Pod posteľou
Už konečne dospej a nesprávaj sa ako vystrašené decko.
Keď bola malá, vždy prosila otca, aby jej pred spaním skontroloval, či niečo nemá pod posteľou. Otec to vždy s tichým smiechom urobil, nazrel do tmy pod ňou a oznámil jej, že je všetko v poriadku. Myslel si, že je to len detský rozmar.
Lenže keď z toho ani o niekoľko rokov nevyrástla, začalo to oboch rodičov otravovať a vždy len unavene odfrkli, že samozrejme tam nič nie je, preboha, strašidlá neexistujú a už konečne dospej.
Od tretej triedy si tmu pod posteľou kontrolovala sama. Nikdy tam nič nevidela a postupne s tým prestala aj ona. Lebo čo keby tam naozaj niečo bolo? Čo by urobila? Verili by jej rodičia? Pravdepodobne nie.
Preto chodila spávať vždy s rozporuplnými pocitmi – tešila sa na spánok, zároveň mala strach z neznámeho priestoru pod sebou. Nikdy to však nebol strach vo svojej rýdzej podobe, skôr len nejaké tušenie, že tu niekto je, ale nechce jej ublížiť, ani sa nechať vidieť.
Zvykla si.
Po čase dospela, presťahovala sa do vlastného bytu, posteľ ostala u rodičov. Ale pocit podposteľového spoločníka sa presťahoval s ňou.
***
Vysoká škola, brigáda a iné povinnosti ju nakoniec naučili ignorovať priestor pod posteľou, už sa ho ani nesnažila kontrolovať.
Po zhasnutí síce vždy utekala rovno pod paplón, ale už sa nezaoberala príčinou svojho jednania. Príležitostní priatelia a milenci sa jej občas vysmievali, keď žiadala, aby vždy zhasínali oni, zatiaľ čo ona bola bezpečne zalezená v posteli, ale ani z toho si veľa starostí nerobila.
Dnes sa vrátila obzvlášť unavená, od rána bola v škole a práca sa pretiahla o ďalšiu hodinu. Mala ísť ešte na drink s kamarátkami, no odvolala to, aj tak by to nestihla. Unavene hodila tašku na zem k stolíku, zjedla jedlo zo včerajška a nakoniec si venovala dlhú horúcu sprchu. Napriek tomu, že ešte nebolo ani osem hodín, zvládla ledva jeden diel seriálu a rozhodla sa ísť spať.
Lenže dnes mala zlý pocit nielen zo dňa, ale aj z noci. Ešte než zhasla, nahla sa z postele dole hlavou, aby skontrolovala priestor pod ňou a pri tom si nadávala, prečo si nekúpila posteľ s úložným priestorom. Tmu preťal lúč z malej baterky, ale okrem pár pavučín a stratených ponožiek neodhalil nič. Zhasla a tvárila sa, že už prestala hľadať, potom náhle zažala. Nič.
Za ňou sa oval šuchot.
Prudko sa posadila a obzrela sa, nič tam nebolo. Nepríjemný zvuk pravdepodobne spôsobil paplón, ktorý stiahla za sebou. To ale jej rozbúchané srdce neupokojilo.
Nakoniec únava premohla aj adrenalínový príval a Alica sa uložila do postele. Zaspala takmer ihneď, baterku stále zvierajúc v ruke.
Keď ju neskôr v noci zobudil podozrivý zvuk, buchot a škrabot, v jednej chvíli bezmála víťazoslávne zasvietila pod posteľ a skríkla „ja som to vedela!“ a zároveň jej srdce vyskočilo do krku a pokúšalo sa o infarkt.
Strach jej nedovolil pohnúť sa a to bolo šťastie. Pretože v izbe nestrašil bubák, ale dvaja zlodeji!
