Týždeň čo týždeň, deň čo deň

Laili žije v podivnom, nepriateľskom svete, vždy dva týždne spaľovanom nemilosrdným slnkom a dva týždne krutým mrazom. Čo sa stalo so Zemou, ako ju poznáme dnes? Prvá časť dlhšieho diela.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Vyšlo slnko! Laili stála na okraji útesu a dívala sa na more, kde tesne nad hladinou žiaril veľký, krvavočervený kotúč. Dole pod útesom sa trieštili ľady a vytvárali neustále dunenie, také typické pre každé ráno. Celý oceán až k obzoru pokrývali kryhy. Vzduch bol mrazivý, Laili vychádzala od úst para. Teplota ešte nevystúpila nad nulu, ale kryhy sa už lámali a topili. Vždy sa začali trieštiť ešte pred východom slnka.
Laili oblečená v teplých kožušinách zvierat zažívala ten nádherný pocit, ako každé ráno – pocit víťazstva nad dlhou nocou. Vychádzajúce slnko bolo úžasné. Ľutovala tých, ktorí si nechávali ujsť takýto pohľad a spod zeme vyliezli až vtedy, keď sa trochu oteplilo.
Ako tak stála na útese a pozerala sa na východ, v mysli sa jej zrazu vynoril zvláštny obraz. Obraz slnka tiež visiaceho nad vodnou hladinou, ale tá hladina bola akási podivne bledá a matná. Laili potriasla hlavou, aby zahnala nepríjemnú spomienku, a pomaly začala schádzať dole k moru.
Vyšlo slnko a začínal sa nový deň.
Stretla Narda oblečeného rovnako ako ona. Napriek zime mu však oči žiarili radosťou. „Poď, ideme sa pozrieť, kam až v noci vystúpila voda,“ navrhol jej.
Spoločne prešli skalnatú časť pobrežia a dostali sa tam, kde začínala piesočnatá pláž. Na čiare najvyššieho prílivu bola teraz ľadová kôra, ktorá ukazovala, kam až vystúpila morská voda za polnočného prílivu. Teraz bol odliv. Ráno bol vždy odliv, naobed príliv, večer zase odliv a o polnoci príliv. Striedalo sa to takto už od nepamäti.
Nard ukazoval Laili hrúbku ľadovej kôry. „Predstav si, že toto celé bol v noci ľad! Celý oceán bol zaľadnený!“
„Kam pôjdeme teraz?“ spýtala sa Laili.
„Poďme sa pozrieť, či už odmrzli siete,“ navrhol Nard.
„Ale tam sa predsa tak či tak pôjdu pozrieť rybári,“ protestovala Laili. Nard ju však už chytil za ruku a ťahal k ďalším útesom. Vždy ráno, keď konečne mohli vyjsť zo svojich podzemných úkrytov, priam prekypoval energiou. Nevedel obstáť na jednom mieste. Toľko voľnosti po takom dlhom čase ničnerobenia a tiesnenia sa v malých priestoroch!
Bežali skratkou cez les. Všetko pokrývala hrubá vrstva námrazy, ale inak nič. Tejto noci nesnežilo veľa. Rastliny však už začali reagovať na prvé, hoci ešte studené slnečné lúče. Niektorým rastlinám na noc opadávali listy, ale viaceré sa iba zvinuli a teraz na svetle sa pomaly roztvárali. Les bol tichý, zvieratá ešte nevyliezli zo svojich nočných úkrytov. Počuli len tiché padanie sriene z listov paliem.
Ľudia pomaly vychádzali. Žmúrili v príliš ostrom svetle, ktoré ich zaplavilo po stovkách hodín strávených v tme osvetlenej len niekoľkými ohňami. Pomaly sa vystierali a vrhali pohľady k Slnku, modrej oblohe a Mesiacu. Laili mala ešte dobrý zrak a tak vedela rozoznať malilinký kosáčik Mesiaca obrátený oblou stranou k Slnku. Starší obyvatelia kmeňa to však už nedokázali. Všetci dívali na Mesiac s akousi nevôľou, nevedeli však prečo. Mesiac nehybne visel stále na rovnakom mieste oblohy, či bol deň alebo noc. V priebehu dňa sa menili len jeho fázy.
Rozoznať Mesiac však bolo dôležité. Jeho fázy spoľahlivejšie než čokoľvek iné ukazovali, ktorá časť dňa práve je. Bolo akýmsi nepísaným zákonom, že potom, ako je Mesiac v nove, sa už nesmie vychádzať von až do večera. Nebolo to kvôli horúčave – v tom čase teplota len mierne presahovala hranicu tridsať stupňov – ale kvôli slnečnej chorobe. Kto by bol natoľko hlúpy, že by vyšiel na slnko napoludnie, skôr než horúčava by ho zahubila slnečná choroba. Bola by to okamžitá smrť, ale oveľa horšie by pochodili tí, čo by ostali vonku príliš neskoro ráno, alebo vyšli z úkrytu príliš skoro večer. U týchto nešťastníkov mala slnečná choroba oveľa pomalší priebeh. Väčšinou hneď alebo časom oslepli a na koži im naskočili obrovské hrozivé červené pľuzgiere a fľaky. Takto postihnutý človek umieral dlho, niekedy až celý deň. Ľudia preto radšej nevychádzali von neskôr ako šesťdesiat hodín po východe slnka, hoci by ešte mohli, a takisto nevychádzali skôr ako šesťdesiat hodín pred jeho západom. Ráno a večer im slnko neubližovalo. Alebo aspoň nie hneď. Desivá slnečná choroba sa totiž stala nemilosrdným údelom viac než polovice ľudí. Už štyridsaťročným mužom a ženám sa na koži začali zjavovať nepekné fľaky a slabol im zrak. Všetci starší obyvatelia kmeňa sa báli dňa, keď si niekde pod kožou nahmatajú hrčku, neklamný príznak slnečnej choroby. Vedeli, že sú odsúdení na dlhé a bolestivé umieranie. Ale napriek tomu museli aspoň ráno a večer vychádzať z úkrytov. Potrebovali si nejako zaobstarať potravu.
