Skladačka života - druhá časť
„Popravde, až takú priamočiarosť som nečakal.“ Utrel si rukou ústa. „Takže nôž do krku a hotovo? Len tak? Šmyk, šmyk?“ Oprel sa a pozrel na chlapíka v kresle.
„Nemôžem tomu uveriť.“ Na pohľadnej mužskej tvári žiarili zelené oči.
„Čomu neveríš, láska moja?“ Ženský hlas znel v mužových ušiach ako najkrajšia pieseň.
„Si rovnako krásna, ako keď som ťa spoznal.“ Na tvári mal nemiznúci úsmev.
Chytil ju za ruku a cez stôl sa natiahol po bozk. Obaja ignorovali bontón, ktorý sa v nóbl reštaurácii dal krájať.
Čašníci stojaci ako sochy boli svedkami, ako si Martin namočil kravatu do krevetovej polievky. On si to však nevšímal, pretože mal oči iba pre svoju Adelku. Pre anjela, ktorý priniesol svetlo do jeho života.
„Ty môj táraj.“ Iskierky v jej očiach boli schopné podpáliť honosný podnik.
Martin ju pohladil po zjazvenom líci a znova sa natiahol k jej mäkkým perám. Kravatu si opätovne osviežil v polievke.
Malá lampička na stole vrhala na oboch príjemne, teplé svetlo. V reštaurácii bolo prítmie, aby každý hosť mohol cítiť svoje malé súkromie. Martin s Adelkou sedeli priamo uprostred pri malom stole s bielym obrusom. On v sivom obleku, ktorý mal ušitý na mieru a ona letné, elegantné šaty po kolená. Oranžová farba vystihovala jej veselú povahu.
Každoročne oslavovali svoje výročie svadby v reštaurácii, kde sa zoznámili. Je to jediný deň v roku, keď sem zavítali na prvotriedne jedlo a najdrahšiu fľašu červeného vína.
„Veľa sa toho zmenilo. Za našich mladých čias som bol krajší čašník.“
„Ty si bol ten najkrajší“ Martin si frajersky prehrabol rukou vo vlasoch a pousmial sa. Kučery pod uši pôsobili veselo.
„Takýto frajer si ale nebol, keď sme sa stretli prvýkrát“
„Akože nie? Sebaistý a fešák ako vždy“
„Preto sa ti triasli aj kľúče vo vrecku, keď sme sa rozprávali vzadu v kuchyni“
„Mal som niekoľko dlhých smien po sebe aby som si zarobil na prvé auto. Nevieš si predstaviť, aké je to vyčerpávajúce.“ Oprel sa a krútil hlavou.
„A nevrav mi, že sa ti potom nepáčilo, keď som ťa vyvážal večer z práce.“ Dodal víťazne.
„Ty si sa mi večne núkal.“
„Tak si mala odmietnuť.“
„Nechcela som.“ Elegantne si oprela lakeť o stôl a zaľúbene sa usmiala. „Páčil si sa mi.“
Martin sa chcel znova natiahnuť po bozk no Adelka ho zastavila.
„Chyť si tú kravatu. Už si ju dvakrát namočil do polievky.“
„Čože? Do prdele. Aj nohavice a košeľu mam špinavú.“
„Nevadí, práčka vyperie.“ Upokojovala ho Adelka. Potom dostal svoj bozk a pokračovali v jedle.
Za polievkou priniesli hlavný chod a po ňom dezert. Čokoládový koláč pre Adelku a Martin si objednal ani nevie čo. Hlavne, že je tam karamel.
Sedeli ešte dlho a rozprávali sa o minulosti aj budúcnosti. Popíjali víno. Vzájomne si venovali nekonečné dlhé, pohľady. Martin sa nevedel vynadívať na prekrásnu tvár so zeleno-modrými očami, ktoré sa schovávali za čiernym rámom okuliarov. Tvár lemovali hnedé, rovné vlasy po ramena. Nevadila mu ani jazva na líci, ktorú zanechala autonehoda na Adelkinej tvári, keď bola ešte mala školáčka.
Keď dopili víno, zaplatili za večeru a vybrali sa na prechádzku.
Keď vyšli z reštaurácie, zistili, že už bola takmer tma.
„Ďalší teplý večer.“ S úsmevom chytila Martina za ruku. Zbožňoval, keď vkĺzla Adelkina ruka do jeho a prsty sa im preplietli. Cítil teplo jej dlane a jemný stisk.
Po zopár sto metroch zabočili do úzkej, malo frekventovanej uličky medzi budovami. Z uvoľnenej debaty ich vytrhol neobvyklý pohľad. Telo ležalo na zemi. Bolo vidieť iba obrys a zjavné, že sa nehýbalo.
Neisto sa približovali.
„Haló, ste v poriadku ?“ V Martinovom hlase bolo počuť neistotu. Keď šliapli do mláky okolo tela, zastavili. Bola to krv. Až teraz im došlo, že postava ležiaca na zemi mohla byť ranená či mŕtva. Človek to akosi nečakal.
V zhrození si Martin rýchlo čupol a obrátil nehybné telo. Dosah tam malo len slabé svetlo z pouličnej lampy, ktorá bola neďaleko na hlavnej ulici. Bol to muž s krátkymi vlasmi a na čele mal veľkú ranu.
Skúšal nahmatať pulz no žiadny necítil. Rýchlo siahol do vrecka po telefón a v tom si uvedomil, že mal ruky od krvi. Rozsvietený displej telefónu pokrývali mazľavé šmuhy. Vydesil sa. Takto si ich večer nepredstavoval.
Vyťukal číslo záchranky. Adelka neveriacky stála s rukou priloženou k ústam. Pritisla sa k Martinovi. Schovala tvár na jeho hruď zatiaľ čo on už rozprával s človekom od rýchlej záchrannej služby.
„Nie necítil som žiaden pulz. Neviem či dýcha. Aha. Sekunda.“ V Martinovom hlase bolo počuť čoraz silnejšie rozrušenie. Snažil sa zachovať chladnú hlavu a diktoval všetko čo potrebovali vedieť.
Priložil ruku na hrudník či sa dvíha a potom ucho k ústam nešťastníka.
„Nie nič.“ Ustarostene si vydýchol.
„Fajn, rozumiem.“ Ukončil hovor.
„Máme teda čakať na záchranku a políciu.“
„Je mi ťažko“ Držala sa za hruď.
