Prelomový rok 2288

Veda a viera sa navzájom vylučujú. Alebo nie?

Ilustračné obrázky k spacenews - Prelomový rok 2288 / Zdroj Disclaimer

Lucas si kľakol k modlitbe. Chvíľu zotrval v rozjímaní o sebe, svojom živote, o práci, ktorá ho v ten deň čakala. Podvedome cítil, že pomoc zhora bude potrebovať. Už mu dochádzali sily. Mesiace blúdil v kruhu a nevidel riešenie. Psychická únava sa zmenila na fyzickú a nevedno koľké súvislé ponocovanie nad prácou mu iba priťažilo. Už zrána sa necítil vo forme.

Štíhly tmavovlasý muž zdvihol zrak k holografickému obrazu svojej obľúbenej prorokyne. V jej zvráskavenej tvári bez očí miloval každú črtu. Škaredo-krásna starena sa na neho zhovievavo usmievala. Poznal ju od nepamäti. Vieru v ňu mu vštepovala mama a stará mama. Storočie a splnenie mnohých z jej predpovedí bolo potrebných, aby bola nakoniec uznaná za svätú. Ľudstvu trvalo naozaj veľmi dlho, kým pochopilo, že jej ústami ich samotný Boh chce varovať pred skazou. V 23. storočí nebolo krajiny na Zemi, kde by ju nepoznali a hlboko nemali v úcte.

´Ach, Vanga, pomôž mi! Naozaj sa chcem stať nástrojom v tvojich rukách. Dovoľ mi to, prosím.´

Po týchto slovách, ktoré predniesol nahlas do ticha miestnosti, pobozkal Lucas dlážku, symbol Zeme a presunul sa na sedačku opretú o stenu v inej časti moderne zariadenej miestnosti. Nasadil si okuliare a spustil prijímanie správ. Lucas žil roky sám a mal rád najnovšie technické vychytávky. Z času na čas s ním krátkodobo zdieľala priestory bytu osoba ženského pohlavia. Napriek jeho postaveniu, primeranej materiálnej situácii s ním dlho žiadna nevydržala. Nie je jednoduché žiť s introvertom, ktorý si navyše myslí, že je stredobod vesmíru.

Absencia pokojného rodinného života nebolo jediné mínus Lucasovej povahy a povolania. Až príliš ho trápili nedosiahnuté ambície. V dobe, keď priemerný vek človeka vo vyspelých oblastiach pokoril hranicu deväťdesiatky, jeho štyridsaťdva rokov neznamenalo žiadnu tragédiu. Stále mal viac ako polovicu života pred sebou. Napriek tomu sa jeho frustrácia z roka na rok zhoršovala. Lucas si život večne duchom neprítomného vedca celkom pochvaľoval. Malo to svoje výhody. Okolie mu tolerovalo výkyvy nálad a on sa vyžíval v presvedčení, že jeho obeta na oltár vedy nakoniec prinesie ľudstvu pokrok a jemu nehynúcu slávu.

V práci, bohužiaľ, stále patril medzi „mladé uchá“, pretože starí páni vedci sa urputne držali svojich pozícií až po hrob. Je to nepísaný vedecký zákon, ktorý nikdy neprestal platiť. Na jednej strane bol vďačný váženým kapacitám, že ho prizvali na spoluprácu, ale keby neboli takí skostnatení, mohli byť s výskumom už dávno niekde inde.

Z bezmyšlienkovitého sledovania nudných a ničím zaujímavých najnovších pozemských aj koloniálnych správ ho vytrhol hovor. Rýchlym žmurknutím naň prepol okuliare, myšlienkou dal zväčšiť 3D postavu volajúceho a zložil si aparát z hlavy. Hoci to už dávno nebolo moderné, on stále uprednostňoval pohľad „z očí do očí“. Obrovská tvár prehovorila: „Prepáčte, že vás takto zrána otravujem, ale máme problém. Niečo sa poriadne pokašlalo.“

Volajúci muž bol jeho asistent. Mladý chalanisko, ktorý prednedávnom skončil tretiu univerzitu. Lucasa štvalo, že má lepšie vzdelanie ako on a preto mu občas pridelil poriadne mizernú robotu. Jemu samému sa už nechcelo študovať. Stačili mu dve výšky, dva doktoráty a jedna takmer hotová profesúra. Okrem laboratória veľa času trávil prednášaním na vysokých školách doma aj v zahraničí. Závidel mu čas na štúdium, ktorý on nemal, pretože sa príliš skoro vrhol do pracovného procesu.

