Vianoce som ja! Tak čo koho do toho?

Santa chcel byť in. A mal depresiu. To je ideálna kombinácia na to, aby si jedného dňa oholil polovicu brady, druhú si prehodil cez oko a vyhlásil, že je emo. Snehule vymenil za kanady. Červenú pelerínku vymenil za čierno-ružovú a na ňu si prišil žiletky. Začali sa mu vyhýbať aj snehové vločky. Škriatkovia chvíľu tolerovali Santov duševný prerod, ale keď zahlásil, že musia začať vyrábať sériu bábik bez hlavy, rozhodne mu to zatrhli.
Filmová história scifi
Santa Claus sa hodil na stoličku, vyložil nohy na stôl a zahlásil: „Život je pes!“ vzápätí sa sklátil na zem a v nasledujúcej sekunde si už vyberal ružové operadlo zo zadku, lebo stolička, na ktorú sa práve hodil, bola z pôvodne z domčeka Barbie.
„Ale ľudia ich milujú!“ okomentoval to škriatok. „Plyšových sme ich vyrobili cez dvetisíc tristo a tých na baterky rozdáme aspoň štyristo. Ľudia ľúbia havkáčov.“
Santa hodil rukou a odišiel do svojej pracovne. Čo svet svetom stojí, Santa každý rok pred Vianocami odchádzal nasratý do svojej pracovne, kde sa zavrel aj so svojim splínom, kde následne viedli dlhé debaty. Život Santu bol krutý. Celý rok býval na severnom póle, kde jedinou vecou, ktorú ste pred použitím nemuseli pchať do mikrovlnky, bola mikrovlnka. Najkrajšie sviatky roka trávil pravidelne mimo domu, sám, s otravnými sobmi a nacenganými škriatkami, ktorí dole nezhadzovali len darčeky, ale aj plechovky a bohvie, čo ešte, keď to na nich prišlo. Musel chodiť oblečený v nevkusnom červenom vlnenom trikote, ktorý škriabal, celá populácia si z neho pravidelne robila prdel tým, že si obliekala taký istý trikot, vypchávala si pupok a priblblo sa smiala „jeho“ smiechom „Hohohó!“ a okrem toho bol tlstý. A tak sa už niekoľko rokov pokúšal nájsť to správne smerovanie pre svoj život. Ešte vždy si bol plne vedomý svojej zodpovednosti. Santovi jeho job v podstate nevadil, len veril, že by sa to dalo robiť aj lepšie, zábavnejšie a s menším percentom chumáčov vlasy v polievke. Skrátka, čas od času sa pokúšal prepašovať do vianočnej tradície pár noviniek, ale žiadna z nich sa príliš neuchytila. Ľudia proste odmietali budovať si na strechách miesto komínov záchranné siete, nemienili nahradiť strážnych psov kačičkami a tvrdohlavo zapaľovali oheň v kozube len jeden deň v roku. Áno, uhádli ste, ktorý. Proste, ľudia robili, čo mohli, aby mu znemožnili dostať sa k ich domom, akoby ani nechceli Vianoce! Lenže ľudia sú alibistické svine.
Myslím to vážne, nalejme si čistého vína. Priemerný človek, čo verí v Santa Clausa, má päť rokov, ak má šťastie šesť zubov, a je to Američan. Jednoducho, nie je to človek príliš vierohodný, a tak v podstate nemá kto vysvetliť zvyšku populácie, že vešať ponožky na kozub je dobré na jedinú vec: a to Santa Clausa, ktorý sa celý šťastný konečne dostane cez komín a oheň, obesiť. Dospeláci sa tvária, akože oni nič. Je predsa neuveriteľné inteligentné ignorovať prítomnosť človek, ktorý vám každoročne lezie do obývačky – prinajmenšom je to veľmi pohodlné, a ľudia vekom jednoducho vyžadujú určitý komfort.
A to bolo práve to. Santa sa už pomaly ale isto začínal dostávať do veku, keď si zaumienil, že aj on má právo na nejaké to pohodlíčko. Áno, Santa Claus sa dostal do puberty.