„Niet sa čo diviť. Nenájdeš krvavé telo na ulici každý deň. Je to zrejme nevoľnosť.“ Poškrabal sa na líci, ktoré mal potom od krvi.
„Do prdele. Teraz som od krvi špinavý celý. Dnes mám svoj deň.“ Len si nad tým všetkým povzdychol a kašľal na to.
„Martin počúvaš ma vôbec?“ Adelkin hlas znel naliehavo. Začala sa krčiť v bolestiach.
„Čo sa deje Adel?“ Obchytil ju okolo ramien.
„Opri sa o mňa.“
„Bolí ma neznesiteľne na hrudi. Vezmi ma do nemocnice prosím.“ Hlas znel plačlivo.
„O chvíľu tu bude predsa záchranka, vydrž.“
„Nie už to nevydržím. Teraz hneď!“
„Dobre vezmeme si teda taxík.“
Ani na chvíľu mu nenapadlo, že musia čakať na mieste.
Podopieral Adelku a pomaly sa tackali k hlavnej ulici, kde stál taxík len pár metrov od nich.
V momente, keď vychádzali z uličky vrazila do Martina žena, ktorá besne bežala tam, odkiaľ prišli. Na chvíľu sa otočil a chcel ju upozorniť na muža v uličke. Zarazil ho však ostrý zápach, ktorý nevedel hneď identifikovať. To ho vyviedlo z mieri a nechal ženu bežať.
Vrátil sa mysľou k situácií. Otvoril dvere taxíka a usadil Adelku. Jej bolestné stony neustávali. Zdalo sa mu, že boli čoraz naliehavejšie.
„Do nemocnice prosím, rýchlo!“
Fúzatý taxikár v stredných rokoch zahodil noviny na spolujazdcove sedadlo a bez slova naštartoval. Martin si prisadol k Adelke z druhej strany a hladil ju po hlave, zatiaľ čo mu ležala na stehnách.
Cesta Martinovi pripadala ako večnosť aj napriek tomu, že počas týždňa o takomto čase nie je na cestách veľa áut.
Pred nemocnicou zastavili takmer šmykom.
„Nech sa páči, drobnejšie nemám.“ Podal sto eurovú bankovku taxikárovi. Rýchlo vytiahol Adelku z auta a zodvihol ju na ruky.
„Pane, to je priveľa.“ Kričal taxikár na Martina, ktorý už prechádzal dverami nemocnice.
„Rýchlo prosím.“ Udychčane povedal sestričke na recepcii.
„Moja žena ma silnú bolesť na hrudi po tom čo sme boli na večery.“
Pohotovo zavolala doktora a druhá sestrička sa ponáhľala po invalidný vozík, ktorý majú vždy po ruke pre takéto prípady.
Odkráčal spolu so sestričkou do ordinácie vzdialenej len niekoľko dverí od recepcie.
Doktor v bielom plášti vošiel hneď za nimi. Štyridsiatnik s čiernymi vlasmi vyčesanými dozadu, v ktorých sa začínala ukazovať plešina. Husté, čierne obočie nad očami, ktoré boli zasadené hlboko v tvári.
„Zostaňte prosím vonku.“ Povedala sestrička Martinovi a zatvorila dvere.
„Je to známi?“ Opýtal sa doktor.
„Manžel.“
„Zavolajte ho dnu, prosím vás.“
Martin vstúpil do ordinácie a krátko sa rozhliadol po miestnosti. Neodmysliteľný pach dezinfekcie mu ihneď udrel do nosa. Atmosféru pohotovosti dopĺňal stôl s počítačom, zopár stoličiek, vyšetrovacie lôžko a kopec dôležitých drobností ako rôzne lieky, masti, nádoby a nástroje. Niektoré z nich nevyzerali lákavo.
Adelku dali ľahnúť na stôl.
„Bolí vás aj niekde inde?“
„Nie.“ Stroho odpovedala.
Doktor prehmatával okolie hrudníka cez tenké, elegantné šaty.
„Musí ísť na snímok. Potom budeme múdrejší.“ Opatrne ju posadili späť do vozíka a sestrička odtlačila Adelku dverami na opačnej strane miestnosti. Martin sa pustil za nimi.
„Potrebujem vedieť pán...“ Zastavil ho doktor.
„Vilovský.“
„... pán Vilovský, či vaša žena nemá vrodené alebo dlhodobé zdravotné problémy. Prípadne či nejedla niečo neobvyklé. Skrátka niečo čo by nepomohlo bližšiemu určeniu nevoľnosti.“
Martin sa na pár sekúnd zahľadel na zatvorené dvere, ktorými odišla Adelka.
„ A.. áno. Teda nie. Teda áno. Asi pred dvadsiatimi minútami, sme cestou z večere našli na ulici zrejme už mŕtve telo v obrovskej kaluži krvi.“ Preskočil pohľadom na doktora.
„Myslíte, že by to mohol byť šok?“ Opýtal sa.
„Nie je to vylúčené. Je to naozaj neobvyklý zážitok a ľudia reagujú rôzne. Od zvracania cez krik až po odpadnutie. Teda okrem toho sa neudialo v posledných dňoch či týždňoch nič zvláštne ?“
„Nie nie nič.“
„Tak teda nech sa páči“ Doktor otvoril tie isté dvere, ktorými vyšla sestrička s Adelkou a namieril prstom na lavičku pri dverách s nápisom RTG.
„Zatiaľ ste urobili všetko čo bolo možné pán Vilovský. Netrápte sa, bude to dobré.“
Doktor zatvoril dvere a Martin si sadol na lavičku. Oprel sa lakťami o kolená a tvár vložil do dlaní so zaschnutou krvou. Bolo mu ukradnuté, že je celý špinavý.
Na chvíľu si spomenul na úbožiaka v kaluži vlastnej krvi. Čo sa mu mohlo prihodiť. Ležal v uličke, ktorá nie je nebezpečná, len tam prechádza málo ľudí. S Adelkou to tam dobre poznali. Chodili tadiaľ do práce aj späť.
Ani nevie koľko času ubehlo a kde všade už bola na vyšetrenie. Nič nenašli. Pichli jej injekciu na tlmenie bolesti a uvoľnenie kŕčov. Ležala napojená na infúziu. Bola v miestnosti, kde pacienti ostávali iba dočasne na pozorovanie. Jej stav kontrolovali pomerne často.
