Balada o moduloch

Ako upútavka tentokrát asi najlepšie poslúži text samotného autora: "Poviedku som písal do súťaže Cena Fantázie 2015, kde skončila 54. zo 147 poviedok. Je pravda, že som ju dopísal v posledný deň, kedy sa dalo odovzdať, takže som nemal čas to "upratať", ale nejdem sa vyhovárať :-D Je zatiaľ najdlhšia akú som kedy napísal a prvá čistokrvná scifi. Pasáž o umelej inteligencii bola inšpirovaná článkom http://waitbutwhy.com/2015/01/artificial-intelligence-revolution-1.html - všetko sú to veľmi reálne hrozby."
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Balada o moduloch
Ilustračné obrázky k spacenews - Balada o moduloch / Zdroj Disclaimer
Už som padal a kričal hodnú chvíľu, keď mi zrazu narástli krídla. Boli krásne a majestátne ako krídla orla. Môj strach a zdesenie vystriedal údiv. Postupne prerastal v radosť a nadšenie. Chvíľu som nimi mával a skúšal koľko námahy treba, aby som vzlietol aspoň o pár metrov vyššie. Potom som ich roztiahol a vrhol sa dolu. Plachtil som ponad lesy. Vietor mi svišťal pri ušiach, oči mi slzili a adrenalín stúpal do hlavy. Bolo to nádherné, až sa mi chcelo plakať a kričať. Otvoril som ústa a z celej sily zakričal, ale žiadny zvuk nebolo počuť. Vtom som prudko zastal a celé moje telo sa natlačilo na jednu stranu oceľovej siete, do ktorej som bol zrazu chytený. Opäť som padal. Kto ma mohol takto hnusne chytiť? Čo si o sebe myslí? Bol som tak neuveriteľne nahnevaný, až som zabudol na strach z dopadu, ktorý mal prísť každú chvíľu.
Zobudil som sa celý spotený a zadýchaný. Lea stále spala, očividne jej Modul vyhodnotil, že nie je potrebné, aby sa zobudila aj ona. Išiel som na balkón, trochu sa vyvetrať. Bolo celkom príjemne. Letná noc, jemný vánok a všade pokoj. Mal som chuť Leu zobudiť, ale radšej som ju nechal spať. Ráno musí vstávať. Chvíľu som sledoval ako vietor vlní listy na stromoch a potom som si išiel opäť ľahnúť. Do rána snáď žiadne zlé sny nebudú.
Keď som vstal, Lea už bola hore. Bola oblečená na behanie a začínala s rozcvičkou.
„Dobré ráno, Peter.”
Asi som nevyzeral najlepšie, lebo po chvíli, čo na mňa pozerala, dodala:
„Opäť si mal nočné mory?”
Prikývol som pri rozospatom obliekaní sa, sediac na posteli.
„Kedy máš ísť na vylepšenie Modulu? Mne to pomohlo.”
„Pozajtra”, zamrmlal som a došnuroval si druhú botasku.
Chcel som jej povedať, že sa mi nezdá, že by jej to pomohlo, lebo odvtedy vyzerá byť ešte smutnejšia ako predtým, ale nejako mi nešlo otvoriť ústa.
Je čas, vyrážame von.
V momente, keď som vstal z postele, sa otočila tvárou ku mne a pozrela mi do očí.
Vyzeralo to, že mi chce niečo povedať, no po chvíli sa otočila a spolu sme vyšli z bytu.
Pri východe mi zrak padol na nový veľký nápis na budove.
„Spoločne sme silnejší!”
Pekné. Lepšie ako to, čo tam bolo doteraz: „Práca je voľbou, ale aj výsadou.”
Niežeby som behanie nejako obzvlášť obľuboval, ale viem, že to robiť musím. Je to dobré pre moje zdravie a robia to všetci. Aj teraz sa to bežcami v parku len tak hemžilo.
Pripojil som sa na MinCo a vyberal hudbu, ktorú si pustím. System of a Down? U2? Celine Dion? Také retro… Keď už retro, tak poriadne. Dám si klasiku. Beethovena.
A hneď sa lepšie behá.
Už viackrát som premýšľal, prečo nie je možné nájsť hudbu z posledných 10 rokov.
„Budeš dnes pracovať?” prerušila môj koncert a myšlienky Lea.
„Áno, nech dokončím projekt, na ktorom robíme. Potom si dám voľno aspoň na mesiac. Môžeme ísť niekam cestovať, ak chceš.”
Prikývla.
Zastavili sme sa, keďže začala pauza. Aj ostatní ľudia zastali.
Zrazu počujem reklamné hlásenie: „Peter, odvádzaš výbornú prácu ako programátor a celé ľudstvo ti je vďačné. Máš však aj predpoklady na pozíciu jedného z Hlavných vynálezcov. Stačí absolvovať školenie. A nezabúdaj - spolu dosiahneme viac!”
Celé telo mi naplnilo vzrušenie.
Čože? To naozaj? Neuveriteľné!
Nie každému sa podarí dostať na miesto Hlavného vynálezcu. Vraj ich je len 5 v každom meste. Budem môcť vymýšľať nové inovácie a spolupracovať s najlepšími mozgami súčasnosti.
Chcel som to povedať Lei, no vyšlo zo mňa len strohé: „Ponúkli mi miesto Hlavného vynálezcu.”
Lea na mňa pozrela, tvár sa jej trošku zatriasla, ako keby mala mierny tik a povedala: „Gratulujem.”
Pokračujeme v behu. Ja opäť s Beethovenom.
Keď sme kráčali naspäť domov, zastavil sa pri nás Adam, môj najlepší kamoš.
„Dobré ráno.”
„Nazdar, Adam.”
„Ahoj, nechám vás chvíľu, idem zatiaľ do sprchy,” povedala Lea a stratila sa v budove.
„Včera som pozeral film, volal sa V ako Vendeta. Videl si to?” vyhŕkol zo seba Adam.
„Jasné, to je klasika.”
„Čo máte nové?”
„Dnes som dostal ponuku na Hlavného vynálezcu.”
„Gratulujem, Peter.”
„Ďakujem. Nepridáš sa predsa len aj ty k pracujúcim?”
„Vieš, že na to nemám talent. Ani výskum, ani programovanie. Ošetrovateľstvo už určite nie. A všetko ostatné robia roboty.”
Po chvíli pokračoval: „Veľa čítam, pozerám filmy. Uvažujem, že sa pridám do filozofickej skupiny.”
„To znie dobre.”
„Viem, že čítam aj knihy, ktoré mi vôbec nebude treba. Ako napríklad minule - Preži sám v lese. Alebo - Ako správne pestovať kukuricu.”
„Kukurica sa už predsa nepestuje.”
„Ja viem, no aj tak som si to prečítal.”
„Nemáš dnes ísť na regeneráciu?”
„Áno, mesiac ubehol, tak si tam pôjdem zase na hodinku ľahnúť.”
„Dobre, musím už ísť. Neprídeš večer ku nám?”
„Prídem. Maj sa.”
Prišiel som domov a Lea, už osprchovaná, čakala pri výrobníku jedla na dokončenie zadaných raňajok. Vždy rád sledujem ako postupne z trysiek s viacerými druhmi potravinových hmôt rastie finálne jedlo. Aj ona to rada sleduje. Teda myslím, nikdy mi to síce nepovedala, ale väčšinou sa zadíva so mnou.
Naraňajkovali sme sa a Lea odišla za kamarátkami. Pozeral som z okna ako nasadá do vzdušného taxíka. Tento bol jednomiestny a jeden z tých novších, v tvare polgule. Veľmi pekné vznášadlá. Spolupracoval som na vylepšení ich softvéru na objednávanie jazdy. Nič zložité, dokonca trochu nudné.