Začalo to nenápadne. Najprv iba sem-tam trieskal dverami. Potom začal častejšie chodiť do McDonaldu. Stačilo pár mesiacov a odmietal chodiť do postele na čas. O chvíľu ste ho doma pred desiatou večer ani nevideli. Netrvalo dlho a všetci si boli istý tým, na čom boli. Ale ani tým to neskončilo.
Santa chcel byť in. A mal depresiu. To je ideálna kombinácia na to, aby si jedného dňa oholil polovicu brady, druhú si prehodil cez oko a vyhlásil, že je emo. Snehule vymenil za kanady. Červenú pelerínku vymenil za čierno-ružovú a na ňu si prišil žiletky. Začali sa mu vyhýbať aj snehové vločky. Škriatkovia chvíľu tolerovali Santov duševný prerod, ale keď zahlásil, že musia začať vyrábať sériu bábik bez hlavy, rozhodne mu to zatrhli. Po tomto nešťastnom pokuse už nenasledoval žiaden, ak nerátame týždeň, keď si vyholil hlavu, nasledujúci týždeň, keď si nechal urobiť trvalú (ale vzhľadom na postupnosť to vyzeralo rovnako ako predchádzajúci týždeň, a tak ho zdrvila aj ignorancia jeho škriatkov – nikto si jeho nový účes nevšimol).
A tak dnes odišiel Santa do svojej pracovne práve tak, ako to robil každý rok, ale s jedným rozdielom – dnes odišiel do svojej pracovne nie, aby sa porozprával so splínom, ale aby ovládol svet. Čítal o tom veľa kníh, bol fanúšikom amerických filmov a videl tú správnu časť South Parku, aby vedel, ako sa to robí. Aj preto si nerobil ilúzie o tom, že je to ťažké. Chvíľu sedel na svojom kresle v potlačou sobov s červeným nosom, ale k časti, keď mali všetci začať hystericky pobehovať s rukami nad hlavou nejako nedochádzalo. Potom sa spamätal, vyšiel von, postavil sa na malý veľký balkónik, z ktorého zvykol škriatkom oznamovať, že je večera, a z ktorého mal skvelý výhľad na celú dielňu, áno, aj na toho škriatka, čo si tam skúša kostým Hanny Montany a myslí si, že ho nikto nevidí, a oznámil… Vlastne nie, tu zastal, zamyslel sa, lebo tieto scény zväčša v akčných filmoch chýbajú, tak si nebol celkom istý a musel zaimprovizovať. Pod ním pobehovalo množstvo škriatkov, skladali bábiky a autíčka a hádzali ich na kopu, z ktorej ich iní škriatkovia odnášali a balili a bolo ťažké upútať ich pozornosť. Och, boli takí milučkí, takí zelení! Ako im to len môže urobiť? Ale veď nič zlé neurobí, čo je on, nejaká mrcha chlap, že by sa mal svet báť jeho nadvlády? On bude v pohode.
Takže, keď si takto nabral sily, zamával trochu, aby si ho všimli, čo sa nestalo, ale nevadí, a zakričal: „Hej, škriatkovia! Ovládnem svet!“
Niektorí škriatkovia na chvíľu zastali, niektorí len zdvihli hlavu a zamestnanec mesiaca mu do čela hodil zatiaľ neoficiálne pokračovanie Warcraftu IV Ovládnem svet. Santa Claus bol zdrvený. Rozhodol sa, že takto to ďalej nepôjde. Schmatol prvú hračku, čo z obrovskej kopy na balenie siahala až k nemu, nahol k sebe bodový reflektor a strčil ju do svetla. Na stene oproti sa objavil obrovský tieň plyšového medvedíka.
„JA ovládnem svet. A toto je mojim znamením. Kto toto uvidí, nech vie, že…“ Všetci škriatkovia sa otočili k nemu. „že… som to JA a že ovládnem svet.“ A že jediný, kto verí v Santa Clausa, sú aj tak Američania, dodal: „Hawk!“
V dielni nastal všeobecný chaos. Škriatkovia začali pobehovať s rukami nad hlavou a pritom vrážali do stien. (Vzhľadom na to, že dielňa bola veľká ako supermarket, Santa ich upodozrieval, že to robia naschvál.) Zopár škriatkov vytiahlo jediske meče, ďalšia jednotka siahla po vodných pištoliach. Aby nedošlo k absolútnej anarchii, lebo Santa sa už začínal báť o vlastnú bradu, zatriasol medvedíkom v reflektore.