Zhovárali sa polohlasom, ale v tichej izbe ich aj tak bolo počuť: „Potichu, ty magor, lebo ju zobudíme!“
„Veď sa snažím, neondi sa hneď. A čo tu vlastne robí? Mala byť preč. A my by sme sa mali vrátiť inokedy.“
„Ty sa neondi! Keď už sme tu, musíme to urobiť, už sme jej vylomili dvere. Bež pozrieť hentie poličky, ja idem poodpájať telku.“
Zlodej s brblaním odišiel prezerať police, ale nebolo na nich nič zaujímavé. Dostal sa však do blízkosti Alice predstierajúcej spánok. Cítila, ako si ju prezerá a tŕpla od strachu, čo urobí, keď zistí, že je hore.
Namáhavé fučanie z druhej strany miestnosti sa však zmenilo na nasraté fučanie: „Čo tam robíš, ty kokot! Keď tam nič nemá, poď mi pomôcť s tým televízorom, než mi sekne v krížoch.“
Zlodej zaváha a to sa mu stane osudným.
Niečo ho chytí za nohu a stiahne pod posteľ. Ozve sa praskanie kostí, tlmený výkrik, chrúmanie.
Druhý zlodej s rachotom položí televízor späť a dobehne k nej. To už sa ani Alica netvári, že spí. Vzpriami sa na kývajúcej sa posteli a zdesene si pritláča k telu paplón. Pozerá na zem, na zlodeja, na zem.
Zlodej zdesene pozerá na ňu, na posteľ, na ňu.
Temným hlasom sa jej spýta: „Slečna, máte psa? Veľkého?“
Slečna pokrúti hlavou.
Zlodej začne cúvať, ale už je neskoro, je príliš blízko k temnému priestoru pod posteľou.
Jeho obyvateľ znova bleskovo vystrčí ruku alebo labu alebo chápadlo, Alica si už presne nepamätá, ako si ho predstavovala. V prítmí a rýchlosti to nie je vidieť. Končatina podrazí zlodejovi nohy, ten sa snaží odplaziť, ale aj tak ho schytí a stiahne do tmy. Alica vykríkne, keď sa posteľ nadvihne.
Ozve sa praskanie kostí, tlmený výkrik, chrúmanie.
Ticho.
Potom počuť len jej dych.
„Kto je tam?“ spýta sa trasúcim sa hlasom.
„Hmmm...“ ozve sa spod postele hlboký povzdych, na parketách zaškrabocú pazúry. „Ja, Boris.“
„A kto si?“
„Som bubák.“
„Boris? Divné meno pre bubáka.“
„Ty si ma tak pomenovala. Nepamätáš?“
Ticho.
„Takže ty si bubák.“
„Áno“
„Chceš ma zjesť?“
„Nie.“
Zase ticho.
„Myslím, že by si si mala ísť urobiť granko. Si rozrušená,“ navrhne jej. Kúsok nej sa vzbúri, jasne, že je rozrušená, práve ju skoro vykradli a potom bola svedkom toho, ako boli narušitelia zožraní strašidlom spod jej postele, ktoré vraj neexistuje.
Zvyšok nej sa zobral a šiel si do kuchyne urobiť teplé granko. Keď sa vrátila, v miestnosti nastala zamyslená atmosféra.
„Ako vyzeráš?“
„Tak, ako si si ma kedysi predstavovala. Nepamätáš?“
„Nie,“ odpovedala sklamane. Hľadela do tmy a snažila sa predstaviť si ho. Marilo sa jej niečo o pazúroch, kožušine a čiernych očiach.
„Smiem ťa vidieť?“
„Nie.“
„Smiem sa ťa dotknúť?“
Viac zamyslené ticho.
„Smieš.“
Spod postele sa vysunula veľká laba; bola pokrytá kožušinou a vybavená päticou ostrých pazúrov. Spomenula si, že si ho predstavovala ako veľkého medveďa, s rukami dlhými až po zem, so slonovinovými rohami a dlhým chvostom pokrytým podobnými výbežkami.
Kožušina bola jemná a teplá, nie drsná, ako čakala.
