Beni Hoeger a neplatič

Po dlhých, dlhých rokoch, sa opäť vracia Beni Hoeger aj s jeho posádkou, aby s eleganciou a štýlom sebe vlastnými vyriešili ďalšiu zapeklitú situáciu v záujme svojho klienta. Snáď netreba dodávať, že sa to opäť raz nezaobíde bez osobných invektív, buzerácie, vulgarizmov a úplne neopodstatneného násilia. A možno príde aj kúzelník či, lepšie povedané, antifyzik? :-) Nechajte sa prekvapiť ;-) Poviedka nie je vhodná pre deti do 18 rokov.

Ilustračné obrázky k spacenews - Bubble bath / Zdroj Disclaimer

Beni Hoeger si spokojne prdol a užíval si, ako ho bublinka prdu pošteklila na guliach.

Ležal vo vani plnej teplého ružového slizu, popíjal stopercentný alkohol, zmiešaný s tekutým dusíkom, a počúval The MotherFuckers, jednu z jeho najobľúbenejších kapiel. Bublinka takmer dorazila ku hladine a Beni sa zhlboka nadýchol. Hladina slizu sa zdvihla a lenivo vypustila jeho črevné plyny do okolia. Beni zadržal dych. Keď sa o devätnásť minút neskôr opäť nadýchol, okamžite to oľutoval. Prebublanie cez malinový relaxačný sliz dodalo jeho už tak dosť vražednému prdu priam fantastické vlastnosti, a tak ani dokonalý ventilačný systém nemal žiadnu šancu.

Kapusta, objavilo sa Benimu v mysli a radšej si odpil z drinku. Motherfuckers zrovna hrali coververziu skladby pôvodom od nejakého pravekého vlasatého zmrda, ktorého Beni nepoznal.

Keď dozneli posledné tóny „Mama, I’m cumming home“, Benimu prišla súkromná správa.

„Dopičeskurvenej,“ precedil Beni pomedzi zuby a správu prijal.

Vedel, že to nemá robiť, kurvadopiče vedel, že to nemá robiť, nadával si v duchu, keď po prečítaní správy a zvolaní posádky zadával do relaxačného terminálu vypúšťaciu sekvenciu.

„Máme zákazku,“ zahlásil namiesto pozdravu a všetci členovia posádky prikývli. „Je to niečo iné, než robíme bežne, ale je to pre jedného môjho kamoša a budú z toho prachy, tak som to zobral,“ pokračoval Beni. „Cieľom je tento zmrd,“ ukázal na fotku na hlavnom monitore. „Je to transgalaktický špeditér. Kamoš má dopravnú firmu a tuto chlapcovi sa nechce platiť faktúry. Naša úloha bude nežne mu dohovoriť. Mal by byť zalezený v tejto prdeli.“ Na obrazovke sa rozblikal jeden z drobnejších hviezdnych systémov.

Prvý dôstojník a hlavný pilot Emil zdvihol ruku. Beni mu pohľadom udelil slovo.

„Skúšal sa s ním ten tvoj známy dohodnúť?“

„No nie, dopiče, len tak zavolal nás, lebo nám rád dá pätnásť percent. Jasné, že sa s ním chcel dohodnúť. Týpeček odpovedal, že mu má poslať tri upomienky, a potom si to rozmyslí. Inými slovami ho poslal do piče, tak to bude na nás. Má niekto nejaké ďalšie geniálne otázky?“

Nikto nijaké ďalšie geniálne otázky nemal.

„Fajn,“ zahlásil Beni a rozdelil úlohy.

Emil nahodil do systému súradnice cieľa a oznámil šéfovi čas príletu.

„Piči, taká diaľka,“ povzdychol si Beni priam ľudsky, ale hneď sa vzchopil.

„Odchod!“ vyštekol a odišiel sa zrelaxovať na strelnicu.

***

„Dobrý deň, posiela nás tento pán,“ Beni na staromódnej obálke z pokročilého polyméru, ktorú držal v ruke, ukázal na adresu odosielateľa. „Radi by sme vášmu zamestnávateľovi odovzdali tento list.“

„Pre doručenie akýchkoľvek zásielok musíte kontaktovať naše obchodné oddelenie. My nič preberať nesmieme.“ Vojak v taktickom pancieri celým svojím postojom dával najavo, ako veľmi Benim a Adamom, ktorí pred ním stáli, opovrhuje.

Beni sa nedal odradiť.

„Nebolo by možné sa s pánom, ako sa to volá?“ obrátil sa na Adama.

Adam povedal meno.

„Ach, áno,“ Beni sa obrátil naspäť k vojakovi. „Nebolo by možné stretnúť sa s ním osobne?“

„Iba ak máte s jeho asistentom dohodnutý termín. Zavolajte mu, nech si vás príde vyzdvihnúť, inak vás nemôžem pustiť.“ Vojak pri tých slovách mimovoľne palcom pohladil poistku na taktickom samopale, ktorý držal na hrudi.

Beni sa usmial.

Adama to zaskočilo.

Vojak na nich pozeral bez akéhokoľvek výrazu.

***

Ono to totiž bolo tak:

Len čo vyleteli z hyperpriestoru a našli priechod v guľovom pásme asteroidov, ktoré obklopovalo cieľový hviezdny systém, zachytila ich loď ochranky a vyzvala ich, aby zastavili, lebo sa nachádzajú na hranici súkromného priestoru.

Nemali ešte za sebou ani prvotný prieskum, a tak poslúchli a kým sa dvaja ochrankári súkali cez prechodovú komoru, Beni chalanom vysvetlil, že to najprv skúsia po dobrom.

Vtedy si mysleli, že si robí srandu. Emil s Ferdinandom si posunuli stoličky tak, aby mali lepší dosah na zbrane v skrytých púzdrach ovládacích panelov, Július pre istotu rovno odkráčal do svojho vzácneho vznášadla, kde čakal na svoju chvíľu.

Tá však neprichádzala.

Keď sa Beni usmial na vojaka, Emil s Ferdinandom si vymenili začudované pohľady. Dokonca sa trošku aj uvoľnili.

***

„Mohli by ste prosím overiť, kde sa pán asistent nachádza? Nás asi niečo ruší, nevieme sa s ním spojiť,“ pokračoval Beni medovo.

Vojak už-už išiel prevrátiť očami, ale napokon si povedal, že ak sú títo lúzri naozaj dohodnutí s asistentom pána majiteľa, tak by to možno nebolo úplne vhodné, a tak sa ovládol.

Prikývol a mimovoľne sa od nich trošku odvrátil, keď nadviazal spojenie s veliteľstvom.

Beni sa usmieval na druhého vojaka skoro, ako keby ho chcel zbaliť.

Vojak uhol pohľadom.

A tak si ani jeden z nich nevšimol, ako Adamovi stvrdli črty sústredením a nepovolili, dokým prvý vojak neskončil komunikáciu.

Keď sa otočil naspäť, už sa usmieval aj Adam.

Vojak sa znechutene zamračil.

„Pán asistent o vás nič nevie. Pozná ale meno človeka, ktorý vás poslal. Nie ste tu vítaní. Otočíte loď, odletíte preč a už nikdy vás tu nechcem vidieť. Rozumiete?!“

Sálalo z neho presne to, čo Beni z ľudí odmalička rád vytĺkal.