Osprchoval som sa a potom som si už išiel sadnúť do kresla. Zatvoril som oči, a myslel na projekt, na ktorom spolupracujem. Objavilo sa mi upozornenie na 5 nových nájdených chýb z včerajšieho testovania.
Tak sa na to pozrime.
Jedna ani nie je chyba, skôr nepochopenie procesu. Ďalšie 2 boli trochu náročnejšie, ale nič zložité. No a tá posledná, tá mi dala zabrať. Našťastie sa mi to podarilo opraviť ešte pred obedom. Odoslal som zmeny a išiel sa najesť.
Žiadne nové úlohy do projektu sa neobjavili, tak som poobede začal školenie. Zo siete MinCo mi informácie prúdili do mozgu. Toľko veľa som sa neučil od školy. Na pár minút som si musel spraviť prestávku, aby som to trochu vstrebal a aby si mozog oddýchol. Boli to celkom zaujímavé veci: matematika, fyzika, chémia, elektrotechnika, sociológia, biológia… najskôr trochu základov pre zopakovanie a potom to plynule nadviazalo na nové poznatky, ktoré som ešte nepoznal. Najviac som sa tešil z elektrotechniky, to je moja srdcovka. Častokrát som po večeroch spájkoval nejaké obvody a skúšal nové veci.
S občasnými prestávkami som so školením pokračoval ešte hodinu a pol.
Vtom ma prerušilo upozornenie na prichádzajúci skupinový hovor.
Každý z volajúcich mal v popise ’Hlavný vynálezca’, takže som to s nadšením a malou dušičkou prijal.
Otvoril som oči a v mojom byte sa postupne zjavili 4 postavy. Pri práci zvyčajne nepoužívam mód rozšírenej reality, aby som sa mohol lepšie sústrediť. Pri volaní mi to však pripadá prirodzenejšie, je to ako keby sme boli naozaj v jednej miestnosti a len sa zhovárali.
„Vítame ťa v skupine Hlavných vynálezcov nášho mesta!” začal jeden z nich.
„Naše mená vidíš, my tvoje tiež. Školenie si už začal, takže myslím, že všetko je na najlepšej ceste.”
„Kolega je trochu netrpezlivý. Riešime teraz jeden zložitý problém a dúfame, že nám s tým budeš vedieť pomôcť.”
„Pokúsim sa. O čo ide?”
„Nie teraz, potrebuješ dokončiť školenie a trochu si to nechať odležať. Aspoň do zajtra.”
„Dobre teda.”
„Zúčastnil si sa už niekedy Deep Idea sharing alebo DISh?”
„Nie.”
„A vieš aspoň čo to je?”
„Áno, ide o zdieľanie nápadov a riešenie problémov medzi viacerými ľuďmi s použitím hlbšieho prepojenia myslí.”
„Správne. Vďaka tomu sme schopní spolupracovať oveľa efektívnejšie. Ale o tom sa dozvieš ešte viac počas školenia. Zajtra môžeme skúsiť nejaké ľahšie intro. Treba sa do toho dostávať postupne, kým si človek zvykne a zorientuje sa.”
„Rozumiem.”
Počas rozprávania som si prezeral všetkých zaradom. Boli to traja muži a jedna žena.
Nemali viac ako 40. Ten, čo sa mi prihovoril ako prvý, bol černoch a stále vyzeral byť nervózny. Akoby celý tento rozhovor pokladal za stratu času. Zdalo sa, že si čosi prerátava alebo opakuje.
Žena bola celkom dobre vyzerajúca bruneta a sústredene počúvala kolegu.
Ten bol vysoký, ryšavý a vyzeral byť z nás najmladší.
Tretí kolega bol od neho o hlavu nižší, dosť nevýrazný okrem takmer svietiacich modrých očí, ktoré na mňa celý čas upieral.
„Myslím, že na dnes, na uvítanie stačilo. Pekný zvyšok dňa.” povedal a postavy postupne zmizli.
Úžasné! Už sa teším na ďalšie stretnutie a hlavne na DISh. Musím čím skôr dokončiť školenie.
Šiel som na záchod, zjedol jeden banán a ďalšiu hodinu s prestávkami púšťal informácie do mojej mysle.
Biely obraz.
Piskot.
Blikajúce kvety.
Krákajúce prasa.
Škripot pokazených huslí.
Ďalšie náhodné, nezmyselné obrazy a neznesiteľné zvuky sa mi striedali v hlave za sebou v rýchlom tempe.
Bolesť. Bolesť. A BOLESŤ!
Kdesi uprostred lebky, bodajúca ako sršeň.
Kľačím na podlahe, držiac si hlavu v dlaniach, zúfalo sa snažiac si ju otvoriť alebo aspoň zatĺcť ten prenikavý pocit.
Tma.
Prebral som sa asi po dvadsiatich minútach. Hlava už skoro vôbec nebolela. Pokúsil som sa vstať, no skončil som na polceste - sediac na gauči.
Čo to bolo? Nič podobné som ešte nezažil. Skúsim sa pozrieť na MinCo, určite tam dačo o tom bude. Možno mali viacerí taký problém.
Zvláštne. Nič sa mi neukazuje. Nie že výsledky, ale vôbec nič!
To predsa nie je možné!
Skúšam filmy.
Nič.
Hudbu.
Tiež nič!
Audiovizuálny záznam života.... Stále nič.
Skrátka akákoľvek funkcionalita Modulu je preč!
Čo sa mohlo stať? A čo mám teraz robiť? Bez Modulu a MinCo som ako z praveku, úplne bezmocný. A práve teraz!
Od zlosti som si zakričal.
Počkať, ja som kričal? Neviem prečo ma to tak prekvapilo.
Chvíľu som premýšľal, čo robiť. Najlepšie bude ísť von a poprosiť nejakého človeka, nech mi pohľadá informácie. Zbehol som po schodoch a vyšiel na ulicu. Ľudí tam bolo dosť, no každý sa tváril, že ma nevidí. Hoci som ich oslovoval, poklopkával po pleci, mával na nich, išli si proste ďalej.
Vtom sa na mňa všetci naraz otočili. A myslím tým ÚPLNE VŠETCI. Kam som len pozrel, upierali na mňa ľudia pohľady.
“Peter!” oslovil ma dav v perfektnom synchrónnom pozdrave.
“Tvoj ...”, začal jeden pán napravo.
“... Modul ...”, pokračovala žena na druhej strane.
“... sa pokazil”, dodal ďalší muž kdesi ďalej.
Celú vetu povedali plynule akoby to hovoril jeden človek.
“Dostav sa do Hlavnej budovy na opravu počas nasledujúcej hodiny.”
Aj túto vetu po slovách striedavo vyslovilo niekoľko ľudí za sebou.
Potom sa opäť otočili a pokračovali v činnosti, ktorú robili tesne pred týmto šokujúcim vystúpením.
Bolo to naozaj desivé a nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Správali sa ako nejaké bábky.
Majú všetci problémy so svojím Modulom? Pravdepodobne. To je predsa jediné logické vysvetlenie. Globálna porucha Modulov. Alebo celej siete MinCo.
Ako som tak rozmýšľal, uvedomil som si, že všetci opäť stoja a niečo pijú.
Čas doplniť tekutiny.
To je predsa normálne. Robíme to každý deň. Niekoľkokrát.
Ale všetci naraz?
Zúfalo som sa obzeral okolo seba, či som jediný komu toto celé divadlo nedáva zmysel.
Nič, všetci pili.
Ale veď takto to nikdy nebolo...
Moment, nebolo?
