John, časť IV.

Toto je štvrtý diel o živote Johna Waterbiho...

„Prípad 3142-33. John Waterbi verzus Únia Marsovských Nezávislých Miest.“

Vo veľkej miestnosti obkladanej červeným železitým kameňom sa niesol hlas dozorcu ako výstrel zo zbrane. Dvere do súdnej siene sa otvorili a John s putami na rukách vošiel dnu. Jeho kroky boli vedené eskortujúcim strážnikom, ktorý ho držal za rameno. Okolité stropy boli vysoké najmenej dvanásť metrov, aspoň pokiaľ si John trúfol odhadnúť a boli podopierané stĺpmi z matného kovu. Celý tento ohromný priestor bol osvetlený bielym svetlom vychádzajúcim z jedného bodu, zaveseným v strede stropu.

Sudca sedel vo svojom červenom talári za stolom z čierneho, nepriehľadného skla. Pred ním stála lavica a dve stoličky z polykarbonátu, určené pre obžalovaného a jeho obhájca. Sudca si zatiaľ na displeji implementovanom v tenkej fólii pred sebou nechal zobraziť Johnovu zložku. Stručný popis prípadu spolu s priloženým zoznamom dôkazov otočili kútiky sudcovských úst do znechutenej grimasy. Jeho husté obočie sa mračilo a nozdry široko rozostúpili. Johnovi bolo hneď jasné, že nemá práve šťastne našliapnuté. Nechcel sa ale vzdať tak ľahko. Keď ho strážnik doviedol až ku stolu obžalovaných, položil si pred seba svoju zložku s poznámkami a kartičkami s obhajobou. Keď si utriedil myšlienky v hlave, vyčkával na sudcu, ktorý si stále predčítal jeho spis. Zrazu si všimol ešte jednu zložku. Bola neoznačená a tenká, položená na rohu stola. Skoro ako by bola prázdna. Na jej okraji bolo tenkým markerom napísané: „kamerové záznamy – John Waterbi - 3142, 31. jún 2112“

John si vzal zložku do rúk a vybral z nej tenkú fóliu s integrovaným displejom. Rovnakú ako teraz držal sudca Gant. Stlačil na nej symbol play a tá začala prehrávať záznamy z tej nešťastnej noci. Záznam trval iba dvadsať sekúnd, ale bolo tam všetko. Všetko, čo mohlo Johnovi iba uškodiť. Bol tam zostrih toho, ako John útočí na muža pokojne sediaceho v rohu miestnosti, ako ho ohrozuje so zbraňou, ktorú zrazu odniekiaľ vytiahol a nakoniec ako ňou máva pri bare, za ktorým sa krčí vydesený barman.

„To je v prdeli, totálne v prdeli!“ Iba táto jedna myšlienka víri opakovane v Johnovej hlave. „Veď to kurva nemôžu, toto mi zničí môj skurvený život!“

Záznam sa ukončil. Ruky klesli odovzdane na stôl a displej nechali skĺznuť po prstoch dolu. Zo zložky vypadlo ešte niečo. Takmer nepovšimnuteľne. John pozeral na malú čiernu vizitku. Veľmi dobre ju poznal, už raz totiž takú dostal.

„Prešiel som si Váš spis mladý muž a nepáči sa mi. Vy sa mi nepáčite! Žial naša benevolentná justícia si vyžaduje, aby ste mali tak ako každý právo na obhajobu. Počúvam Vás pán Waterbi, teraz máte prvú aj poslednú príležitosť sa obhájiť.“

Sudcov jasný pohľad vravel, že ho vonkoncom nezaujíma, čím a ako sa bude obžalovaný hájiť.