„Fajn, Pathin, nenaťahuj ma a vysyp, čo sa stalo!“

Vystrašený mladík tmavšej pleti povedal: „Je to moja chyba. Strašne ma to mrzí. Prišiel som do laboratória skôr ako ostatní a chcel som všetko pripraviť na dnešný pokus. Sadol som si k riadiacej jednotke, začal som kontrolovať jednotlivé obvody...“

Jeho nadriadený netúžil počúvať siahodlhé rozprávky, nervózne ho prerušil: „K veci!“

„Prepáčte,“ vyjachtal zblednutý Pathinko, „kontrolka pri AC jednotke signalizovala chybu. Tak som ju opatrne vybral, prehliadol, usúdil, že je len znečistená prachovými a tukovými časticami, ktoré bolo nutné odstrániť. Opatrne som ju položil na stôl a odišiel po čistiaci VAK, do ktorého som ju umiestnil. Ako viete, proces údržby trvá nejaký čas. Chcel som ho rozumne využiť, preto som si odskočil na kávu...“

Podľa nekonečne dlhého úvodu Lucasovi došlo, že sa naozaj stalo niečo vážne a bude musieť ísť okamžite do práce. Vypol projekciu, hodil na seba pracovný odev a z chladničky zobral dva reklamami najodporúčanejšie protenergetické cerekeksíky lákajúce nápisom ´Vyvážené zloženie, vyvážená chuť.´ Mal by niekedy zájsť k starej mame, tá ešte vie piecť ich nezdravú obdobu. Tieto mu nikdy nechutili, ale kvôli zdravotným benefitom si na ne zvykol. Varenie a pečenie sa vo všeobecnosti považovalo za nezdravý prežitok a venovali sa mu len pokútni umelci, ktorým nezáležalo na zdraví a dĺžke života. Lucas sa na niektorej z ich predražených soirée z času sa čas ocitol. No čo, za umelecký zážitok si musí človek priplatiť.

„Kašli na to Pathin, o desať minút som v laboratóriu. Potom mi dopovieš celú historku.“

„Teslov akcelerátor je v prdeli,“ zahlásil z reproduktorov v celej miestnosti mladík pred tridsiatkou.

Lucasovi prišlo zle: „Ako v prdeli?! Čo ste s ním spravili? Bez neho sme skončili!“

S osudom zmierený bývalý asistent dopovedal: „Profesor Janowski zapol prototyp bez AC-čka. Nastalo prehriatie, malá explózia v konektore a všetko sa vyplo. To bolo šťastie v nešťastí, mohlo to dopadnúť horšie, napríklad výbuchom. Prišli by sme o celý prototyp.“

„Ten starý deb...! Pathin, vyhoď každého z laborky a ničoho sa do môjho príchodu nechytaj. Zopakuj mi to!“ skričal na celý byt ambiciózny vedec, ktorý sa práve dozvedel o obrovskej komplikácii. Musel sa čím skôr dostať do práce a zachrániť, čo sa ešte dalo. Nemienil však asistenta počúvať, ani sa s ním baviť, preto ho nechal nič netušiaceho rozprávať do nevypnutých okuliarov.

XXX

„Niekoľkostotisícová škoda,“ precedil zničený cez zuby. Zlosť ho už prešla, ale hrča v hrdle zostala. Bude ho to stáť mesiace, možno roky, presvedčovania sponzorov, mnoho nekonečne nudných rozhovorov, kým tie prachy vyžobre. Už teraz mu z toho bolo na grcanie. Bezradne si opieral hlavu dlaňami nad svojím pracovným stolom a horúčkovito uvažoval o tragédii. Mohol by poprosiť o pomoc kolegov v zahraničí, ale bol tak blízko objavu a ani za svet si ho nechcel dať nikým ukradnúť.

Profesor Yanowski si chybu samozrejme nepriznal a všetko zvalil na mladého asistenta, ktorý svoj údel hrdinsky prijal. Po prvýkrát si Pathin vyslúžil Lucasove sympatie. Osobne sa ho zastal pred starcom a nedovolil mu dať hodinovú výpoveď, ako mal pôvodne v úmysle. Celkom slušne sa pohádali a výsledkom bolo, že sa o neprofesionalite vedenia celého laboratória dozvedia najvyššie miesta. Darmo Lucas oponoval, že to bola nešťastná náhoda. Tú vedci zásadne neuznávajú na rozdiel od jej opozitnej priateľky. Na nejakého vinníka bolo treba predsa ukázať a potrestať ho. Za toho skutočného sa musela nájsť uveriteľná náhrada.

Bola hlboká noc. Všetci už dávno odišli, zostal s ním iba Pathin. Nehlučne pracoval na svojej čiastkovej úlohe, ktorú zničenie dôležitej časti prístroja neovplyvnilo. Odkedy Lucas prišiel do práce, nevidel ho jesť. Prišlo mu ho ľúto. Otvoril zásuvku svojho stola, vytiahol krabičku hmyzích čipsov až z pralesov Amazonky s podtextom deluxe. Bol to dar od vysokopostaveného kamaráta v OSN. Otvoril ju a prisadol si k utrápenému chlapcovi.

