastným, len takou silou, aby si neodtrhol posledný článok.

„A teraz už švihaj, beží nám čas.“

Otvoril mi dvere a ja som vybehol.

S kostráčikmi som bol hotový raz-dva. Nemal som v ruke bejsbolovú pálku, to majú len v amerických filmoch. Oháňal som sa úplne obyčajnou bakuľou, ktorá bola stopercentne účinná. Pripadal som si ako vo vrecku s pukancami, prásk, prásk, a okolo to lieta na bielo.

Handrári upchali celú chodbu. Asi by som tam dodýchal, ale všimol som si tenučké farebné náramky z čudného materiálu, ktoré mali na zápästí ľavej ruky. Prosto som ich sprosto okradol, veď čo iného by ste čakali od vreckára? Padali mi k nohám ako muchy.

Hlavnú sieň som našiel bez problémov. Bola okrúhla. Uprostred horel oheň v čomsi ako kovový sud. Necro si pri ňom ohrieval studené ručičky. Pekne som si to k nemu šinul v tieni, okolo steny. Meč iba trošku zazunel, keď som ho vyťahoval, ale on bol, zdá sa, nielen slepý, ale aj hluchý. Vyzeral strašne staro, až mi bolo ľúto posekať ho. Ale čo som mal robiť? Keď som tu už bol za hrdinu.

Samozrejme, najskôr som mieril na hlavu.

Nad tou kôpkou kockatého mäsa som stál sotva chvíľku, keď z dverí nazrela Kostrova lebková hlava.

„Hej, Stanino, žiješ?“

„Jasné, že žijem. Čo si si myslel?“

„Ukáž ruku!“

„Ale! Pozrime sa! Odrazu si múdry?!“

„Som. Cestou sem som ich nazbieral so šesťdesiat. Nie som sprostý.“

Usmial som sa a počkal som, kým došiel až ku kôpke, nad ktorou som stál. Kopol do nej svojím kostnatým chodidlom, ale iba tak skúšobne. Obrátil sa ku mne a trošku váhavo zahlásil: „Jeden dole. A ideme ďalej.“

Zhrozil som sa

„Čo si povedal?“

„Nemalo zmysel hovoriť ti niečo pred akciou. Nevedel som, či to dáš. Ale dal si. Tak si zaslúžiš celú pravdu.“

„Celú...“

„Necro nie je jediný, pristálo nás tu na vašej Zemi asi dvesto. Bol som proti invázii, tak som skončil bezmäsa, ale nie bez rozumu. Našiel som teba a teraz, keď si už vyškolený, postupne ich dostaneme všetkých. Ale každý bude trošku iný. Bude to chcieť trošku šťastia a trošku šikovnosti. Tak ideš do toho?“

Čo som mal teda robiť?

„Ale vždy dostanem malíčkovú. Pre šťastie.“

„Jasné brácho.“ Kostro natiahol ruku, aby sme sa mohli dotknúť. Napodiv, bola takmer rovnaká ako ľudská.