„Já...“ začal John neiste, stále v šoku z toho čo práve videl. „Všetko je to podvod! Je to celé zohrané a vykonštruované! Stalo sa to úplne inak a za iných okolností ako tvrdí spis! To dievča môže potvrdiť, že...“

„Bravo, pán Waterbi,“ zahriakol sudca Johnove neisté bľabotanie. „Úplne nepriestrelná obhajoba. Takú môžem iba ťažko prehliadať. Ale nebuďte z toho nešťastný, počúvam aj “lepšie“. Asi ste sa nemali tak rýchlo zbavovať svojho obhajcu.“ Sudca sa narovnal a namieril kladivkom smerom k trestnej lavici. „Osobne sa mi z Vás dvíha žalúdok. Myslím, že ste morom pre spoločnosť a čo ma najviac mrzí, že maximálny trest nemôže byť pre žumpu ako vy vyšší.“

Posledné slová sa sudcovi niesli z úst s takým odporom, že nebolo pochýb o tom, že každé slovo myslí smrteľne vážne. Tvar mal brunátnu a hánky na ruke mu zbeleli pri tom, ako zvieral kladivko.

„Odsudzujem Vás preto na štyri roky v zariadení tretej nápravnovýchovnej skupine bez možnosti skoršieho prepustenia!“ Kladivko dopadlo so silným buchnutím na podložku. „Boh Vás ochraňuj, ak sa tu ešte niekedy stretneme a nech je milostivý k vašej duši. Ja totiž nebudem.“ Sudca Gant sa s veľkým zadosťučinením oprel do operadla svojho kresla a užíval si pohľad na tvár Johna, ktorému ešte poriadne nedošlo, čo sa stalo. Strážnik pristúpil k Johnovi a silným stiskom na ramene ho zodvihol na nohy. Vyvádzal ho von, kde ho odovzdá eskorte väzenskej stráže. Podľa zákona musí odsúdený bezodkladne nastúpiť svoj výkon trestu.

Vtom mu všetko došlo. Všetko zapadlo na svoje miesto. John vedel presne, čo sa práve stalo. Cítil zlosť. Najmučivejšiu zlosť. Zlosť samého na seba. Ako len mohol byť taký hlúpy a nechať na seba toto všetko narafičiť. Zdvihol oči od podlahy a rozhliadal sa po sieni. Bola skoro prázdna, ale vyčkávajúci pohľad plukovníka Dudova by zachytil aj v preplnenej miestnosti napratanej do prasknutia. Ruku, v ktorej stále držal tmavú kartičku len s telefónnym číslom, zovrel v päsť. Pozrel sa uprene Dudovoi do očí a za ten krátky okamih prebehol medzi nimi jasný signál. John slabo kývol bradou na súhlas a plukovník mu rovnako pokynul naspäť.

*

Bočnou chodbou bez prístupu verejnosti odviedla ozbrojená stráž odsúdeného k služobnému východu. Putá na rukách boli po vynesení rozsudku a vyvedení zo súdnej siene magneticky prepojené s putami na nohách. Pole medzi nimi bolo regulované v závislosti od sily, ktorú nositeľ kládol do krokov. To mu umožňovalo robiť iba krátke kroky.

Vonku pristavené auto nieslo na bielom pancierovom plášti označenie väzenskej polície. Nepriestrelné, tmavé sklá a posuvné dvere s kódovým zámkom dávali tušiť, že výlet týmto vozidlom, nebude smerovať do zábavného parku. Johna posadil jeden strážnik dnu na miesto pre odsúdených. Aj keď tu bolo až desať miest pre väzňov, John si mohol užívať komfort jediného návštevníka. Svorka pripevnená na putá na nohách bezpečne zapadla do svojho protikusu uchyteného v podlahe. Na jej konci sa rozsvietil zelený indikátor. Ten zároveň vysielal signál do informačného systému ostrahy. Keby sa väzeň pokúšal nejak manipulovať s poistkou v podlahe, stráž by bola ihneď informovaná.

Pulzný rotor elektrickej pohonnej jednotky s tichým bzučaním naskočil a vozidlo sa v zápätí pohlo vpred.