Martin sedel pri posteli a držal Adelku za ruku, ktorá spala. Vždy, keď vstúpila sestrička tak ju iba mlčky pozoroval a dúfal v dobrú správu.
Ubiehajúci čas uspal Martina. Sestrička ho potom prikryla dekou.
Na ďalšie ráno sa zobudil celý dolámaný. V polohe, v ktorej ho doslova zlomilo, zotrval celú noc. Pretrel si oči a veľmi pomaly sa ponaťahoval. V tom si všimol, že Adelka je preč. Prudko vyskočil na nohy a utekal na chodbu, kde bol už ruch. Z recepcie ho hneď zbadali ako zmätene metal hlavou.
Martin pribehol k pultu a sestrička mu pokojne oznámila, že stav jeho manželky sa zlepšil a tak ju premiestnili do klasickej izby. Taktiež mu podala peniaze, ktoré tu nechal taxikár ako výdavok.
Od toho ako prudko vstal sa mu zatočila hlava. Oprel sa o recepčný pult a zavrel oči.
„Ste v poriadku?“
„Áno, som v pohode, len sa mi zatočila hlava. V ktorej izbe teda nájdem svoju ženu prosím vás?“
„Číslo dvanásť. Je to na prvom poschodí.“
Martin poďakoval a vybral sa hľadať výťah alebo schody.
„Opačne.“ S úsmevom mu oznámila sestrička.
Otočil sa na päte a opäť ďakoval s bolestným úsmevom, keď míňal recepciu.
Vo výťahu, ktorý sa neuveriteľne vliekol, si obzeral svoju nevyspatú tvár.
Pri vystupovaní z výťahu zacítil rovnaký zápach ako včera.
Prudko sa otočil a pridržal výťahové dvere.
„Nestretli sme sa včera večer náhodou?“ Opýtal sa neisto.
„Určite nie.“ Nepríjemne odsekla sestrička štíhlej postavy. Natupírované sýto ryšavé vlasy pripomínali medúzu. Aj jej pohľad bol zvláštny s tým rozdielom, že neskamenel. Jej dúhovky boli zlatej farby. Tento neobvyklý, priam nemožný jav upútal jeho pozornosť najviac.
„Mala som nočnú.“ Odvetila o čosi prívetivejšie. Znervóznela akoby mala naponáhlo.
„Pardon za zdržanie.“ Zadíval sa do očí zlatej farby, keď sa zatvárali dvere.
„Čo si už ľudia nestrčia do očí.“ Pomyslel si, keď odchádzal od výťahu.
Vstúpil do dverí s číslom dvanásť a začal sa tešiť ako objíme Adelku. Chcel jej dať bozk, ktorý bude prvou jeho radosťou od včera.
Našiel ju však v napohľad rovnakom stave.
„Videl som vás prichádzať.“ Vítal ho lekárov hlas za chrbtom.
Martin sa mlčky otočil.
„Má sa naozaj lepšie?“ Nechápal.
„Áno je to lepšie. Jej vitálne funkcie sa zlepšili, úplne ustúpili kŕče a bolesti, taktiež v krvných testoch už nie sú žiadne odchýlky. Bohužiaľ sa ešte neprebrala.“
„A čo to znamená?.“ Martin znovu uprel zrak na spiacu manželku.
„Ak mám byť úprimný, to nám nie je celkom jasné. Po množstve testov, ktoré sme vykonali, je teoreticky bdelá.“
„Takže je v kóme?“ Netajil zhrozenie v hlase.
Podišiel k posteli a chytil ju za ruku.
„Nie je to kóma. Priznám sa, že som v mojej kariére ešte nič také nezažil.“ Veta znela neisto a pomaly, pretože vedel, že takéto slova nikoho netešilo počuť. Ba ani ich oznamovať.
„Smiem tu ostať aj cez noc?“ Doktor nenamietal. Stál a premýšľal či je vhodné dopovedať celú pravdu o zdravotnom stave jeho manželky.
„Ak by ste sa rozhodli predsa len ísť domov, môžeme vás kontaktovať v prípade akýchkoľvek zmien.“
„Vďaka, radšej zostanem. Potrebuje ma mať pri sebe.“ Pravdou bolo však, že Martin ju potreboval oveľa viac. Nechcel opäť padnúť do priepasti samoty a beznádeje a vrátiť sa tam, odkiaľ ho Adelka vytiahla.
***
Martin strávil už niekoľko dní v nemocnici. Nesprchoval sa a jedol iba to čo ponúkal nemocničný automat. Niekoľkokrát sa mu pokúšali dovolať z práce no telefón hodil do záchoda. Mal prácu po akej vždy túžil a varenie ho bavilo. Bol známi v celej krajine pre schopnosť vytvoriť gurmánske skvosty takpovediac z ničoho. Mal kurz varenia, ktorý sám viedol a jeho police doma zdobili mnohé certifikáty a ocenenia. Nič z toho nebolo teraz dôležité. Pod tlakom myšlienok sa v ňom niečo zlomilo. Vyšiel zo záchoda a začal kričať na prvého zamestnanca nemocnice, ktorého stretol. Bol to mladý lekárnik.
„Budeš s tým už konečne niečo robiť?! Moja žena leží už štvrtý deň len tak! Len tak! Chápeš to?!
„Prepáčte pane, o čom to rozprávate?“
„Ešte sa robí, že je blbý! Ja sa poseriem!“ Muž, ktorý sa nestačil čudovať bol iba jedným z mnohých, ktorí nechápali hysterické divadlo. Martin odstrčil muža a nahnevaný odkráčal k recepcii na prízemí.
„To ju chceš zabiť?!“ Rozzúril sa znova na recepcii, kde sedeli dve sestričky.
Zúrivé oči prebodávali ženu ,ktorá ostala ako obarená.
„Ja viem o čo vám ide! Necháš ju tam pomaly zdochnúť čo?! Baví ťa to?! Je to sranda?! Kto je v tom ešte?!“
„Pane, prosím upokojte sa inak budeme nútený zavolať políciu.“ Ozvala sa druhá sestrička.
Šialenstvo vystriedalo strach. Priložil si ruku k ústam a oči mal doširoka otvorené.
„Takže aj poliši sú v tom?! Bože môj, kde som sa to dostal?“
„Nikdy ju nedostanete svine! Nikdy!“ Ozýval sa chodbami krik, keď utekal späť do izby na prvom poschodí.
Vbehol dnu a podložil kľučku stoličkou.