„Ticho!“
Všetci sa utíšili.
Santa si vydýchol, skúsil na nich temný pohľad a pokračoval: „Keďže ste boli vždy mojimi vernými spolupracovníkmi, áno, Krahuľko, odpustím ti, že si mi v tristodvadsiatom druhom nasypal pušný prach do kávy, mohol si si myslieť, že je to šumienka, keďže ste moji verní, ušetrím vás skazy.“ Ale zasa nechcel, aby si mysleli, že majú všetko zadarmo. „Ak budete aj naďalej tvrdo pracovať! Každopádne, rozhodol som sa, že dôjde k niekoľkým nevyhnutným zmenám. Po prvé! Už nikdy viac nebudem nosiť červený kožuštek! Prvý z vás, kto mi na Vianoce nejaký daruje, dostane odo mňa ručne pletený sveter!“ Škriatkami prešla vlna hrôzy a odporu. „Po druhé! Všetky hračky sa budú skladovať podľa zásad feng-šuej. Po tretie! Neviem, ešte niečo vymyslím. Za ten čas… za ten čas pripravte soby. Tieto Vianoce sa budú sláviť po mojom!“ A v tej chvíli zahrmel Santa Claus prvým diabolským smiechom vo svojom živote a znovu zmizol vo svojej pracovni.
Našťastie, Santa nebol jediný, kto na škriatkov dával pozor. V rámci delenia moci sa na základni nachádzali ešte ďalší velitelia: Seržant Major, ktorého hodnosť nikdy nedostihla jeho meno a ktorý tu je v podstate len na to, aby mal ten druhý s kým viesť dialógy, a ten druhý, veľký Mok, ktorý všetko videl, všetko vedel, všade bol a občas mal tendenciu hovoriť veci, ktoré zmenili chod ľudstva. Keď títo dvaja videli, čo sa deje, okamžite si dali rendez-vous v strede miestnosti a obkolesení zvedavými škriatkami, z ktorých jeden už podozrivo posmrkával, začali poradu.
„Čo budeme teraz robiť?“ opýtal sa smrkajúci škriatok a utrel si oči.
Seržant Major nezaváhal ani chvíľu. „Navrhujem povolať staré mytologické bytosti.“
„A čo si sa s koňom zrazil?“ zamietol to Mok.
„Mohli by sme zavolať Kálí,“ mykol seržant plecom. V okamihu dostal dve poza uchá.
O nápady však nebola núdza: „Ja si myslím, že by sme mali vybaliť Supermana a ukázať starému, zač je toho lokeť!“ osmelil sa jeden zo zelených.
Mok však len stisol pery a otočil sa im chrbtom. Ostatní za ním cupitali ako myšičky. „Obávam sa, že nás bude musieť zachrániť iný hrdina, než ten, čo sa dá zabaliť do darčekového papiera,“ prehovoril napokon.
„Iný hrdina?“ skríkol plačúci škriatok.
„Iný hrdina?“ zamával ďalší rukami nad hlavou.
„Zabaliť?“ pridal sa aj seržant.
„Áno,“ prikývol Mok. „Rozpoviem vám prastarý príbeh. Kedysi dávno som so svojim verným priateľom Arnoldom, ktorého som spoznal za podozrivých okolností v Arizone na zjazde múdrych…“ zmĺkol. „To vám nemôžem povedať. Každopádne, keď sme práve preberali otázku, či je možné prinútiť lietadlo cúvať a koňa vracať, Arnold vstal a povedal, že síce nevie, ale že vie exnúť desať pollitrákov do pol minúta a hneď to aj deklaroval, tak sme hneď všetci videli, že je veľký. Nebolo to síce také úžasné, ako keď sa zistilo, že veľký som ja, ale bolo to šarmantné. No a tento môj priateľ sa mi raz medzi rečou priznal, že jeho syn je vyvolený. Povedal: Hej, môj syn je vyvolený. Vtedy som tomu vzhľadom na okolností nášho zoznámenia veľmi neveril, ale teraz vidím, že sa nemohol mýliť!“
„Tak čo budeme teraz robiť?“ opýtal sa seržant, ktorý neznášal, keď nič nerobil, a zároveň neznášal, aj keď sa nič robilo bez neho.