Beniho úsmev pohasol.

Emil s Ferdinandom sa opäť pripravili.

Nie, že by si to ktorýkoľvek z vojakov všimol.

***

Beni chvíľu nehovoril nič. Bez slova sa pozeral vojakovi priamo do očí.

Ten nevedel, proti komu stojí, a tak mu pohľad ľahostajne opätoval.

Na malý moment napätie rástlo. Palec druhého vojaka tiež mimovoľne našiel poistku samopalu.

„Dobre,“ povedal Beni napokon a atmosféra sa uvoľnila.

Kývol Emilovi, ten sa bez slova otočil naspäť k ovládaniu a obrátil loď.

Vojaci ich loď opustili až keď vyleteli z pásma asteroidov. Strážna loď zostala visieť pred priechodom s nabitými zbraňami.

„Zadaj kurz, ako keby sme išli niekam do prdele, a nenápadne sa vráť, keď budeme mimo dosahu ich senzorov,“ povedal Beni Emilovi a ten prikývol a skočil s loďou do hyperpriestoru.

„Dúfam, že si to stihol,“ obrátil sa na Adama.

Adam sa namiesto odpovede zoširoka usmial.

Alfasamec spokojne prikývol.

„Kokot, ale dúfam, že hentoho zmrda ešte stretnem,“ povedal a popukal si hánky na rukách.

***

Beni ležal vedľa Júliusa v kráteri na jednom zo vzdialenejších asteroidov a obaja usilovne skenovali planetárny systém v ich zornom poli. Július to robil pomocou teleskopu jednej zo svojich vysokovýkonných pušiek, Beni si svoje systémy prepojil s externým ďalekohľadom, rozširujúcim jeho už aj tak úctyhodné schopnosti. Všetky dáta sa cez skenerovú banku Júliusovho maskovaného vznášadla, levitujúceho vedľa opodiaľ zaparkovaného Mastodonta, prenášali na materskú loď, kotviacu na odvrátenej strane jedného príhodne umiestneného kusu ľadu a prachu vo vedľajšom hviezdnom systéme. Tam z nich Adam vyrábal interaktívny 3D model.

„Kokot, ti jebe?“ zahlásil Beni do sústredeného ticha.

Július to cítil podobne.

Základňa bola omnoho prepracovanejšia, než sa im pri prvej návšteve zdalo. Okrem fyzickej hradby v podobe guľového útvaru asteroidov, ktorý vznikol pravdepodobne ako dôsledok rozprášenia niektorej z bližších planét v čase, keď sa centrálna hviezda premenila na červeného obra, sa okolo celého systému rozpínala neviditeľná bariéra. Údaje ukazovali, že silové pole, ohraničujúce hviezdny systém, obopína oblasť absolútneho času. V takýchto oblastiach, fungujúcich na princípoch antifyziky, nielen, že neplatila relativita času a pre všetkých pozorovateľov vo všetkých bodoch čas plynul rovnako, ale zároveň znemožňovala vstup osobám a technológiám z iných časových období. Nečudo, že Beni, jeden z mála neevidovaných cestovateľov v čase vo všetkých známych vesmíroch, z toho nebol práve nadšený.

A to nebolo všetko.

Július prizoomoval na hviezdu v strede sústavy.

Adam na lodi sa od údivu zhlboka nadýchol.

Systém sa skladal z dvoch planét, obiehajúcich okolo bieleho trpaslíka. Vzdialenejšia mala malý mesiac. Orbity boli pomerne ďaleko od centrálnej hviezdy – jej expanziu na červeného obra zjavne väčšina planét v systéme neprežila. Zvyšky tých, ktoré nezhoreli, teraz slúžili Benimu a Júliusovi ako ležovisko a ich kusy lenivo rotovali všade navôkol. To však nebol dôvod Adamovho nádychu.

Tým boli prstence základne, ovíjajúce sa tak okolo hviezdy, ako aj okolo všetkých ostatných telies, a obsahujúce skladiská, prekladiská, doky, ubytovne, obchody a techniku, zabezpečujúcu okrem distribúcie tepla z bieleho trpaslíka tiež terraforming planét, postupne oživujúci nevľúdne kusy skaly zeleňou a oceánmi vody.

Celá sústava vyzerala, akoby ju niekto zakul do pásov cudnosti, kopírujúcich obežné dráhy všetkých telies, spojených pružnými priechodmi a rotujúcimi spojmi, pripomínajúcimi gigantické guľôčkové ložiská. Všetko bolo dokonale tienené proti cudzím teleportovacím lúčom a všade bol čulý ruch. Neprešla sekunda, aby sa z a do hyperpriestoru nevrhali obrovské nákladné lode, pripomínajúce sídliská obytných budov, navigované naprieč celým tým organizovaným chaosom drobnými remorkérmi, ktoré ich ťahali na určené miesto.

Ale to ešte stále nebolo všetko.

„Počet obyvateľov je niečo cez stopäťdesiat tisíc, ale ide hlavne o obslužný personál,“ hlásil Adam. „Ochranku tvorí asi tritisíc mužov, podľa ich zložiek sú všetci profesionáli. Bývalí vojaci, žoldnieri, a podobne. Žiadne béčka. Podľa záznamov z posledného cvičenia je ich reakčný čas tridsať sekúnd. Vďaka systému kódovaných teleportačných antén dokážu tento čas dodržať kdekoľvek v systéme.“

„To mi poser chrbát, šak to je skurvená armáda, do piče!“ zareagoval na túto správu Beni.

Július zamračene prikývol. Nepáčilo sa mu to, a tak to aj povedal.

„Jasné, ty kokot, lebo ja som z toho úplne v siedmom nebi,“ precedil Beni pomedzi škrípajúce zuby a ďalej sa venoval hĺbkovému skenu jednej konkrétnej časti základne, kde práve mladá príslušníčka „obslužného personálu“ veľmi dôkladne obsluhovala pilota jednej z lodí.

Je to síce vyjebaný neplatič, ale kurvy si vyberá pekné, pomyslel si Beni a prezoomoval na jedno z bezpečnostných stanovíšť.

„Nedá sa ten ich teleport nejako dojebkať?“ spýtal sa do mikrofónu v sánke.

„Všetky antény sú dvojito zastúpiteľné ostatnými, museli by sme vyradiť takmer tri štvrtiny z nich, aby v pokrytí nastala diera,“ ozval sa mu v uchu Adamov hlas a Beni si úplne živo predstavil, ako zavrtel hlavou a ako sa mu pri tom zavlnili tie jeho jeblé blonďavé kadere. Opäť zaškrípal zubami.

„Ešte stále neviem nájsť cieľ,“ oznámil Július vecne, „ale myslím, že to budeme musieť spraviť...“

„Piči, ani to nehovor,“ prerušil ho Beni.

„… ako stealth misiu,“ dokončil Július.

Beniho zuby sa nerozpadli na prach iba vďaka tomu, že ich mal z mikrozliatiny paládia.

Neznášal stealth misie.

Fakt ich, kurva, veľmi, popiči, strašne, neznášal.