Cesta ubiehala veľmi plynulo. Toto vozidlo malo právo privilegovaného presunu, a tak si vedelo vyznačiť prednosť na každej križovatke. V prípade potreby, boli tak ostatné vozidlá automaticky zastavené na hranici križovatky, či dokonca odsunuté do vedľajšieho pruhu, ak tvorili prekážku pre ich plynulú jazdu. Stráž bola profesionálna a celú cestu s Johnom neprehodili ani slovo. Za to bol John vďačný. Ak by ho do väzenia eskortoval vyrývačný poručík Swarinský, vyfasoval by asi ďalší rok za pokus o napadnutie policajta. Určite by našiel spôsob, ako sa z pút dostať. A to aj keby si mal nohu odhryznúť. Za rozbitý nos poručíka by to stálo.

Keď sa blížili k miestu Johnovho núteného pobytu, displej vozidla zablikal upozornením na prichádzajúcu správu. Po jej prečítaní sa obaja strážnici na seba pozreli, ale nijak ďalej nereagovali. Správu potvrdili a pokračovali v ceste.

V diaľke už bolo možné rozoznať strážne veže rozložené v rohoch šesťuholníkovej pevnosti. Na jej príjazdovej ceste sa víril červený prach. Cesta ešte nebola plne dokončená. Toto zariadenie bolo postavené iba pred nedávnom.

„Snáď na mojej posteli ešte nebol nikto ubodaný ani znásilnený,“ zadúfal John. Tušil totiž, že aj keď pristúpil na Dudov návrh, pár nocí si v cele pobudne. Aspoň do tej doby, než sa všetko právne utrasie a jeho spis zmizne zo systému.

Čím bližšie boli k odbočke z hlavnej cesty, tým zreteľnejšie bolo, že víriaci sa prach na ceste nerozvíril vietor. Bol jasne ohraničený a víril sa spod kolies motorových hliadok. Štyri terénne motorky so zapnutými majákmi postupovali rýchlo vpred. Eskortné vozidlo stráže prešlo miesto odbočenia a plynule za ním sa pripojili policajné motorky tak, že dve sa zaradili za vozidlo a dve pred neho. John teraz vedel, že sa z jeho osoby odsúdenej stala osoba chránená.

„Dudov pracuje rýchlejšie než daňový úrad a to je teda čo povedať,“ pomyslel si John.

Pocit úľavy sa mu rozlieval v ramenách a postupne prechádzal do celého tela. Vedel však, že toto vykúpenie bude draho zaplatené.

Cesta trvala ešte asi ďalšiu pol hodinu, keď začala kolóna spomaľovať až zastavila uprostred cesty. Strážnik, ktorý ho sprvu spútaval, mu teraz prišiel dať putá dole. Zámky na rukách aj na nohách sa s cvaknutím odomkli a padli na zem.

„Sme na mieste,“ povedal stroho strážnik a čakal, kým sa John nepostaví. John vystúpil z pancierovanej dodávky a rozhliadol sa. Zastavili v púšti uprostred ničoho. Na vôkol nebolo nič okrem horského masívu črtajúceho sa v pozadí horizontu.

A transportéru. Lietajúci stroj o veľkosti autobusu sedel na ceste pred jeho eskortou. Krátke rovné krídla niesli na koncoch prúdové motory, ktoré teraz boli otočené smerom k zemi. Ich tiché hvízdanie, bolo takmer úplne prehlušené rozvíreným prachom. Stroj mal spustenú nástupnú plošinu, ktorá po opätovnom uzavretí tvorila chvostovú časť stroja. Na jej konci sa čneli dve smerové krídla spojené do písmena „V“ John tento stroj poznal. Zväčša ho armáda používala na presun malých skupín špeciálnych jednotiek. Vedel sa pohybovať nielen v riedkej atmosfére Marsu, ale aj za jej hranicami, aj keď na to nebol primárne určený. Nástupná plošina bola chránená dvomi vojakmi v čiernych uniformách. Ich jediným označením bola malá nášivka s krídlami obopínajúcimi oko. Tváre mali zakryté tmavým sklom prilieb a v rukách držali automatické útočné pušky vybavené tým najlepším, čo dnes zbrojársky priemysel mohol ponúknuť. Dokreslením obrazu nebezpečnosti týchto chlapov bol pripnutý nôž na pravom kotníku a záložná pištoľ na stehne. Hoci sa použitie chladných zbraní dnes všeobecne považovalo za prežitok, títo chlapi vedeli protivníka efektívne zlikvidovať aj v prípade, že moderná pulzná puška v ich rukách zlyhá. A to častokrát aj bez pomoci noža.