„Je len jedna cesta,“ odpovedal Mok a zadíval sa na stropné okno, do ktorého sa od snehu odrážali slnečné lúče. „Cesta na juh. Musím ho nájsť.“
A znovu sa im obrátil chrbtom a pomaly odchádzal. Ostatní za ním spravili zástup ako pavučinky nasledujúce smer vetru. „Prosím vás,“ otočil sa k nim. „Idem na záchod.“
A potom, potom sa Mok vydal hľadať vyvoleného.
Vyvolený sa volal Rado. V skutočnosti sa volal Bonifác, ale tak… A neveril v Santa Clausa. Jednak to bolo preto, že od neho jakživ nič nedostal – jeho rodina patrila presne k tým, ktorým každý rok horel v kozube ohník počas všetkých vianočných dní, a mali psa. Rado neznášal soby, neznášal otvorený oheň, bál sa psov a neznášal Vianoce. Ich čaro okolo neho prešumelo ako doma robená sódovka, už odkedy mal šestnásť.
Doma nerobili žiadne caviky okolo toho, že je vyvolený. V deň, keď konečne dosiahol vek osemnásť rokov, všetci s napätím očakávali, že naplní svoju úlohu. Deň sa stretol s nocou, torta bola na stole, sviečky zapálené, mesiac v splne. Otec sa práve nakláňal k nemu a prednášal pamätné slová: „Bernard,“ (otec ho volal Bernard) „Bernard môj prvorodený, až príde ten čas, celá rodina bude pri tebe stáť. Ver mi.“ V tej chvíli do stromu na ich dvore trafil blesk, prelomil ho napoly a zabil ich psa. Bol to posledný pes, z ktorého Rado nemal smrteľnú hrôzu a jedno z mála srstnatých stvorení, na ktoré nemal alergiu.
Keď mal Rado dvadsať, na torte horelo dvadsať sviečok a keď sa k nemu otec naklonil, aby predniesol pamätné slová, s jakotom ušiel z kuchyne (bolo to len dva týždne dozadu, čo si kúpili mačku).
Rok sa míňal s rokom, Rado a celá jeho rodina čakali, a nedočkali sa. Zdalo sa, že ten deň nikdy nepríde. Ale nevzdávali sa. Konečne prišiel deň Radových dvadsiatich piatich narodenín. A on vedel, že je pripravený. Každý deň zabehol pätnásť kilometrov. Posiloval štyri razy do týždňa. Neexistovalo nič, čo by mu mohlo zabrániť zachrániť svet. Ibaže deň sa skončil a svet nejavil najmenšej známky, že by potreboval zachrániť o nič viac ako obyčajne. No Rado bol vytrvalý. Bol vytrvalý, asi tak do svojej tridsiatky. Tu už začal mať isté pochybnosti. A po smrti svojho otca sa na to v tridsiatke vykašľal. Pomaly prestal behávať a radšej si kúpil mačku. Stal sa z neho zarytý starý mládenec a na Santa Clausa neveril o nič.
Mok sa rozhodol neriskovať a kúpil si letenku prvej triedy do Kalifornie. Mohol síce použiť lietajúci koberec, ale povedal si, že záchrana Vianoc až tak nesúri, koniec-koncov, bol jún. Do vrecka farebného kabáta si starostlivo uložil debilníček a vyzbrojil sa dvoma tyčinkami Mars, keby lietadlo náhodou meškalo. Vedel, kam má ísť. Bolo to už dávno, čo sa mu priateľ zveril, že jeho synom je vyvolený, ale niektoré veci sa proste nemenia. A bez váhania zazvonil na tých správnych dverách.
Niektoré veci sa však menia. Rado mal niečo po päťdesiatke a kúpil si druhú mačku, lebo prvá mu už zdochla. Mok však nestrácal duchaprítomnosť.