Kým rozmýšľal, ako hrozne moc neznáša vyjebané stealth misie, Július do zvuku škrípania Beniho zubov preniesol: „Našiel som cieľ, je v jednom z dokov, asi niečo rieši. Posielam súradnice, budem ho ďalej sledovať.“

To Beniho trošku vrátilo naspäť do reality.

„Jebať,“ vyjadril svoje pocity a vstal z krátera.

„Neni možné, aby to nešlo aj nejako ináč,“ povedal viac pre seba, než pre kohokoľvek iného, a nízkou gravitáciou odskackal do pretlakovej komory Mastodonta. V hlave mal niečo ako plán.

***

Pretlaková komora fungovala ako každá iná: Otvorili sa vonkajšie dvere, človek vstúpil, zatvoril za sebou, počkal na vyrovnanie tlakov, nechal prebehnúť kontrolu, vyzliekol si skafander, otvoril vnútorné dvere a pohodlne vkročil dovnútra. Žiadny problém.

Teda ak sa nevoláte Beni Hoeger.

Ferdinand sedel v Mastodontovom kresle prvého pilota a pozoroval senzory. Prieskumné misie sú vždy riziko a nebolo by dobré niečo podceniť. Keď uvidel na obrazovke Beniho, ako skacká k vonkajším dverám, vymenil si s Emilom veľavýznamný pohľad.

Pretlaková procedúra trvala asi minútu, čo bolo pre Beniho zakaždým nepochopiteľne veľa.

Vonkajšie dvere sa otvorili a zatvorili.

Vzduch začal syčať a po chvíli prestal.

Beni sa vysúkal zo skafandra a pokúsil sa otvoriť vnútorné dvere.

Počítač protestoval, kontrolná procedúra ešte neprebehla.

Beni začal lomcovať kľučkou a Emil s Ferdinandom si ponad kokpit nemými gestami stavili na hlášku, ktorá im oznámi koniec kontrolnej procedúry.

„KOKOT! Vyjebané dvere!“ ozvalo sa napokon a Emil smutne stisol pery.

Beni Hoeger vstúpil na palubu Mastodonta.

„Dostaň ma na loď. Fofrom,“ zagánil na Ferdinanda a Mastodont sa plynule odlepil od povrchu a nabral príslušný kurz.

***

„Prosím ťa, nastav stroj času, ale cieľovú destináciu musím zadať sám,“ povedal Beni Adamovi nezvyčajne ticho a slušne. „Nie, že by som vám nedôveroval, chalani, ale tam, kam idem, si dosť potrpia na súkromie,“ pokračoval.

Adam pochopil, že ide o vážnu vec, a prikývol.

„História presunov nech sa automaticky vymaže po mojom návrate,“ dokončil Beni a Adam pocítil znepokojenie. Toľko slušných viet po sebe od Beniho nepočul hádam nikdy. Naťukal kombináciu a ustúpil.

Beni na číselníku zadal sekvenciu. Adam pokorne odvrátil zrak a nevedomky pri tom vyzeral ako pokladníčka supermarketu z 21. storočia, keď zákazník pri platbe kartou zadával PIN.

„Hotovo,“ zahlásil Beni, keď časový údaj z displeja zmizol. Presunul sa do kabíny osobného časového transportu a Adam priam bázlivo pristúpil k ovládacej konzole.

Beni prikývol.

Adam stlačil veľkú zelenú ikonu.

***

Pre vonkajšieho pozorovateľa je cestovanie v čase takmer nuda. Teda ak neberieme do úvahy fakt, že Beniho poloha sa skokom zmenila, keď nezaujal pri návrate rovnaký postoj ako pri odchode, pribudol mu na chrbte ruksak z časovo neutrálneho materiálu a začalo sa z neho dymiť.

***

Beni Hoeger sa vytackal z kóje a dávivo vykašliaval niečo, čo počítač neskôr vyhodnotil ako titánové piliny.

Adama neopúšťalo znepokojenie.

„Kurva,“ zachrčal jeho šéf. „Toto bol kokotsky ťažký štvrťrok.“

Beni sa dotackal k najbližšej taburetke, potiahnutej ťavou srsťou, a s úľavou sa na ňu posadil. Potom vysypal obsah ruksaka na zem a s potuteľným úsmevom sa pozrel na Adama.

Ten nechápal.

„Osobné neutralizačné jednotky na to jeho vyjebané antičasové pole. Môžeme tomu kokotovi pošliapať trávnik,“ uškrnul sa Beni.

Adam obdivne zdvihol obočie.

„Kde je Julo? Boli sme predtým spolu, nie?“ Beni na moment vyzeral zmätene.

„Ešte je na prieskume,“ odpovedal Emil, ktorý sa práve objavil vo dverách.

„Aha,“ potriasol Beni hlavou a nepatrný tik naznačil, že z dlhodobej pamäte ťahá presné údaje.

„Kurva, jak ja neznášam cestovanie v čase,“ povzdychol si a odkašľaním do vzduchu uvoľnil ďalšiu dávku titánových pilín a ozónu.

„Dobre, tak keď sa vráti, dajte mi vedieť,“ postavil sa Beni sťažka, tiahlym pohybom si popukal chrbticu a prešiel ku dverám do kajút.

„Budem vo vani.“

***

Celá posádka sedela v zasadačke a všetci už dobrých pätnásť minút počúvali Beniho spokojné monológy, týkajúce sa prevažne toho, ako je rád, že sa môžu „vyjebať na celú tú stealth pičovinu a všetkých rozjebať jak handry“. Asi netreba dodávať, že Emil s Ferdinandom mali od začiatku vypnuté sluchové vstupy a na súkromnej sieti, ktorú si medzi sebou nastavili už asi pred rokom a ovládali ju myšlienkami, bez mihnutia oka hrali pretekársku hru. Ferdinand momentálne vyhrával, ale bolo to tesné. Snažil sa viac, lebo z dlhodobého pohľadu zas tesne vyhrával Emil.

Adam si také niečo nedovolil, a tak sa tváril stále viac a viac nešťastne, kým Július trpezlivo čakal na svoju chvíľu.

Tá prišla, keď sa Beni musel prvýkrát nadýchnuť.

Július nenápadne zdvihol ukazovák.

„No?“ zaregistroval to Beni.

Emil s Ferdinandom si dali pauzu a nastražili uši.

„Obávam sa, že to nebude také jednoduché,“ povedal Július pokojne a na hlavnú obrazovku premietol starostlivo vybratý záznam zo svojho prieskumu.

„Táto bodka tu,“ prizoomoval na pobrežie jedného z menších kontinentov primárnej planéty, na ktorom žiaril akýsi svetelný bod, „je bunker,“ dokončil a Beni vyprskol od smiechu ako školáčik.

Keď sa trochu ukľudnil, spýtal sa s úškrnom: „A prečo ma má ten jebunker zaujímať?“

Emil s Ferdinandom prevrátili očami. Ako vždy si dali záležať a urobili to o takom čase, kedy si boli istí, že ich Beni neuvidí.

Július sa pokojne pozrel na Adama a ten prevzal iniciatívu.

„Je to absolútny vrchol techniky, predbehol svoju dobu o niekoľko tisícročí.“ Obraz sa zmenil a objavili sa na ňom nákresy a technické údaje. Beni nespokojne odfrkol.