„Nikdy ju nedostanete.“ Zašomral si.
Prišiel k Adelke a začal ňou triasť.
„Vstávaj! Chcú ťa zabiť! Počuješ? Vstávaj Adelka. Prosím.“
Udychčaný sa vystrel a pár minút premýšľal čo urobiť. Medzi tým sledoval ako sa pokúšajú otvoriť dvere z druhej strany .
Ozval sa buchot na dvere.
„ Polícia! Otvorte!“
„Páľ do piče! Hajzel zasraný!“ Dal Adelke dlhý bozk na pery.
„Prepáč láska. Vrátim sa po teba. Sľubujem.“
Otvoril okno. Zdalo sa mu to však privysoko, tak si sadol na parapetu a zoskočil. S bolesťou v nohách bežal čo to dalo. Kľučkoval vo veľkom parku okolo nemocnice s policajtom v pätách. Nikdy však nebol dobrý športovec a tak ho po chvíli dobehol. Kládol odpor a vykrikoval na každého naokolo.
V momente, keď ho vložil do auta a zavrel dvere, prudko vyštartovalo.
Martin sa obzrel a videl ako druhý člen policajnej hliadky iba mával rukami a čosi kričal.
Keď sa stratili z dohľadu, auto spomalilo na predpisovú rýchlosť v meste. Mlčky sledoval čo sa bude diať. Na krátku chvíľu zacítil známi pach. Dym s pokazeným vajíčkom. To je zápach, ktorý sprevádzal jednu a tú istú osobu. Nedávalo mi to však zmysel.
Auto zastavilo na ulici pri chodníku.
„Vystúp.“ Ozval sa mužský hlas z predného sedadla.
Martin bez rozmýšľania otvoril dvere a vyskočil. Chcel sa pozrieť, kto sedí za volantom no auto sa pohlo.
„S políciou si nerob starosti.“ Povedal mocný hlas cez stiahnuté okno a auto opäť splynulo s hustou premávkou.
Vošiel do domu a kľúče položil do košíka na skrinke. Postavil sa do stretu jednopodlažného bungalovu. Slnko sadalo za obzor. Cez veľké sklenené dvere do záhrady, vnikalo do domu oranžové svetlo. Ich dom bol jedna veľká miestnosť. Adelka milovala otvorený priestor.
Konečne zhodil špinavé oblečenie, ktoré kopol k práčke a dal si dlhú sprchu.
Rozmýšľal čo by navaril. Nebol ani hladný. Skôr nemal chuť jesť. Posadil sa na gauč a zapol televízor. Kopec reklám ho prinútili znova to vypnúť. Nemal chuť nič robiť, ani len žiť. Adelka bola tá čo ho robila vždy šťastným. Tá čo mu pomohla sa zbaviť ťažkých depresií, ktorými trpel od detstva. Nemusel brat lieky a ani navštevovať psychológa. Netušil čo by mal robiť. Zavolať do práce? Ťažko. Telefón utopil a pevnú linku nemajú. Tak by tam mohol zajtra zájsť a všetko vysvetliť. Bol si takmer istý, že pre jeho situáciu budú mať pochopenie.
„ Ráno múdrejšie večera.“ Pomyslel si. Nechcel ísť do postele, pretože by sa tam cítil sám. Zostal radšej na gauči a prikryl sa dekou.
***
Prebudil sa na klopanie. Otvoril rozospaté oči a pozrel koľko je hodín. Bolo niečo málo po tretej v noci. Započúval sa či sa mu to iba nezdalo. Úplne prvá myšlienka bola, že možno sa Adelka prebrala a prišli mu to oznámiť. Potešil sa, i keď mu to nedávalo až tak zmysel. Vyskočil na rovné nohy a pribehol k dverám. Zapol svetlo a položil ruku na kľučku. Intuícia mu hovorila, že by nemal otvoriť. No i tak s nadšením stlačil kľučku a potiahol dvermi. Myšlienka, že by to mohla byť dobrá správa bola silnejšia.
Nič. Nikde nikto. Do domu vpadol iba svieži, nočný vzduch. Pred domom tma a zvuk cvrčkov.
Sklamane zatvoril dvere a vrátil sa ku gauču. Spomenul si, že kútikom oka zahliadol čosi pred dverami. Vrátil sa a zrak ho neklamal. Na rohožke stála malá škatuľka. Zohol sa po ňu. Sedela presne do ruky. Ničím výnimočná. Tvrdený papier a výsuvný vrchnák.
Poobzeral sa či nevidel žiadny pohyb a zavrel dvere. Škatuľku bez väčšieho záujmu položil ku kľúčom pri dverách. Zhasol a šiel si ľahnúť.
Ešte sa ani nestihol prikryť a začul buchot na dvere. Sprevádzal ho ženský hlas, ktorému bolo ledva rozumieť.
„Neotváraj to! Počuješ ? Neotváraj to!“
Znova zažal a otvoril. Vypadla na neho pubertiačka, ktorá smrdela dymom a pokazeným vajíčkom. Zvalila ho na podlahu a z úst jej silne razil alkohol. Nemotorne sa postavila. Mávalo ňou zo strany na stranu a ledva držala rovnováhu.
„Kde to máš?“ Opýtalo sa nezrozumiteľne opité dievča. Podľa vzhľadu mohla mať do osemnásť rokov. Dlhé, rovné vlasy mala všade na tvári. Bola oblečená ako na párty. Výrazne nalíčená, krátke ružové tričko, bedrové džínsy a topánky na vysokom opätku.
„Čo?“ Nechápavo sa opýtal Martin ešte ležiac na dlážke.
„Kde máš tú skladačku do riti?!“
„Nemám žiadne drogy. Vypadni!“ Postavil sa a sácal ju von z dverí.
„Tu je to!“ Skríkla, ukazujúc na malú škatuľku.
„Čo to melieš?“ Padaj!“ Vystrčil ju von a zavrel.
„Neotváraj to! Hneď som späť“ Zaznelo opito z poza dverí.
„Do prdele, to je noc.“ Nasratý si šiel ľahnúť.
Asi pätnásť minút neskôr začul ďalšie klopanie, ktorým si už bol istý, pretože nemohol zaspať. Otrávene podišiel k dverám a otvoril.
„No čo je zas?“ Vyštekol Martin.