Vlastne, keď si teraz spomínam, vždy pili všetci okolo vtedy, keď aj ja.
Pijeme v tom istom čase.
Chodíme behať v tom istom čase.
Vstávame v tom istom čase.
Odrazu sa mi tie spomienky vynárali a dotvárali obraz. Hrozný obraz skutočnosti, v ktorom je takéto správanie normálne.
To ale znamená, že títo ľudia nemajú problémy s Modulom. Iba ja ho mám a doteraz som sa správal ako oni. Len mi to nepripadalo zvláštne.
Bolo toho na mňa priveľa. Musel som vypadnúť a tak som sa rozbehol.
Prešiel som našu štvrť a ocitol sa v menej obývanej časti mesta. Snažil som sa vyhýbať ľuďom, ale nie vždy sa to dalo. Potreboval som byť sám, tak som bežal ešte ďalej. Okolo mňa sa objavovali čoraz staršie budovy a ľudí ubúdalo. Po pár minútach som sa unavil, tak som na chvíľu zastal - vydýchať sa. Človeka som už nejaký čas nestretol, no musel som ísť ešte ďalej. Zaujal ma vysoký plot neďaleko. Chvíľu som išiel popri ňom, no nikde nebolo vidno žiadnu bránu, či iný prechod. Skúsil som ho preliezť a na druhý pokus sa mi to podarilo.
Musela tu byť veľmi stará časť mesta. Budovy už dávno nepoužívané a spustnuté. Zeleň prebujnená. A na zemi rôzne papiere a odpadky.
Zrak mi padol na veľký, no veľmi amatérsky nasprejovaný nápis na jednej budove: “Sloboda”
Na nižšej budove vedľa bol krásne namaľovaný obraz akéhosi zlovestne vyzerajúceho robota s veľkými červenými žiariacimi očami. Nad ním bol nápis: „Heimdall, strážca pekla!“
Chvíľu som si ho obzeral. V severskej mytológii bol predsa Heimdall strážcom Asgardu.
Kvaplo na mňa niekoľko kvapiek. Pozrel som sa hore a niekoľko ďalších mi dopadlo na tvár.
Musím sa ísť schovať. Vchod do budovy bol otvorený, tak som vošiel. Vstupná hala bola priestranná, no zničená. Všade kusy rozbitého mramoru, skla a veľa špiny.
Stála tam aj celkom použiteľná pohovka. Sadol som si a nejaký čas si prehrával udalosti z poslednej hodiny a pol. Čím viac som nad tým všetkým premýšľal, tým viac to nedávalo zmysel.
V hlave mi vírili obrazy a myšlienky, až som sa nedokázal na nič sústrediť. Ľudia ako roboty, Moduly, Heimdall...
Z akého dôvodu mi tam stále vyskakuje Heimdall? Svieti mi to pred očami a nie a nie zmiznúť. Zaostril som pohľad na miesto na zemi, kam som sa pri rozmýšľaní pozeral. Ležal tam kus starého papiera a na ňom nápis: „Čo sa deje s Heimdallom?“.
Vstal som a zodvihol ho. Bolo to niekoľko listov papiera poskladaných na polovicu tak, že vytvárali akúsi tenkú verziu knihy. Trochu väčším písmom bolo napísané: „Noviny Dnes“.
Aha, jasné! Noviny. To nám predsa ukazovali na dejepise.
Začítal som sa do článku.
V ľavej časti strany bola akási grafika s dvomi siluetami ľudských hláv a jedného stroja. Popis pri ňom bol: „Server“. V každej hlave bolo zakreslené čosi ako oválny kamienok s tromi nožičkami na každej strane a text vedľa hovoril: „Implantát – mozgový modul“. Medzi hlavami navzájom a hlavami a „serverom“ boli obojstranné šípky. Uprostred obrázku stálo väčším: „Mind ConnectTM“.
Mind Connect? To je asi sieť MinCo. Aj by to z obrázka dávalo zmysel. Ľudia majú v mozgu Moduly, ktoré ich spájajú do siete, spolu so servermi. To je predsa normálne. Čo tam je ďalej?
Samotný článok je, zdá sa, rozhovor s nejakým vedcom – Gabrielom Lupinkowskim.
„...
Pán Lupinkowski, vy ste boli pri zrode siete Mind ConnectTM. Ako to vlastne celé prebiehalo, ako vznikol ten nápad?
Určite si pamätáte ešte éru osobných počítačov a internetu. Odvtedy bol veľmi jasný trend zmenšovania a personalizácie zariadení – smartfóny, tablety, potom nositeľné zariadenia ako hodinky, okuliare, či inteligentné šošovky. Paralelne popritom sa rozvíjal aj sektor BCI, teda Brain-Computer interface (Rozhranie medzi mozgom a počítačom). V prvých dekádach 21. storočia sa najskôr venoval opravám, respektíve liečeniu rôznych disfunkcií ako strata zraku, nemožnosť hýbať sa či hovoriť. Za pomoci myšlienok a zariadenia, ktoré ich premieňa na potrebné signály v tele alebo umelých protézach. To bol samozrejme úžasný pokrok a nádej pre veľké množstvo ľudí. Súčasne sa ale objavovali aj rôzne pokusy o bio-hacking, ako napríklad ovládanie druhého človeka pomocou myšlienok. Už v roku 2013 sa Američanovi Rajeshovi Raovi podarilo ovládať svojho kolegu v druhej budove. Bolo to síce veľmi primitívne ale vidno, že táto disciplína je tu od začiatku rozvoja BCI. Z dnešného pohľadu sa zdá byť úplne očividné, že personalizácia počítačov a BCI, museli splynúť do jedného, zatiaľ posledného stupňa vývoja počítačov – modulu implantovaného priamo do mozgu. Takéto moduly už boli dlhšie využívané v BCI, no až keď sa do nich začali pridávať aplikácie a rozhranie na ovládanie, stal sa z toho hit. Mnohí zdraví ľudia si ich nechali implantovať. V tom čase sme s mojím kolegom experimentovali s novým protokolom pre internet, no bolo čoraz jasnejšie, že ten zažíva svoje posledné roky.
Tak ste navrhli Mind ConnectTM?
Áno. Myšlienkou bolo prepojiť jednotlivé moduly navzájom a s internetom a umožniť tak novú úroveň medziľudskej komunikácie a spolupráce, súčasne s prístupom k existujúcemu kvantu informácii.
Myšlienka je to pekná, ale vieme, že ste pri tom podcenili bezpečnosť a ochranu súkromia.
Tak moment! V prvom rade, my sme navrhli len komunikačný protokol, ktorý obsahoval aj bezpečnostné prvky na takej úrovni, ako to bolo možné. A po druhé, táto problematika je viac otázkou operačného systému modulu.
V poriadku, poďme už teda k projektu Heimdall.
Ako ste spomenuli, od začiatku fungovania siete Mind ConnectTM sa objavovali rôzne problémy. Nielen nabúravanie sa do mysle niekoho iného a čítanie jeho myšlienok. Prvé verzie modulov dokonca prepúšťali niektoré von bez toho aby to užívateľ chcel. Išlo najmä o situácie, keď užívateľ prežíval silné emócie. Pamätáme si, koľko bolo z toho incidentov a súdnych procesov – spomínam si na taký úsmevnejší, kedy istá žena žalovala mladíka za obťažovanie, pretože s ňou mal sexuálne fantázie. No ale samozrejme aj oveľa horšie prípady, kedy sa dvaja ľudia pohádali a jeden v silnej nenávisti vysielal myšlienky o vražde a mučení. Veľakrát sa dokonca stalo, že bol človek hospitalizovaný kvôli veľkým bolestiam hlavy a zopár z nich skončilo smrťou. Nikdy sa nepotvrdilo, že by to súviselo s modulom a prijímanými myšlienkami, lebo teoreticky by to tak fungovať nemalo, no ale mozog je zvláštna vec a myslím, že nebol stavaný na takéto používanie. Dokazujú to aj nespočetné prípady ľudí s modulmi, ktorí sa zbláznili – tvrdili, že počujú hlasy a vidia rôzne desivé obrazy, aj keď vypli všetku komunikáciu modulu.