„Skladá sa zo sendviča silových polí, vlastne ani nemá fyzické steny. Rôzne modulované polia sú po zatvorení dverí dokonale tienené a dokážu odolať akémukoľvek útoku, vrátane útokov, založených na antifyzike, keďže niektoré z vrstiev bunkra fungujú fyzikálne normalizačne. Celý systém je poháňaný antihmotovým generátorom, obsahuje recyklačné a replikačné stanice, schopné premieňať hmotu na energiu a opačne. Je dokonale sebestačný a dokáže uživiť osemdesiatčlennú posádku po dobu tisíc rokov. Je prakticky nezničiteľný.“

Beni výhražne zapukal hánkami na rukách.

„Nič neni nezničiteľné,“ zahlásil sebavedomo.

Adam prikývol a uviedol veci na pravú mieru.

„To je pravda. Asi za tritisíc rokov bude vyvinuté delo, ktoré dokáže tento bunker prekonať. Kvôli veľkosti sa však montuje iba na bojové krížniky a aj jemu trvá niekoľko dní, kým dosiahne vnútornú vrstvu bunkra, slúžiacu ako interiérové steny.“

Beni sa nespokojne nadýchol a zadržal dych.

„Ak sa nášmu cieľu podarí dostať do bunkra, čo vďaka teleportovacím staniciam môže prebehnúť do piatich sekúnd od vyhlásenia poplachu, už sa k nemu nedostaneme,“ dokončil Adam a neisto pozrel na šéfa.

Ten stále zadržiaval dych. Emil s Ferdinandom už žhavili pomyselný prst na vypínači sluchu.

„Bez stealthu to proste nepôjde,“ povedal do ticha Július.

„Kchúúúúr-Fva,“ vydýchol Beni cez zuby.

***

„Povedal som, že nie!“ zreval do interkomu rozložitý muž, rozvalený na obrovitánskej kancelárskej stoličke v nepochopiteľne gigantickej kancelárii, zaberajúcej celé poschodie najväčšej administratívnej budovy na hlavnej planéte sústavy. V miestnosti s ním sedela jeho sekretárka, právnik, personalistka a účtovníčka.

„Kde sme to prestali?“ spýtal sa ich majiteľ najväčšej špedičnej spoločnosti v sektore. Riešili stávku pracovníkov jednej z pobočiek, ktorí sa sťažovali na nevyhovujúce pracovné podmienky, obstarožné lode a nebezpečné dopravné trasy. Fluktuácia dosahovala nebotyčných výšin a konkurencia si brúsila zuby na ich zákazky, ale majiteľ bol neoblomný a nariadil v tejto oblasti masívne škrtanie. Spoliehal sa na to, že všetky škody už onedlho zapláta obrovská verejná investícia, na ktorej prevádzke mal mať, podľa dohody s lokálnou vládou, leví podiel. O tomto pláne však, okrem ľudí v tejto miestnosti, nevedel nikto. Účtovníčka, cez ktorú išli nielen oficiálne, ale aj neoficiálne platby, a ktorá teda poznala cenu všetkých podstatných ľudí v tejto polovici známeho vesmíru, sa tvárila primerane dôležito, iba tesne nasledovaná samoľúbym právnikom, zabezpečujúcim kontrolu škôd a zametanie hroziacich káuz pod koberec. Personalistka zďaleka nebola taká informovaná, ako si sama myslela, ale vďaka tomu, že spávala so šéfom, vedela dosť na to, aby dokázala za každých okolností držať firemnú líniu aj proti hordám odborárov, ktoré sa organizovali takmer vo všetkých firemných pobočkách.

V hlavnej sústave bol relatívny pokoj. Firma najväčšie zisky dosahovala práve v jej okolí, a tak si mohla dovoliť ponúkať aj niektoré benefity, ktoré si samozrejme následne odrátala z daní. Okrajové oblasti však také šťastie nemali, čiže bolo iba prínosné, ak bol na pozícii hlavného personalistu niekto, kto sa so zamestnancami príliš nemaznal.

Sekretárka sa pozrela do neoficiálneho offline diára svojho šéfa, v ktorom mala zapísané schôdzky, o ktorých nemal nikto vedieť a ktoré všetci zúčastnení zakaždým, keď sa ich na ne opýtal nejaký všetečný novinár, vehementne popreli, a nadýchla sa na odpoveď.

Odpovedať však nestihla.

Do miestnosti bez zaklopania vtrhol veliteľ bezpečnosti a vychrlil: „Sme pod útokom, pane.“

***

Sekretárka, právnik, účtovníčka aj personalistka zmizli. Tú poslednú to zasiahlo asi najviac, ale špeditér v tom mal jasno – vo vypätej situácii sa určite nepotreboval rozptyľovať.

Namiesto nich bolo v miestnosti všetkých päťdesiat po zuby ozbrojených mužov jeho osobnej ochranky a veliteľ bezpečnosti so svojimi ľuďmi si z na to určeného terminálu v kúte miestnosti spravili strategické veliace stanovisko.

***

Útok bol nečakaný a neuveriteľne prudký.

Akási ohyzdná krabica, posiata hlavňami zbraní a vredmi generátorov štítov, si prerazila cestu cez vonkajšie stanovisko ochranky a priamou trasou zamierila k mesiacu sekundárnej planéty, na ktorom bolo umiestnené serverové centrum. Vysadila tam jediného vojaka a odfrčala naproti hordám bojových lodí, ktoré prilietali smerom od hlavného hangára.

Veliteľ bezpečnosti na vojaka, pokúšajúceho sa dobyť do serverovne, ukrytej hlboko pod povrchom mesiaca, nasadil štyristo mužov.

Ohyzdnú krabicu konfrontovalo sedemnásť menších materských lodí, nesúcich spolu niečo cez tristo stíhačiek.

Špeditér bol pokojný. V stenách kancelárie bzučali rušičky teleportov a zdalo sa, že hoci išlo o neočakávaný útok, nepriateľov nebolo veľa.

Veliteľ bezpečnosti mu od terminálu ukázal palec hore. Situácia je pod kontrolou, o chvíľu bude po všetkom.

Špeditér si zapálil cigaru a presunul sa na pohodlný gauč.

***

Július sa na svojom maskovanom vznášadle vzniesol z povrchu primárnej planéty a zamieril naspäť k pásmu asteroidov. Pristál na predom dôkladne vybratom kuse prachu a ľadu, vystúpil zo vznášadla a z batožinového priestoru vybral rotačný guľomet.

Zapätkoval sa bagandžami skafandra do podkladu, aby získal v mikrogravitácii takú potrebnú istotu, a čakal.

Emil s Ferdinandom sa činili.

Povrch mesiaca bol priam posiaty krátermi a blikali na ňom stále nové a nové výbuchy, keď Emil za pomoci implozívnych granátov decimoval stále nové a nové vlny ochrankárov, teleportujúcich sa k nemu zo všetkých strán.