„Dúfam, že si tú krabičku neotvoril?“ Udychčane sa opýtal chlap v čiernej uniforme s nášivkou SBS. Martina skoro naplo na zvracanie, keď sa privalil starý, známi zápach. Dobre stavaný chlap, ktorý mohol mať aj dva metre pozeral na Martina zlatými dúhovkami.
„Ehm, to je nejaký nový trend tie zlaté kontaktné šošovky?“
„Žiadny trend.“ Zahrmel mocný hlas a rukou ho odsunul nabok. Prešiel cez dvere a vzal krabičku.
„Takže naposledy, otvoril si to či nie?
„V noci mám lepšie veci na práci ako otvárať poonďané škatuľky. Čo chceš?“ Nervózne sa opýtal.
„Škatuľku a teba.“
„Ho ho brzdi kamarát. Ja mám ženu“ Ustúpil zopár krokov.
„Dlho ju už mať nebudeš.“ Hlboký hlas znel vážnejšie ako doteraz.
„A dosť! Von z môjho domu. Neviem či ti dochádza, že vyhrážanie je trestný čin.“ Chcel ho vytlačiť von z dverí no obrovský chlap sa ani nepohol. Skúsil to znova, no s rovnakým výsledkom.
„Okej volám políciu.“ Vzápätí si uvedomil, že nemá ako. Došli mu sily aj chuť niečo s tým robiť. Vydýchol na znak toho, že sa vzdal a hodil sa na gauč.
„Tak čo chceš? Nech to mám za sebou.“ Pozeral pred seba do prázdna. Chlapisko so škatuľkou podišiel bližšie a sadol do kresla vedľa gauča.
„Doktor ti nepovedal celú pravdu. Tvoja žena zomiera a oni to nedokážu zastaviť.“ Martina prekvapilo čo práve počul, no ani zďaleka to nebolo všetko. „ Do niekoľkých týždňov jej telo skolabuje a duša opustí tento svet. Teba čaká rovnaký osud s odlišným scenárom.“
„Ako vieš o mojej žene?“ Nahnevane sa opýtal.
„Proste viem.” Odsekol. „Večer, keď ste našli telo sa vám stal osudným. To čo zabilo predošlého hostiteľa, je teraz parazit v tvojom tele. Škatuľka je neklamným znamením, že tvoj osud je spečatený. Najprv to mala byť tvoja žena, no jej myseľ bola príliš odolná. Zničil iba jej telesnú schránku. Ty si kedysi trpel ťažkými depresiami a tak si bol ľahká korisť.
„A.. a kto ? Čo ? O čom je reč?“ Mozog a ústa mali problém spolupracovať. Bolo to priveľa informácii a nezmyslov na tak pokročilú hodinu.
„Zlo z môjho sveta. Živí sa smútkom, beznádejou a zúfalstvom. Pre zábavu ťa umučí k smrti.“
Martin začal byť vystrašený a úplne paralyzovaný. Čo je to za chlapa? Premýšľal ako sa z tejto situácie dostať, no udržiaval konverzáciu, pretože sa cítil takto bezpečnejšie.
„Z tvojho sveta?“ Podľa všetkého si posol zlých správ. Stále som sa však nedozvedel, čo odo mňa potrebuješ.“
„Dá sa povedať, že svetlo nádeje nikomu neprinášam. Napriek tomu si myslím, že ľudia si necenia čo pre nich robím.“
„Už to konečne vyklop.“ Netrpezlivo sa ošíval.
„Zabijem ťa a tvoju dušu aj s parazitom zatvorím do tejto škatuľky na veky.“ Martin sa vzápätí vyvracal na podlahu.
„Ty si mi hrdina.“ Sucho poznamenal.
„Popravde, až takú priamočiarosť som nečakal.“ Utrel si rukou ústa. „Takže nôž do krku a hotovo? Len tak? Šmyk, šmyk?“ Oprel sa a pozrel na chlapíka v kresle.
„Ak to chceš práve takto, nedbám.“ Martin sa pokojne postavil a odišiel k stojanu s nožmi. Vzal ten najväčší a najkvalitnejší. Vedel, že bol ostrý. Sám ho týždeň dozadu brúsil. Položil ho pred vyholeného chlapa.
„Tak, nech sa páči.“ Kľakol si pred neho. Sklonil hlavu a zatvoril oči s očakávaním konca.
„Tak takého tragéda ako ty, som ešte nezažil.“ Rozosmial sa. Martin pomaly dvihol hlavu a bol rád, že žije. Obával sa ale toho čo by mohlo nasledovať.
„Čo sa deje?“
„Takto to nefunguje. Myslel som, že s tým nožom si iba žartoval.“ Smiech neustával. “Sadni si. Ja nie som mäsiar. Predtým než vypustíš dušu, doslova, musíš byť zmierený s tým čo príde, inak všetka snaha bude márna. S mojou pomocou dosiahneš vnútorný pokoj. Zlo, ktoré máš teraz v sebe, to oslabí. Nebude sa mať čím nasýtiť a začne hľadať najbližší úkryt. Toto.“ Položil škatuľku na stôl. „Zlo, ktoré ti priniesol sa stane jeho väzením naveky. Chytí sa do vlastnej pasce a to ho celkom naserie. Takže. Žiadna krv sa nekoná. Prepáč ak som ťa sklamal.„ Martin sa uškľabil a uprel pohľad na predmet na stole.
„Ak nájdem vnútorný pokoj a on odíde, tak ja môžem žiť, nie?“
„Nie. Tvoja duša je s ním teraz jedno. Ak opustí tvoje telo, tak odíde s ním.“ Martin cítil čoraz viac, že je v bezvýchodiskovej situácii.
„Ešte jedna vec mi nejde do hlavy. Najprv prišlo opité dievča a potom ty. Kto bola ona?
„V oboch prípadoch som to bol ja. Nemám vlastnú telesnú schránku. Nikto z môjho druhu. Som duša, ktorá si môže vybrať akékoľvek telo, kdekoľvek chcem. To opité dievča, bola jediná osoba, ktorú som mohol v takejto pokročilej hodine nájsť, blízko tvojho domu. Musel som sa uistiť, že si krabičku neotvoril a neotvoríš ju pokiaľ sa nevrátim v inom tele. A tak som tu.“ Pozrel si menovku. “René. Chlapík v dobrej kondícii, musím povedať. Bežal ako vietor.“ Spokojne sa pousmial.
Martin začal zhlboka dýchať. Rozrušenie a zrýchlený srdečný tep ho vystrelili z gauča. Nervózne pochodoval po dome.