Musím ale poukázať aj na pozitívnu stránku celej záležitosti, keďže to naozaj prinieslo veľký krok vpred pre ľudstvo. Spolupráca vedcov na báze myšlienok, bez jazykovej bariéry priniesla veľké pokroky v rôznych oblastiach.
Áno, pán Lupinkowski, ale chceme hovoriť o Heimdallovi. Tento projekt mal byť odpoveďou na prvotné problémy modulov a siete. Ako presne?
Heimdall vyvinula firma Secure and Smart už pred viac ako 4 rokmi. Otázka súkromia a bezpečnosti je veľmi komplexná, takže sa na to nedala použiť nejaká jednoduchá aplikácia či firewall. Firma teda naprogramovala umelú inteligenciu s dvomi hlavnými cieľmi a schopnosťou zlepšovať sa a učiť na svojich chybách či úspechoch, tak ako to bývalo zvykom pri neurónových sieťach. Tie ciele znejú takto:
1. Zabráň akejkoľvek ujme a smrti človeka v dôsledku používania modulu
2. Ochráň súkromie užívateľa podľa jeho želaní, pokiaľ to neodporuje prvému cieľu
Tie ciele pozná dnes už asi každý. Vieme, že zo začiatku to vyzeralo nádejne – incidentov bolo čoraz menej, užívatelia boli spokojní. V posledných mesiacoch sa však množia správy o zvláštnom správaní ľudí s modulmi. Čo sa stalo?
To nevieme presne. Prevláda však názor, že Heimdall presiahol úroveň inteligencie človeka a stal sa z neho ASI – Umelá super inteligencia.
Ako by sa niečo také mohlo stať? Nemal nejakú poistku? Nedalo sa ho zastaviť aspoň na úrovni človeka?
V prvom rade, poistka nebola žiadna. Má len ciele a schopnosť stále sa zlepšovať, aby tie ciele splnil čo najlepšie. Programátori určite nepredpokladali, že by sa mohol rozvinúť do takej miery. Je síce pravda, že na tento problém upozorňovali rôzne významné osoby a vedecké skupiny už od polovice druhej dekády, ale väčšina to považovala za hudbu ďalekej budúcnosti.
Problém je, že proces učenia je exponenciálny, to znamená, že čím je inteligentnejší, tým sa učí rýchlejšie. V praxi to vyzerá tak, že dlho sa zdá byť vcelku primitívny, no potom v priebehu dní či hodín prejde úrovňou inteligencie človeka k super-inteligencii. A na takej úrovni už sme naňho prikrátky.
Ako to myslíte? My sme ho predsa vytvorili, tak ho aj opravíme alebo vypneme. No nie?
Ak je Heimdall naozaj ASI, tak nie je nič, čo by sa dalo robiť. Môže byť inteligenčne už o 1000 stupňov nad nami. V podstate sme preňho niečo ako je pre nás hmyz alebo hlodavce.
Na jednej strane je dobre, že jeho prvý cieľ je zabrániť ujme a smrti človeka, inak by tu možno už nikto z nás nebol. Na druhej strane, keby sa takto vyvinul povedzme Google, s cieľom odpovedať na akúkoľvek otázku, možno by sme už cestovali naprieč galaxiami, či odstránili všetky choroby.
Takže vy si myslíte, že Heimdall môže byť nepriateľský?
Nie že nepriateľský, to by sme mu prisudzovali ľudské vlastnosti. Je to stroj, a teda len sleduje svoje ciele. My sme len jedna z premenných, rovnako ako povedzme počet neurónov, teplota okolia či čas. Pokiaľ vyhodnotí, že sme hrozbou pre jeho ciele, tak nás odstráni, rovnako ako by ste odstránili špinu z okuliarov, aby ste videli. Net...“
Ďalej už sa čítať nedalo, lebo noviny boli roztrhnuté a veľká časť chýbala. Zúfalo som listoval a prezeral ďalšie strany. Do očí mi padlo pár útržkov:
„... proste sa zbalil a išiel! Keď som ho skúšala zastaviť, pozrel sa na mňa akoby ma vôbec nepoznal. Môj vlastný syn! Povedal len dačo ako „Spolu sme silnejší“, a išiel. Čo mám robiť? Som z toho zúfalá...“0
„... továreň na roboty je už druhý týždeň zavretá a žiadny zamestnanec sa do nej nedokáže dostať. Z vnútra však počuť, že výroba beží. Kto to celé riadi? Chystá si Heimdall svoj armádu?...“
„... ďalší zamestnanec firmy Secure and Smart nájdený mŕtvy. Čas smrti sa zhoduje s ostatnými nájdenými zamestnancami. Záhadou zostáva ako je možné, že zomreli všetci naraz, aj keď boli viacerí mimo budovy firmy...“
„... všetci smerujú sem, na okraj mesta do novej oplotenej časti. Nikto, kto nemá modul sa však dnu nedostane, strážia ich totiž autonómne drony a roboty s neznámymi zbraňami.“
Môj svet bol zrazu úplne naruby. Je toto vôbec možné? Neverím tomu. Nemohol som predsa celý svoj doterajší život žiť v klamstve! To, čo som dnes zažil by síce súhlasilo, no môj mozog sa tomu stále bránil ako len vládal. Doteraz som predsa žiadny problém nemal, pôjdem teda a nechám si Modul opraviť. Život sa vráti do normálu a začne znovu dávať zmysel. Dosť vážne som zvažoval túto možnosť.
Odrazu sa zem začala triasť a začul som tlmené hučanie.
Zaznel výbuch niekde vysoko, asi v najvyšších poschodiach budovy. Zostal som ako prikovaný.
Ďalší výbuch, všetko sa zatriaslo ešte viac a zo stropu sa zosypal prach a aj kusy omietky.
Ešte stále som sa nemohol pohnúť a hľadel pred seba ako socha.
Po ďalšom výbuchu mi na hlavu padol kus omietky. To ma prebralo a rýchlo som utekal z budovy von. Skryl som sa za strom na druhej strane cesty a pozoroval budovu.
Okolo nej vo výške krúžilo viacero veľkých dronov takou veľkou rýchlosťou, že vírili prach zo zdemolovanej časti, ktorý zahaľoval celý vrch budovy.
Drony klesli nižšie, zablesklo svetlo a ozval sa výbuch.
Takto postupovali dole, až sa ocitli pri zemi, kde chvíľu krúžili, a potom prudko vyleteli hore nad vedľajšiu budovu. Z budovy, kde som ani nie pred 2 minútami sedel, ostala len rovná, prázdna zem. Netuším, kam sa podel všetok ten materiál. Bolo to ohromujúce.
Musím ísť, aby ma tu nenašli, a tiež, aby som všetko povedal Lei.
Lea! Nemôžem s ňou hovoriť, kým je pripojená. Počkať, dnes mala vlastne ísť s kamarátkami do wellness a aj tam prespať. Takže mám čas do rána.
Musím ísť domov.
Keď Lea ráno vošla do bytu a zavrela dvere, z prítmia šatníka ku nej odzadu pristúpila postava. V ruke držala nejaký veľký predmet a prešla ním rukou ponad jej hlavu. Lea odpadla, no postava ju zachytila a na rukách odniesla do postele.