„Vy ste… vyvolený?“
„Áno, to som ja.“
Obidvaja naraz si hlboko vzdychli a po chvíli ticha Rado pokrčil obočím. „Pôjdete ďalej?“
„Ó, áno, ďakujem.“
Mok sa posadil na starý mäkký gauč, v ktorom sa už stratil nejeden dospelák, a začal: „Strávil som s vašim otcom mnoho dní na love tuleňov v čase, keď sa rozbúrené more nemazná so svojimi hosťami.“
Rado prikývol. Asi to bola pravda. Jeho otec vo voľnom čase montoval bicykle, natieral zábradlia, dojil hady a vyšíval obrázky delfínov, pokojne mohol aj loviť tulene.
„Zveril mi vaše rodinné tajomstvo.“
No, sotva by sa dalo povedať, že to bolo tajomstvo. Rado mal na kapesníčkoch vyšité iniciály R.V., chodil do škôlky pre vyvolených a na obrázkoch pripnutých na chladničke kreslil sám seba v elastickom kostýme.
„A som tu, aby som ti povedal, že nastal čas – treba zachrániť svet.“
„To nemyslíte vážne!“
Lenže Mok nevyskočil a nezakričal: „Prvý apríl!“, len tam tak sedel a snažil sa nezapadnúť medzi dva matrace.
„Nemáte pocit, že prichádzate trochu neskoro? Čakal som na vás nejaký ten čas. A už nejaký ten čas vás nečakám vôbec, takže si myslím, že by ste sa mali poobzerať po niekom inom.
„Ahá!“ zdvihol Mok ukazovák. „Klasické vykrúcanie sa hlavného hrdinu.“
„Lenže ja sa nevyrúcam, mám termíny! Tento týždeň dva, jeden u urológa a druhý… Počujte, vážne si myslím, že za ten čas ste si už mohli vychovať novú generáciu vyvolených. Isto sa nájde aspoň jeden.“
Mok zvážnel. „Žiaľ nie, pán… Nemáme žiadnu náhradu a nikoho z „novej generácie“. Sám ste mali dosť času na to, aby ste si nejakého zabezpečili, ale keďže máte radšej mačky ako…“
„Hej, na čo narážate?!“
„Nehovorím, že je to ideálne, hovorím len, že to musíte urobiť.“
Rado zhlboka dýchal a rozmýšľal, či by sa ten starík dal vyhodiť oknom.
„Kedysi ste behávali, čo?“ pokračoval Mok.
„Áno. Kedysi. Lenže to bolo dá…“
„Všimol som si, že je tu nablízku dráha. Krásny park so stromami a tak. Myslím, že je to ideálne miesto na to, aby sme vás dostali…“
„Hej, o čo vám ide? Čo to hovoríte?“
„…znovu do formy!“ tleskol Mok rukami a šťastne sa usmieval. „Bude to úžasné!“
„Nebude to úžasné. Ja do parku neviem. Sú tam psy… a ktoviečo ešte.“
Mok sa zamračil. Vo filmoch nebýva s vyvolenými tak veľa práce. „Ešte asi nejakí ľudia, povedal by som.“
Rado sa tváril, že mu to na nálade príliš nepridáva.
Mok pomaly strácal trpezlivosť. „Obávam sa, že pri záchrane sveta je nevyhnutné, aby ste sa s nejakými ľuďmi stretli,“ precedil pomedzi zuby.
„Ohrozuje svet nejaký človek?“
„Santa Claus.“
„A nemohol by som ho z diaľky odstreliť?“
„Ja neviem, vy ste profesionál.“
„Aha.“ Ani to Radovi na nálade veľmi nepridávalo.
„No tak, človeče! Jeden by si myslel, že máte so záchranou sveta nejaký problém! Nebude to nič strašné, Santa je v puberte a snaží sa nájsť svoje pravé ja, to rozhodne znižuje jeho efektívnosť šialeného záporáka. Po druhé, Vianoce sú až v decembri, máte kopu času.“
„Ale vraveli ste, že je to pubertiak, a tí sú schopní všetkého.“ Rado si doteraz nebol načistom, či ide o toho Santa Clausa, ale keď začul slovo Vianoce, zaváhal. „Vždy som si myslel, že Santa je starý a tučný.“ A usmial sa, aby to nevyzeralo, že si myslí, že ide o skutočného Santu.