„Sľúbil som, že sa po ňu vrátim.“ Šomral si potichu. „Čo som to za chlapa, čo som to za manžela?“
„Chcem ju vidieť! Predtým než...“ Bál sa dopovedať. „Ešte naposledy.“
„To ti splniť môžem. Nech to ale netrvá dlho.“
***
Nasadli do Martinovho Golfu modrej farby. Bol to najvýkonnejší sériovo vyrábaný model.
„Aj toto auto mi bude chýbať.“ Utrúsil počas jazdy do ticha. Odpovedalo mu iba dunenie športového motora. Boli štyri hodiny nadránom. Keď vošli za tmy do mesta, naokolo bol neutíchajúci ruch. Niekto z práce a niekto do práce. Poniektorí opúšťali bary a nočné kluby. Mnohé z nich sami navštevovali. Aj keď Martin s Adelkou žili v malej dedinke pri meste, zbožňovali to tu. Jeho ruch, atmosféru, ľudí. Tých ľudí. Priateľov, známych, rodinu. Všetkých tu nechávali bez vysvetlenia, bez jednoduchého z bohom.
Zastavili pred hlavným vchodom nemocnice. Keď vystúpili, vysoký chlap sa začal zmätene obzerať. Pri strete pohľadov si Martin všimol, že jeho dúhovky už nie sú zlatej farby.
Otvorili sa posuvné vchodové dvere, ktoré boli v takúto skorú hodinu normálne zamknuté. V nich stála zlato oká sestrička, ktorá kývla Martinovi na znak aby ju nasledoval.
„Mal by si byť v práci René.“ Povedal Martin, keď ho míňal. Ten sa strhol a kamsi odbehol.
Prázdnymi chodbami prešli do izby číslo dvanásť.
Martin podišiel k posteli a čupol si.
„Adelka“. Šepol jej do ucha dúfajúc, že sa prebudí. Sadol si na stoličku pri posteli a priložil si jej dlaň na svoje líce. Zatvoril oči a preciťoval moment.
„Prešiel by som všetky hory a preplával každý oceán aby som ťa zachránil. Namiesto toho tu musím bezmocne sedieť. Tvoja mama vždy hovorila, že život nie je fér, pamätáš? Vždy sme sa iba pousmiali, pretože sme mysleli, že my si so všetkým poradíme.
„Je čas.“ Ozvalo sa z rohu miestnosti.
„Ešte chvíľu.“
„Už nemôžem dlhšie čakať.“
„Ponáhľaš sa niekde?“ Podráždene odvrkol.
„Nie si jediný, ktorý ma potrebuje.“
„Ale ja ťa nepotrebujem. To ty, potrebuješ mňa. A ako to, že nie som jediný? To mi chceš povedať, že tých mátoh je viac? A vôbec, aký máš vôbec dôvod?“ Postavil sa nahnevane.
Sestrička stála bez reakcie. Nechcela vysvetľovať, že toto všetko je vina ich druhu. Že pred miliardami rokov vyhnali zlo do pozemského sveta. Že si s tým poradili oni ale hodili to na plecia niekomu inému. Bolo to ako vyhodiť odpad z dosahu pohľadov. Ten nepovšimnutý hnil, množil sa a silnel. Samovraždy, vraždy, honba za mocou a peniazmi. Všetko zlo páchane na planéte spôsobili oni. Časom začali cítiť potrebu to napraviť, no dávno im to prerástlo cez hlavu a už nebolo ľahké všetkých znova potrestať.
Podišla k Martinovi a bez slova položila jednu ruku na jeho hruď a druhú na hlavu.
„Už dlhšie čakať nemôžem.“ Martinove zreničky sa zmenšili na malú bodku a vo vnútri pocítil radosť. Zhlboka sa nadýchol a pozrel do oči svojho kata.
„Z bohom.“ Posledné slová, ktoré počul pred nevyhnutným koncom. Z úst mu vychádzali špinavé zrnka prachu čierno-bielej farby. Ožiarili tmavú izbu, kde cez žalúzie prenikalo iba svetlo pouličnej lampy. Prach sa točil okolo malej škatuľky ako guľa a pomaly sa v nej stratil. Svetlo zmizlo.
Martin naposledy hlasno vydýchol so spokojným výrazom na tvári. Nevládne telo padlo na podlahu. Sestrička ustúpila a jej dúhovky sa zmenili na pôvodne hnedé.
Zmetene sa rozhliadla po izbe. Keď zbadala na podlahe telo, okamžite skúšala nahmatať pulz. Niekoľkokrát stlačila zvonček pri posteli a potom vybehla na chodbu.
„Doktora! Rýchlo!“
Marek Papcun
Diskusia
Marek Papcun
Ahojte :) poprosil by som zanechat aj komentar, ktory by mi pomohol do buducna vychytat nedostatky a hlavne v pripade ked je hodnotenie velmi nizke :) vdaka :)
08.01.2019
Ahojte :) poprosil by som zanechat aj komentar, ktory by mi pomohol do buducna vychytat nedostatky a hlavne v pripade ked je hodnotenie velmi nizke :) vdaka :)
08.01.2019
draculin
Takze aj k prvej casti, ktoru som nehodnotil... Boze to je chaos :-))) Zaciatok casti 1. je neskuskutocny a unavny balast slov, pocitov, myslienok...bleh. Privela a vsetko o tom istom. Potom sa tam objavia nejake divne postavy, ktore nieco divne robia. Potom pride druha cast, kde su zrazu uplne ine postavy, ktore robia nieco uplne ine a nieco chaoticke sa deje, co vsak nedava zmysel. Za oznacovanie dospelej zenskej postavy zdrobnelinou by si autor zasluzil odrezat prst. Alebo aspon zlomit :) ...Teda problem bude asi v tomto vsetkom. Je to bordel, ktory nedrzi pohromade, nevieme poriadne co sa deje, kdo sa v pribehu pohybuje a o com ten pribeh vlastne je. Neda sa urobit zoznam konkretnych chyb (prirodzene, spusta gramatickych, stylistickych a pod. tu je) - celkovy rytmus a skladba poviedky nefunguje.