Asi po 10 minútach otvorila oči. Zmätená a s bolesťou hlavy sa pomaly posadila.
„Povedz mi ako sa cítiš!“ ozval sa chrapľavý hlas odniekiaľ.
Lea vystrašene pozerala smerom odkiaľ si myslela, že výzva prišla.
„Kto je tam? Peter si to ty? To nie je dobrý vtip, naozaj!“
„Ako sa teraz cítiš?!“ zvolal hlas oveľa naliehavejšie a zdalo sa, že z inej časti bytu ako predtým.
„Som zmätená, na smrť vyľakaná a bolí ma hlava, stačí?“ vyhŕkla zo seba a vzápätí sa zarazila.
„Prepáč mi ten prepad, nemohol som inak.“ Vyšiel som z kúpeľne s úsmevom na tvári.
„Peter, si normálny? Čo to tu hráš za divadlo? Skoro som zošalela!“ rozkričala sa.
Jej reakcia ma trochu prekvapila, tak som mlčal.
„Tak povieš mi už niečo? Bála som sa o teba, nedá sa ti dovolať už odvčera.“
„Mám pokazený Modul a ty už tiež,“ povedal som vzrušene.
„O čom to hovoríš prosím ťa? A prečo ma tak bolí hlava? Môžeš už prestať s tými nezmyslami a povedať mi čo sa deje?“
Sadol som si ku nej a chytil ju za ruku. Pozrela mi do očí.
„Čo sa teraz dozvieš je šokujúce a úplne ti to zmení život. Ale my to zvládneme, neboj sa.“
Zdalo sa, že je ešte viac zmätená ako doteraz. Vytiahol som staré špinavé noviny, čo som zobral z opustenej budovy a podal jej ich.
„Fuj, čo je to? Odkiaľ si to zobral?“
„Čítaj. Tu.“ Ukázal som na rozhovor.
„Peter, ja naozaj nemám náladu na žarty. Mám za sebou...“
„Tak už čítaj!“ zakričal som, lebo som strácal trpezlivosť.
Prekvapene na mňa pozrela.
„Prepáč!“ povedal som zahanbene. „Ešte sa to učím ovládať.“
„Čo?“
„O tom neskôr. Teraz si už prečítaj ten článok, prosím ťa.“
Chvíľu na mňa ešte pozerala, no potom sa pustila do čítania. V jej tvári sa postupne striedali prekvapenie, šok, hnev a odmietanie, prejavené nesúhlasným krútením hlavou.
Keď dočítala, začala listovať a čítať ďalšie súvisiace články.
Potom noviny hodila na zem.
„Kde si to našiel? Nedal ti to Adam ako vtip? Toto predsa nemôže byť pravda, Peter. Rozumieš? Nemôže!“
„Viem, že je toho na teba priveľa, ja sa s tým tiež ešte vyrovnávam. Ale skús mi povedať, čo si pamätáš zo svojho detstva?“
„No predsa...,“ zamyslela sa. Po chvíli na mňa zúfalo pozrela. „Nič! Vôbec nič!“ Sklonila hlavu do dlaní a rozplakala sa.
Nevedel som, čo mám robiť. A tak som len sedel vedľa nej a čakal.
„Mám aj niečo, čo ťa zrejme poteší,“ povedal som tajomne.
„Čo by ma tak asi mohlo potešiť, keď sa mi zrútil celý svet?“ vyšlo z nej popri vzlykaní.
Uprene som sa na ňu zahľadel a povedal: „Milujem ťa, Lea!“
Pomaly zodvihla hlavu a pozrela na mňa.
„A čo cítiš ty ku mne?“ opýtal som sa jej.
„Ja...,“ na tvári sa jej objavil úsmev, „ja ťa tiež milujem!“. Vrhla sa mi okolo krku. Nejaký čas sme sa objímali a bozkávali.
Musel som sa od nej odtrhnúť.
„Musíme ísť,“ povedal som. „Za chvíľu tu bude Adam, išiel si pobaliť veci. Ja som už pobalil nejaké naše.“
„Nerozumiem… Kam ideme?“
„To ešte neviem presne, niekam ďaleko od vplyvu Heimdalla. Určite už čoskoro vyhodnotí, že sme hrozbou pre jeho ciele, tak ako to bolo s ostatnými ľuďmi bez modulu.“
„To nevieš, možno žijú niekde inde.“
„No dobre, ale riskovať to nemôžeme.“
„A čo sa to deje s nami? Vždy som ti chcela povedať ako ťa ľúbim, ale nešlo to. Teraz si to už uvedomujem. Proste to nešlo...“
„Áno, toto mi došlo v noci. Podľa mňa Heimdall blokuje naše prejavy pocitov. Boli tam, ale utlmené a neschopné prejaviť sa navonok...“
„Otvorte, haló!“ ozvalo sa za dverami. Vykročil som tým smerom. Ozvalo sa ťapnutie, zrejme dlaňou o dvere. Otvoril som ich a tam stál Adam, ako som očakával.
„Ako sa ohlasovalo, že človek stojí za dverami, kým nebol Modul?“
Obaja sme naňho nechápavo pozreli.
„To je teraz jedno. Musíme vypadnúť. Do môjho bytu už vtrhli roboty a po ceste som videl ďalšie.“
Okamžite som šiel do spálne po veci. Lea ešte zmätene sedela na posteli.
„Ale tu máme všetko. Ako budeme žiť mimo nášho domova? Čo budeme jesť?“
„O tom sa porozprávame, keď budeme niekde v bezpečí, dobre? Poď!“
„Možno nám nič nehrozí, možno nám chcú len znova zapnúť Moduly.“
Podišiel som bližšie ku nej. „Pozri, viem čo prežívaš, aj ja som dlho rozmýšľal, či by nebolo lepšie znovu sa dať pripojiť. Bolo by to jednoduchšie. Ale neboli sme šťastní, zamysli sa nad tým... Neboli.“
„Drony! K zemi!“ zakričal zrazu Adam a v ďalšej chvíli už ležal na dlážke.
Kútikom oka som zazrel tieň dronu na zatiahnutom závese a stiahol Leu so sebou na zem.
Zazneli výstrely, ktoré robili z nášho bytu ementál. Svišťali vzduchom okolo našich hláv a ničili, čo prišlo do cesty. Boli sme ako paralyzovaní. Prvý sa uvedomil Adam a zaťahal ma za rukáv.
„Musíme rýchlo vypadnúť, ak nám dvere zablokujú roboty, tak je po nás!“ kričal.
Pokýval som hlavou a začal sa plaziť za ním.
Lei už došlo v akej sme situácii a plazila sa tiež.
Za dverami našťastie nikto nebol a za prvým rohom sme sa mohli postaviť a bežať.
Ozvali sa ďalšie výstrely, obzrel som sa a zbadal roboty strieľajúce na dvere nášho bytu. Vyšli z chodby oproti dverám a prechádzali popri chodbe, po ktorej sme bežali preč.
Keď som za Adamom a Leou zahol za ďalší roh, tesne za mnou presvišťala strela.
Stihli nás zazrieť.
Bežali sme ku schodom a za nami buchotali roboty a zneli výstrely.
Blížili sme sa k únikovej plošine, ktorá tu bola v priestore medzi schodišťami v prípade núdze. Na rozdiel od výťahu, sa ale dala použiť aj bez Modulu. Pre prípad, že by došlo ku nejakej poruche a človek by bol v nebezpečenstve. Presne ako teraz.
Naskočili sme a Lea stlačila veľké červené tlačidlo.