John pozrel na strážnika vedľa neho, ale ten len uprene pozeral pred seba. Aj čestná stráž kedysi stojaceho buckinghamského palácu v dnešnom radiáciou presvieteného Londýna, mala určite väčší zmysel pre humor. Bolo zbytočné sa snažiť z neho čokoľvek vyčítať. Vykročil teda k transportéru. Po manipulačnej plošine k nemu pomaly postupoval plukovník Dudov.

„Veľmi rád Vás vidím, pán Waterbi,“ privítal ho plukovník so širokým, preňho tak netypickým úsmevom.

„Áno. To určite.“

John oplatil plukovníkovi úsmev. Ten jeho bol však silený a sarkastický. Prešiel okolo plukovníka dovnútra lode a zložil sa na prvé voľné sedadlo pre posádku. Dudov krátko pozrel na väzenskú eskortu. Nič nepovedal. Ani oni od neho nič nechceli. Len tam stáli ako vytesaní z kameňa a čakali, kedy neoznačená loď odletí.

Dudov vošiel do lode a sadol si oproti Johnovi. Vojaci šli za ním. Ich miesta boli hneď pri rampe. Tá sa zavrela s tlmeným hydraulickým bzučaním.

„Rozhodli ste sa veľmi dobre pán Waterbi.“

„Nemal som veľmi na výber.“

Loď sa v oblaku prachu zdvihla zo zeme a tryskové motory ju rýchlo začali dvíhať k oblohe. John vyzrel oknom von na väzenskú eskortu, ktorá ho sem doviezla z Mawnu. Všetci ešte stáli v pozore a hľadeli za rýchlo sa zmenšujúcou bodkou na oblohe.

*

III.

Stúpanie nad mladú atmosféru červenej planéty prebiehalo rýchlo a v tichosti. Vnútrajšok lode bol zariadený presne podľa odhadu exteriéru. Jednoducho vecne. Niekoľko sietí pridržiavalo karbónové boxy s nákladom. Vojaci s pridržiavanými zbraňami na hrudiach pôsobili ako sochy. Plukovník vedel, že John nemá náladu na žiadny rozhovor s ním a potrebuje všetky okolnosti ohľadom jeho náhlej životnej zmeny riadne vstrebať. Vytiahol si skleneý displej s nejakými dokumentami a začal si ich prezerať.

John sa cítil podvedený a naštvaný. Neskutočne naštvaný. Masíroval si zápästia otlačené od pút, ktoré mu len pred malou chvíľou dali dolu. Pozeral na podlahu pred sebou a bojoval s pocitom zložiť Dudova dobre mierenou ranou do brady. Nebolo to ale tak jednoduché. Dobre vedel, že v momente, kedy naňho v súdnej sieni pokynul a súhlasil tak s jeho ponukou, stal sa mu služobne podriadeným. A napadnutie dôstojníka by ho poslalo do väzenia, ktorému sa práve len tak tak vyhol. K jeho už pripísaným štyrom rokom by mu určite ešte niečo vymysleli, aby mu jeho nútený pobyt trochu predĺžili. Nehovoriac o tom, že by mu celý pobyt poriadne „osladili“.

Kabínu zalialo jasné svetlo. Ako sa loď vzniesla nad oblaky a vystúpila z atmosféry, jej vnútro zaliali zlatavé lúče Slnka. Posádka okamžite pocítila absenciu gravitácie.

John očarene, akoby pod vplyvom nejakého kúzla alebo najsilnejšej drogy pozrel oknom von. Veľmi dobre si pamätal tento pocit. Pocit, ktorý už tak dlho nezažil, a preto si ho teraz náležite užíval. Tisíce spomienok, ktoré sa teraz vynárali v Johnovej hlave, tvorili zmes sladko-horkých príchutí. Jedno však bolo isté. Opäť raz si silno pripomenul, ako veľmi miluje lietanie a ako veľmi mu celý ten čas chýbalo.