09.01.2019
Takze aj k prvej casti, ktoru som nehodnotil... Boze to je chaos :-))) Zaciatok casti 1. je neskuskutocny a unavny balast slov, pocitov, myslienok...bleh. Privela a vsetko o tom istom. Potom sa tam objavia nejake divne postavy, ktore nieco divne robia. Potom pride druha cast, kde su zrazu uplne ine postavy, ktore robia nieco uplne ine a nieco chaoticke sa deje, co vsak nedava zmysel. Za oznacovanie dospelej zenskej postavy zdrobnelinou by si autor zasluzil odrezat prst. Alebo aspon zlomit :) ...Teda problem bude asi v tomto vsetkom. Je to bordel, ktory nedrzi pohromade, nevieme poriadne co sa deje, kdo sa v pribehu pohybuje a o com ten pribeh vlastne je. Neda sa urobit zoznam konkretnych chyb (prirodzene, spusta gramatickych, stylistickych a pod. tu je) - celkovy rytmus a skladba poviedky nefunguje.
09.01.2019
draculin
K dialogom...to je inac dost problem. V literature treba pisat dialog uplne inac nez ludia hovoria v skutocnosti, dokonca aj uplne inac nez to vidiet vo filmoch. Bezne sa hovori, ze dialogy pribeh urychluju, ale v pripadoch ako tento to skonci pri vymene prazdnych a zbytocnych slov. OK, preto pisem, ze to je problem, pretoze to vazne je problem (aj pre skusenejsich) napisat ako-tak slusne ;-)
09.01.2019
K dialogom...to je inac dost problem. V literature treba pisat dialog uplne inac nez ludia hovoria v skutocnosti, dokonca aj uplne inac nez to vidiet vo filmoch. Bezne sa hovori, ze dialogy pribeh urychluju, ale v pripadoch ako tento to skonci pri vymene prazdnych a zbytocnych slov. OK, preto pisem, ze to je problem, pretoze to vazne je problem (aj pre skusenejsich) napisat ako-tak slusne ;-)
09.01.2019
Marek Papcun
Dakujem za upozornenie :) neviem teda ci toto do buducna zlepsim pretoze bohuzial mi to nema kto ukazat a naucit ma ( kedze si myslim ze su to veci co nejdh naucit len tak, mozno je zalotrebi kus prirodzeneho talentu.)
Kazdopadne uzitocne vidiet kde clovek vidi chyby ktore ja nepostrehnem.
09.01.2019
Dakujem za upozornenie :) neviem teda ci toto do buducna zlepsim pretoze bohuzial mi to nema kto ukazat a naucit ma ( kedze si myslim ze su to veci co nejdh naucit len tak, mozno je zalotrebi kus prirodzeneho talentu.)
Kazdopadne uzitocne vidiet kde clovek vidi chyby ktore ja nepostrehnem.
09.01.2019
Elethien
Láska medzi Martinom a Adelkou ma trochu chytila za srdce. Taký bonbón, ktorý dobre chutil. Bolo to napísané úprimne. V niektorých miestach boli dialógy fakt milé, ale to bude asi všetko. Za vulgarizmus dávam ďalšie plus - trochu temperamentu snáď nikomu neuškodí :)
18.01.2019
Láska medzi Martinom a Adelkou ma trochu chytila za srdce. Taký bonbón, ktorý dobre chutil. Bolo to napísané úprimne. V niektorých miestach boli dialógy fakt milé, ale to bude asi všetko. Za vulgarizmus dávam ďalšie plus - trochu temperamentu snáď nikomu neuškodí :)
18.01.2019
B.T. Niromwell
Začnem jayzkovou stránkou. Pohľadný – čechizmus, ako päsť na oko. Občas máš nešťastný výber slov, napr. „zmätene metal hlavou“, „keď ho vložil do auta“ a fráz: „Obaja ignorovali bontón, ktorý sa v nóbl reštaurácii dal krájať.“ „Kravatu si opätovne osviežil v polievke.“ - kravata nie je časť jeho tela, tak SI ju neosviežil, možno ju osviežil, ale aj to je trochu zvláštne.
Každoročne oslavovali svoje výročie svadby v reštaurácii, kde sa zoznámili. Je to jediný deň v roku, keď sem zavítali na prvotriedne jedlo a najdrahšiu fľašu červeného vína. = zasa bezúčelovo striedaš časy v rámci jednej vety. Ako to je bezúčelovo? Aký je účel toho, že si zmenil čas na prítomný? V čom je tá veta iná, ako tá predchádzajúca? A potom zasa, keď príde hlavný chod a dezert.
08.02.2019
Začnem jayzkovou stránkou. Pohľadný – čechizmus, ako päsť na oko. Občas máš nešťastný výber slov, napr. „zmätene metal hlavou“, „keď ho vložil do auta“ a fráz: „Obaja ignorovali bontón, ktorý sa v nóbl reštaurácii dal krájať.“ „Kravatu si opätovne osviežil v polievke.“ - kravata nie je časť jeho tela, tak SI ju neosviežil, možno ju osviežil, ale aj to je trochu zvláštne.
Každoročne oslavovali svoje výročie svadby v reštaurácii, kde sa zoznámili. Je to jediný deň v roku, keď sem zavítali na prvotriedne jedlo a najdrahšiu fľašu červeného vína. = zasa bezúčelovo striedaš časy v rámci jednej vety. Ako to je bezúčelovo? Aký je účel toho, že si zmenil čas na prítomný? V čom je tá veta iná, ako tá predchádzajúca? A potom zasa, keď príde hlavný chod a dezert.
08.02.2019
B.T. Niromwell
Priama reč s uvádzacou vetou za priamou rečou sa píše takto: „Priamu reč ukončíš čiarkou, a pokračuješ malým písmenom,“ otravovala Niromwell detailmi. „Ďalší prehovor tej istej postavy nedávaj do druhého riadku, inak si čitateľ bude myslieť, že to už hovorí iná postava.“
Bol to muž s krátkymi vlasmi a na čele mal veľkú ranu. – nepotrebujem vedieť, že mal krátke vlasy. Je to rozlyšovacia črta? Nie je, mužov s krátkymi vlasmi je milión päť. Toto je ale jedna z najklasickejších tikov začínajúcich autorov a aj ja som z neho vinná - opisovať postavy skrz farby očí a vlasy, robíš to aj pri opise hlavných postáv tejto poviedky.
Keď našli telo, vykašľal si sa na čiarky.