Nard a Laili dobehli na miesto, kde sa z mora týčili strmé útesy a skaliská. Medzi nimi boli vo vode natiahnuté siete. Rybári ich tam dávali každý večer. Využívali sťahovanie rýb, ktoré sa s klesajúcou teplotou vracali z pobrežia do hĺbok, kde zostávala vždy rovnaká teplota. Celé húfy uviazli v šikovne nastražených pobrežných sieťach. Nejakí rybári na skalách už hodnotili úlovok. Bol veľký. Bolo to dobre. Ryby tvorili takmer polovicu ich obživy. Po vytiahnutí všetkých sietí sa rybári premiestnili na ďalšie stanovisko umiestnené v pravidelných úsekoch na pobreží ostrova.
Vedeli, že je to ostrov. Vedeli to aj napriek tomu, že pobrežie sa tiahlo od obzoru k obzoru bez najmenšieho náznaku zakrivania. Vedeli to, hoci vnútrozemie pokračovalo do nedohľadna, oveľa ďalej, než sa lovci a zberači odvážili zájsť. Zistil to človek zvaný Naren. Laili si na neho ešte matne pamätala. Bola veľmi malá, keď sa Naren vybral na svoju púť. Vyrazil s množstvom zásob večer, len čo slnko kleslo pod bezpečnú hranicu. Musel ísť v noci, celú celučičkú noc, keď teploty klesali až na mrazivých mínus päťdesiat, mínus šesťdesiat stupňov Celzia a na cestu mu svietil iba malý, vzdialený Mesiac. Prešiel cez hory a došiel až na opačné pobrežie. Keď uvidel more, bolo mu jasné, že on a jeho kmeň žijú len na veľkom ostrove. Potom ho čakala strastiplná cesta späť. Na svoje pobrežie sa vrátil až cez deň, blízko poludnia. Malá Laili dychtivo načúvala jeho rozprávaniu. Naren však potom žil už iba necelý deň. Umrel na slnečnú chorobu.
Obyvatelia kmeňa hovorili o Narenovi ako o hlupákovi, ktorý si svoj údel zaslúžil. Označovali tak každého, kto sa venoval aj niečomu inému okrem každodenného zaobstarávania si obživy. Laili ho však obdivovala. Musel byť nesmierne odvážny, keď sa vydal na takú nebezpečnú cestu. Laili často nesúhlasila s názormi dospelých. Pripadali jej upätí a pomalí, kým ona bola mladá, dychtivá a plná života. Nepáčilo sa jej, že musia byť väčšinu dňa a celú noc ukrytí v podzemných úkrytoch a vyjsť môžu len ráno a večer. Cítila, že na tom niečo nie je správne. Nevedela, že taký bol každý, kým nedospel a nezmieril sa s kolobehom dňa a kolobehom života, kým ho prestalo zaujímať všetko okrem každodenných starostí. Laili však bola zvedavá. Často sa čudovala podivne hladkým stenám ich úkrytov a zvláštnym predmetom v nich. Vchody a tunely v tvare presného šesťuholníka. Zvláštne kvádrovité útvary vo vnútri, z ktorých často trčalo množstvo akýchsi tenkých, ale napriek tomu veľmi pevných vlákien. Pekné lesklé fólie, ktorými boli steny obložené a ktoré sa na viacerých mistach už odlupovali. Tie isté fólie boli v úkrytoch naskladané v rohoch. Laili veľmi chcela vedieť, kto a na čo ich vyrobil. Ale akonáhle sa spýtala na niečo ohľadom úkrytov, povedali jej len: „Postavili ich Veľkí. A nepýtaj sa.“
Nepýtať sa, to bolo základné pravidlo života v kmeni. O Veľkých toho nikto veľa nevedel. Ostali po nich len polovymyslené legendy, ktoré sa rozprávali okolo ohňa počas dlhého poludnia a noci. Isté bolo len to, že Veľkí voľakedy obývali celý svet. Vytvorili tieto úkryty a ich čudesné vybavenie, ale už nie sú a nikto nevie, čo sa s nimi stalo. Ľudia nemali radi Veľkých. Nevedeli však zdôvodniť, prečo, rovnako ako nevedeli, prečo nemajú radi Mesiac. Jednoducho to tak bolo. Bolo to tak odjakživa.
Raz sa spýtala matky, prečo sa dňu hovorí niekedy aj mesiac, keď to znamená to isté. Jej matka sa zamyslela a povedala: „Nuž, keď sa ľudia nudili, tak vymysleli pre jednu vec dva rôzne názvy. Aj skala má dve mená; možno jej povedať aj kameň.“
Inokedy sa spýtala, čo znamená týždeň. „Týždeň, to je štvrtina dňa. Od rána po poludnie, od poludnia po večer, od večeru po polnoc a od polnoci od rána.“ Laili pokračovala otázkou, prečo sa tomu hovorí týždeň, keď oveľa výstižnejšie a bežnejšie je slovo fáza, označujúce časť dňa podľa fázy Mesiaca. Žena sa však nahnevala, čo sa jej toľko vypytuje, keď má tak veľa práce.
Štyri týždne, toľko trval jeden deň. Dvanásť dní, toľko trval jeden rok.
O niekoľko hodín slnko máličko vystúpilo a zem začala rozmŕzať. Ľudia sa pomaly vyberali na polia. Polia ležali hlbšie vo vnútrozemí, na mieste, kde kedysi rástol les. Stromy doteraz lemovali veľké, rovné plochy pôdy, ale na východnej strane boli všetky stromy vyrúbané, aby na polia dopadalo svetlo hneď od rána. Muži aj ženy brali do rúk jednoduché nástroje a začali okopávať zem. Ťažké zmrznuté kusiská hliny drvili na menšie, aby mohli siať jednodňovky. Ráno sa jednodňovky zasiali a večer sa zbierala úroda v podobe zŕn. Tie v noci drvili na múku, z ktorej robili chlieb. Laili pracovala spolu s ostatnými. V duchu sa však búrila a rozmýšľala prečo tých pár okamihov, ktoré môžu stráviť vonku, musia vždy vypĺňať namáhavou prácou.
O niekoľko hodín bola celá pôda pobránená. Ani zďaleka nie dostatočne, ale muselo to stačiť. Viac času nemali. Jednodňovky musia vyklíčiť, vyrásť a zakvitnúť, kým príde poludnie a s ním spaľujúci, smrtiaci žiar slnka.