Plukovník sa nenápadne usmial, keď videl, ako sa John zatváril.

„Asi Vám to chýbalo, že pán Waterbi?“

„Viac než si viete predstaviť.“

Pilot nadviazal spojenie s riadením dopravy stanice MOS-1, ktorá bola jedna z dvoch vesmírnych staníc Marsu a bola k planéte najbližšie.

„Kto ešte nesedí, nech tak urobí a pripúta sa. Zahajujeme priblíženie k doku,“ ozval sa z reproduktorov hlas pilota.

Pohľad z kabíny na stanicu MOS-1 privolal Johnovi záchvev nostalgie. Za tých pár rokov sa zmenila len málo. John presne vedel, ktorý je dokovací hangár stíhačov, cez ktorý vlietal a vylietal pri každom cvičení či ostrej misii.

Stanica bola vysoká asi šesťdesiat metrov a mala tvar obráteného a nesúrodého kužeľu. Úroveň od Úrovne sa líšili nielen veľkosťou ale aj tvarom. Kým jedna vyzeral ako šesťhranný disk, tá pod ňou mala tvar valca rotujúceho okolo svojej osy. Každe poschodie slúžilo na niečo iné a tomu sa prispôsoboval aj jeho tvar. Úplne na vrchu bolo riadiace a komunikačné stredisko. Tvrdeným sklom vykladané rozľahlé oddelenie na streche, z ktorej stúpali dlhé antény a rádiové paraboly.

Svetlo nad vyklápacou rampou sa rozsvietilo najskôr na oranžovo a vzápätí na zeleno. Loď bola teraz bezpečne ukotvená so stanicou a tlak v prechodovej komore sa vyrovnal.

„Až po Vás,“ oznámil Dudov a pokynul Johnovi k východu.

„John!“ s neskrývanou radosťou v tvári vykríkol Aiden, keď posádka vystupovala z lode. Čakal ich pri nástupnej rampe a s rozprestretými rukami sa chcel zvítať s Johnom.

„Slizák,“ odvetil John a bez zastavenia prešiel okolo Aidena.

„Ale no tak, nebuď ako decko!“

„Môžem si byť čím chcem.“

„Bolo to pre tvoje dobro,“ smial sa Aiden a volal za odchádzajúcim Johnom.

„Nenávidím ťa.“

Celý komplex stanice MOS-1 bol obsadený personálom a presúvajúcimi sa jednotkami. Všetci vyzerali plne zamestnaní svojimi povinnosťami. Zhluky tiel sa presúvali na všetky strany a ak nekontrolovali zoznamy expedovaného alebo prijímaného tovaru, väčšinou obsluhovali nakladacie roboty, ktoré ľahko presúvali ťažké boxy plné vybavenia. Traja mechanici práve pribehli k lodi, ktorou priletel John. Jeden niesol hrubú hadicu na doplnenie paliva orbitálnych lodí. Ďalší sa svižne pustil do zbežnej kontroly palubných systémov a posledný z mechanikov napojil svoj servisný počítač k riadiacej jednotke lode a spustil rýchlu diagnostiku.

John kráčal smerom k východu z hangáru. Priestory MOS-1 mu neboli cudzie. Ostré biele svetlá a hladké steny z pevných zliatin pôsobili chladne a funkčne. John mal ale aj tak pocit, že je tu viac doma ako vo svojom malom domčeku v Mawne. Pred rokmi počas svojho výcviku tu odslúžil časť svojich tréningov pre privyknutie na beztiažový stav.

Aj keď bol hangár veľký ako tri futbalové ihriská a plne vyťažený na svoje kapacity, dalo sa v ňom ľahko orientovať. Rôznofarebné svetelné pruhy na zemi jasne informovali o tom, ktorá farba kam vedie. Navigovanie by tu teda zvládol aj ten, kto by sa tu ocitol prvý raz. Dokonca aj v prípade, že by ste museli zísť zo svojej farebnej značky, či dokonca ju stratili z dohľadu kvôli nejakej prekážke, stačilo po nej tri krát dupnúť nohou a zjavila sa pred vami holografická šipka rovnakej farby, ktorá vás viedla po vami zvolenej trase.