Clona na Júliusovom priezore automaticky stmavla, čím kompenzovala nečakane jasný výbuch antihmotového reaktora v poradí už dvadsiatej materskej lode, zrovna štartujúcej z hlavného hangára. Po zásahu Ferdinandovým torpédom sa zrútila naspäť, pričom zdemolovala všetky ešte zaparkované lode pod sebou. Július zachytil siluetu Mastodonta, ako prelieta popred túto scenériu, prenasledovaný celou hordou stíhačiek, páliacich do jeho štítov zo všetkého, čo mali. Nechal si zobraziť úroveň jeho energie a keď uvidel, že Ferdinand už musel prepnúť na záložný zdroj, roztočil hlavne, zaprel sa a spustil paľbu.

***

„Pane, bude lepšie, ak odídete na bezpečné miesto.“ Veliteľ ochranky bol spotený a v očiach mal šialený výraz. Počet jeho bojaschopných mužov sa za posledných dvadsať minút zmenšil na päťsto, a to rátal aj šéfovu osobnú ochranku, ktorá sa však od neho nesmela pohnúť ani na krok.

Špeditér vypľul rozžuvaný zvyšok cigary, z ktorej nestihol vyfajčiť ani polovicu, a zamračene prikývol.

Na stole sa už po x-tý raz rozdrnčal osobný komunikátor.

Personalistka.

Piča sprostá, pomyslel si špeditér, keď zrušil zvonenie.

Vstal z gauča a nahlas vyštekol: „Čo sú zač?“

Veliteľ bezpečnosti smutne pokrčil plecami. „Nevieme, pane. Ich vybavenie je vysoko nad našimi možnosťami.“

„Antipole?“ zmohol sa šéf na jediné slovo.

„Stabilné, pane. Nechápem to. Ale v bunkri budete v bezpečí, budeme môcť zahájiť vyjednávanie, ich prvý cieľ bola serverovňa, možno chcú nejaké dáta.“

Špeditérovi sa to nezdalo. Jedinými ľuďmi, ktorí by možno mohli chcieť nejaké neverejné údaje o jeho aktivitách, bolo zopár chorobne poctivých úradníkov z rôznych častí galaxie, ale tí by si ich prišli vypýtať slušne, čiže by ich jeho právnik, za pomoci niekoľkých spriatelených sudcovských autorít, mohol otočiť už na vstupnom checkpointe.

Kým rozmýšľal, ako veľmi mu je nejaké vyjednávanie proti srsti, ochrankári ho obklopili ako nepriestupná hradba.

Vypli rušičky a teleportovali sa priamo pred vchod do bunkra.

Štyridsať mužov, napichaných najlepšími bojovými implantátmi, aké sa dali zohnať, zostalo stáť pred masívnymi dverami z čistej energie.

Šéf, veliteľ bezpečnosti, dvaja vyšší dôstojníci a desať členov ochranky, vošli dnu, kde už čakala sekretárka, účtovníčka, právnik a zopár technikov, zabezpečujúcich chod interných systémov bunkra.

Personalistka chýbala.

Dvere do bunkra sa zavreli a splynuli so stenou. Teraz sa už dali otvoriť iba zvnútra, po zadaní neprelomiteľnej sekvencie, ktorej kódy a postup poznal iba šéf a jeho veliteľ bezpečnosti.

Druhý menovaný zaujal pozíciu pri termináli, ktorý bol ako samostatný systém spojený so senzormi vonku.

Len čo sa pozrel na monitor, zbledol ako stena a vykoktal: „P-pane, na toto by ste sa asi mali prísť pozrieť.“

Špeditér, s pohárom whisky v ruke, pozrel na obrazovku a to, čo uvidel, ho prinútilo sadnúť si.

***

Ferdinand zbesilo manévroval a snažil sa uhýbať zostávajúcim stíhačkám, ale bolo ich príliš veľa. Zadné štíty už dlho nevydržia a k mesiacu, na ktorom už Emil minul všetky implozívne granáty a pomaličky už tiež začínal mať problémy, to bolo akosi príliš ďaleko.

Preto mu dosť prišlo vhod, že sa zapojil Július.

Prúd antifyzikálnych neutrín tesne minul Mastodonta a rozkrájal väčšinu stíhačiek za jeho chrbtom presne v momente, keď Ferdinand na jednom zo vzdialených asteroidov zbadal drobný blikotajúci plamienok.

Antifyzikálne neutrína boli pomerne zaujímavá vec. V druhej generácii dokázali vyvolávať reťazovú reakciu vo všetkej vzájomne sa dotýkajúcej hmote, ktorú zasiahli, ale to by mohlo ohroziť výsadok, a tak Július zvolil ich prvú generáciu. Tá na atómy hmoty pôsobila namiesto slabej jadrovej sily bežných neutrín silou silnou, čím ich menila na štiepiteľné nuklidy, v ktorých následne vyvolala jadrový rozpad. Takéto neutríno dokázalo v ohnivej čiare preletieť celou planétou a zanechať za sebou reťaz jadrových mini-výbuchov, ale na zničenie celej planéty to, na rozdiel od antifyzikálneho neutrína druhej generácie, nestačilo. Preto bolo vhodné zvoliť čo najrýchlejší spôsob distribúcie takýchto projektilov, na čo sa napríklad veľmi hodil taký primerane upravený rotačný guľomet, a krájať planéty, ako s obľubou hovorieval Beni „ako takú spičenú vyjebanú dortu“.

Prúd Júliusovej žhavej pozornosti sa, len čo rozšľahal stovky stíhačiek za Mastodontovým chrbtom, zameral na technologické prstence, spájajúce hviezdu, planéty a mesiac do jedného celku, čo malo dva dôvody.

Za prvé, Ferdinand tak mal čas priletieť na jediný mesiac v sústave a prednými delami zmasakrovať zvyšky ochranky, ktoré Emila obkľúčili v jednom z kráterov, kde ho z diaľky bombardovali stále presnejšími a nepríjemnejšími protibiologickými mínami, čím vykonal priam nádhernú filmovú záchranu druha v zbroji v poslednej minúte.

Za druhé, v prstencoch sa zdržovala drvivá väčšina bežného osadenstva systému, a tak útok na ich pracoviská, zábavné zóny a ubytovne presvedčil aj najodhodlanejších pilotov nákladných lodí, že je na čase vziať nohy na ramená. Sústava sa rozblikala hyperpriestorovými skokmi a počet obyvateľov, a teda aj potenciálnych civilných obetí, klesol takmer na nulu.

Takmer.

Keď bol Július s prstencami hotový, väčšina z ich hmoty v dôsledku nespočetného množstva jadrových výbuchov dosiahla kolízny kurz s telesom, ktoré obopínali, a gravitačným pádom skončili v atmosfére a na povrchu ich najbližšieho gravitačného stredu. Najkrajšie efekty to robilo u prstencov, ktoré obopínali samotnú hviezdu – tie horeli ešte dosť vysoko nad povrchom a na samotný povrch dopadali iba ako plazma.

Vyzeralo to priam romanticky.

Július to nevedel, ale práve v tejto chvíli sa v bunkri na hlavnej planéte tím ochrankárov staral o to, aby naspäť nahodili srdce ich šéfa, ktorý utrpel pomerne rozsiahly infarkt. Keďže to boli samí profesionáli, podarilo sa im to za pomoci pokročilej medicínskej techniky bunkra ešte skôr, než Július presunul prúd antifyzikálnych neutrín na samotné telesá sústavy, už aj tak dosť zdecimované masívnym bombardovaním kusmi zničených technologických prstencov. Špeditérovi tak neušlo, ako sa ako prvý na kusy rozpadol mesiac sekundárnej planéty, ktorého vzdialenejšia polovica odrotovala smerom k pásmu asteroidov, kým tá bližšia zamierila na povrch planéty a spôsobila na ňom slušný armageddon.