„Daj si,“ posunul bližšie k nemu pochúťku. „S hladným žalúdkom sa síce lepšie uvažuje, ale dnes sa to akosi míňa účinku. Na žiadne rozumné riešenie som neprišiel.“

Pathin zdvihol ubolené oči od „obrazovky“, s rozpakmi sa pozrel na šéfa a z rozpakmi povedal: „Ďakujem. Aj za to, že ste sa ma zastali.“

„Máš potenciál. Inak by som to nespravil,“ zahovoril Lucas.

Obaja chlapi hlasito chrúmali chutné lupienky rôznych príchutí a spoločne hľadeli do neznáma umiestneného v hĺbkach projekcie. Jeden zvažoval dať výpoveď, druhý sa zaoberal možnosťou využiť konexie a poslať starca na zaslúžený odpočinok. Priamo intrigovať proti nemu nemohol. Pán profesor by vedel, odkiaľ vietor fúka. Ale nebolo zložité vytipovať si osobu, ktorá by to bola ochotná urobiť za neho. Každý vysoko postavený človek má dostatok neprajníkov.

Tok pomstychtivých myšlienok zrazu prerušil Pathin: „Tak to nahraďme!“

„Čím?“

Pathin sa prešiel k súčiastke a s bázňou ju chytil. Jej schránka bola mierne zničená, vnútro však odišlo úplne. Na svete boli vyrobené doposiaľ len tri exempláre, aj to na mieru. Každá mala iné rozmery na základe požiadaviek prístroja, do ktorého mala byť vložená. Ak aj zoženú na ňu peniaze, bude trvať ďalší mesiac, kým ju zostroja a odskúšajú.

„Neviem, vyrobme si jednu. Keď toho bol schopný pred viac ako tromi storočiami Tesla, tak by sme to mohli zvládnuť. Máme viac možností, materiálov, prístrojov na výrobu, ako mal on.“

„Ale nie schopností. Chýba nám prax, roboty nás dokonale nahradili,“ namietal Lucas. Popravde, nemal ani predstavu, čím by odstrihol kus plechu. Kvôli vysokému IQ nikdy ani nepričuchol k ručným prácam. Vždy bol zaradený k študentom s vedeckým potenciálom a inak sa k nemu nepristupovalo. Až teraz zistil, aká to bola chyba.

„Zoznámim vás s mojím pradedom. Ak by sme zohnali konštantánovú desaťmilimetrovú cievku, v čom vidím najväčší problém, mohol by sa o to pokúsiť.“

Jeho nadriadený sa zamyslel: „Chceš nahradiť manganín konštantátom? Zaujímavé. Počkaj!“

Strhol mu z hlavy čelenku na ovládanie obrazovky počítača a sám sa dal do hľadania technických zariadení s cievkami spomínaného zloženia. Manganínové nemali potrebné rozmery. Ale do hodiny našiel prístroj na skúmanie jaskynných priestorov, výdutí a prasklín s cievkou, ktorú potrebovali. Malo to však háčik, od jeho výroby sa upustilo pred tridsiatimi rokmi. Neostávalo nič iné ako navštíviť stránky bazárov, starožitníkov a prehľadať ich. Trvalo im nakoniec týždeň, kým zohnali dve, kúpili ich za smiešnych 208 kreditov. Zložili sa na to s Pathinom. Išli napoly. Hoci on nakoniec obetoval svoj polovičný plat, Pathin skoro celé tri mesiace, obom sa to zdal férový obchod a vydýchli si, keď im robotický kuriér staré súčiastky doniesol. Prišiel čas navštíviť starého otca - kutila.

XXX

Veci nabrali prudký spád. Po zapojení náhradnej súčiastky sa veľmi rýchlo zistilo, že sú blízko cieľa. Po testoch na neživých predmetoch a živých organizmoch prišiel na rad človek. Dobrým zvykom vedcov vo finálnom štádiu pokusov býva osobné zainteresovanie. Do úvahy kvôli veku a zásluhám na oprave stroja boli automaticky vybraní Pathin a Lucas.

„Mal by si ísť ty,“ skromne zahlásil starší z dvojice, „bol to tvoj nápad a bez prastarkého by sme ho nikdy nedokázali dotiahnuť do konca.“

Za posledné štyri mesiace mu jeho asistent veľmi prirástol k srdcu. Potom ako spoznal jeho najbližšiu rodinu, pochopil, že mu niečo v živote chýba. Rodinné vzťahy sa mu takmer rozpadli. Plánoval na nich v blízkej budúcnosti zapracovať. Teda, až keď bude mať trocha viac osobného voľna. Práve prežíval najhektickejšie obdobie svojho života a nielen rodina išla úplne bokom.

