Bezdomovec

Aj žobráci majú dušu...

„Nemáte u seba pár centov, vedúci?“ opýtal sa ma otrhaný muž pred supermarketom akurát keď som vychádzal s nákupom.

„Ste hladný?“ zrejme takú reakciu nečakal. Možno nečakal žiadnu.

„Celý deň som nejedol,“ priznal.

„Pôjdem vám niečo kúpiť?“

„To by bolo skvelé, vedúci!“ odpovedal nadšene. Páčil sa mi. Zvyčajne sa vykrúcajú, pýtajú si peniaze „na autobus“, alebo vás „nechcú oberať o čas“. Všetkým je jasné, že pýtajú na chľast. Tento bol iný. Bol úprimný. Stále v ňom ostal kus poctivosti. Ako vravím, páčil sa mi.

„Tak viete čo? Pomôžete mi odniesť nákup a ja vás za to zoberiem na normálnu teplú večeru do nejakej reštaurácie.“

„Vedúci, nebláznite,“ začal sa brániť, „šak mne stačí len pár rožkov a treska.“

„Teplá večera by bola lepšia, nemyslíte?“ videl som váhanie v jeho očiach.

„To ale musí byť drahé.“

„Pre mňa nie, poďte.“

Bol opatrný, naučil sa nedôverovať ľuďom. Nečudo, život na ulici musí byť hotové peklo. Ale nakoniec šiel.

Vzal som ho do Súmraku. To bol taký, nie práve luxusný, no napriek tomu slušný podnik. Dobré jedlo za dobrú cenu. Preňho to muselo byť siedme nebo.

„Prepáčte že som taký smelý, ale ako ste sa dostali na ulicu?“ opýtal som sa.

„A to vám na čo bude, vedúci?“

„Píšem do novín a práve pracujem na jednom článku,“ vysvetlil som. Skutočne som na jednom článku pracoval, netýkal sa však bezdomovectva. Také témy dnes aj tak nikoho nezaujímajú. Chcel som ho však trochu bližšie spoznať. Nebránil sa. Keď nám doniesli šošovicovú polievku, rozhovoril sa o svojej minulosti. Ako mal rodinu, dve deti, ako mu umrela manželka a on si narobil dlhy, lebo ho deti obrali o všetko. Pri rezni s ryžou a hranolčekmi (v našom meste bežná kombinácia) pokračoval o ťažkom živote na ulici a o tom, ako sa snaží pretĺkať zo dňa na deň a ostať pri tom človekom. Nikdy sa neznížil ku klamstvu alebo krádeži. Obdivoval som ho. V očiach som mu videl, že aj keby klamať chcel, nedokázal by to. Nájsť niekoho takého v dnešnej dobe je skutočne rarita. Skrátka, trafil som jackpot. Pokynul som čašníkovi a ten doniesol dve kofoly.

„Na zapitie,“ povedal som a podal mu pollitrák čapovanej. Zmizlo to v ňom na jeden šup. Bol poriadne smädný.

„Nejako sa divne cítim, vedúci,“ začal ospalo a hneď sa zvalil na stôl. Pribehol čašník a zdvihol ho. Spoločne sme ho odniesli do zadnej miestnosti. Tam som bezvládneho žobráka položil na oltár a zapálil sviečky. Krátko na to ho zhltol pekelný plameň. Nestihol ani vykríknuť od hrôzy.

„Ešte sto, možno stopäťdesiat takýchto a som v suchu,“ povedal som čašníkovi, ktorý sa len bez slova prizeral.

„Váš dlh je veľký,“ prehovoril po chvíli.

„Neboj sa, tento vydá aj za päť duší,“ odvetil som. Tisíc duší za jednu. Niekomu by sa to mohlo zdať veľa. Ale mne nie. Išlo predsa o moju dušu.


Marek Čabák

Diskusia

Monika Kandriková
Dobre si to napísal. Že sa z bezdomovcom niečo stane bolo síce vytušiteľné, ale či to bude dobré alebo zlé, to bola otázka až do konca. :D
04.02.2017

Culter
Výborná práca. Do poslednej chvíle som netušil, o čo ide. Pred finálnym twistom si si ma naozaj starostlivo uvaril. Veľmi čisto napísané. Príbeh a jeho samotná stavba fičia ako namazaný stroj. Dal som desinku.
05.02.2017

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.