Sľubuješ?

PNP
Fantastická poviedka 3.
kolo
29. február. Magický deň. Stráca sa a znova vynára v nekonečnej hre na schovávačku. Vraj je to najlepší čas na uzatváranie dohôd s démonmi. Hoci sa zdá, že sa ich čas netýka, mágia spájaná s časom ovplyvňuje aj ich. A preto, že sa tento deň stráca z kalendára, strácajú sa aj zmluvy počas neho uzatvorené.
Marta na to myslela celú cestu lesom. Mala na sebe svoje najlepšie čierne zamatové šaty, mohutný strieborný náhrdelník, čierny priehľadný závoj a tmavé čierne tiene. Vyzerala by úžasne, ako pravá čarodejnica, keby sa jej na dlhé šaty cestou nenachytalo lístie a vetvičky, mejkap jej nestekal dolu tvárou rozmočený usedavým plačom a netriasla by sa zimou, pretože nemala vhodnú bundu a nechcela si kaziť imidž.
Bolo skoro ráno, z domu vyrazila ešte pred východom slnka. Aj 29. február trval len 24 hodín. Ak by démon nestihol dohodu splniť do polnoci, zmluva by sa nestratila a ona by musela zaplatiť.
Kráčala dlho, ale isto. Bola si to miesto pozrieť už niekoľkokrát, keďže si chcela byť istá, že tam trafí aj potme. Keď zastala na krížnych cestách, slnko sa akurát vyhuplo spoza kopcov a osvietilo vrcholky stromov.
Dych sa jej zrážal pred tvárou. Kŕčovito zvierala v rukách kožený mešec a akosi sa jej nedarilo urobiť ten posledný potrebný krok. Ale potom si spomenula. Ten parchant!
Rázne si utrela tvár do rukáva šiat a postavila sa do stredu križovatky. Ich dedina síce nebola v príliš magickom kraji, ale nejaké legendy o čarodejníckych sabatoch sa našli aj tu. A toto malo byť miesto, kde sa čarodejnice stretávali, aby tancovali s diablom a robili čiernu mágiu a všakovaké iné nekalé veci.
Necítila nijaké špeciálne vibrácie, o ktorých niektorí tvrdili, že sa vyskytujú na podobných prekliatych miestach, ale minimálne tu bol veľmi starý strom s pokrútenými vetvami a odhalenými koreňmi. Vedela si predstaviť, že na ňom mohli obesiť pár trestancov.
Kľakla si na zem pred ním a z vrecúška začala vyťahovať veci potrebné na rituál – čierne sviečky a zapaľovač, vzácne kamene, čiernu soľ, pohár s hrdzavými klincami, kus surového mäso a to najdôležitejšie – fotku a prameň vlasov svojho bývalého.
Odlomila si vetvičku zo starého stromu a nakreslila ním veľký pentagram. Do rohov postavila sviečky, k nim vzácne kamene a doprostred položila fotku, na ňu pohár s klincami, do ktorého zúrivo narvala vlasy a za ňu kus mäsa v bledomodrej umelohmotnej miske. Nakoniec to všetko obkrúžila tenkou čiarou z čiernej soli. Poodstúpila a zhodnotila, že to vyzerá dosť dobre, skoro ako tie obrázky na pintereste, čo si prezerala posledných pár dní.
Počkala, až slnečné lúče zasvietia na pentagram a začala prednášať zaklínadlo, ktoré mala napísané na papieriku. Občas sa zadrhla, lebo v ranom svetle sa jej ťažko lúštili rukou naškrabané písmená, ale aj tak sa snažila hovoriť sebavedomým, pevným hlasom a občas pridala aj nejaké to magické gesto.
Keď vykríkla posledné slovo, s napätím sa pozrela na pentagram. V lese okolo nej bolo ticho, až na občasné zapípanie vtáka alebo šuchot menšieho zvieratka v kríkoch.
Nič sa nedialo.
Zrazu si pripadala ako debil.
Sklamane si vydýchla a nervózne sa sama nad sebou zasmiala. Ako mohla byť taká naivná a myslieť si, že...
Vtom jej okolo nôh začala prúdiť hmla, ktorá sa koncentrovala nad stredom pentagramu, kde sa miesila a premiestňovala a tmavla, až nakoniec vyformovala veľkú čiernu postavu. „Kto sa opovažuje vyvolať ma v túto nekresťanskú hodinu?“ Zreval strašlivý démon a rozhodil rukami, až okolo seba rozvial plášť z hmly a desivými očami sa pozrel smerom k prastarému stromu.
Potom sa pozrel o 20 centimetrov nižšie, lebo očakával niekoho vyššieho.
„Och,“ povedal prekvapene, keď pred sebou zbadal mladú dievčinu v pohrebnom oblečení a rozmazanom mejkape. „Niekto zomrel?“ spýtal sa žoviálne a kľakol si na jedno koleno, aby boli na rovnakej úrovni.
Dievčaťu chvíľu trvalo, než sa spamätalo, ale potom iba trochu roztraseným hlasom prehovorila: „Nie, ale čoskoro niekto zomrie!“ Teatrálne ukázala na stred pentagramu.
Démon sa pozrel pomedzi svoje nohy na zem. Zbadal pohár, fotku, kus mäsa...
„Aha,“ povedal nezaujato, „A čo ti spravil?“
„Ten parchant, ten debil, on... on...“ zdalo sa, že dievča znova prepukne do plaču, ale podarilo sa jej ovládnuť. „Podviedol ma a rozišiel sa so mnou!“ vykríkla spravodlivo rozhorčená a zahrozila päsťou vo vzduchu.
„Aha,“ zopakoval strašlivý démon a vzdychol si. „A po mne chceš, aby som na ňom vykonal strašnú pomstu a za to si ochotná zaplatiť svojou dušou.“
„Áno,“ povedala odhodlane a ruky si založila na hrudi, až náhrdelník zacinkal.
Démon si znova vzdychol, vystúpil z pentagramu, hoci na pintereste tvrdili, že čierna soľ ho bezpečne udrží vo vnútri, a chlácholivo jej položil ruku na rameno.
„Dievča, dievča,“ prihovoril sa jej jemne, „máš 14 rokov...“
„16,“ prerušila ho nahnevane.
„Si tak mladučká, máš ešte celý život pred sebou. Naozaj chceš zatratiť svoju dušu kvôli jednému debilovi, ktorý zjavne ani nestál za to, aby ho niekto mal rád?“
„Ale ja ho milujem! A on miloval mňa! A na nový rok sme si sľúbili, že spolu ostaneme navždy!“
„Navždy je veľmi dlhá doba,“ démon si poskladal dlhé nohy a sadol si, aby mal tvár zarovno jej. Bavil sa na jej namosúrenej tváričke, ale zároveň ju ľutoval. Koľko mladých krásnych ľudí zapredalo svoje duše zbytočne skoro! Ešte nič poriadne nezažili, nič nespáchali, také plané boli všetky.
„Pozri, si ešte fakt mladá. Trieskajú tebou hormóny, samozrejme, že sa zamiluješ do každého, kto sa na teba pekne pozrie a budeš trpieť, keď sa pozrie na niekoho iného pekného, ale s ním trieskajú hormóny tiež. Neber si to osobne. Ešte je príliš skoro, aby si obetovala svoju dušičku za nešťastnú lásku. Takých ešte bude.“
„Ale ja ho tak nenávidím!“ Vykríkla, ale potom sa jej tvár zase skrivila plačom. „Je mi strašná zima,“ zafňukala a utrela si nos do rukáva.
Démon si vyzliekol dlhý plášť, zabalil ju doňho a potom ju stiahol k sebe, aby ju zahrial svojím pekelným teplom, ale ten tak trochu, aby jej neublížil.
Objímal ju, hladkal po hlave a čakal, kým sa vyplače a vyžaluje si všetky krivdy, ktoré jej ten debil spôsobil.
Ach, ľudia sú tak rozkošní, myslel si, keď počúval, aké banálne problémy jej ťažili srdiečko.
Ale keď plač napokon ustal, pocítil, ako sa jej pocity zrazu zmenili. Akoby za posledných pár minút dospela viac ako za celý vzťah s „tým debilom“.
„Už je lepšie? Už chápeš, že je úplne zbytočné obetovať svoju dušu za niekoho, kto nestál ani len za sekundu tvojej pozornosti?“
Ešte sa trochu triasla, ale s pevne stisnutými perami prikývla. „Už naňho ani len nepomyslím,“ povedala odhodlane. „Vlastne teraz už ani neviem, prečo som ho mala tak rada.“
„To sa stáva. Hormóny a tak. Počkaj, kým ťa prestanú ovplyvňovať, aby si si vedela triezvo uvážiť, na koho zničenie chceš zapredať dušu.“
Trochu nešťastne sa zasmiala, „Dobre.“
„Sľubuješ?“ démon vystrčil dlhý kostnatý malíček.
„Sľubujem,“ aj Marta natiahla ruku a omotala svoj malíček okolo jeho.
„Dobre, tak poďme. Už tu začína byť na mňa príliš veľa svetla.“ Vyhrabali sa na nohy a démon prešiel doprostred pentagramu. „Toto si vezmem,“ zdvihol kus mäsa. Misku hodil naspäť Marte.
„Dávaj si na seba pozor,“ rozkázal jej ešte a rozplynul sa na tmavý dym. Pentagram zbĺkol a strávil všetky dôkazy jej impulzívneho rozhodnutia.
Marta sa zrazu cítil ľahká a šťastná. Nielenže ju už netrápila nešťastná láska, ale ešte k tomu získala super plášť z čiernych havraních pier a nového kamaráta. Ľahkým krokom sa vydala späť do dediny a dokonca si trochu aj pospevovala.