„To je síce pravda, pán docent. Ale mne to neprináleží. Vy ste tomu obetovali viac rokov ako ja. Je to vaše dieťa,“ prvý raz po dlhej dobe mu Pathin otvorene protirečil. V očiach mal napísané, že to myslí smrteľne vážne a že od svojho postoja neustúpi. Nehovoril zo strachu pred svojím nadriadeným alebo samotného pokusu. Naozaj si uvedomoval, čo všetko už človek stojaci pred ním svojmu poslaniu obetoval a chápal jeho sväté právo.

Lucas ho dojato potľapkal po pleci. „Ďakujem, vážim si to. Nikdy ti to nezabudnem.“

„Niekto tu musí zatiaľ dohliadnuť na profesora,“ vtipne poznamenal Pathin a donútil svojho nadriadeného zasmiať sa.

„To je fakt, potrebujem, aby mi tu niekto, kým tu nebudem, kryl chrbát.“

„Nechcem byť drzý, ale zaujímalo by ma, kam pôjdete?“ Spýtal sa mladík, ktorý by ani netušil, kam by sa vybral on. Vedel si predstaviť stovky zaujímavých možností.

Lucas sa na neho pozrel s rozžiareným očami a odpovedal: „Existuje len jedno miesto, ktoré som chcel vždy vidieť a nebude nás to stáť ani veľa energie. Mladý, poďme do práce. Sľubujem, že ďalší na rade budeš ty.“

XXX

7. august 1996, Európa, malá bulharská dedina Rupite

Lucas sedí namrzený na dvore svojej milovanej svätice. Prešli hodiny, pobyt v tomto čase a priestore sa mu krátil, začínal byť z toho poriadne znepokojený, do jeho odchodu zostávala hodina a niečo, a on ju ešte ani nevidel.

Z dverí vyšiel vysoký, mocný, sivovlasý muž a zakričal: „Ďalší!“

Lucas mal už plné zuby jeho ignorancie, nabral odvahu, postavil sa mu do cesty, aby odhodlane povedal: „Som na rade. Nemôžete ma donekonečna prehliadať!“

Nepríjemný chlap si ho premeral a bez mihnutia oka s pokojom profesionálneho vyhadzovača odvetil: „Už som vám trikrát hovoril. Nie ste na zozname. Baba vás prijme, keď bude chcieť. Čakajte!“

„Nie, čakal som dosť! Musím ju vidieť. Okamžite! Nemám čas tu vysedávať,“ bránil sa zúfalý vedec. Počítač, ktorý mu zabudovali pred cestou v čase do hlavy a ktorý bol prepojený so šošovkami v oboch očiach, mu simultánne prekladal vety do dobovej Bulharčiny. Všetko, čo v minulosti Lucas zažije sa zaznamená na interný hardisk, ktorý ako jediný mohol prekonať cestu do minulosti. Dočasne zabudovaný počítač mu pomáhal zorientovať sa v prostredí vďaka dátam, ktoré vedci z roku 1996 z oblasti pohraničia Bulharska a Grécka vopred nazhromaždili.

Hlava nabitá informáciami, účes prispôsobený dobe. Nikto by na prvý pohľad nezistil, odkiaľ pochádza. Aj oblečenie mal autentické, hoci bolo vyrobené zo špeciálnej biosyntetickej látky, ktorú sa podarilo vyrobiť len prednedávnom a má všetky parametre druhej kože. Pôvodne bola určená pre pacientov s masívnymi popáleninami. Až neskôr bol vytvorený voľnejší variant pripomínajúci šaty. Výroba tohto špeciálneho obleku na jednu príležitosť trvala dva týždne, ale nebude žiaden problém ho po dnešnom použití, tak ako dnes skoro všetko, zrecyklovať na výrobu úplne nového modelu.

Na všetko bol Lucas pripravený. Na všetko okrem fiaska. Ani v najhoršom sne ho nenapadlo, že prvá misia cestovania v čase skončí takýmto neúspechom. Jeho kolegovia sa budú na bezcenných záznamoch na jeho účet poriadne zabávať. To, čo tu zažíval, nemalo nič spoločné s nejakou vedeckou hodnotou alebo aspoň dobrodružstvom. Najskôr stál hodiny na horúcom slnku obklopený teplom a suchom vypálenou krajinou. Dav žien a niekoľkých mužov, ktorí svoje nežné polovičky hneď zrána do zapadákova priviezli, si ho nevšímal a on ich mohol pokojne študovať.

Spočiatku ho dojímalo, ako blízko mali k sebe títo v utrpení spojení ľudia. Počúval ich rozhovory, témy chorôb, smrti, sa opakovali dookola. Ženy prejavovali príliš veľa emócií. Spievali, plakali, modlili sa čakajúc. Muži nervózne fajčili a Lucas mal problém nedýchať smrteľný dym, ktorý sa od nich šíril. Po návrate bude musieť ísť na detox.