Po zasiatí sa členovia kmeňa vracali do okolia podzemných úkrytov najesť sa a trochu si oddýchnuť. Po krátkej prestávke sa opäť vrátili do práce, ženy na polia a muži rúbať stromy, ktorých horiace drevo ich bude hriať celú dlhú noc. Laili bola o ďalších osem hodín celá zmorená. Slnko zase trošku vystúpilo, viselo nad vodnou hladinou ako nehybný zlatý tanier. Kosáčik Mesiaca sa zúžil. Bol čas na krátky spánok. Ráno a večer nikdy nespali dlhšie, ako štyri, päť hodín. Bohato si to vynahradia cez deň a v noci.
Keď sa Laili zobudila, ženy sa chystali do lesa zbierať vajcia vtákov a muži zatiaľ boli na love. Vajcia však zbierali len ako pochúťku, nebolo to povinné, a tak si Laili našla lepšiu zábavu. Vonku sa cítiteľne oteplilo. Namiesto hrubých kožušín, aké sa nosia prvých dvadsať hodín po východe slnka, si obliekla len obyčajné plátené šaty. Potom sa vybrala sama do lesa. Blúdila mladou zeleňou paliem, trhala tropické kvety a vkladala si ich do vlasov ako staroveká bohyňa. Laili mala radšej ráno ako večer, aj keď starší obyvatelia kmeňa dávali prednosť večeru. Ráno bolo všetko také zelené a svieže, ale večer sa už niesol v znamení únavy a konca dňa.
Zrazu začula nejaký zvuk. Podobalo sa to na hovor ľudí. Prichádzalo to smerom od pobrežia. Laili sa ticho zakrádala hustým lístím. Napokon došla na okraj lesa a ukrytá za krovím sa pozrela, kto to rozpráva.
Bol to Nard a spolu s ním Tarix. Šestnásťročný Tarix bol dedinský blázon. Celé dni a celé noci sa totiž hrabal vo veciach a prístrojoch, ktoré po sebe zanechali Veľkí. Neustále si ich prezeral a vyberal a premiestňoval v nich zvláštne vlákna a iné časti. Bol celý bez seba od nadšenia, keď sa mu podarilo tie prapodivné zariadenia oživiť a aspoň na chvíľu sa na nich rozžiarili drobné svetielka a niektoré začali vydávať čudné zvuky. Dospelí to neschvaľovali. Prístrojov sa báli, tak ako všetkého, čo nepoznali, a okrem toho sa v čase, keď sa nedalo vyjsť von dali robiť aj užitočnejšie veci: Opravovať siete, vyrábať nové nástroje, pliesť povrazy. Ale Nard si s Tarixom výborne rozumel a stále spolu niečo vystrájali. Ona, Nard a Tarix boli jediní akí-takí rovestníci v kmeni. Ostatní obyvatelia kmeňa boli oveľa mladší, alebo oveľa starší.
Nard a Tarix stáli pri kope akéhosi mimoriadne hustého krovia. Laili naťahovala krk, aby videla, čo tam robia. Obaja odnášali z toho krovia haluze, už trochu povädnuté. Vtom si Laili uvedomila, že to vôbec nie je kopa krovia, ale niečo, čo konáre len zakrývajú. A keď uvidela, čo to je, skoro vykríkla od prekvapenia. Bola to loď, loď postavená z tmavého dreva, ale takú veľkú a krásnu loď Laili ešte nevidela. Veľkosťou presahovala všetky rybárske člny.
„Možno by sme tam mali zatiaľ nechať nejaké konáre navrchu,“ povedal Nard. „Vieš, aby sa nám ten ľad netopil tak rýchlo.“
„To netreba, však aj tak čo nevidieť odplávame. A podľa mňa je ten ľad chránený dobre,“ odvetil Tarix.
Laili nastražila uši. Aký ľad?
„Nemyslím, že by sme odplávali tak rýchlo,“ povedal Nard, odhodil za náručie konárov a utrel si pot z čela. „Ešte nemáme ani naložené všetky zásoby na takú dlhú cestu. A aj tak musíme počkať, kým začnú viať dopoludňajšie vetry.“
„Na takú dlhú cestu?“ ozval sa tretí hlas. Laili nadskočila. Tarix zbledol a rýchlo hodil za náručie konárov naspäť v márnej snahe zakryť loď. Nard pre zmenu očervenel až po korienky vlasov. Po piesku za zvuku vĺn sa k nim blížil Azúl, starý, ale ešte mimoriadne čulý člen kmeňa.
„Predo mnou nič neskryjete, chlapci,“ povedal Azúl a zastal priamo pri nich. „O tej lodi viem už dávno. Viem aj čo sa s ňou chystáte urobiť. Chcete odplávať z ostrova a hľadať pevninu. Nemyslite si, že som nepočul, ako sa o tom zhovárate. Zrak ma už možno opúšťa, ale sluch mám ešte stále dobrý. Nebojte sa, nikto z dospelých okrem mňa ešte o tom zatiaľ nevie. Ale môže sa to dozvedieť, ak mi nesľúbite, že tú loď nepoužijete na nič iné, ako na malé plavby pozdĺž pobrežia ostrova. Nepočúvaj za tými kríkmi, Laili. Nijaká pevnina neexistuje a každý pokus o jej nájdenie bola plavba na istú smrť. Ak mi sľúbite, že sa o nijaké podobné šialenstvo nepokúsite, nikomu o tej lodi nepoviem a vy si ju môžete nechať. V opačnom prípade viete, čo sa s ňou stane: zoberú vám ju ako obyčajnú rybársku loď, alebo vám ju rozoberú na kurivo. Takže mi to sľúbite?“
Laili si až po chvíli uvedomila, že jedna veta z Azúlovho monológu patrila aj jej. Zahanbene vyliezla spoza kríkov. Nard bol už načisto ohromený. „Laili?“ Prechádzal pohľadom z Laili na Azúla a z Azúla na Laili. „Takže aj ty o tom vieš? A kto ešte?“
„Už nikto,“ povedal Azúl. „Tak čo, prijímaš moju ponuku?“
Tarix sa spamätal. „Nemôžete nám to zakázať!“ zvolal, napoly nahnevane a napoly prosebne. „Viete vôbec, ako dlho sme tú loď stavali?! Vyše roka! Celých štrnásť dní!“
„Hľadanie pevniny je bláznovstvo,“ zopakoval Azúl. „Na nijakú dobrodružnú plavbu sa nevydáte. Ak mi to sľúbite, tá loď vám zostane.“
Nard bezradne pozrel na Tarixa. Potom spustil pohľad na zem. „Sľubujeme,“ povedal stále so sklopeným zrakom. Znelo to však ticho a pokorne.