Magda Medvecká

Magda Medvecká

Diskusia

HB
Bože, toto bolo fantastické!!! Veľmi, veľmi chválim!
29.02.2020

B.T. Niromwell
Veľmi sa mi páčia tvoji démoni:) A tiež bolo super predstaviť si plastovú misku v pentagrame. To že z tohto zážitku hlavná hrdinka dozrela mi príde trochu naivné, ale tak môžme byť optimisti.
29.02.2020

YaYa
Podľa mňa veľmi zábavné a obrazotvorné. Musím priznať, čakala som, že sa zaľúbi do toho démona - bol k nej milý a hormóny a tak... Ale aj tak dobre :D
29.02.2020

Magda Medvecká
Som rada, že sa páčia, dosť ma baví ich písať :)
Hmm, možno dospela bolo príliš silné slovo? Skôr som myslela, že si tak nejak uvedomila lepšie niektoré veci, napr. že sa netreba trápiť prvými tínedžerskými láskami spôsobenými hormónmi :D
Yaya, je mi ľúto, že som ťa (už druhýkrát! :O ) sklamala ohľadne zamilovávania sa mojich postáv :D ale už to tak bude, že fakt nemám rada také tie tínedžerské teatrálne vzťahy (napr. ako bývajú v YA literatúre), takže aj toto bola tak trochu paródia na to :)
29.02.2020

Monika Kandriková
Štylistika by sa možno dala ešte trošičku prebrúsiť -- ale kto už na to má čas pri PNP? Nikto. Výborne utrafené a YA, čo ja milujem.
01.03.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.