Lenže išlo o skutočného Santu a Mok nemal náladu na žarty. „Na vašom mieste by som o tom, aký je starý, pomlčal, a nenarážajte na jeho váhu, je to neslušné. No nič, kým sa do toho pustíme, ešte vás naučím určitým spôsobom.“
„Uhm,“ zrovnával si to Rado v hlave. „Z toho, čo ste mi povedali, mám pocit, že sa mi tu mienite na nejaký čas zabývať.“
„Áno,“ odpovedal Mok a porozhliadal sa po dome. „Vidím na vás, že mi chcete navrhnúť tykanie, ale ostaňme radšej pri neformálnejšom oslovovaní – vzhľadom na to, že vás mám na pár nasledujúcich týždňov vystaviť tvrdému tréningu by ste sa v opačnom prípade asi prirýchlo uchýlili k hrubým nadávkam a to určite nechceme.“
Radovi napadlo niekoľko hrubých nadávok práve teraz.
Mok sa nevzdával: „Ubezpečujem vás, že to bude zábava.“
Santa za ten čas vystrájal neprístojnosti. A to, že začal nosiť zelený latexový odev, nebolo na jeho správaní najhoršie.
„Podávať škriatkom na severnom póle k olovrantu chladenú sódovku nie je vtipné!“ žalovali sa zelení, ktorí už vlastne neboli zelení, lebo vyfasovali modré kabátiky s tým, že Santa chce byť jedinečný. A tak všetci svorne poprezliekali kabáty a zmenili prezývku.
„To nič, chlapci, Mok sa o chvíľu vráti aj s hrdinom, ktorý nás zachráni, a život bude znovu znesiteľným!“ povzbudzoval ich seržant Major.
V to všetci dúfali, lebo tak sa zdalo, že hoci Santa doteraz neveril na duchov, začal sa zahrávať s okultizmom. Neboli si tým celkom istí, ale škriatok, čo mal na starosti zásielky, prebral vešteckú guľu a čiernu guľu, takže to vyzeralo, že sa bude niekto alebo niečo privolávať. Možnosť, že by v sebe Santa jednoducho objavil netušený kresličský talent, a zároveň sa rozhodol zriadiť si akvárium, zavrhli.
Odrazu sa Santa znovu objavil na balkóniku a zahlásil: „Je čas na olovrant!“ a démonicky sa zasmial (prirýchlo si na to zvykol).
„Nemôžeme mu zavolať na mobil, nech si švihne?“ znervóznel jeden zo škriatkov.
„Nie, Mok pri sebe spravidla nosí len mokvicu, a tá nie je na telefonovanie, ale na mokvanie, takže nie,“ zarmútil všetkých seržant. Potom sa porozhliadol okolo seba a nenápadne vyhlásil: „Kým sa Mok nevráti, mali by ste ma uznať za absolutistického vládcu a pri tej príležitosti sa povyšujem na majora. V opačnom prípade sa pridám na stranu zla a budete stratení! Kto súhlasí?“
A tak sa stal Major majorom, lebo škriatkovia sa s ním od čias, keď tvrdil, tielko je mláďa teľaťa, odmietali hádať a tiež preto, že major sa koniec-koncov vyslovuje oveľa ľahšie ako seržant.
Na južnom fronte bol však boj oveľa tuhší.
„Čo je to? Bože, had!“
„Nie, nie je to had,“ upokojoval Mok svojho učňa pri prvom tréningu v parku. „Je to švihadlo.“
„Radšej, keby to bol had,“ zašomral Rado.
A tak začali po polhodine prehováranie trénovať. Narazili pri tom na všetky úskalia, ktorých sa Rado obával – Rada napadol pes, smiali sa mu deti a nemal po ruke žiadnu strelnú zbraň. Trvalo deväť a trištvrte minúty, kým to vzdal, a to len preto, že sa štyri a trištvrte minúty vymotával zo švihadla.
Mok nebol spokojný.