„Dobre,“ uspokojil sa Azúl. Pritom si však stále chlapcov premeriaval skúmavým pohľadom. Laili vedela, že odteraz na nich bude neustále dávať pozor, či nepokračujú v prípravách na výpravu.
Azúl odišiel. V tichu bolo počuť len špliechanie vĺn narážajúcich na pobrežie a rozlievajúcich sa po pláži. Potom sa Nard otočil ku Laili. „Ako dlho už o tom vieš?“ spýtal sa prísne.
„Ja... ja som len išla okolo a niečo som začula...“
Tarix podišiel smerom k moru, nahnevane odkopol nejakú mušľu, potom si sadol do vlhkého piesku a rukami si chytil hlavu. „To sa mi asi len sníva!“ zvolal. „Po celých tých dňoch práce!“
„Ale je to pekná loď,“ povedala Laili bojazlivo.
Nard ožil. „Naozaj sa ti páči? A to si ju ešte nevidela zvnútra!“ Akoby zabudol na predchádzajúci rozhovor s Azúlom, zobral Laili na palubu a začal jej všetko ukazovať. „Pozri, toto je hlavný sťažeň. Na ten natiahneme plachtu. Chceli sme počkať na východné vetry, ktoré vejú dopoludnia, veď vieš. To by nás pohnalo o pekný kúsok cesty dopredu. Ale máme aj veslá pre prípad bezvetria. A tu je kormidlo.“
„Ale ako ste sa chceli ochrániť pred horúčavou cez deň?“ spýtala sa Laili.
Nard sa usmial. „To je na celej lodi najlepšie. Poď, ukážem ti to.“ Otvoril poklop do podpalubia. Keď Laili vliezla dnu, prekvapil ju prudký chlad. Potom, ako si jej oči zvykli na šero, si všimla, že všetky steny sú obložené lesklou zlatou fóliou, navlas rovnakou, aká bola aj na stenách úkrytov, kde bývali. Nard odkryl kúsok fólie. Objavil sa biely ľad.
„Vidíš?“ povedal hrdo. „Je to priam geniálny nápad. Všetky steny sú obložené ľadom. Sladkovodným ľadom! A zistili sme, že tieto fólie vynikajúco držia teplo. Inak by sme v skrýšach Veľkých v noci zamrzli a cez deň sa uvarili. Tento ľad, čo tu vidíš, sa bude topiť len veľmi pomaly. Polovica z neho sa neroztopí ani do večera. Bude celú túto miestnosť udržiavať v chlade a zároveň tvorí časť našich zásob pitnej vody.“
Laili pocítila veľký obdiv k Nardovi a Tarixovi. Už vedela, čo robili naposledy nadránom, keď sa na niekoľko hodín stratili. Vyšli von a v neznesiteľnej zime dokázali zo zamrznutého rybníka vysekávať veľké kusy ľadu, ktoré potom ukladali sem.
Nard a Laili vyliezli opäť na denné svetlo. Tarix tam ešte stále sedel.
„Naozaj ste chceli ísť hľadať pevninu, ako hovoril Azúl?“ spýtala sa Laili.
„Áno,“ prikývol Nard zachmúrene.
„Prečo?“
Nard vzdychol. „Musí existovať ešte nejaký kus pevnej zeme okrem tej našej. Som o tom presvedčený. Aj náš ostrov bol dakedy pevninou. Celý život som sníval o tom, že pôjdem pevninu hľadať. A navyše neznášam ten nudný kolobeh života našeho kmeňa. Chcem zažiť niečo nové. Nejaké,“ nadýchol sa a pozrel k oblohe, „nejaké dobrodružstvo.“
„Prečo si myslíš, že náš ostrov bol pevninou?“
„Ak aj nebol pevninou, tak bol kedysi oveľa väčší než je teraz.“
„Ale ako to vieš?“
Nard pozrel na Laili. „Mám dôkaz. Ak chceš, ukážem ti ho.“
Laili prikývla. Nard vstal a vybral sa pozdĺž pláže. Laili išla za ním. Prešli hodný kus cesty, až sa im loď stratila z dohľadu. Zrazu Nard zastal. „Myslím, že je to tu.“
Na Lailino veľké prekvapenie Nard vošiel do vody. Už bol vo vode povyše pása, keď sa obrátil k Laili a kývol jej, aby ho nasledovala. Dievča neisto vošlo do vĺn. Ľadové kryhy sa už dávno roztopili, ale voda bola studená, taká studená, že jej takmer vyrazila dych. Po chvíli jej už nepripadala taká chladná. Začala plávať. Ako všetci ľudia žijúci pri mori, aj Laili vedela plávať veľmi dobre.
Chvíľu plávali, Laili asi päť metrov za Nardom, keď vtom sa Nard náhle prestal pohybovať vpred a na hladine sa udržiaval len malými pohybmi rúk a nôh. Obrátil hlavu k Laili a opäť jej naznačil, aby ho nasledovala. Potom sa zhlboka nadýchol a prudko sa ponoril. Laili urobila to isté. Zaplavila ju studená voda a chvíľu pod hladinou nič nevidela, hoci mala otvorené oči. Potom sa jej zrak prispôsobil a videla nejasnú siluetu Narda naľavo od seba. Plával smerom ku dnu. Laili urobila niekoľko záberov vo vode a vtom to zbadala.
Svet pod hladinou bol v tejto časti dna plný života. V modrastom šere sa preháňali húfy rýb. Dno bolo veľmi nerovnomerné a hrboľaté, kus pod nimi sa nachádzala stráň podmorského svahu. A na tom svahu... boli stromy. Obrovské množstvo stromov, celý les. Les na morskom dne. Mnohé už boli polámané príbojom, ale veľa ich ešte stálo. Ich listy už dávno zhnili, stromy vystierali k hladine svoje holé konáre. A medzi tými konármi plávali malé kŕdle rýb.
Laili cítila, že jej dochádza dych. Vyplávala k hladine a prudko sa vynorila. Videla Narda, ako pláva k brehu. Doplávala k pobrežnej plytčine, kde sa postavila a brodila vodou. Nard vyšiel na súš a podišiel k nej.
„Takže celý náš ostrov bol kedysi oveľa väčšia pevnina?“ spýtala sa zadychčane.
Nard prikývol. Kdesi z diaľky sa ozývalo volanie. Hľadali ich.