John prešiel hlavnou bránou hangáru. Vedľa neho kráčal Aiden, ktorý ho rýchlou chôdzou dobehol.

„Nejak rýchlo si sa rozbehol a ani nevieš, kam máš ísť.“ Povedal Aiden a z vrecka uniformy si vybral služobný preukaz.

„Nejak tuším. Strategické plánovanie je stále na deviatom?“

Aiden sa pri najbližších dverách autorizoval svojím preukazom a tie sa s tichým zabzučaním a bliknutím zelenej kontrolky zasunuli do steny a pustili oboch dnu.

„Nemáme počkať na Dudova?“ zaváhal John pred vstupom.

„Nie je potreba. Plukovník sa k nám pridá trochu neskôr. Ja ťa zatiaľ oboznámim s tým, čo ťa najbližšie tri mesiace čaká.“

Na konci širokej chodby, ktorou obaja kráčali bol obslužný výťah. Aj v ňom bolo potrebné, aby sa Aiden opäť identifikoval svojím služobným čipom. Až potom sa výťah pohol smerom hore. Za pár sekúnd vystupovali na deviatom a najvyššom poschodí stanice MOS-1. Stráž pred ďalšími dverami zasalutovala a vpustila ich dnu. Vošli do veľkej miestnosti plnej prepážkami oddelených pracovísk. Tu sa už žiadny mechanik ani obslužný personál nepohyboval. Ľudia tu mali buď biele alebo sivé kombinézy. Len občas bolo možné zahliadnuť niekoho v obleku či dôstojníckej uniforme.

„Takto rušno tu býva skoro stále. Ani sa ma nepýtaj, čo tu všetci tí ľudia robia. Sám presne neviem.“

John pozeral na množstvo ľudí na poschodí a celý výjav mu pripadal ako roj včiel usilovne na niečom pracujúcich. Nezasvätenému by to pripadalo ako chaos, ale tieto včeličky dobre vedia, ktorá na čom pracuje a ktorá s ktorou spolupracuje.

Na pravej strane týchto kancelárskych buniek bolo niekoľko zasadacích miestností. A pri každej z nich bol v stene zabudovaný displej informujúci o aktuálnej alebo plánovanej obsadenosti.

„STA 24/6“ svietilo na jednom z displejov. K týmto dverám zamieril Aiden.

„Táto je nateraz naša. A opäť... čo to znamená, netuším.“

„Ako dlho už pracuješ pre týchto ľudí ?!“ spýtal sa podozrievavo John.

„Nie tak dlho. A vôbec. Nesúď ma. Oni prosto milujú skratky. Niekedy majú skratku pre skratku.“

V miestnosti sa automaticky rozsvietili svetlá a osvetlili oválny stôl v strede miestnosti.

„Ak chceš kávu, je tam v rohu. Nájdeš tam aj nejaké keksy a vodu.“ Aiden si pri týchto slovách dal dole svoju bundu letectva a prehodil si ju cez jednu zo stoličiek. John si vtedy všimol, že ani tá jeho nemá žiadne označenie letky alebo pluku.

„Voda bude stačiť,“ povedal John a šiel smerom k nachystaným fľašiam. „Dáš si aj ty niečo?“

„Mne nič, díky.“ Aiden zapol prezentátor a nad stolom sa rozlialo modravé svetlo holografického projektoru.

„Tak sa dajme do toho, nech už vieš, čo sa na teba chystá. Tu je zoznam tréningov a výcvikov, ktoré musíš absolvovať.“

Projektor zobrazoval pomaly sa posúvajúci text v bodoch. Zoznam plynul od spodu smerom nahor. Aiden s Johnom skákali očami z položky na položku.