08.02.2019
Priama reč s uvádzacou vetou za priamou rečou sa píše takto: „Priamu reč ukončíš čiarkou, a pokračuješ malým písmenom,“ otravovala Niromwell detailmi. „Ďalší prehovor tej istej postavy nedávaj do druhého riadku, inak si čitateľ bude myslieť, že to už hovorí iná postava.“
Bol to muž s krátkymi vlasmi a na čele mal veľkú ranu. – nepotrebujem vedieť, že mal krátke vlasy. Je to rozlyšovacia črta? Nie je, mužov s krátkymi vlasmi je milión päť. Toto je ale jedna z najklasickejších tikov začínajúcich autorov a aj ja som z neho vinná - opisovať postavy skrz farby očí a vlasy, robíš to aj pri opise hlavných postáv tejto poviedky.
Keď našli telo, vykašľal si sa na čiarky.
08.02.2019
B.T. Niromwell
Prechod medzi Martinom trpezlivo bdejúcim pri manželke a jeho hystériou je veľmi nečakaný, chýba tam gradácia alebo zlomový bod, čo by jeho hystériu nakopol. Najlepšie ho charakterizovala iná postava, keď povedala: „Tak takého tragéda ako ty, som ešte nezažil.“ Najprv ma zarážalo, že koná dosť nezmyselne, ale potom si vravím, že to bude asi pôsobenie parazitu. Lenže doktor taktiež koná nezmyselne – prečo nepovedal Martinovi pravdu o jeho žene? Veď takéto správy lekári oznamujú často, prečo by sa zdráhal práve v tomto prípade?
Celkovo si nemyslím, že ide o nejakú zlú poviedku, môj najväčší problém je práve s hlavným hrdinom, jeho závislosť na partnerke mi príde skoro toxická a jeho správanie celkovo dosť vyšinuté. Viac sa mi to páčilo v prvom diele Skladačky, kde to jeho šialenstvo už naplno prebiehalo, tu je ten prechod ťažko uveriteľný.
08.02.2019
Prechod medzi Martinom trpezlivo bdejúcim pri manželke a jeho hystériou je veľmi nečakaný, chýba tam gradácia alebo zlomový bod, čo by jeho hystériu nakopol. Najlepšie ho charakterizovala iná postava, keď povedala: „Tak takého tragéda ako ty, som ešte nezažil.“ Najprv ma zarážalo, že koná dosť nezmyselne, ale potom si vravím, že to bude asi pôsobenie parazitu. Lenže doktor taktiež koná nezmyselne – prečo nepovedal Martinovi pravdu o jeho žene? Veď takéto správy lekári oznamujú často, prečo by sa zdráhal práve v tomto prípade?
Celkovo si nemyslím, že ide o nejakú zlú poviedku, môj najväčší problém je práve s hlavným hrdinom, jeho závislosť na partnerke mi príde skoro toxická a jeho správanie celkovo dosť vyšinuté. Viac sa mi to páčilo v prvom diele Skladačky, kde to jeho šialenstvo už naplno prebiehalo, tu je ten prechod ťažko uveriteľný.
08.02.2019
Magda Medvecká
Nápad s parazitmi, ktorí sa živia na nešťastí a zlatooké bytosti, ktoré to naprávajú, je dosť dobrý námet. Dokonca aj "René" mi bol chvíľu celkom sympatický, ale... to je asi tak všetko. Forma je dosť kostrbatá, je tam snaha vložiť tam také krajšie vety, ale ak celý text v normálnom štýle trošku poprášiš nejakými vzletnými slovami a metaforami skôr mu to ublíži. Podobne ako s tým jedlom v predchádzajúcej časti, treba si dávať pozor, aby to k sebe nejako sedelo. Nehovorím, že sa občas tiež nenechám uniesť, ale treba si na to dávať pozor. Mám pocit, že väčšina začínajúcich autorov má dosť dobré nápady, len to spracovanie je horšie. Ale to sa dá nacvičiť, horšie sa píše bez nápadu :)
11.02.2019
Nápad s parazitmi, ktorí sa živia na nešťastí a zlatooké bytosti, ktoré to naprávajú, je dosť dobrý námet. Dokonca aj "René" mi bol chvíľu celkom sympatický, ale... to je asi tak všetko. Forma je dosť kostrbatá, je tam snaha vložiť tam také krajšie vety, ale ak celý text v normálnom štýle trošku poprášiš nejakými vzletnými slovami a metaforami skôr mu to ublíži. Podobne ako s tým jedlom v predchádzajúcej časti, treba si dávať pozor, aby to k sebe nejako sedelo. Nehovorím, že sa občas tiež nenechám uniesť, ale treba si na to dávať pozor. Mám pocit, že väčšina začínajúcich autorov má dosť dobré nápady, len to spracovanie je horšie. Ale to sa dá nacvičiť, horšie sa píše bez nápadu :)
11.02.2019
Magda Medvecká
Jediné, s čím by som nesúhlasila v komentári u Niromwell, je ten "chlap s krátkymi vlasmi". V tomto (ale asi jedinom) prípade mi to pripadalo funkčné, pretože predpokladám, že to bol ten chlap z prvej časti? Ktorý tiež mal krátke vlasy a hlavný hrdina tejto mal zase dlhé vlasy. Čiže v tomto prípade to ako rozlišovaný znak fungovalo, keďže zo začiatku som si myslela, že títo dvaja chlap sú jedna a tá istá osoba a zrazu som zistila, že nie sú (čo nie je zlý trik). Ale tiež všeobecne nie som fanúšik prílišného opisovania výzoru.
Plus občas máš divný slovosled - "držal Adelku za ruku, ktorá spala." Spala Adela, nie ruka, lepšie by bolo: "Držal Adelku, ktorá spala, za ruku."
11.02.2019
Jediné, s čím by som nesúhlasila v komentári u Niromwell, je ten "chlap s krátkymi vlasmi". V tomto (ale asi jedinom) prípade mi to pripadalo funkčné, pretože predpokladám, že to bol ten chlap z prvej časti? Ktorý tiež mal krátke vlasy a hlavný hrdina tejto mal zase dlhé vlasy. Čiže v tomto prípade to ako rozlišovaný znak fungovalo, keďže zo začiatku som si myslela, že títo dvaja chlap sú jedna a tá istá osoba a zrazu som zistila, že nie sú (čo nie je zlý trik). Ale tiež všeobecne nie som fanúšik prílišného opisovania výzoru.
Plus občas máš divný slovosled - "držal Adelku za ruku, ktorá spala." Spala Adela, nie ruka, lepšie by bolo: "Držal Adelku, ktorá spala, za ruku."
11.02.2019