„A myslíš, že starší z kmeňa o tom vedia?“
„Asi áno,“ odpovedal Nard.
„A prečo by to potom pred nami tajili?“
Nard rozhodil rukami, čo mohlo znamenať čokoľvek od „vôbec netuším“ po „to je predsa jasné, nie?“. Potom sa vybral smerom k podzemným úkrytom. Volanie sa ozvalo znova. Laili vyšla z vody a zastala. Opäť si predstavila podmorské stromy a vtedy sa jej pred očami znova zjavila tá znepokojujúca spomienka. Bola to jej najstaršia spomienka, o tom nepochybovala. Obraz červeného slnka zaveseného nad nehybnou hladinou mora. Čosi na tom výjave nebolo správne, čosi v nej budilo strach. Laili si vzdychla a pomaly sa vybrala za hlasom.

Adhara

Adhara
Autorka vedecko-fantastických príbehov. Venujem sa tiež písaniu populárno-náučnej literatúry a ďalších žánrov, blogovaniu, recenzovaniu, prednášaniu, výtvarným aktivitám.

Diskusia

William Cody
Dobré..Prečítal som to na šupu ráno pri cigaretke :D. Zopár nelogizmov týkajúcich sa podnebia a prežitia ľudí,zvierat či rastlín v takých podmienkach, potápania sa v ľadovej vode a pod., ale to pri scifi tolerujem a patrí to tam ak treba vymyslieť svet. :D. Ako úvod to upútalo, dúfam, že to bude pokračovať a nastúpi okrem pútavého opisu sveta aj pútavý a akčný dej. Snáď ani nebude veľký časový interval v pridávaní pokračovaní:D.Držím palce, teším sa na pokračovanie. Dal som 5.
04.05.2013
Puf
William ty si aky prisny citatel :) Ja davam o dva body viac, aj ked to tu este nemame komplet. Je to take rozvlacne ale celkom prijemne. Dopletena som akurat z pojmov "rano" a "vecer" a vsetkeho okolo. Teda, viem ako to autor myslel, ale mi to nepasuje. Primitivni obyvatelia zacali den nazyvat dvojtyzdenne obdobie podla slnka/mesiaca. Ok. Ako nazyvali svoj stary 24 hodinovy den? Podla precitaneho mam dojem ze si zachovavaju zivotny rytmus: osem hodin spanku (sice "rano" je to menej), osem prace, osem ine cinnosti. Asi sa aj stravuju po starom. Myslim, ze taka civilizacia by si svoj "den" nechala a novy "den" by nazvala nejako inac. Odratavat dvojtyzdenny den na 336 hodin je total neprakticke, ludia maju tendenciu si veci zjednodusovat a rozdelit to na mensie celky (ako napr. rok na mesiace).
04.05.2013
Puf
Iba ze by sa ta zmena podmienok stala velmi velmi davno ze to uz mali naopak vzite. Ale potom sa docitam o stromoch pod vodou (ktore tam asi nesu az tak davno, kedze nezhnili), a je tam aj naznak ze hl. hrdinka si pamata nieco ine, tak som z toho este viac dopletena. Alebo som len nechapava, urcite sa mi to vsak pacilo :)
04.05.2013
Peter Murín
Dal som 6. Ako prvý diel je to fajn. Len sám autor vie ako to chcel napísať a ako to má byť. Čo sa nám javí ako nelogizmus, autor to berie ako úplne normálnu vec. Priznám sa, že aj ja som sa zamýšľal nad tým ako tam tie dni a roky vlastne nasledujú a ako to celé je. No autor to tak chcel mať a tak to aj napísal. Je to scifi tak to beriem. Teším sa na pokračovanie. Držím palce.
04.05.2013
Kei
Aj ja mám problém s časovými úsekmi. Síce som to zhruba pochopila, aspoň dúfam, ale stále mi to škrípe a sťažuje čitateľnosť. Skúsim rozbor: ak Deň-celý trvá mesiac, to znamená, že Deň-nový/Noc-nová trvá dva týždne, Ráno-nové =štvrtina dňa =týždeň. Teda týždeň ranný aj večerný môžu byť vonku, no laila premýšla o okamihoch, ktoré môžu tráviť vonku. 7x24h driny mi nepríde ako okamih. <br> "Ráno a večer nikdy nespali dlhšie, ako štyri, päť hodín. Bohato si to vynahradia cez deň a v noci." To znamená, že spali 5hod zo 168(týždeň)<br> "Ráno bolo všetko také zelené a svieže, ale večer sa už niesol v znamení únavy" Ak večer začína po týždni v úkryte, aby cez obed nedostali slnečnú chorobu, tak rozdiel ráno-večer nebude markantný - posledné hod. večera budú rovnako únavné ako posledné hod. rána. ...
04.05.2013
Kei
...pokr: Nebudem ďalej vyťahovať príklady, ale rozhodne mi tam chýba jeden cyklus - starý 24hodinový deň. Chápem síce čo chcela autorka povedať, ale kvôli tomuto sa mi čítanie zadrhávalo. A tiež možno kvôli tomu, že v snahe vysvetliť zmenený cyklus sa niektoré veci opakujú. <br>
Námet sa mi však páči, trojica postáv je mi sympatická a som zvedavá na pokračovanie.
04.05.2013
William Cody
Puf: No, asi som:-(.Rozmyslal som aj nad hodnotenim 6,lebo to predsa zanechalo v mysli stopu a navodilo predstavy,ale bolo treba privelmi pozorne citanie, aby sa dali hned chapat niektore veci-vid chalpanie casu a pod..Ale iste to tu bolo ako ozivenie. Hlavne ja uz setrim aj 6kami o vyssich hodnoteniach nehovoriac:-),5 je u mna uz lepsi priemer.Verim, ze pokracovania ma viac vtiahnu a ak to tak bude,nebudem setrit vyssimi hodnoteniami:-).
04.05.2013
Puf
Ale ved v pohode, William, kazdy mame vlastny subjektivny rebricek to som nemyslela v zlom :) Ja dam napriklad 5 takemu, co sa neviem rozhodnut vobec ci sa mi to pacilo alebo nie (taky nemastny-neslany stred). Ked sa mi pacilo, tak uz uvazujem 6-10, ked nepacilo 1-4, pricom jedna je rana z milosti za snahu.