Ten bol samozrejme iba slabým predjedlom hlavného chodu, v ktorom Július systematicky prešiel prúdom neutrín samotnú planétu a jej čerstvo terraformované kontinenty sa zakrátko rozpadli na žhavé kusy lávy a hornín, vyvrhnutých do okolitého vesmíru.

Na koniec prišla na rad primárna planéta.

Július si dal záležať, aby sa príliš nepriblížil bunkru, a smeroval výbuchy spôsobom, ktorý zabezpečil, že na okrajoch rozžhavená platňa kameňa, v strede ktorej sa bunker nachádzal, nespadla, na rozdiel od drvivej väčšiny zvyšku planéty, do centrálnej hviezdy.

Keď bol s krájaním hotový a celý systém vyzeral ako po výbuchu (pri tejto myšlienke sa Július zľahka uškrnul), nasadol do vznášadla a s jemu vlastnou pokojnou rutinou sa odporúčal do materskej lode.

***

To Emil s Ferdinandom mali medzičasom plné ruky práce.

Päť zostávajúcich stíhačiek, ktorých piloti v záchvate nepochopiteľnej lojality neušli z boja, ich neúnavne prenasledovalo pomedzi zvyšky horiaceho mesiaca, planét a technologických prstencov, ako keby im už nezáležalo vôbec na ničom inom, než na tom, aby zničili tých, ktorí celú túto kataklizmu spôsobili.

Inokedy by to samozrejme nebol problém, ale v situácii, keď bol Mastodont po boji s celou skvadrou materských lodí a mal iba dve percentá zadných štítov, to dokonca aj u inak úplne chladnej dvojice pilotov vyvolávalo drobnú emocionálnu odozvu.

„Au,“ zahlásil Emil nevzrušene, keď ich do zadného štítu trafil jeden obzvlášť premotivovaný pilot z ľavého krídla prenasledujúcej letky.

Indikátor nabitia štítov klesol na jedno percento.

Ferdinand po strelcovi skusmo vypálil dávku bežných fotónových projektilov, ale pilot bol príliš dobrý. Uhol sa, pričom ako štít využil jeden zo šialene rotujúcich kusov horniny, na ktorom sa ešte dali rozoznať zvyšky teraz už odpareného jazera, a väčšina projektilov neškodne rozpárala čiernotu vesmíru.

„Koľko ešte po hranicu antipoľa?“ spýtal sa Ferdinand a systematickou streľbou znemožňoval zvyšku nepriateľskej letky mierenie.

„Osemdesiattri sekúnd,“ odpovedal mu Emil a Ferdinand nespokojne cmukol perami.

„Ja viem,“ opáčil Emil a majstrovsky využil slabé gravitačné pôsobenie kusu skaly veľkosti polovice kontinentu, pod ktorou prelietali, aby ho urýchlilo smerom od druhého, ešte väčšieho kusu, približujúceho sa sprava dole.

Premotivovaný pilot stíhačky sa na moment objavil nad nimi a napálil do nich plnú dávku predných laserov zvrchu.

Horné štíty zatiaľ držali na osemnástich percentách, takže sa Ferdinand iba usmial a nad manévrom uznanlivo pokýval hlavou.

Premotivovaný pilot dokončil piruetu a ledabolo sa pritom vyhol Ferdinandovým strelám.

Jeho kolega už také šťastie nemal.

***

„Títo asi nebudú chcieť vyjednávať, však?“ opýtal sa právnik múdro.

„MYSLÍTE?!“ zareval naňho šéf a držal sa za boľavé srdce. Na monitore práve počítač vyhodnocoval trajektóriu kusa pobrežia, na ktorom leteli vesmírom, a pravdepodobné kolízne kurzy.

Nie, že by bol bunker v ohrození, uzatvorené sendvičové silové polia by dokázali odolať aj pobytu v centre hviezdy, akurát budova, v ktorej bol bunker zasadený, mala pomerne obmedzené možnosti a vonku strážiaci členovia šéfovej osobnej ochranky by prípadný náraz s iným vesmírnym telesom nemuseli prežiť. Zatiaľ sa síce, rovnako ako budova vonku, držali, ale šéf vedel, že ich smrť je iba otázkou času. Obával sa, že by to nemuselo pôsobiť zrovna dobre na psychiku zvyšných členov ochranky, a tak iba sedel v kresle za hlavným stolom a nervózne pozoroval bezútešne sklonené hlavy svojich najodvážnejších mužov.

V bunkri nastalo ticho. Dokonca aj účtovníčka prestala vzlykať a právnik aspoň na chvíľu zavrel hubu.

Šéf si uvedomoval, že je potrebné konať, inak morálka padne na nulu.

„Veliteľ?“ povedal ticho.

Nič sa nestalo, veliteľ bezpečnosti naďalej sedel za stolom, hlavu si opieral o dlane a pozeral na monitor pred sebou.

„Veliteľ!“ vyštekol kardiak nahnevane.

Nikto sa nepohol.

A že najlepší muži, pomyslel si. A pritom vyzerajú nešťastne ako malé deti.

Postavil sa. Takéto chvíle si žiadajú rázne riešenia. Nijaké porazenecké nálady tolerovať nebude.

„Nepočuli ste ma!?“ zareval a napochodoval až k veliteľovi ochranky.

Žiadna reakcia.

„Ale toto už je vrchol!“ soptil šéf a zatriasol ignorantovým ramenom. Tomu sa hlava zosunula z rúk a duto buchla o dosku stola. V krku mal zabodnutú drobnú operenú šípku.

Špeditér prekvapene zažmurkal.

„Kurva, ale fakt čosi rob s tými tvojimi vlasmi, šak ma skoro jeblo z tej vône. To je čo? Limetka, baza? Čo si radler, do piče?“ ozvalo sa za jeho chrbtom.

Majiteľ dopravného impéria sa mátožne otočil a uvidel, ako sa spod maskovacej látky súka akýsi ozembuch v červenej kombinéze a vedľa neho sa spod tej istej neviditeľnej deky objavila hlava muža s dlhými blonďavými kučerami.

Akosi to nechápal.

„Dobrý deň,“ oslovil ho chlap v červenom a pokračoval: „Posiela nás jeden z vašich obchodných partnerov, radi by sme s vami prerokovali istú záležitosť.“

Dlžník zbledol.

***

„Varovanie, zadné štíty pod úrovňou pol percenta, blíži sa kritická úroveň,“ zašveholil hlas a Emil zaťal zuby.

Pásmo asteroidov bolo husté a Mastodont príliš veľký. Stíhačky prenasledovateľov, aj keď už vďaka Ferdinandovej streľbe iba tri, však boli malé a mrštné. Zvyšní traja piloti sa držali v úctivej vzdialenosti a v prípade potreby sa pohodlne skryli pred Ferdinandovými projektilmi za niektorý kus skaly. To Mastodont musel letieť viac-menej predvídateľne, podľa toho, kade sa dokázal pretlačiť. Emil síce z času na čas prudko zmenil smer, pričom si v ceste pomohol prednými lasermi, ale na šikovných pilotov, ktorých mali za zadkom, to nestačilo.