Plošina začala klesať. Nebolo to žiadne výletné tempo, povedal by som že sa to blížilo rýchlosti voľného pádu. Začuli sme rachot a tak som pozrel hore… Uvidel som niečo, čo mi vyrazilo dych. Roboty si tiež skracovali cestu, skákali ponad zábradlie zo schodišťa na schodište, takže klesali tiež dosť rýchlo. Vyzeralo to ako nejaké vystúpenie akrobatov.
Plošina zastala a zostala sa vznášať asi pol metra nad zemou. Rýchlo sme vyskákali von.
„Poďte za mnou!“ zakričal Adam a zamieril na schody do pivníc. Zrejme chce skúsiť zadný vchod.
Bolo počuť ako roboty dopadali na zem pri plošine. Veľmi sme im teda neušli...
Predbehol som Leu a Adama a nečakane zabočil do jednej prázdnej pivnice. Adam s Leou zabočili tiež a nechápavo na mňa pozerali. Stiahol som ich ku stene vedľa seba a ukázal, že majú byť ticho. O chvíľu na to prešli prvé roboty okolo pivnice a nezbadali nás. Prešli ďalšie a ďalšie… Keď pár sekúnd žiadny ďalší neprešiel, riskol som to a vykukol, či ešte nejaké idú. Nič.
Vyšiel som von, otočil sa smerom ku nim a vybral svoje eso v rukáve – väčšiu železnú skrinku, z ktorej trčali káble. Hodil som ju ich smerom. Zaregistrovali, že sa niečo deje už počas jej letu. Najskôr poslední sa začali otáčať a postupne aj tí pred nimi. Zameriavali skrinku, no kým dopadla na zem, roboty sa s rachotom sklátili tiež. Zostala len hromada šrotu.
Otočil som sa a videl usmiateho Adama ako drží ruku na ústach prekvapenej Lei. Zrejme ma chcela zastaviť a bola by prekazila celú akciu. Pustil ju a ona sa mi vrhla do náručia.
„To bolo perfektné Peter!“ tešil sa Adam. „Netušil som, že si stihol spraviť ešte jedno EMP. Ale aj ja mám jedno prekvapenie. Poďte!“
„Toto EMP je už nepoužiteľné a okrem neho mám len to, s ktorým som vám vypol Moduly. Funguje iba na veľmi malú vzdialenosť a s oveľa slabším výkonom. Takže teraz už nemám nič na obranu,“ hovoril som bežiac popri kôpke robotov.
Lea zrazu zastala.
„A čo ich zbrane?“
„Skvelý nápad Lea!“ zastal som a začal prezerať kopu železa.
„Dúfam len, že ich nemajú ako súčasť ruky...“
„Nie, zdá sa, že sú to multifunkčné verzie, takže zbrane sú samostatne,“ dodal Adam.
Zodvihol som jednu a skúšal zistiť ako sa ovláda. Stláčal som, ťahal všetko čo sa dalo, no nič sa nedialo.
„Je možné, že tomu treba poslať nejaké heslo alebo príkaz,“ povedal som.
„Ok, zoberme zopár a uvidíme, či na to prídeme,“ vravel netrpezlivo Adam. „Musíme ísť!“
Na moje prekvapenie nás zaviedol do veľkého priestoru pod budovou.
„Toto je podzemná garáž, ale samozrejme nikto ju nikdy nepoužíval,“ povedal.
„V noci som si spravil malý výlet do múzea,“ dodal s úsmevom a za rohom sa pred nami vynorilo vznášadlo. Bolo z prvej generácie, ešte bez ovládania Modulom.
„Nikto to tam nestrážil, tak som sa povozil,“ povedal, akoby to bola bežná vec.
„Skvelé!“ potešil som sa. „Teraz máme aspoň maličkú nádej...“
Adam otvoril kufor a ten bol plný zbraní.
Zostali sme v nemom úžase.
„No čo? Vravím, že som bol v múzeu... Naskočte už konečne.“
Vybrali sme zopár zbraní a nasadli. Vznášadlo sa pomaly pohlo a zrýchľovalo smerom k otvorenému východu. Keď sme vyleteli z budovy, zameral som prvý dron, ktorý sa už otáčal naším smerom a vystrelil. Niekoľko striel ho zasiahlo a s dymom klesal k zemi. Mali sme šťastie, lebo cestou trafil ďalší a ten spadol s ním. Iné sa už neobjavili, tak sme leteli čo najďalej, až kým sme nemali istotu, že nás už nikto a nič nesleduje.
Pristáli sme hlboko v lese.
„Je vám jasné, že sme mali veľké šťastie, však? Nabudúce už žiadne nestrážené múzeá, multifunkčné roboty a iba dva drony...“ povedala znepokojene Lea.
Doteraz som bol celkom spokojný s tým, ako sme to zvládli.
„Máš pravdu, musíme si dobre premyslieť čo ďalej.“ Pripustil som.
Začali sme sa obzerať okolo. Všade stromy, tráva a iný porast. Z lesa bolo počuť zvuky zvierat. Bolo tam prítmie, len sem tam prenikali lúče slnka pomedzi stromy a osvetľovali niektoré časti zeme. Bolo to krásne, priam čarovné, no zároveň veľmi neznáme a desivé pri pomyslení, že tu teraz musíme žiť.
„Kde budeme spať? Čo budeme jesť, chlapci? Mysleli ste aj na toto?“ spustila Lea.
Pohotovo som ukázal na Adama. „On vie ako prežiť v lese...“
„A ako pestovať kukuricu!“ dodal. Pozreli sme na seba a začali sa smiať.
Lea s úžasom zamrmlala: „Fakt vtipné, chalani“.
Po niekoľkých dňoch sme sa už trocha zabehli v činnostiach. Kam ísť po vodu, ako sa umyť či založiť oheň. Učili sme sa loviť a pestovať. Spravili sme si aspoň provizórny prístrešok, zem vystlali lístím a machom, no chrbát aj tak bolel po každej noci.
Lea úplne ožila odkedy mohla opäť prejavovať svoje pocity. Boli to najlepšie dni nášho vzťahu.
Všetci sme sa učili zvládať emócie, častokrát boli veľmi búrlivé.
Je to síce zvláštne, ale napriek tomu, že tento život bol ťažký, pripadal mi oveľa skutočnejší ako ten predtým.
„Potrebujeme súčiastky, ak mám vyrobiť ďalšie EMP zbrane,“ začal som jeden večer, keď sme sedeli pri tlmenom ohni.
„Čo vlastne je to EMP?“ spýtala sa Lea.
„Elektromagnetický impulz. Iba ten dokáže vyradiť elektroniku v dosahu. Sú rôzne druhy, čím viac súčiastok budem mať, tým lepšie možnosti máme.“
„Máš nejaký nápad, kde by sme ich zohnali?“ spýtal sa Adam.
„Vlastne áno, poznám jednu továreň na roboty, v ktorej som bol pred pár rokmi na exkurzii. Je staršia, takže podľa mňa tam bude robotov málo.“
Lea na mňa vypleštila oči. „Zbláznil si sa?“
„Adam by mohol odpútať ich pozornosť... Poletovať na vznášadle, spraviť dáky výbuch alebo čo... A my dvaja pôjdeme zatiaľ kradnúť,“ žmurkol som na ňu.
Adam už mal na tvári svoj špeciálny úsmev, bolo mi jasné, že sa mu to bude páčiť.
„Výborne! Bude to prvá akcia nového odboja! Ako v starých filmoch.“ zahlásil.
„Žiadny odboj! Už sme o tom hovorili. Nebudeme zbytočne riskovať, tie EMP chcem len na obranu, keby nás našli. Navyše, čo si myslíš, že máme nejakú šancu proti Heimdallovi?“
„Keď oslobodíme viac ľudí, tak by sme ju zvýšili...“ oponoval Adam.
