Ja, zo všetkých tých subjektov, by som neveril, že je to možné. Som len robot, mechanický muž. Ale stalo sa čo sa stalo. A teraz musím zaznamenať svoje myšlienky skôr, než už bude neskoro.

Láska je cit. Cit, ktorý by roboti nemali cítiť. Nie sme vybavení na také emócie. Ale ja som niečo cítil. Ja! Ja!

Asimov spísal tri zákony robotiky, ktoré sa stali základom zákonov robotov. Prvý – robot nesmie zraniť ľudskú bytosť, druhý – robot musí poslúchať príkazy ľudí, tretí – robot musí chrániť svoju existenciu pokiaľ to nie je v rozpore s predchádzajúcimi zákonmi.

Moje meno je Daniel. Som rád, že mám meno. Veľa robotov boli nazvaní len podľa ich výrobného čísla. Ale rodina, do ktorej som bol poverený slúžiť, ma odmietala volať len číslom, a preto mi dali meno. Miloval som ich za to. Tam je to slovo. Láska. Znova. Nikdy som si nepredstavoval, že jediné slovo môže priniesť toľko bolesti a utrpenia...

Všetko to začalo krásne jarné ráno, keď moja pani, sedem ročné dievča Amanda, ma požiadala, aby som ju zobral do parku kŕmiť kačky. Ráno bolo nádherné a ja som bol rád v jej spoločnosti. City, ktoré som cítil k nej, mi ukázali, že môj život za niečo stojí. Keby roboti mohli mať dieťa, vybral by som si práve Amandu.

Park je pokojné miesto. Kačice už vedeli, že im niečo nesieme, a netrpezlivo na nás čakali. Presne ako všetky živé bytosti potrebovali jesť a energiu. Ja nemám takúto potrebu, moja energia vychádza z malého nukleárneho článku uloženého hlboko v mojej hrudi. Niekto by mohol povedať, že je to moje srdce.

Ako sme kŕmili kačky, našu pozornosť zaujala skupina chlapov s elektrickými pištoľami, ktorí strieľali do kačiek. Ich smiech vystrašili Amandu, ktorá sa skryla za mňa. Chlapi si však všimli väčší cieľ ako kačky, a to nás. Obkľúčili nás. Ich vodca namieril na mňa zbraň a prikázal mi ísť do jazera. Amanda sa ma držala a musel som poslúchnuť príkaz. Kráčal som hlbšie a hlbšie. Voda mi nemôže ublížiť, ale bál som sa o Amandu. Dal som si ju na plecia. Nemohol som neposlúchnuť muža. Voda mi udierala do hrude. Amanda bola v zúfalstve a v strachu.

Stál som vo vode a niečo sa vo mne vnútri zmenilo. Neviem povedať, čo to bolo. Slová nedokážu popísať, čo to bolo. Všetko, čo môžem povedať, je, že som vedel, že musím opustiť vodu a zachrániť Amandu pred tým, ako sa dostaneme pod hladinu. Aj keď to znamenalo ísť proti priamym príkazom. Otočil som sa a vykročil som k brehu. Muž neváhal a strelil do mňa. Moje systémy zamrzli a spadol som do vody aj s Amandou. Trvalo päť minút, kým som sa reštartoval a prebral. Bolo to najdlhších päť minút v mojom živote. Amanda sa ma stále držala a moje ťažké telo ju priľahlo, až sa utopila. Moje milované dieťa zomrelo. Keď som sa konečne zotavil, bolo už neskoro. Vyšiel som na breh. Položil ju opatrne do trávy. Muži sa dali na útek. Nemôžem opäť popísať aké pocity mi krúžili hlavou. Rozbehol som sa po strelcovi. Netrvalo dlho a dobehol som ho. Chytil som ho a zovrel do náručia. Objatie to bolo iné, stisol som ruky kým muž nezbledol a udusil sa. Jeho kamaráti ma búchali kameňmi a päsťami, ale nič mi to nerobilo. Nechcel som ho pustiť. Rozbehli sa pre pomoc.

Vyslal som túto správu o ich čine a o tom, čo sa všetko udialo. Vrátil som sa späť do rieky aj s mŕtvym mužom. Ten pocit, ktorý mám, je za nejakým všeobecným vysvetlením a za mojou schopnosťou to niesť.

Sadol som si na dno jazera v tej najhlbšej časti. Moje srdce praskalo. Môj energetický článok sa prehrieval a postupne preťažoval. Explózia nebude extrémna, žiarenie minimálne.

Amanda mi raz povedala o nebi.

Verím, že i roboti sem majú prístup tiež, pretože som vedel, kde je teraz Amanda.