„Nie som pokojný!“
„Strč sa!“
„No, ako vidím, s tykaním si som mal pravdu. Bol by som rád, ak by sme aj naďalej dodržiavali túto formalitu. Ak, tak to bude jediná slušná vec, akej ste schopný.“
„Čo tým, sakra, myslíš?“
„Nič, len si nemyslím, že zobrať šesťročnému dievčatku lízatko je vhodným spôsobom, ako nadviazať nové známosti.“
„Ona sa začala!“
„To je možné, lenže vy ako správny gentleman by ste mali udržiavať určité dekórum.“
„Ale keď vám niekto povie, že vyzeráte ako hroch na obojku, bolí to.“
Mok sa na neho zamyslene zadíval. Nedalo sa uprieť, že dievčatko nemuselo mať ktovieakú predstavivosť, aby došlo k takémuto prirovnaniu. V podstate, základ nebol zlý – Rado nebol ani tučný, ani chudý, takže existoval potenciál, že nejaký sval tam je. Ostávalo zistiť kde.
„Možno by sme mohli pokračovať tam, kde si skončil,“ navrhol Mok. „Behom.“
„Iste, ale najprv sa trochu vystriem. Pani, dovolíte?“ a sadol si na lavičku, kde mu stará pani vďačne uvoľnila miesto a utiekla z parku ako mladica.
„Nie!“ rozhodol sa okamžite Mok. „Budeme pokračovať niekde inde. Obávam sa, že kým sa dostaneme na severný pól, nevyhnutne sa budeš musieť stretnúť s nejakými ľuďmi, a keďže mám byť pritom, nedovolím, aby to prebiehalo štýlom, na aký si zvyknutý.“
Rado si ho chvíľu premeriaval pohľadom človeka, ktorý pozerá do pohára s vyprchanou minerálkou a je si istý, že tam predtým boli nejaké bublinky. „Nemyslíš tým, že mi budeš dávať lekcie správania sa, však nie?“
„To sa uvidí. Čo mi povieš, ak sa spýtam, či vieš, kde je najbližšia benzínka?“
„Že viem.“
„A keď sa spýtam, či by si mi mohol podať ten pohár s medom.“
„Že by som mohol.“
Mok zažmurkal. „A čo urobíš potom?“
„Neviem, asi by som… išiel nakŕmiť mačku?“
Mok si zhlboka vzdychol, naklonil sa k Radovi a rozpovedal mu veci, o ktorých nikdy predtým nepočul, a ktoré celkom zmenili jeho pohľad na život a objasnili mu mnohé veci, čo sa mu kedy stali.
Na druhý deň Mok cítil, že je čas. A znova boli v parku. Ale už bez švihadla. Rado robil, čo mohol, aby nevyzeral ako hroch, a Mok hľadal vhodný terč.
„Aha, tam. Babička.“ Zhodou okolností tam bola stará pani zo včera. „Nezabúdaj, čo som ťa včera naučil!“ a so slzami v očiach vyslal Rada do sveta.
Ten nezašiel ďaleko. Priblížil sa k starej panej, roztomilo sa na ňu usmial, prisadol si (odsunula sa) a pozdravil: „Ahoj, babi, čo vy tu tak sama?“
Babke akoby niekto ubral zo tridsať rokov – ufujazdila domov ako mladica.
Rado sa sklamane vrátil k Mokovi. „Ja to kašlem, so mnou sa nikto nech…“ Ale múdry ho umlčal pohybom ruky, vzdialil sa, vytiahol mokvicu a trochu si pomokval. Potom sa vrátil a oznámil: „Je to horšie, ako sme si mysleli. Volal mi jeden zo škriatkov v Santovom područí: tvrdil, že Santa tyranizuje celé osadenstvo a seržant Major sa vyhlásil za samozvaného majora a natáral im, že mi nefunguje mokvica, aby si mysleli, že sú odrezaní od sveta. Ale to mu neprejde! Musíme sa tam vybrať a zabrániť najhoršiemu. Budeme musieť preskočiť časť tréningu, ale predpokladám, že vieš zlanovať veľhory, riadiť vrtuľník a narábať so strelnými a ručnými zbraňami.“
„Samozrejme, veď som vyvolený!“
„Dobre teda. Dáme si obed a potom nám môžeš zabookovať letenky.“
Yeti práve vyhrabával krtka spod zeme, keď sa pred ním vo vzduchu objavila ligotavá diera. Asi si hovoríte, čo s tým má yeti čo robiť, a presne to si hovoril aj ten yeti. Presne vedel, čo bude teraz nasledovať, z diery sa vystrčí ruka niekoho, kto si myslí, že je neuveriteľné vtipné, keď vás zhruba každých sto rokov niekto povolá s pentagramom len preto, aby sa mohol tešiť, aký je mocný alebo jednoducho niekto, kto si nedokáže ani predstaviť, aké ťažké je vytiahnuť krtka spod metrovej vrstvy snehu. Na yetiho maximálne rozčarovanie to bola ruka oblečená v zelenom latexovom trikote. Vzápätí to yetiho vcuclo dnu. Dezorientované chlpaté božie stvorenie sa chvíľu obzeralo okolo seba, kým pred sebou uvidelo chrbát dlhovlasého chlapa, ktorý bol v zelenom latexe navlečený celý.