„Mala by si ísť spať,“ povedal hlas pod posteľou. Už vôbec nebol desivý.
„Myslím, že som ešte stále rozrušená. Mal by si si ísť ľahnúť ku mne a uisťovať ma, že bude všetko v poriadku.“
„Nie.“
Ale po chvíli sa predsa len ozval ešte raz: „Zhasni...“
Magda Medvecká
Diskusia
B.T. Niromwell
Cmon, to bolo také feelgood, toho sa nedá báť :D Dobrý úvod, priamo k veci, hoci trošku dlhá veta na úvod. A to je vlastne jediný neduh tejto poviedky, občas v nej máš pridlhé vety so zložitými vetnými konštrukciami. Napr: „Kúsok nej sa vzbúri, jasne, že je rozrušená, práve ju skoro vykradli a potom bola svedkom toho, ako boli narušitelia zožraní strašidlom spod jej postele, ktoré vraj neexistuje.“ A pritom netreba škrtať, len to podeliť a zbaviť sa trpného rodu: Kúsok nej sa vzbúri. Jasné, že je rozrušená! Práve ju skoro vykradli a potom narušiteľov zožralo strašidlo spod jej postele, ktoré vraj neexistuje. A to je vlastne jediný neduh. Inak je skvelé, aká je tvoja poviedka kompaktná, žiaden veľkofilm na 4 stranách – a presne takto majú poviedky vyzerať. Píšeš o tom, čo poznáš – presne takto vyzerá večer na dievčenskej izbe :D Bubák je veľký sympoš. Inak, aj posledná veta je super.
23.03.2019
Cmon, to bolo také feelgood, toho sa nedá báť :D Dobrý úvod, priamo k veci, hoci trošku dlhá veta na úvod. A to je vlastne jediný neduh tejto poviedky, občas v nej máš pridlhé vety so zložitými vetnými konštrukciami. Napr: „Kúsok nej sa vzbúri, jasne, že je rozrušená, práve ju skoro vykradli a potom bola svedkom toho, ako boli narušitelia zožraní strašidlom spod jej postele, ktoré vraj neexistuje.“ A pritom netreba škrtať, len to podeliť a zbaviť sa trpného rodu: Kúsok nej sa vzbúri. Jasné, že je rozrušená! Práve ju skoro vykradli a potom narušiteľov zožralo strašidlo spod jej postele, ktoré vraj neexistuje. A to je vlastne jediný neduh. Inak je skvelé, aká je tvoja poviedka kompaktná, žiaden veľkofilm na 4 stranách – a presne takto majú poviedky vyzerať. Píšeš o tom, čo poznáš – presne takto vyzerá večer na dievčenskej izbe :D Bubák je veľký sympoš. Inak, aj posledná veta je super.
23.03.2019
Magda Medvecká
Som rada, že sa páči. :) Čo sa týka dlhý viet, asi je to tak trochu aj autorská slepota? V iných textoch si totiž dlhé vety všímam, lebo väčšinou sa v nich zamotám a musím ich čítať viackrát. Ale napr. táto konkrétna mi pripadá logická a v takom peknom kontraste s tou nasledujúcou, ktorá je relatívne krátka a rázna. Skúsim si na to dávať pozor, ale nesľubujem, že sa to už nevyskytne, lebo občas sa mi páči, ako text plynie aj v dlhých vetách :)
27.03.2019
Som rada, že sa páči. :) Čo sa týka dlhý viet, asi je to tak trochu aj autorská slepota? V iných textoch si totiž dlhé vety všímam, lebo väčšinou sa v nich zamotám a musím ich čítať viackrát. Ale napr. táto konkrétna mi pripadá logická a v takom peknom kontraste s tou nasledujúcou, ktorá je relatívne krátka a rázna. Skúsim si na to dávať pozor, ale nesľubujem, že sa to už nevyskytne, lebo občas sa mi páči, ako text plynie aj v dlhých vetách :)
27.03.2019