Prerod

Dvaja priatelia musia nájsť riešenie neriešiteľnej situácie kdesi v Nevadskej púšti.
Podporte scifi.sk
Slnko neprestávalo pražiť a nám dvom sa pomaly ale isto míňala voda. Hoci som bol vždy tým menej trpezlivým ja, už aj Diego bol veľmi blízko úplného zrútenia. Nikto z nás to nechcel povedať nahlas, ale bolo nám jasné, že ak čoskoro nenájdeme zdroj pitnej vody, umrieme. Vôkol nás však nebolo nič, len prach a akési podivné skrútené kríčky. Kaktusy, ktoré sme zvykli narezať a zachytávať pomaly vytekajúcu vodu, sme už nevideli dobrých pár dní. Nevadská púšť bola veľmi nehostinným a krutým miestom. Teda, zrejme ako ku komu. Tých zopár supov, ktoré nás pozorovali už nejaký ten deň to zrejme vnímalo úplne inak.
"Počúvaj," oslovil ma Diego a pozrel sa mi priamo do očí. "Mám plán, ale nebude sa ti páčiť."
S hlasným dychčaním som si pomasíroval svoje nevládne nohy, na ktorých som začínal mať nepekné podliatiny a kývol som naňho.
"Počúvam," stiahol som si klobúk hlbšie do čela.
"Nehovorí sa mi to ľahko, ale je už asi jasné, že obaja neprežijeme," povedal Diego. Prepadol ma strach aj hnev súčasne. Bolo mi jasné, že nás dvoch zdržujem, ale nikdy by mi nenapadlo, žeby bol môj najlepší priateľ z detstva schopný ma nechať napospas osudu v rozpálenej púšti, aby si sám mohol zachrániť krk.
Jeho plán ale mal svojim spôsobom hlavu a pätu. Pochádzal som z bohatej rodiny. Môj otec viedol do boja v občianskej vojne celý pluk južanských vojakov. Potom čo sme severanov rozdrvili, prezident Lincoln bol popravený za vojnové zločiny a do Bieleho domu zasadol prezident Jefferson Davis, bolo môjmu otcovi udelených množstvo hodností a titulov a okrem iného dostal do správy 10 000 hektárov plantáží, na ktorých pracovali stovky černochov, indiánov a otrokov zo strany severanov. Moja rodina zázračne zbohatla a ja som sa narodil do prepychu. Bol som mimoriadne inteligentné a podľa rečí slúžiek, ktoré sa o mňa starali, aj veľmi pekné dieťa. Ťahalo ma to odmalička ku koňom a akýmsi postupným vývojom som sa dostal na všemožné preteky, ktoré som s ľahkosťou vyhrával. Stal sa zo mňa Joseph "Blesk" Jones, zázračný džokej, ktorý nevedel nájsť premožiteľa. Moje úspechy a aj moje okolie vo mne neustále posilňovali názory, aký som výnimočný a že som čosi viac ako zvyšok, až som sa stal, aj keď som si to uvedomil až prineskoro, neznesiteľným a arogantným kreténom. Bolo zrejme karmou, keď som sa počas jedných pretekov, 29. februára 1884, tesne pred cieľovou čiarou začal vysmievať svojmu najväčšiemu konkurentovi na druhom mieste. Otočil som sa naňho a začal naňho robiť grimasy a ukazovať mu obscénne gestá. Môj kôň v plnej rýchlosti zakopol a ja som preletel okolo pätnásť metrov. Ochrnul som na nohy. Dobre mi tak. Aspoň mi to bude do konca života pripomínať, aký odporný človek som bol a aký už nikdy nechcem byť.
Bolo mi preto jasné, že ako invalid, ktorý nevie uloviť potravu, Diega, mladého muža mexického pôvodu, ktorého poznám od detstva, len zdržujem. Diego k nám prišiel bývať potom, čo celá jeho rodina zomrela vo vojne proti Mexiku. Prezident Valentine nakázal pozhadzovať na strategické miesta vodíkové bomby a pripojil Mexiko k Spojeným štátom. Hoci naša krajina mohla zato, že Diego mal navždy zničené detstvo, nikdy mi to nedával pocítiť a stali sme sa skutočnými priateľmi. Stál po mojom boku, aj keď som bol arogantný idiot a pravidelne si to odnášal aj on. Veď vlastne mu to dlžím. Diego si zaslúži žiť. Nech si vezme posledné zvyšky jedla, sadne na koňa a nájde civilizáciu.
Na úteku sme boli už viac ako mesiac. Vlastne to mohlo byť viac alebo pokojne aj menej. Stratil som pojem o čase. Po tej vzbure otrokov, počas ktorej popravili mojich rodičov a podpálili náš prepychový štyridsaťizbový dom, som vyviazol len tak tak. Diego riskoval svoj vlastný život a potajomky mi pomohol utiecť. Osedlali sme dvoch koňov, narýchlo zabalili nejaké jedlo, ktoré vydrží dlhú cestu a v potme utiekli z tej anarchie. Predpokladám, že doteraz po nás niekto môže ísť, krvilačný dav, ktorý chce aj hlavu toho odporného decka, ktoré sa im smialo keď boli bičovaní zato, že nezbierali bavlnu dosť rýchlo. Diego však napriek tomu všetkému stál po mojom boku. Môj jediný skutočný priateľ.
"Chápem to, Diego," povedal som napokon. "Zdržujem nás a som vlastne jediným dôvodom, prečo po nás stále idú všetci tí blázni, ktorí sa nás snažia zabiť." Sklonil som hlavu. "Nechaj ma tu, vezmi si jedlo a utekaj. Ja viem že sa tam dostaneš. Ty máš ešte stále šancu," povedal som mu.
Diego pokrútil hlavou a otvoril dlaň. Uvidel som akési prapodivné bobule. "Prestaň s tými hlúposťami, Joey," povedal.
"Čo... čo to je?" ukázal som na drobné plody na jeho dlani.
Diego sa usmial. "Poistka," povedal takmer nečujne a striaslo ho.
"Nehovor mi že... Diego... nie, preboha," pomaličky mi dochádzalo, čo sa stalo.
Diego sa usmial: "Je to v poriadku, Joe, naozaj."
Vyhŕkli mi slzy.
"Prečo?" vyhabkal som.
"Joey, ty si dobrý človek a máš pred sebou toho ešte veľa," povedal. "Áno, bol si strašný hlupák, ale to všetko je za tebou. Si iný a dokážeš to svetu."
"Diego, neumieraj," povedal som. Neustále som krútil hlavou.
"Joe, ja som v skutočnosti umrel vtedy, keď som videl uhorieť svoju matku zaživa počas vojny."
Nevedel som nájsť vhodné slová. Diegovi už modrali pery.
"Ďakujem za tých pár rokov skvelého priateľstva, Joey. Zober všetko jedlo a vyber sa rovno smerom na východ," ukázal smerom kdesi na kopce v diaľke. "Jedla máš tak na dva dni pre jedného človeka a podľa mojich výpočtov by si sa mal dostať do troch dní k maličkej osade s jedlom a pitnou vodou."
Neprestával som vzlykať.
"Sľúb mi, že prežiješ a začneš nový život. Tak ako sme si to plánovali. Sľúb," šepkal.
Prikývol som a Diego zavrel oči a spočinul v mojom náručí.
A tak cválam smerom na východ, tam kdesi do New Yorku, mesta slobody, vzdelanosti a vzducholodí. Ak pošetrím jedlo, dostanem sa k tej osade, ktorú spomínal Diego, kde si budem môcť znovu naplniť batohy a fľašky na vodu. Hoci v duchu som to už nejaký čas vzdával, teraz som to už jednoducho musel dokázať. Musel som prekonať túto púšť a ujsť rozzúreným otrokom. Musel som nájsť cestu do New Yorku. Sľub môjmu mŕtvemu priateľovi bol pre mňa posvätný.