Jeho nervozita sa zvyšovala nepriamoúmerne s časom, ktorý sa mu krátil. Rad sa postupne zmenšoval a cestovateľ sa konečne dostal pred dvere malého dreveného domčeka, ktorý bol „pracovňou“ baby Vangy. Nádej, že ju uvidí, vždy stroskotala na nepríjemnom šedivom mužovi, ktorý sa ho rozhodol nepustiť dovnútra.

Po jeho ďalšom výstupe, si rezignovaný Lucas sadol na lavičku v tieni ťahavého hrozna, ktoré chránilo priestor pri dome pred otravným slnkom. Neostávalo mu nič iné iba modliť sa. Robil to úprimne z celej svojej zúfalej duše. Namiesto hodín rozhovorov prosil iba o možnosť stráviť jednu jedinú minútu v jej blízkosti. Chcel ju vidieť, naživo počuť, chcel dýchať vzduch, ktorý dýchala, chodiť po dlážke, po ktorej chodila, chcel sa dotknúť niečoho, čoho sa zvykla dotýkať. Časť z toho sa mu už splnila na dvore jej domčeka. Bola na dosah a predsa bola stále pre neho nedosiahnuteľná.

Z hĺbky svojho rozjímania o premárnenom vedeckom pokuse, ktorý mohol byť omnoho lepšie využitý, si skoro nevšimol, že z dverí vyšla uplakaná žena. So sklonenou hlavou zachytil informáciu, že je to slávna bosniacka herečka Silvana. Obzrel sa až na zašumenie davu, ktorý sa bleskovo súcitne rozostupoval verejne známej osobe. Potom sa všetky tváre obrátili smerom k domu v sekunde sa ich výraz zmenil od súcitu k obdivu. To ho už prebralo úplne. Pozrel sa ich smerom a na prahu domčeka stála Vanga, ohnutá slepá starena pár dní pred smrťou. Otočená priamo k nemu, ako keby ho videla, rozhodne povedala: „Teraz môžeš predstúpiť predo mňa.“

Rýchlym obratom udalostí zaskočený Lucas sa zodvihol a nasledoval ju. Spolu vošli do domu, Vanga si sadla do kresla vystlaného kožušinou a „pozrela“ sa z okna na lavičku, na ktorej ešte pred chvíľou sedel nešťastný vedec.

„Ale ti to trvalo,“ poznamenala.

Vtedy nadobudol pocit, že ona ho odtiaľto svojím nevidomým spôsobom pozorovala. Možno počula jeho myšlienky, možno videla do jeho duše. Čo ak celý čas čakala iba na jeho modlitbu? Zrazu sa pred ňou cítil ako nahý a nechápavý. Vôbec nerozumel jej poznámke.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa ani nevediac za čo.

„Nehovorím o modlitbe, hovorím o tvojej návšteve. Skoro si ma nestihol.“

Pochopil, na čo naráža. Dátum jej smrti nastane o štyri dni.

Bezoká, bezzubá žena s hlbokými vráskami okolo úst zobrala kocku kryštálového cukru medzi palec a ukazovák pravej ruky. Pozrela sa niekam hore a akoby sama pre seba povedala: „Už môžete. Pustila som ho.“

Potom sa oprela do kresla a povedala Lucasovi: „Nebudeme sami. Posol nám bude robiť spoločnosť. Roky s ním spolupracujem a pripravoval ma na tvoj príchod. Ale kým nadviažeme kontakt, môžem sa ťa niečo opýtať? Čo si ceníš vo svojom živote najviac?“

„Moju prácu. To čo som dokázal pre ľudstvo. Napríklad túto cestu do minulosti.“

„Zlá odpoveď, brat z budúcnosti. Veľmi zlá. Nechala som ťa stáť na slnku, sedieť v osviežujúcom chládku ratolestí viniča, aby si sa poriadne pozeral okolo seba a do seba. Ty máš zrak, ale pritom nevidíš, čo je zjavné. Lásku. Všetci, čo sem dnes prišli, niekoho veľmi milujú. Niekoho, pre koho chcú ďalej žiť alebo niekoho, kto ich nedobrovoľne opustil a oni sa chcú uistiť, že mu je na druhom svete dobre. Láska, synu, len tak ľahko neumiera. Rodí sa a kým žije milujúca osoba, neumrie. Je to dobro prelínajúce sa cez generácie. Ty mi však pripomínaš opustenú rastlinu umiestnenú v horúcom lete na slnečné stanovisko. Aj tá živorí, prosí o vodu a tieň. Nemá blízku rastlinu, ktorá by čas dňa ju chránila svojím tieňom. Dúfa, že raz bude lepšie. Príde noc a na chvíľu pookreje. Príde deň a peklo nemá konca. Ani ty nemáš nikoho blízkeho, kto by ti pomohol. Si sám a bojíš sa milovať.“