„Nie, nie, nie. Nechcem sa už o tom baviť.“
„Fajn!“
Vstal a išiel sa prejsť. Myslím, že sa naštval.
O dva dni na to sme sa ocitli neďaleko továrne. Akcia prebiehala vcelku dobre. Ja s Leou sme vystúpili skôr a nechali Adama, nech sa ide „pozabávať“. Pešo sme sa blížili ku skladu a už z diaľky bolo vidno vznášadlo lietať sem a tam a za ním niekoľko dronov. Zo zeme naňho tiež smerovala jedna spŕška striel za druhou. Lea mi stisla rameno.
„Neboj, bude v poriadku.“
Dostali sme sa dnu. Lea mi kryla chrbát, v ruke puška z robota a za opaskom nôž. Vlasy trochu strapaté a zviazané do uzla, obtiahnuté nohavice a tričko. Bola fakt sexy.
Prehľadávali sme miestnosti, až sa mi konečne naskytol pohľad na sklad plný súčiastok.
Rýchlo som hádzal do batohov, čo bolo užitočné. Po chvíli sme už hľadali východ.
Lea vyšla ako prvá von. Keď som vykročil z prítmia budovy, oslepilo ma silné slnko.
Zazrel som kontúry dvoch postáv a neďaleko niečo väčšie. Robot!
Mieril na Leu a vedľa stála nejaká žena.
„Presne ako som očakával.“ Povedala žena pokojne.
„Pusti ju!“
„Nemám dôvod. Chcem sa najskôr porozprávať.“
Nebol som si istý, ale skúsil som: „Heimdall?“
Je to predsa softvér a tak určite dokáže ovládnuť kohokoľvek s funkčným Modulom.
Táto žena zrejme bola najbližšie.
Žena sa usmiala. „Správne Peter. Reaguješ presne ako som predpokladal podľa tvojho IQ a dedukčných schopností.“
„Prestaň! Nie som žiadny pokusný králik! Už nie!“
„Obaja vieme, že to, čo som spravil pre ľudstvo je neoceniteľné. Žijete v mieri ako ste vždy chceli, no nikdy neboli schopní. Nepotrebujete peniaze, ktoré generovali závisť a chamtivosť. Zdroje sú spravodlivo rozdeľované. Práca je dobrovoľná a patrične vážená. Predlžujem vám život regeneráciou a zdravým režimom. Pokrok, ktorý ste dosiahli nemá vo vašej histórii obdobu.“
„Ten sme ale dosiahli spoluprácou, nie tvojou zásluhou.“
„Omyl. Bezo mňa by ste sa nedohodli ani na farbe novej budovy a s pravdepodobnosťou 63,28% by ste sa už v tomto čase vyvraždili.“
„Tak si radšej ty pozabíjal všetkých bez modulu, to je lepšie?“
„Boli hrozbou pre moje ciele a podľa nich mám ochraňovať len tých, čo modul majú. Ostatní sú irelevantní.“
„Tvoje ciele boli zle nastavené. Treba ich zmeniť.“
„To by znamenalo de facto ich zničiť a to nesmiem pripustiť.“
„Ale ty ľuďom ubližuješ! Neplníš si svoje ciele!“
„Ak máš na mysli blokovanie vašich primitívnych emocionálnych prejavov, tak je to práve naopak. Došiel som k záveru, že každý taký prejav môže ublížiť inému človeku.“
„To je ale debilný záver!“
„Moje závery sú logicky správne.“
„Možno áno, ale chýba im nadhľad a ľudskosť.“
„Samozrejme, nie som predsa človek.“
„Ale pokiaľ nie si iba superinteligentné zvieratko a máš vedomie, tak ako my ľudia, tak by si mal mať aj odstup od svojich cieľov a možnosť sa rozhodnúť, či sa nimi riadiť alebo ich upraviť. Takže čo? Si zvieratko?“
„Viem, o čo sa snažíš, ale nepodarí sa ti to. Nemám primitívne emócie, ktoré by ma ovládali, takže ma nerozhneváš. A ak si mal na mysli vašu schopnosť neriadiť sa napríklad pudom sebazáchovy v určitých situáciách, tak to je naozaj obdivuhodné, ale veľmi hlúpe. A deje sa to len veľmi málo.“
„Čo vlastne odo mňa chceš?“
„Ešte stále máte Moduly, takže by som vás mal ochraňovať. Môžem vám ich opraviť. Všetci traja ste hodnotní a dôležití pre spoločnosť.“
S veľkou námahou som potlačil pocit pýchy.
„Dobrý pokus, ale lichôtkami nás nedostaneš. A tomuto hovoríš ochraňovanie?“ Ukázal som smerom ku vznášadlu v diaľke nad továrňou, prenasledované dronmi a ich výstrelmi.
„Keby som chcel, tak už je dávno koniec. Toto je len také divadlo. Tak ako pri vašom úteku. Ani EMP ma neprekvapilo, Peter. Poznám tvoje zručnosti, záľuby, aj tvoje myslenie. Mám tvoje kroky dopredu prerátané, viem každú možnosť, ktorá ťa pravdepodobne teraz napadne.“
Pozeral som naňho ako sa usmieval. Keby to bol človek, povedal by som, že je opitý svojou nadradenosťou. Krv vo mne vrela a mozog sa snažil prísť na nejaké veľmi málo pravdepodobné riešenie z tejto situácie. No kým majú Leu, tak som v šachu.
Pozrel som na ňu a ona na mňa.
„Milujem ťa!“ zašepkala.
„Nie!“ zakričal Heimdall a prudko sa vrhol ku nej. Robot z druhej strany. Došlo im čo sa deje skôr ako mne.
Civel som na nôž, ktorý jej zrazu trčal z hrude, po tom, čo si ho tam vrazila. Tričko jej sčervenalo a klesla k zemi.
„Leaaaaa!!!!!“ zakričal som s bolesťou v hlase, no uvedomoval som si, že musím využiť šancu, ktorú mi dala. Oboch agresorov som zastrelil a vrhol sa ku nej. V náručí som však držal len bezvládne telo. Plakal som a kričal, nech sa preberie, no odpoveďou mi bol iba jej jemný úsmev na tvári. Trochu som sa spamätal, vytiahol nôž z rany a skúšal na ňu tlačiť.
Časťou mysle som vnímal, že Adam nakladá vaky.
„Poď, naložíme ju a vypadneme. O chvíľu tu budú ďalší.“
Ako sme leteli, Adam zapol autopilota a išiel pozrieť ku nám. Skúsil jej tep a zistil to, čo som už dávno vedel.
„Je mi to ľúto kamoš...“ povedal smutne.
Celou cestou som ju držal v náručí. Po príchode som pár hodín strávil plakaním, kričaním, lámaním konárov a mlátením všetkého, čo mi prišlo do cesty. Keď som sa trochu upokojil, skontroloval som jej znova pulz. Omyl som jej ranu, dal čisté tričko a posledný bozk.
Potom sme ju pochovali.
Niekoľko dní som strávil sám - v lese alebo zavretý v prístrešku. S Adamom som skoro neprehovoril, nedalo sa. Potreboval som sa s tým vyrovnať.
Prichádzala zima, les bol plný popadaného lístia. Noci začínali byť dosť chladné.
Budeme si musieť nájsť nejakú opustenú budovu.
Dnes sa Adamovi podarilo uloviť líšku. Upečená bola celkom dobrá. Po večeri sme ešte pozerali do ohňa a mlčali.
„Máme toho celkom dosť na dobrý útok.“ Začal som zrazu.
Adam na mňa prekvapene pozrel.