Ďalší zásah do zadných štítov už nimi aj fyzicky trhol, keď zaúpel preťažený kondenzátor. Emil kompenzoval výkyv presmerovaním toku energie na vedenie, ktoré na to primárne nebolo určené. Pokrútil hlavou.

„Zadné štíty na kritickej úrovni,“ oznámil melodický hlas a Ferdinand vypálil ďalšiu salvu fotónov.

Dve stíhačky sa skryli za asteroidy, tretia uhla krásnym a na centimetre vypočítaným výkrutom.

Premotivovaný pilot bol až nechutne dobrý. Ešte počas výkrutu vypálil.

Zásah preťažil niektoré systémy, časť obrazoviek zablikala, ale všetky hneď znova naskočili.

„Predpokladaný počet zásahov do kolapsu štítov – tri,“ zaspieval hlas.

Ferdinand nastavil automatický vzorec streľby a presunul sa k stroju času.

„Koľko ešte?!“ zakričal na Emila o drobný chĺpok hlasnejšie, než bolo nevyhnutné.

„Sedemnásť sekúnd,“ prišla rovnako hlasná odpoveď.

Ferdinand zaškrípal zubami tak, že by aj Beni bol naňho hrdý.

***

Beni však mal v tej chvíli iné veci na práci.

Vysúkal sa spod osobného maskovacieho štítu a voľne pokročil smerom k cieľu.

„Vyskytla sa totiž taká nepríjemnosť s istým omeškaním, preto by sme vám radi odovzdali túto výzvu na plnenie,“ povedal svojím najlepším profesionálnym tónom a podal zblbnutému špeditérovi, ktorý sa stále márne pokúšal pochopiť, čo sa stalo, nosič dát. Staromódnu obálku z pokročilého polyméru, z ktorej nosič vytiahol, nenútene skrčil a dokonalým oblúkom ju odhodil do koša v kúte miestnosti.

„Vezmite si to, prosím,“ dokončil ľadovo.

Ten náhly chlad špeditéra vrátil naspäť do reality. Mátožne vzal nosič do ruky.

„Ďakujem, a teraz sa prosím pozerajte sem,“ Beni si ukázal na ľavé oko a keď cieľ poslúchol, nechal žoldnier zvuk uzávierky fotoaparátu prehrať nahlas.

„Výborne, ďakujem,“ povedal Beni a špeditér zažmurkal.

„Hotovo?“ otočil sa Beni na Adama, ktorý čosi ťukal do technického terminálu v stene.

„Ešte moment,“ odvetil Adam a Beni, stále vo svojej profesionálnej koži, pokojne prikývol.

„T-to všetko len kvôli tomuto?“ vyjachtal cieľ neveriacky. „Celý ten masaker iba kvôli obsielke?“

Beni sa obrátil naspäť k nemu.

„Pripúšťam,“ poobzeral sa po otrávenom osadenstve bunkra. „Môže sa to zdať trochu prehnané, ale pochopte, keďže ste nepreberali bežnú poštu, boli sme nútení pristúpiť ku, povedzme, osobnému doručeniu.“

„Mám to,“ zahlásil Adam.

Beni začal s ľahkým strečingom.

Špeditér stále nechápal.

Keď sa začali otvárať dvere bunkra, jeho nepochopenie dosiahlo vrcholu. Mimovoľne otvoril ústa.

***

Ochranka pred dverami bunkra tiež nechápala, prečo ich šéf otvára dvere práve teraz. Jedine, že by ich chcel vziať dovnútra, napadlo zopár naivnejších z nich.

Keď sa dvere otvorili, a do ich radov vtrhlo niečo, čo iba na okraji zorného poľa a vo chvíľach spomalenia vnímali ako červenú šmuhu, okamžite ich to z akejkoľvek naivity vyliečilo.

***

O dve sekundy neskôr Beni spomalil na rýchlosť, ktorú dokázal sledovať aj bežný človek, a postavil sa doprostred bunkra. Na drahý koberec z neho kvapkala krv a posledný z vojakov sa práve so zachrapčaním rozdrvenej chrbtice zviezol na zem ako vrece. Varovné pípanie počítača, ktorý vyhodnotil jeden z kolíznych kurzov ako nezvratný, k tomu poskytovalo celkom vhodnú zvukovú kulisu.

„Pane, kým sa rozlúčime, chcel by som vás informovať o tom, že sa občas zaoberáme nielen komplikovaným doručovaním listových zásielok, ale aj vymáhaním pohľadávok. Preto by som vám rád odporučil, aby ste pohľadávku nášho klienta uhradili čo najskôr,“ povedal Beni nevzrušeným tónom úradníka.

Cieľ musel trikrát prehltnúť nasucho, kým sa mu podarilo odpovedať: „Okamžite vykonám prevod, pane.“

Beni blahosklonne prikývol a Adam pokynul dlžníkovi na jeden z terminálov.

Veľkopodnikateľ trasľavými rukami zadal prihlasovacie údaje a odsúhlasil prioritnú platbu. Adam prikývol.

Beni prikývnutie zopakoval.

„Rozhodli ste sa správne,“ zhodnotil.

Adam sa presunul k Benimu a obaja zastali v otvorených dverách bunkra.

„Pane, pre vaše dobro dúfam, že sa už nikdy neuvidíme,“ rozlúčil sa Beni a o sekundu obaja zmizli v záblesku teleportačného lúča, ktorému po otvorení dverí bunkra už v ceste nič nebránilo.

***

„Desať,“ zareval Emil.

Loď sa otriasla.

„Predpokladaný počet zásahov do kolapsu štítov – jeden,“ zaspieval hlas.

Ferdinand pomedzi zuby cedil nadávky.

Emil vystrelil takmer v tom istom momente, ako premotivovaný stíhač, a tak stíhačova strela zasiahla iba hromadu štrku a prachu, ktorá po Emilovom zásahu vyskočila z najbližšieho asteroidu.

Emil nemal čas radovať sa.

Na displeji pred ním žiarila päťka. Poslal dáta Ferdinandovi.

Štyri.

Jeden zo stíhačov preletel mračnom Emilom zvíreného prachu, stratil orientáciu a napálil to do asymetricky sa pohybujúceho asteroidu.

Stále málo.

Číslica odpočítavania sa zmenila na tri presne v momente, keď ich premotivovaný pilot zasiahol priamo do stredu zadných štítov.

„Kolaps zadných štítov, kolaps zadných štítov,“ opakoval melodický hlas pomedzi kvílenie sirény a obaja členovia posádky by mu, teda keby mal telo a oni na to mali čas, najradšej vykrútili krk.

Dva.

Premotivovaný pilot musel uhnúť, lebo Emil zámerne bočnými štítmi šuchol záveternú hranu menšieho asteroidu, čím ho nasmeroval do stíhačovej letovej dráhy.

Stratili pol sekundy, na monitore stále svietilo číslo dva.

Obidve zostávajúce stíhačky sa zoradili do palebnej pozície.

Jeden.