04.05.2013
Adhara
Vďaka všetkým za prečítanie. V prvom rade musím doplniť informáciu, ktorú som síce odoslala spolu s poviedkou, ale akosi sa nezobrazila (som tu pomerne nová, neviem, ako to tu chodí): Túto poviedku som písala, keď som mala 17 rokov po asi ročných pisateľských skúsenostiach. Takže vzhľadom na to aj vzhľadom na fakt, že môjmu okoliu sa veľmi nepáčila, som za ňu nečakala priehrštie chvál – toto je v podstate vcelku pekný výsledok. Akurát ma prekvapilo, že máte zmätok v časových intervaloch – tejto poviedke už bolo vyčítané všetko možné, ale toto ešte nie. :-) Áno, ľudia majú na základe biorytmov zachovaný 24-hodinový cyklus, ale nijako ho nenazývajú, práve preto, ako správne poznamenal Puf, že sa tá zmena odohrala veľmi dávno.
04.05.2013
Adhara
(pokračovanie) Tie veci ako stromy na dne mora či podivné spomienky hlavnej hrdinky nie sú spomienka na pôvodnú dĺžku dňa lež na niečo iné – na čo, to príde až v samotnom rozuzlení, ale samozrejme to so zmenou dĺžky dňa súvisí. Zdĺhavosť aj nezrovnalosti beriem a žiaľ, rozuzlenie so sebou prinesie najväčšiu logickú chybu, vlastne chyby celej poviedky, ktoré súvisia s nebeskou mechanikou. No a kedy príde pokračovanie? Pravdupovediac, zverejnenie tohto trvalo tak dlho, že som už prestala dúfať. :-) Takže skoro asi nie. Ale idem to čo najskôr poslať.
04.05.2013
draculin
Je to sice len uvod, ale na hodnotenie to vcelku staci. A citim sa trosku divne ze vytknem - ze to je napisane az strojovo dobre. Medzi dielami na scifi.sk to je jedno z najlepsich, ale i tak... Vyrovnana uroven. Spravne, postupne davkovane informacie, odhalovanie prostredia, osob, atd. - proste tak ako to ma byt. Ale takmer az prilis. Je mi jasne, ze nejaka dejova explozia nemoze prist na zaciatku, ale tu som mal pocit, ze to je pisane podla nejakej sablony (i ked vybornej) a tej sa drzis ako pes jeza. Nic nevyskakuje, nic neudiera do oci. ...Zaroven to posobi tak nejak "staromodne" - ako scifarny pisane pred zopar desatrociami. Temou, napadom, aj spracovanim. Co nie je automaticky nic zle, ale je to trosku prekvapujuce. ...Ta spominana zmena den//mesiac mi osobne vobec nevadila. Ked by som vsak chcel zabrdnut do technickych detailov, tak - po zmenach ktore sa stali, by sa musela
06.05.2013
draculin
...od zakladov zmenit biosfera, aby vobec nieco zive prezilo. To mas len v naznaku, ale realne by zmeny museli byt obrovske. "Rano" by prisiel vybuch zivota, nieco ako ked na pusti naprsi - a mrtva planina sa za zopar hodin premeni na kvitnucu luku. Predatori a zvierata vobec by mali urychleny a zmeneny zivotny cyklus, snazili by sa ziskat zasoby zivin, aby nasledne mohli preckat noc v nejakej kome, ci spanku. Detto aj rastliny by vytvarali zasoby - ci uz pod zemou, v chranenych semenach a pod. Cize svet by bol ovela nebezpecnejsi, divokejsi.... Tak isto myslim, ze ludia by hladali sposoby ako sa chranit pred radiaciou: ci uz kompletnym oblecenim, alebo trebars by sa natierali nejakym lojom zmiesanym s hlinou... Na druhej strane, kedze si to pisala v 17-tich, tak klobuk dolu. ...Dal som 8, pretoze aj napriek vycitkam vyssie, je to mimoriadne dobre.
06.05.2013
Adhara
Dík. Čo sa týka miernej staromódnosti, k tomu stručne toľko, že ja si zámerne pre niektoré sci-fi diela pestujem štýl pôsobiaci ako spred povedzme dvoch-troch desaťročí. A zmeny biosféry? No, biológiu som vtedy ešte neštudovala (moja obľúbená výhovorka :-)) a viem, že sú tam aj bio aj astro nezmysly, niektoré veci však ešte budú objasnené na záver. Ale zas je pravda, že ja som dosť umiernený vizionár :-), a napríklad Aldissov Skleník bol pre mňa z pohľadu biológa pekná hlúposť. Čo sa týka radiácie, tu nejde len o UV žiarenie, ale hlavne o korpuskulárne kozmické žiarenie (prečo, to tiež príde na záver), takže nejaký primitívny opaľovací krém by im veľmi nepomohol.
06.05.2013
mayo
v tych casoch asi autorom prechadzalo vela veci, na ktore by dnes uz vzdelanejsi citatel prskal. mne tento uvod sice vzdialene pripomenul aj Sklenik, no trocha viac Bradburyho poviedku mraz a ohen... ale nie az natolko aby to vadilo. putavy zaciatok dlhsieho diela, som zvedavy co bude dalej. ak su tu nejake nelogickosti, verim ze su len zdanlive, a ked sa dozvieme viac informacii, zapadne vsetko na svoje miesto. s tym casom je to podla mna v pohode vysvetlene... sice nikde nebolo povedane priamo, kolko hodin ma tyzden, ale ak som dobre pochopil, tyzden trva tolko, co pozemsky tyzden, preto sa tak vola, ibaze planeta sa otaca okolo svojej osi raz za 4 pozemske tyzdne. clovek je nachylny udrziavat si 24-hodinovy rytmus aj ked nema striedanie dna a noci ci ine casomiery, to sedi. inac skvele napisane a citalo sa velmi dobre, tesim sa na dalsie casti :)
07.05.2013
Adhara
Mayo, vďaka. No, občas mám pocit, že som jediný čitateľ, čo prská, ak nájde nezrovnalosti, :-) kým ostatní to obhajujú nejakými posolstvami, metaforami a veľkým umením… Ale je pravda, že vedecko-technický pokrok uzatvára dvere, aj preto niektoré veci píšem ako z kvázi neznalejšieho obdobia, ale vtedajšej úrovne vedomostí sa snažím držať. A neberiem to tak, že ignorujem najnovšie fakty, ja si skrátka myslím, že tá kniha/poviedka mala byť napísaná už dávno, no nejakým nedopatrením sa to nestalo :-) a lepšie neskôr ako nikdy. Taktiež to takto nerobím u všetkých textov, mám aj “vetvu moderného štýlu”. Inak, obe zmienené diela som čítala, ale až “po”.