„Ako vidíš, je toho dosť. Ale väčšinou z toho si si už raz prešiel, takže bude to pre teba hračka dokopať aj teraz.“ Aiden potľapkal Johna chlácholivo po ramene, ale v duchu bol rád, že všetky tieto aktivity nemusí absolvovať s ním.

„Začneš tým základným. To je rozvoj fyzičky a prežitia v extrémnych podmienkach. Nič príjemné, ale pár behov ti len prospeje.“ Aiden sa zasmial a keď naňho John nechápavo pozrel, len sa chytil oboma rukami za brucho a potriasol si ním. „Nepozeraj tak na mňa. Pri tom tvojom učiteľovaní, si dosť zlenivel a zaguľatil si sa.“

„To je voda ty blbec!“ John si to len tak nenechal. „Navyše...v škole som získal neoceniteľnú duševnú odolnosť. Takú ti tu žiadny výcvik nedá.“

„John, vieš predsa, že už platia pravidlá oslovenia podľa hodností aj pre teba. Nezabúdaj na to...vojak.“

John sa postavil pred Aidena, prirazil päty k sebe a zasalutoval.

„Žiadam o prepáčenie pane! Nesprávne a nerozumne som sa vyjadril pane! Moje telo iba zadržiava vodu, to nie je tuk VY blbec!“ kričal John tak, až sa niekoľko ľudí pred ich zasadačkou zastavilo a vzhliadlo smerom k nim. Aiden priskočil k veľkému oknu, cez ktoré na nich teraz hľadelo niekoľko zvedavých tvárí a jedným dotykom ho zatemnil.

„Dobre, dobre, nemusíš to hrotiť.“ Smial sa Aiden, na toto máme ešte dosť času. „Koniec koncov, pri rozvoji fyzičky ťa to naučia...že som sa ja blbec ozýval.“

„Sám si za to môžeš ty blbeček.“

„Aspoň pred nadriadenými nie, prosím ťa John. Nechce sa mi riešiť ešte aj tvoje kázenské priestupky.“

„Ako povieš, blbeček.“

Chvíľu na seba mlčky pozerali, potom sa John zmierlivo ujal slova.

„Ukáž ešte raz, na čo sa to mám najbližšie tešiť.“

Prechádzali si zoznam Johnových tréningov, školení, taktických výcvikov ako aj lekárskych prehliadok. Bolo toho viac než dosť, až miestami John pochyboval, že bude mať vôbec čas na spánok. Ako prvé boli na zozname lekárske prehliadky. Takže celý prvý týždeň sa okolo neho budú točiť lekári a všemožní odborníci z oblasti ľudského tela, aby potvrdili, že je Johnov fyzický stav vyhovujúci pre zrýchlený výcvik bojového pilota.

Keď si spolu prešli každú z položiek na zozname podrobnejšie, skopíroval Aiden celý zoznam do nového Johnovho komunikátora. Tento pôsobil oveľa jednoduchšie, než jeho osobný, ktorý používal každý deň na hovory, správy a zábavu. Jeho osobný mu bude v najbližšej dobe tak či tak zabavený. John s tým rátal. Prostredie, v ktorom sa od teraz bude pohybovať, podliehalo utajeniu a akákoľvek možnosť narušenia bezpečnosti je neprípustná. Nový náramok na sebe niesol identifikačné číslo, ktoré bude určite totožné s Johnovým. Okrem toho mal na spodnej strane vyrazenú krvnú skupinu nositeľa.

„Toto je tvoje osobné PAD (personal authorisation device). Náramok ti bude aj autorizačným povolením pre vstup do jednotlivých sekcií. Dokonca ťa bude aj pravidelne informovať o zmenách v tvojom rozpise, ak nejaké nastanú, samozrejme. Pre dnešok máš voľno. Ak ti môžem poradiť, využi ho na oddych. Od zajtra 5:00 si ťa berú do rúk lapiduchovia a dnešok si mal dlhý a náročný.“

„Presne to som mal v pláne. Dúfam, že tu máte pohodlnejšie postele než policajti.“

„Postele sú fajn, matrace sú tak akurát tvrdé a kantína varí obstojne. Žiadne proteínové náhražky a sójové blufy ako v armádnej kuchyni na Marse. Cestou na izbu si ešte vyzdvihni úbor, uniformu a ostatné veci, čo budeš potrebovať. Všetko ti vydajú v zásobovacom sklade. Ak sa už nepamätáš, kde to je, komunikátor ťa bude navigovať.“

„Myslím, že to zvládnem. Ďakujem Aiden,“ odpovedal John a myslel to úprimne.