8HitBoy

8HitBoy
私の最大の趣味はアジアのポップカルチャーとチェスです。

Diskusia

B.T. Niromwell
Aký nečakaný steampunk! Možno by bolo dobré vložiť tam ešte viac týchto prvkov. Inak som rozmýšľala, ako sa chromý dostal až tak ďaleko, až potom mi došlo, že na koni, ale aj tak, muselo to byť dosť zložité. Páčilo sa mi, ako hlanvý hrdina vyrozprával svoj príbeh, príbeh v príbehu nevie dobre podať každý.
29.02.2020
YaYa
Alternatívnu históriu sme v PNP snáď ešte nemali. Veľké plus za to :)
29.02.2020
Magda Medvecká
Mne tam trochu chýbal nejaký ten fantastický prvok, až pri vodíkových bombách som začala rozmýšľať, či to nie je nejaká alternatívna história a teda sa ukázalo, že ano :D Ale ako príbeh to bolo dobré, aj cesta púšťou sa mi zdala celkom uveriteľná. Len by som chcela viac vedieť o tom, ako mohol jazdiť na koni, ak bol ochrnutý? Pri tom by sa inak dal dosť rozvinúť ten steampunkový nádych podľa mňa :)
29.02.2020
8HitBoy
Ahojte všetci, ďakujem za pekné reakcie, každá ma teší a povzbudzuje v ďalšom písaní. Na margo tej alt reality - dúfal som že to bude jasné už od momentu keď napíšem, že Juh vyhral občiansku vojnu (v realite prehrali a otrokárstvo bolo zrušené)! :D A áno, z New Yorku som sa rohodol urobiť taký tradičný steampunkový raj, aj keď ktovie, či to nebolo len zbožné prianie hrdinov a či ich vysnívaný cieľ nie je napokon ešte horší, ako miesto odkiaľ utekali :)
Zároveň sa priznám, že námet dvoch mužov, putujúcich Amerikou, pričom jeden je ochrnutý, je z mangy Steel Ball Run od Hirohika Arakiho, čítal som o tom viacero rozhovorov, pre ochrnutého človeka je možné jazdiť na koni, miesto príkazov, ktoré sa odovzdávajú koňovi ostrohami, je možné koňa naučiť na (jemnejšie a humánnejšie) pokyny rukami.
29.02.2020
Magda Medvecká
Priznám sa, že to je asi moja chyba, že som si to neuvedomila skôr, nie som moc zbehnutá v čítaní alternatívnej histórie, a z tej reálnej si pamätám len tie udalosti, ktoré sa mi zdali zaujímavé :D Ale nakoľko môžem posúdiť, tak to asi bolo dobre spravené, lebo tam bolo tak celkom prirodzene vložených veľa detailov, ktoré o tom svete niečo prezrádzali :)
29.02.2020
Monika Kandriková
Bolo to pekné, a bolo to zaujímavé, a aj iné. Ja by som možno preškrtala rozvláčnejší popis jokejovej kariéry i také tie patetické vety (umrel som, keď mama... a pod.) a pridala kúštik čohosi živšieho a aktívneho. Ale to je vec vkusu. :D
01.03.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.