07.05.2013
mayo
zaujimavy pristup :) veru, ak chceme pisat hard-scifi, pokrok nam trocha uzatvara moznosti... no myslim ze stale je vela oblasti, ktorym rozumieme len povrchne, a pod tym lezi priestor pre spekulacie. a okrem toho, ani velmi nevadi, ak kniha nezodpoveda sucasnemu stavu vedy... no zle je ked pokrivkava jej vnutorna logika.
ozaj, minuly tyzden som si objednal Tvoju knihu Nula Kelvinov, fest som na nu zvedavy. uz aby tu bola :)
08.05.2013
jurinko
Dost dlho mi trvalo, kym som sa odhodlal to precitat, okrem ineho ma odradzovali aj reakcie ostatnych. Ale dokopal som sa k tomu a tu su moje poznamky podla toho, ako mi prisli na mysel pri citani: Palmy? Pri striedani mrazu a horucavy? To by nevydrzali, v takomto prostredi by museli zit iba nejake mimoriadne odolne druhy, mozno jablone, mozno nejake ihlicnany, ale skor iba zakrpatene stromceky na krytych miestach alebo machy a lisajniky.; Siete chytali ryby, ktore sa vracali do hlbok, v ktorych bola stale rovnaka teplota? Preco z tych hlbok potom vobec migrovali na povrch, ked tam mali konstantne podmienky pre zivot?; Dialogy su akesi nic moc...; Preco boli v noci v ukryte vlastne? Ved v minus 50 ci minus 60 vieme zit uz aj teraz, ak to zvladol Naren, tak by to zvladli aj oni, nie? ...
08.05.2013
jurinko
[pokr.] Polarnu noc tiez mame na Zemi uz teraz, ludia ziju po tme a pri umelom svetle, ale preco by museli zit v nejakom bunkri nepretrzite pocas ladovej noci? Nechapem to. Ak lovili cez den, mohli rovnako dobre lovit aj v noci, aj Inuiti ziju v mraze a v tme a lovia.; To s tymi dnami a tyzdnami a vobec – je hrozne matuce. Je to pomerne jednoduche na pochopenie, jeden den je nas dnesny jeden mesiac, ale ked niekto povie, ze staval lod 14 dni, co je viac ako rok, rusi to pri citani, treba sa nad tym zamysliet a uvedomit si to. Ak ten kolobeh nema nejaky zmysel pre neskorsi dej (asi bude mat, pretoze Velki a mesiac a spomalena rotacia Zeme a strata schopnosti atmosfery chranit povrch pred radiaciou, to vsetko bude musiet byt vysvetlene), tak je to zbytocne. Ak to zmysel teda ma, tak by som ten “den” nazval fakt radsej “faza”, nebolo by to take rusive.; ...
08.05.2013
jurinko
[pokr.] Je to iba zaciatok niecoho vacsieho a vlastne to nemalo dej, preto to nemozem hodnotit. Ale bolo z toho dost citit, ze si to pisala v pomerne mladom veku, zdalo sa mi to kostrbate a akesi nedomyslene. Snad sa to v dalsich castiach zlepsi.
08.05.2013
mayo
tie ryby asi musia migrovat za potravou - planktonom, ktory sa nad ranom a pred vecerom rychlo mnozi, az kym ho nezabije kozmicke ziarenie alebo mraz. tie palmy uz rozumiem menej, sice niektore pozemske druhy vydrzia minusove teploty... minus 50 az nie, ale ked tamtie vydrzia tvrde ziarenie cez den, tak im ani silny mraz asi vaznejsie neublizi... no ktovie, snad sa dozvieme viac :) som zvedavy ci pojde o zem v buducnosti alebo, inu planetu.
08.05.2013
Adhara
Tie palmy z genetického hľadiska vôbec neboli palmy, aké poznáme dnes, mimochodom podobne ako ostatné rastlinstvo a živočíšstvo. Tu však ide o starý problém: ak autor vymyslí svet veľmi odlišný od toho, čo poznáme a všetkým novým výmyslom dá úplne nové mená, text bude plný nezrozumiteľných pojmov a čitateľ sa začne strácať. Tých pár pojmov, čo som zaviedla, ako napr. jednodňovky, mi pripadalo dosť, preto som tie stromy, čo sa vizuálne podobali na súčasné palmy, nazvala palmami a nie nejakým blablabla. Problematiku migrujúcich rýb už objasnil mayo. Áno, ide o migráciu za planktónom, pri hladine sa planktónožravé druhy najedia a v hĺbke, síce pri stabilnej teplote, ale bez potravy čakajú, kedy budú môcť znova vyplávať.
08.05.2013
Adhara
(pokr.) Čo sa týka noci, no áno, prežili by ju aj vonku, ale čo by tam robili? Rastliny nerastú, zvieratá spia zimným, resp. nočným spánkom... a ľuďom je lepšie v úkryte v teple. Tie zmeny teploty a iné prejavy sú trochu prehnané (aj ja som uvažovala nad polárnou nocou) či nedotiahnuté, z dialógov sama nemám nejaký dobrý pocit :-), ani zo spracovania celkove (a nemala som ho ani tesne potom, ako som to napísala). Takže to beriem, napriek tomu si však myslím, že veľa vecí sa po zamyslení dá vysvetliť. Samozrejme, že kolobeh má zmysel pre dej. Inak, mayo, s tou vnútornou logikou súhlasím, tá je hlavná. A keď prečítaš Nula kelvinov, veľmi by ma potešilo, keby si napísal svoj názor.
08.05.2013
jurinko
Nechcem byt zly, ale ten svet realne neexistuje, takze ak si v nom vymyslis stromy, ktore sice vyzeraju ako palmy, hoci palmami nie su, a nazves ich palmy, tak z toho potom vyplyvaju taketo zamyslenia ;-) Kludne si si tam mohla dosadit bud nejake odolne druhy, alebo si mohla vysvetlit, ako tie stromy a ryby (a vtaky, tie by ma zaujimali asi najviac) funguju (draculin to celkom pekne nacrtol). A nemusis davat vsetkemu novy nazov, staci, ak sa tym teda nechces zaoberat, aby bol ten nazov vseobecnejsi, nez by sa ti ziadal pouzit. Namiesto palmy das stromy, ja si predstavim zakrsle ihlicnany, ty si predstavis fialove palmy, nevadi, o tom je predstavivost. Ja viem, ze ti kecam do tvojho vymysleneho sveta, ale prave tym, ze skutocne neexistuje, ho nemusis opisovat uplne dopodrobna. Staci iba veci, ktore su podstatne pre dej alebo atmosferu. Ci bol strom palma alebo ihlicnan, ci ta palma je ...