Zobrazenie číslice nula na monitore, výstrel, ktorý ich mal rozmetať na kusy, a dopad Ferdinandovej päste na spúšťač stroja času, sa odohrali súčasne.

***

Mastodont skočil v čase o pol sekundy vpred, priestorové koordináty jeho polohy sa nezmenili.

Za tú pol sekundu, o ktorú sa posunul celý vesmír okolo nich, sa posunuli aj stíhačky. Teraz boli tesne pred nimi. Premotivovanému pilotovi sa muselo zdať, akoby Mastodont zmizol a objavil sa mu za zadkom.

Emil nezaváhal ani na okamih – dávka zo všetkých predných laserov rozptýlila obe stíhačky tak dôkladne, že štíty Mastodonta prelet troskami ani nezaznamenali.

Ferdinand sa posadil do kresla druhého pilota. S Emilom sa na seba pozreli s úľavou, akú už dlho nezažili. Obaja vydýchli, Emil sa dokonca aj trošku usmial. Ferdinand spokojne prikývol.

Potom Emil, stále bez slova, rutinovane nabral kurz k materskej lodi. Július im otvoril pristávací dok.

***

Beni s posádkou na palube materskej lode sledovali, ako drobná svietiaca bodka, prilepená na zvyšku kontinentu, naráža do jedného z väčších asteroidov, pričom sa obidve telesá rozpadajú na tisíce drobných a drobnejších úlomkov a rozlietajú sa na všetky strany. Bodku bunkra to odmrštilo spôsobom, ktorý Beniho prinútil rozmýšľať nad výkonom inerciálnych tlmičov, ktoré spomínal Adam pri briefingu o vlastnostiach bunkra.

Tá spomienka viedla k myšlienke, a tá k ďalšej spomienke. Na konci celého myšlienkového pochodu bola otázka.

„Kurva, zavreli sme tomu kokotovi dvere na tej jeho kutici?“ plesol sa Beni do čela.

Adamove náhle rozšírené oči hovorili za všetko.


jurinko

Diskusia

Aldeberan
Wow, nova Jurinko poviedka. Za mňa dve veci na zlepsenie: 1) v poviedke vystupuju nejaki Adamovia, Emilovia, Juliusovia, ktori neboli poriadne uvedeni. Predpokladam, ze ich mame poznat z minulych dielov (?), ale ja ich nepoznam a vascina citatelov si imho nespomenie. Staci kratka vlozena veta o postave, ktora ich odlisi, napr "Adam, lodny expert na demoliciu a fanatik do oralneho sexu" or whatever. Lebo inak to su len matuce mena. 2) prilis komplikovane a dlhe suvetia. Nie su dobre same o sebe, este viac sa nehodia sem. Napr. "Uhol pričom ako štít využil jeden zo šialene rotujúcich kusov horniny, na ktorom sa ešte dali rozoznať zvyšky teraz už odpareného jazera, a väčšina projektilov neškodne rozpárala čiernotu vesmíru." Tam by som dalposlednu vetu ("a väčšina...") samostatne. Inak som dal 8 a poviedka mi sprijemnila sobotne rano.
29.09.2018

Marek Páperíčko Brenišin
Alde v zásade zhrnul to, čo lietalo po mysli aj mne. Príbehovo ideš ako pán, proti tomu nemôžem nič povedať. Ale dlhými vetami sa stával text ťažšie čitateľným a zameniteľnými postavami si ma veľmi do deja nevtiahol.
Ale zasa práve cez tie hilarious veci, ktoré si v poviedke predviedol, som neriešil ani fyziku a podobne. Akurát ten prvý odsek mi tam prišiel kruto zbytočný - neviem, ako má prdenie vo vani dodať hĺbke postavy. :-D
Za 7, čítalo sa to viac než dobre.
29.09.2018

jurinko
Ved to je volne pokracovanie tohto tu: https://www.scifi.sk/poviedky/ 2271/jurinko-Beni_Hoeger.html (medzery prec, ofc. ;-) ). Uznavam, ze je to mozno pridlho na to, aby ste si pamatali vsetky podrobnosti, ale prave to nech vas motivuje k precitaniu prveho dielu ;-)
Inak dik za hodnotenia :-)
02.10.2018

jurinko
Ludia, ktori kontroluju diskusie, by si mozno mohli precitat tento prispevok, a nasledne aj poviedku, pod ktorym sa objavil, hm? :-)
(Ked uz teda od jej uverejnenia uplynulo tolko casu ;-) )
05.11.2018

Stano Lacko
No fakt neviem Jurinko co tym myslis...
05.11.2018

jurinko
Robim si reklamu :-)
05.11.2018

jurinko
Vies ako, ked uz som ta attention whore, tak musim :-D
09.11.2018

draculin
Ha! Hoegerovska klasika :-) Zabava, ekšn, kurvapica zmrdi na kolieskach a vobec. Obcas ulieta gramatika a cechizmy, ale to nijak neprekaza. Cize celkovo super. Ak by sa este trosku nalestili vety, obcas skratili a urobili mensie upravy, malo by to nadej stat sa normalnou scifi, ktoru budu ludia zrat vo velkom.
06.12.2018

jurinko
O, dakujem, draculin :-)
04.02.2019

Culter
Ja som sa v tom stratil. Prstence, sekundárne planéty, fyzikálne pojmy, cestovanie v čase tam a späť... vynaložil som celú kapacitu, aby som ostal v obraze a potom moje pozornosti unikli zákusky, na ktorých by sa ten príbeh dal postaviť (a aj bol postavený, ale v tom šume to tam bolo zapatlané a nemalo zo potom také grády). S dovolením ich vypichnem a teda aj SPOJLUJEM!!! Páčil sa mi menéver, pri ktorom sa neuhýba v priestore, ale čase. Mňam. Potom pecka bolo: keď ti nemôžem rozmrdať bunker, rozbijem ti všetko naokolo - to bolo very fajné. Plus prenesenie zmrdov z reálneho sveta do poviedok, kde im zabudneme zatvoriť supersilné silo dvere... no občas sa také niečo pritrafí aj mne. Nie zatvoriť dvere, ale zlikvidovať smradov z môjho okolia nejakým uspokojivým spôsobom. Mne by sa tam viac páčila čistá akcia so všetkým tým pindaním bez technoblábolu.
11.02.2019

jurinko
Tak ale ze niekto napise, ze by sa mu v poviedke o Benim viac pacila "cista akcia", tak to som teda fakt necakal :-D
Vsak to je akcia od zaciatku az do konca :-D
A vies ako - ak si sa stratil, precitaj si to znova, mozno sa najdes ;-)
11.02.2019

Alexandra.x
Strašne dobre som sa pobavila 😀 Scena s ružovymi prdmi mi prišla celkom vtipna a preto nebola zbytočna. Vhodna na uputanie čitateľovej pozornosti hned v uvode. Napriek tomu, že som dáma, ma jazykový prejav hlavného hrdinu nijako nepoburoval. Jeho vnímanie sveta a medziľudských vzťahov pôsobilo osviežujúco. Technickej stránke nerozumiem, ale bolo to uveriteľné. Privítala by som viac kratších poviedok s Benim, za taku zbieročku na pobavenie by som na ibuxe ak nejaky ten peniažtek pustila 😀
28.04.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.