Poodhrnula čipkovanú záclonku a nevidomými očami sa pozrela z okna. „Teraz to nie je také zjavné, pretože nemajú veľa kvetov. Škoda, že si sem neprišiel v júni. Videl by si, ako mi v predzáhradke krásne kvitnú ruže v polotieni viniča. Mal by si byť ako ten vinič a nájsť ruže, ktoré ocenia v lete tvoju opateru pred slnkom a v zime ochranu tvojich spadnutých listov, ktoré ich budú zahrievať pred mrazom. Ak budeš ty niekomu oporou, určite sa nájde niekto, kto bude stáť verne pri tebe.

Čaká ťa ešte dlhá cesta, ale podarí sa ti to. Na sklonku tvojho dlhého života si na mňa spomenieš a dáš mi za pravdu, že ľudí sediacich pri tvojej smrteľnej posteli budeš považovať za svoje najväčšie životné víťazstvo.“

Jej slová sa mu starostlivo ukladali do internej, aj obyčajnej pamäte a dokonca do srdca.

Žena žijúca desaťročia sama prežívala viac lásky ako on. Prenikol ho prudký pocit hanby.

Váhavo otvoril ústa: „Vážim si vaše slová. Ďakujem za radu, sľubujem, že sa pokúsim ňou riadiť. Ale neprišiel som sem kvôli tomu...“

Vanga sa chripľavo zasmiala: „Isteže neprišiel. Ani len netušíš, prečo si prišiel. Dostaneš viac, ako si myslíš. Na tvoj príchod som celý život čakala. Sedeli, kľačali tu ministri, prezidenti dokonca aj sám cisár. Všetkým som bola nápomocná. Aj tebe budem. Prišla som na svet, aby som spojila dve civilizácie. Mňa aj teba si vybral Boh spomedzi ľudí, aby sme nadviazali vzťah s priateľmi.“

„Môžeš sa ukázať. Jeho srdce je už pripravené,“ povedala vzduchu pri okne. Ten sa zavlnil spolu so záclonou a na tom mieste sa zhmotnilo telo zvláštnej bytosti. Mala hlavu, oči, končatiny aj trup, ale nebol to človek. Len niečo, čo ho zdanlivo pripomínalo.

„Zoznámte sa. Lucas a Abrik. Aby si rozumel, som jasnovidka, vidím budúcnosť žijúcich ľudí, ale s ďalekou budúcnosťou ľudstva mi pomáha on a jeho priatelia. To oni mi všetko nadiktovali, oni ma pripravovali na tento deň, na rozhovor s tebou.“

„Teší ma,“ slušne povedal Lucas.

Abrik sa mu privravel priamo do mysle: „Potešenie je na mojej strane. Budem pokračovať v obraze Vangy. My sme boli doteraz pre vás neviditeľný vinič, ktorý vás z diaľky ochraňoval pred extrémami. Keď ste mali zlé obdobie, nadviazali sme kontakt s prorokom, ktorý vás mal nasmerovať na správnu cestu. Nechceme vás využiť, ani zneužiť. Tisíce rokov sme čakali, kým ste dospeli do vývojového štádia schopného spolupráce s nami. Vďaka prístroju, ktorý ťa sem preniesol, budete môcť cestovať, tak ako my, po iných galaxiách. Nepôjde o fyzický presun. Ty sa staneš otcom cestovania v čase a priestore astrálnymi telami, ktoré spôsobí prudký rozvoj ľudstva. Dovoľ mi, Lucas, dotknúť sa ťa a nahrať presné miesto a čas, kde si vy, Pozemšťania, a my, ľud planéty Vamfim, sadneme prvýkrát za pomyselný stôl ako rovnocenní partneri.“

Zvedavosť vedca a zároveň malého dieťaťa donútila omámeného Lucasa s dôverou podísť k vysokej svetelnej bytosti a dovolila mu položiť ruku na počítač v jeho hlave. Nič necítil. Nič nepochopil. Prenesené informácie zostali uzamknuté. Horúčkovito rozmýšľal nad ich zabezpečením.