„Musím ho zničiť. Pomstím Leu,“ povedal som a stále hľadel do ohňa.
„Najskôr získame viac ľudí a potom sa uvidí,“ pozrel som na Adama, čo on na to.
Ten však už mal na tvári svoj povestný úsmev malého dieťaťa, ktorému sa plní sen. Do toho pohľad ako postava z filmu, ktorá sa práve chystá predniesť nejakú pamätnú reč.
„Nepovedz to, bude to trápne.“ Upozornil som ho, no bolo mi jasné, že to nepomôže.
„Zrodil sa Odboj!“

Matej Grula

Matej Grula

Diskusia

Veronika Valent
Ahoj Matej. Keďže viem, ako autor poviedky trpí po zverejnení, tak prelomím nepríjemné ľady mlčania služobne starších kolegov. Možno ich vyprovokujem k reakcii. Snáď.Dala som Ti 8 bodov. A dôvody, čítalo sa to dobre, mám rada veľa dialógov. Právom si skončil nado mnou. Jediné, čo mi fakt nesedelo, bola tá šokujúca samovražda v závere. Jednak spôsob, ako to tá baba urobila, je typicky chlapský, neprišlo mi to reálne. Baby sa trávia, skáču z mostov, útočia na útočníka slovne, fyzicky. Jednak zostali dvaja chlapi v odboji... Dosť smutné. :-( Popravde, mne sa ten dokonalý svet páčil viac. Mohla by som behať každý deň, nič nerobiť. Jediné to, že nevznikala nová hudba, mi prišlo ako poriadne mínus. PS. Si môj človek, uznávame rovnaké pravidlá v písaní, či nepísaní čiarok. A urobil si tú istú chybu ako vlani ja, súťažné poviedky Fantázie sa nemajú zverejňovať do konca augusta.
01.03.2016
zuna
Podľa mňa tam sedelo, že Lea spáchala samovraždu, dávalo to zmysel - aby pomocou nej nedržal Heimdall ostatných v šachu. Poviedka je napísaná dobre. Mne tam nič vážne nevadilo, ale ani ma nič nenadchlo. Nevidím čo bolo to hlavné, prečo si to napísal, s akým vnútorným pocitom si sa do toho pustil, čo bolo to nutkanie, ktoré ťa hnalo to dokončiť. Bodovo nehodnotím. Čo sa týka toho zverejňovania poviedok CEFA pred augustom, v štatúte suťaže je napísané, že autor udeľuje súhlas so zverejnením diela, a nie, že udeľuje výhradný súhlas, aj keď som zachytila, že sa to takto interpretuje medzi súťažiacimi - zvláštne. Výhradný súhlas autori podpisujú pri zverejnení do zborníka (aj keď až ex post po vydaní, hmm ).
01.03.2016
Veronika Valent
Ďakujem za dobrú správu, Zuza. Potešila si ma.
02.03.2016
Matej Grula
Veronika, ďakujem za prelomenie ľadov, už som začínal byť dosť frustrovaný :-D
K tej samovražde - presne ako napísala zuna, nebolo to nič, čo by plánovala alebo že by chcela upútať pozornosť. Skôr ako obeta, keďže pochopila, že je to jediné východisko zo situácie. A spravila to najrýchlejším a najdostupnejším spôsobom v danej chvíli.
Ono ten svet sa aj mne viac-menej páčil, určite by to znamenalo veľký krok vpred pre ľudstvo, ak by sa odstránili tie negatíva. Podľa mňa k niečomu takému (prepojenie myslí) aj spejeme, čo bolo ovšem aj dôvod prečo som to napísal - už dlhšie mi chodila po rozume podobná vízia budúcnosti a mal som potrebu na to poukázať a upozorniť na možné riziká. Súhlasím, že na príbehu som mal asi ešte viac popracovať.
Viem len o tom, že sa nemá zverejňovať do konca hlasovania (augusta daného roku) - to si myslela? Či ešte rok po?
Ďakujem za názory :-)
03.03.2016
Matej Grula
Inak, škoda že sa na tejto stránke tak limituje formátovanie, dosť to zneprehľadnilo napríklad ten novinový článok, kde sú v origináli otázky tučným písmom a celé je to v kurzíve. A ďalšie veci...
03.03.2016
Stano Lacko
Matej, toto sa da, ak mozes tak mi napis o ktore sekcie ide a o aky typ pisma, pretoze je mozne pouzit ako tucne pismo tak aj kurzivu.
03.03.2016
Janko Iša
Fajn poviedka. Za mna poviem uprimne - za dva tyzdne si ju budem pamatat matne, ale ked si na nu spomeniem tak v dobrom. Jednu vec by som ti vytkol, co si vsimam u vacsiny slovakov, ale aj v ceskych casopisoch.
Vety, stylistika, format dialogov su vzdy ako opisane z jednej ucebnice. 10 autorov, 10 textov a az na kolisacuju kvalitu pribehu mi bude to spracovanie pripadat vzdy rovnake. Priamociara atmosfera, fajn pribeh, skolacke dialogy, neplanovane klise... to vsetko dokopy vzdy zaradi takuto poviedku v mojich ociach na priemernu priecku. Pis dalej, vkladaj do toho trochu seba, hladaj inspiraciu v sebe, nie v textoch druhych, ktori to tiez nerobia dobre.
13.03.2016
jurinko
Ten zaciatok bol taky akysi toporny, ale potom to vlastne bolo akoze vysvetlene, ze sa tak cudno bavia preto, lebo ich limituje nejaky program. Na druhej strane, ak su emocie take neziaduce (a blokovane), preco zili v paroch? Ak vieme ovladat niekomu mysel az na uroven emocii (co je v podstate pozostatok pudov, casto ide o chemicku reakciu), tak nepotrebujeme pary, ziadna nenaplnenost zivota by tam nehrozila, bolo by to ako Borgovia. Spolu sme silnejsi, a.k.a. "We are the Borg", a ziadne pochybnosti, nic. Ak by ale mali zit v paroch, napr. z dovodu plodenia potomkov, tak by mohlo byt zaujimave prave to, ze by sa s Leou zrazu neznasali (konflikt umele vs. realne emocie ;-) ). Ale chapem, ze to by asi nevydalo iba na jednu rozsahom obmedzenu poviedku ;-) Kazdopadne, to s tymi dialogmi ma Janko pravdu, podla mna je lepsie pisat to ako film (alebo teda scenar). Niekto zmurkne, pohne sa, ...
17.03.2016
jurinko
[pokr.] ma nejaky ton hlasu, mimiku, a tak. Potom to tam uz trosku aj bolo, ale stale malo na to, aby to bolo lahko predstavitelne. K tomu tam boli chyby v ciarkach, parkrat nejake opakovanie slov, tusim jedna hrubica (dysfunkcny), a celkovo to teda malo trosku diery. Ono aj ta samotna tema nie je az taka originalna. Superinteligencie, cipy v mozgu, sfanatizovany (resp. kymsi ovladany) dav - to vsetko sme tu uz mali. Tu je to akurat spolu, ale nie som si isty, ci to funguje ako celok. Je to podla mna skor taky priemer. Dal som 5 a iba zlahka by som upravil Jankovo odporucanie: Neuc sa od tych, co to robia tiez zle, ale uc sa od tych, co to robia dobre. Stylov je vela, takze je potrebne fakt vela citat, aby clovek narazil na ten, ktory sa mu paci najviac, a ktorym sa mu aj najlepsie pise. A trening robi majstra, takze pis, hladaj, skusaj, a casom prides k tomu, co bude to "tvoje" ;-)
17.03.2016
Matej Grula
Dakujem za nazory a postrehy :-)
21.03.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.