Aiden ostal trochu zaskočený, ale nijak na to nereagoval. Vycítil, že sa jeho staré puto s priateľom pomaly zotavuje a bol za to veľmi vďačný.

„Ja musím teraz bežať po svojich povinnostiach a budem pár dní preč, ale keď sa vrátim, zájdeme na pivo. Pokecáme o tom, ako sa ti to tu pozdáva a možno aj o starých časov. Čo ty na to?“

„To by mohlo byť fajn.“

Spoločne vyšli z miestnosti a ich oči zalialo biele svetlo kancelárskeho osvetlenia.

„Drž sa John. Viem, že to zvládneš. A ver mi. Všetko to bude stáť za to.“ Aiden spiklenecky žmurkol a podal Johnovi ruku.

„Dúfam, že nekecáš a nezničil si mi kariéru učiteľa pre nič za nič,“ pousmial sa John a potriasol Aidenovi rukou.

Aiden rýchlo zmizol v zhluku ľudí pracujúcich na oddelení.

Johnov komunikátor blikal malou modrou ikonou v rohu displeja. Oznamoval tak nositeľovi, že obsahuje ešte nezobrazené úlohy. Prvou na zozname bol výdajný sklad a prebratie výstroja.

„Tu ma bude ešte aj ten blbý náramok buzerovať.“ Povzdychol si John a prstom poklepal po blikajúcom ozname. Prelistoval na zoznam vecí, ktoré si mal prevziať a potvrdil ho priložením ukazováku. Jeho odtlačok prsta potvrdil správu a tá sa zaradila medzi prečítané. Výdajný sklad bol na piatom poschodí a do PAD sa stiahlo niekoľko nových oprávnení na vstup.

Kajuta pre regrútov, bola malá a stroho zariadená a v každom rohu bola jedna posteľ. John mal to šťastie, že mal tú svoju len pre seba. Aspoň zatiaľ tomu bolo tak. Na stoličke vedľa postele mal položenú kôpku vojenského oblečenia a pevných topánok určených do nepohodlia. Pod nimi bol cvičebný úbor a športová obuv. Teraz sa ešte každý kus oblečenia a výbavy leskol a všetko bolo úhľadne zložené a poskladané.

„Mám také tušenie, že kým skončím so svojím nadupaným výcvikom, takto pekne sa už nebudú ligotať.“

John si ľahol na posteľ a zavrel oči. Posledné dni únavy naňho rýchlo doľahli a viečka sa mu s úľavou zavreli. Spal iba päť minút, než sa mu na zápästí rozvibrovalo PAD. John si pretrel oči a uvedomil si, že spal celých osem hodín. Teraz ho zobudila správa na ruke, kde si prečítal, že sa má o dvadsať minút hlásiť na internom oddelení zdravotníckeho krídla. Tu strávi väčšinu dňa a večer ho už čakala iba prednáška z „Komunikácie s nadriadeným“.

„Hmmm, prisahal by som, že to na zozname ešte včera nebolo. Musel mi to extra vybaviť Aiden alebo Dudov. “ Johna to celkom pobavilo a s úsmevom na tvári a pocitom uspokojenia šiel do sprchy.


dakinee

Diskusia

Magda Medvecká
Vedela by som ti vytknúť pár vecí, ale musím povedať, že oproti predchádzajúcim dielom je tu značné zlepšenie a to ma veľmi teší :) Len toto mi nedá - vás s veľkým V sa píše LEN v listoch a mailoch, v literárnych textoch normálne malým.
18.02.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.