Po skončení obradu sa opýtal: „Prístupové heslo alebo kľúč nedostanem?“

Abrimove ústa urobili pohyb vzdialene pripomínajúci blahosklonný úsmev. „Problém nie je v hesle, to už dávno poznáš, ale v osobe, ktorá povedie vašu delegáciu. Skús na to nezabudnúť.“

Tesne predtým, ako Lucasov čas definitívne vypršal, mu stará žena stihla povedať: „A ja ti dávam k tomu moje požehnanie. V mene Otca...“

XXX

Heslo naozaj nebol problém, ani upgrade stroja času podľa návodu mimozemšťanov. K stretnutiu malo prísť na planéte v úplne inej galaxii, ale ani vzdialenosť nehrala závažnú úlohu. Presun astrálnych tiel si v praxi vedci vyskúšali v rámci vlastnej galaxie a bez problémov fungoval. Pochopiteľne, jednoduchšie je premiestniť energiu ako hmotu.

Najväčší problém bolo vybrať piatich spomedzi Pozemšťanov, ktorí mali ľudstvo reprezentovať. O štyri miesta sa strhol nekompromisný zákulisný boj. Záujem mali čelní predstavitelia Zeme, kolónií na Marse, aj na Mesiaci, ako aj vodcovia významných politických strán. Lucasovmu inštitútu bolo pridelené jediné miesto, o ktoré nekompromisne bojoval od začiatku. Všetkým bolo jasné, že to robí kvôli vlastnej účasti a akceptovali to. Jemu boli zverené informácie, ktoré k tejto historickej chvíli viedli. Vďaka nemu stálo ľudstvo na prahu nového veku.

Lenže Lucasa stretnutie s babou Vangou, pokornou ženou, hovoriacou myšlienky niekoho iného, navždy zmenilo. V jednom jej dal za pravdu. Najdôležitejšia je láska a všetky jej podoby. Nielen pri tomto rozhodovaní, ale v celom svojom nasledovnom živote, svoje slovo vážený vedec dodržal. A preto piatym človekom, ktorý bol prenesený do inej galaxie na prelomové rokovanie v dejinách dvoch civilizácií, sa nemohol stať nikto iný ako jeho najlepší priateľ Pathin.


Veronika Valent

Diskusia

Inferio
"Veda a viera sa navzájom vylučujú. Alebo nie?" Úprimne - áno, vylučujú. Aspoň v tejto poviedke na mňa "vsuvky" o bohu pôsobili rušivo, akoby do príbehu ani nepatrili (nemôžem si nespomenúť na occamovu britvu). Očakával by som, že pobožný hlavný hrdina s možnosťou cestovať v čase, sa bude chcieť stretnúť s Ježišom, Mohamedom, alebo niekým "významnejším". Ale keďže v poviedke uvádzaš, že Vanga bola jeho obľúbená a celosvetovo uznávaná patrónka, tak to beriem. Zbežne som preletel text druhýkrát a teraz sa mi zdá, že si možno nechcela zmieňovať nejaké konkrétne náboženstvo, takže ak to bol zámer, chápem prečo práve Vanga. Škoda, že samotnému stroju času bolo venované toľko málo priestoru.(pokrač.)
22.10.2016

Inferio
(pokrač.)Nie som ten typ čitateľa, čo sa vyžíva v technických opisoch, ale vzhľadom na to že prvá polovica poviedky bola o riešení pokazenej súčiastky, samotné cestovanie v čase a vedcove pocity z niečoho takého boli akosi vynechané.
Tempo mi prišlo trochu nevyvážené, po úvode a naliehavej krízovej situácii nasledovalo stručné zhrnutie situácie a napätie vyšumelo. Rovnako finálne vysvetlenie a záver mi prišli trochu uponáhľané. Mimozemšťania si vyberajú dosť zvláštny spôsob pomoci ľudstvu, prostredníctvom podivínov a nejasných proroctiev, ktoré majú asi 1000 rôznych interpretácii, ale možno nad tým ako zapálený skeptik iba prehnane rozmýšľam. Škoda toho záveru, kde mi morálne poučenie o láske a reči o bohu do celej situácie nepasujú.
Za plusy považujem prehľadný štýl, ktorý sa celkom dobre číta a uveriteľné dialógy, keďže s nimi osobne bojujem najviac. Dal som 5 bodov.
22.10.2016

Zdeno Jašek
Napísané je to pekne a dobre sa to číta. Slabinou je však samotný príbeh.
.
Príbeh pôsobí trochu nehomogénne, lebo prvá časť sa podrobne venuje riešeniu nejakého prúseru so súčiastkou, ktorý sa následne vyrieši a potom je to už o ceste do minulosti. Nevedno prečo cestuje Lucas tam, kam cestuje. Vedec by cestoval skôr na nejaké vedecky zaujímavé miesto - chcel by stretnúť Einsteina, Newtona alebo Bohra. Baba mu vykladá o láske a následne predstaví mimozemšťana. To je tiež trochu čudné, lebo s láskou to nijako nesúvisí. Prečo sa mimozemšťania museli trepať niekam do Bulharska, keď zvládali astrálne cesty, tiež nie je jasné. Ten Boh je tam úplne od veci. Podtitul o tom, že "veda a viera sa navzájom vylučujú", nebol nijako spracovaný, poviedka sa k nemu nevyjadruje.
.
Bohužiaľ, celému príbehu chýba nejaká zápletka, konflikt, problém, ktorý by sa v závere vyriešil.
22.10.2016