08.05.2013
jurinko
[pokr.] alebo nie je palma, ak to nie je podstatne pre jednu z vyssie uvedenych dvoch veci, nie je potrebne vediet. Rovnako ryby. Preco by sa mali zivit planktonom? Hlbokomorske druhy sa planktonom nezivia, lebo v hlbkach plankton nie je. Druhy, ktore plavaju pri hladine, sa zas daju lovit cez diery v lade aj v tme a zime (opat vid Inuiti), nebudes nastrazovat siete, ked ti zmrznu a pri rozmrzani kryh sa takmer urcite potrhaju. Plus ako to, ze tym rybam ta radiacia nevadi? Ano, voda chrani, ale nie meter pod hladinou. Ci to boli hlbokomorske siete? Vynara sa tam vela otazok. Keby si sa viac inspirovala zivotom v polarnych oblastiach, mozno by to nebolo take cool, ale mozno by to vela z tychto otazok zodpovedalo uz samo, nemuseli by sme to riesit v diskusii. Lebo to je vacsinou chyba a okrem par internetovych stranok autor nema kontakt s citatelom. Komunikacia autor-citatel by mala byt...
08.05.2013
jurinko
[pokr.] jednosmerna, pricom autor ma iba jeden pokus - svoj text. Je to velmi osemetne, pretoze kazdy si pri citani vybavi nieco ine, preto ak chces dosiahnut konkretnu predstavu ci nebodaj emocionalnu odozvu, musis byt bud ukecany vysvetlovac, alebo majster. Je to frustrujuce (pre mna obzvlast ;-) ), ale autor musi v prvom rade vediet veci vysvetlit v diele, nie mimo neho. A kedze autor svoje publikum dopredu nepozna, to dielo by malo fungovat aj ked je publikum zadrapciva banda, ktora vo vsetkom hlada chyby :-D
08.05.2013
Puf
Mne tam v tomto smere takmer nic nechybalo (stale hutam nad stromami pod vodou...). Svet nieje popisovany do hlbky, take vysvetlovacky sa hodia skor pre roman, ale to co bolo naznacene, kludne moze byt. Tiez som sa nepozastavovala nad nejakymi palmami, predsa len sa tak nazyva cela skupina rastlin a je jasne ze taku drasticku zmenu podmienok dnesne palmy nerozchodia, ze su to nejake ine palmy ktore evolucia posunula niekam inam a podobne i s ostatnymi. Migracia zivocichov na dennej baze je v premenlivom prostredi celkom bezny jav. Obzvlast sami pacil nazov "jednodnovky".
08.05.2013
Adhara
OK, palma asi nebol dobrý pojem – si už druhý, čo sa nad tým pozastavil. Ale zrejme ani “strom”, lebo presne takéto všeobecné termíny mi vyčítala redaktorka, keď som vydávala knihu. Že budí dojem malej slovnej zásoby, keď tam mám všade len “zariadenie” a “prístroj” – a ja som len nechcela vymýšľať nejaké blabla nové názvy ani opisovať dopodrobna neznáme technológie... čo sa týka rýb a žiarenia, ony boli predsa pri hladine iba ráno a večer, keď žiarenie pohlcuje hrubá vrstva atmosféry, veď práve preto vtedy mohli byť vonku aj ľudia. A aj v súčasnosti žijú druhy, ktoré sa pohybujú vo vodnom stĺpci s výškou 1 km, ak zohľadníme trochu adaptácie, nevidím problém v tom, prečo by hladinová ryba nemohla byť zároveň hlbokomorská. To potrhanie sietí som si však neuvedomila, priznávam...
08.05.2013
Adhara
(pokr.) Pre tú zádrapčivosť sa ale nehnevám, veď sama som taký čitateľ, čo chce mať všetko prudko logické a presvedčivé a súhlasím s tým, že by to malo byť napísané tak, aby autor nemusel nič dovysvetľovávať, keďže mimo internetu na to príležitosť nie je (na druhej strane, aj keď je dielo dobré, nedá sa očakávať, že úplne každý čitateľ pochopí alebo "zožerie" úplne všetko, ale ak sa ich námietky často opakujú, treba prerobiť). Aj na to som sem poviedku dala, aby mi niekto konečne povedal, čo je na nej zlé, keďže ani pred rokmi neoslňovala. No a opakujem, písala som ju mladá, a bol to môj prvý “serióznejší” pokus o poviedku – dovtedy som mala za sebou len nejaké slohovky, nedokončené pokusy a román. :-)
08.05.2013
Loomy
najprv som si myslel ze je to v inom vesmire ako nasom, potom mi napadlo ze je to nejaky miniaturny narod, ktory zije v skatuli ako napriklad boli v men in black nakonci :) kedze mesiac ktory sa nehybe a meni fazy musi byt nejaky umely artefakt ktori tam Velki zanechali + divne casove udaje a maly ostrovcek na ktorom ziju. „Viete vôbec, ako dlho sme tú loď stavali?! Vyše roka! Celých štrnásť dní!“ :D
01.09.2015
Adhara
Nechápem, prečo by Mesiac musel byť umelý artefakt. Pri stacionárnej rotácii, akú má aj napríklad Pluto s Cháronom, sa predsa fázy obežnice menia. Voči planéte stojí mesiac, nie Slnko, a fázy teda vytvára slnečný pohyb. Stačí si predstaviť vrchol veže – tiež je na jednom mieste oblohy, ale slnko naň svieti inak ráno a inak večer, čiže mení „fázy“. A stacionárny Mesiac by mohol byť čisto teoreticky umiestnený na vrchole vysokánskej veže. Ono astronomické chyby v tej poviedke sú, ale toto konkrétne je správne, o tom som presvedčená aj po 10 rokoch. Btw, ostrov, ktorý naprieč trvá prejsť +- týždeň, by som nenazývala malým. :-)
02.09.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.