Aleš Horváth
aha, to je tota poviedka z tej zbierky . jeeeejo
22.10.2016

Norbert
mne sa to paci a aj ked to kritizujete mi to pripada docela zaujimave
13.11.2016

Veronika Valent
Ahojte, myslím, že viac komentárov už asi nedostanem, naozaj som vďačná všetkým, kto si našiel čas, prečítal a navyše aj niečo napísal. Veľa z tej kritiky prijímam (dve rôznorodé časti, síce zámer autorky, ale asi príliš odlišné), niečo potešilo (že je to čitateľné), s niečím nesúhlasím (viera a scifi - v každom "piatom" sci-fi, fantasy seriály, či "siedmom" filme existuje sila, čo hýbe svetom hrdinov - či už okrajovo alebo významnejšie). Aspoň ja to tak vnímam. Ako príklad stačí keď uvediem Avatara, Kontakt, Star Trek. Chcela som napísať poviedku o babke Vange, a keďže som si niečo o nej prečítala, napozerala rozhovory, videá, tak som to vyriešila týmto spôsobom. Pre mňa to bola žena, čo zneužívala naivitu ľudí, veľmi šikovne a ktorá si za ich peniaze dala postaviť toto https://www.youtube.com/watch? v=72IbR134YQo . Možno čisto teoreticky nejaké informácie odniekiaľ mala. Ktohovie? :-)
15.11.2016

jurinko
(pisem bez precitania diskusie): Postupny vyvoj postavy by bol dobry, keby islo o dlhsie dielo, nie o poviedku. Pretoze v poviedke na take nieco nebyva priestor, a tato nebola vynimkou. Posobi to unahlene, priam az skokovo, a mina sa to ucinkom. Su tam aj nejake drobne veci ohladne rozpravacskeho stylu, ale tie su skor vecou vkusu (ja osobne nemam rad az taketo polopatisticke podavanie informacii, som radsej, ked to vyplynie z deja, nez aby som sa hned od rozpravaca dozvedel, kto je ambiciozny a kto je aky). Najvacsim nedostatkom je tak paradoxne prave to, co si chcela asi pozdvihnut na najvacsie plus - pointa, vyvoj hlavnej postavy a jej premena. Okrem ineho je to ale dane aj tym, ako su nam informacie o nom podane. Keby bolo viac miesta na ilustrovanie jeho osobnosti, dalo by sa s nim lepsie zzit a dalo by sa lepsie odstupnovat a spracovat ten jeho vyvoj. Takto to bolo akesi nemastne..
29.12.2016

jurinko
[pokr.] neslane, pretoze sa niekto, koho vlastne ani nepozname a nijako nam na nom nezalezi, zmenil z mizantropa na priatelskeho cloveka. No a? Preco to ma byt super? Preco si to mame chciet precitat, ci niekomu odporucit? Nefunguje to a kedze v tej poviedke vlastne o nic ine nejde, tak ta poviedka je vo vysledku pomerne prazdna, dokonca by som povedal, ze az zbytocna. Skoda, snad to vyjde nabuduce ;-) Dal som 3
29.12.2016

jurinko
K diskusii: Veda a viera sa nijako nevylucuju, ak by sa vylucovali, tak by nemohli existovat veriaci vedci, a pritom aha - existuju ;-) Poviedka to az tak neriesi, ale vlastne sa k tomu trosku vyjadruje - Boh chce, prostrednictvom baby Vangy, aby mimozemstania pomohli ludstvu, ale moze sa to podarit az v momente, ked bude ludstvo na to pripravene. Coho prejavom je prave to, ze Lucas do timu posunie niekoho ineho, nez seba, hoci ostatni clenovia su tam asi po nejakej divnej politickej a zakulisnej linke. Prave tento nesebecky akt dava nadej, ze ludstvo na tu spolupracu je pripravene (a zaroven vyvstava otazka, ci to tak naozaj je, ked vacsina timu je zlozena intrigansky, co je lahke protirecenie si celeho diela, ktore tam je ale asi preto, aby Lucasova nesebeckost o to viac vynikla). V tejto rovine v poviedke nevidim ziaden problem. Dokonca by som povedal, ze tam ani ziaden nie je ;-)
29.12.2016

Veronika Valent
Ďakujem, Jurinko, za názor. Mala som už od Teba aj horšie hodnotenie a prežila som. Nevadí, možno napíšem niečo zmysluplnejšie nabudúce. Teda, keď nájdem odvahu to sem pridať a Ty prečítať.:-)
03.01.2017

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.