„Panebože, nie si ty z Iron Maiden?“
V tej chvíli sa Santa otočil a yeti si sklamane vzdychol. „Zase ty? Zase ti mám stáť modelom pre nejakú hračku, to ten chodiaci Yetiman 2000 z minula už nie je in?“
„Je veľmi in, neboj sa,“ ubezpečil ho Santa. „Ide o niečo iné. Prechádzam duševným prerodom.“
„To sa teším, chlape! Konečne si sa dal na undergroundovú hudbu, ako som ti radil?“
„Nie, skôr som mal na mysli niečo, ako že ovládnem svet. Také dačo skôr, no.“
„Ovládnuť svet? Ako?“
„No, s tebou, vieš, stačilo by pár fígľov, tak ako si t robil v tom filme, kde si hral King Konga, len menej hrané a bez make-upu.“
„Uhm,“ zamyslel sa yeti. „To by šlo.“
A svet bol v šachu.
Za ten čas sa Mok s vyvoleným dostali na miesto určenia. Tam sa ukázal prvý problém.
„Ci vole, je tu zima jak v rici“ Rado mal neprehliadnuteľné slovenské korene.
Mok sa cítil dotknutý. „Úprimne, sme na túto klímu a svoju vlasť dosť pyšný, tak by som poprosil trochu…“
Vzápätí sa zem otriasla výbuchom.
„Čo to je?“
„To si zvykneš,“ ubezpečil ho Mok.
„Moment, moment, na niečo také potrebujem silnejšiu motiváciu.“
„Môže byť princezná?“
„Čo ja viem…“
„Tak ideme, prišiel taxík!“ a na to obaja nasadli na jedného ľadového medveďa a vyrazili.
Keďže na severnom póle sú taxikári empatickí a dobre vychovaní, medvede okamžite začali nezáväznú konverzáciu, nič veľké, len také trochurečie. „Kamže kam, na sever, na sever? Odporúčam zájsť na roh Tridsiatej a Dvadsiatej štvrtej, v tomto ročnom období tam zvykne byť nádherne tvarovaná snehová duna.“
„Alebo na objazde z Trinástej ulice,“ doplnil ho druhý medveď. „Človek by nepovedal, ale ľudia, široko ďaleko nenájdete krajšie tvarovanú, tú… no, ako sa to volá?“
„Nie som si istý,“ pomohol mu prvý medveď, „ale nemyslíš náhodou snehovú dunu?“
„Áno, áno, vďaka. A potom ešte ako sa odbočuje od Severného mora pri Štvrtej, tam je úžasne…“
„Môžem hádať?“ opýtal sa Rado, ktorému už praskali nervy, aj keď si všetci mysleli, že je to sneh. „Úžasne tvarovaná snehová duna.“
„Nie, prečo?“ začudoval sa medveď. „Je tam zoo.“
„Aha.“
„Teraz sa cítiš dosť hlúpo, čo?“ nahol sa k nemu Mok. „Zapamätaj si, nikdy sa nerozprávaj s ľadovým medveďom. Väčšina z nich vie o severnom póle viac ako ty.“
„Vieš čo…“
Našťastie sa pred nimi v tej chvíli vynorilo obrovské iglu.
„Sme tu!“ vyhlásil Mok.
„V zoo?“ Rado bol trochu dezorientovaný.
„Nie! V Santovom kráľovstve zla.“
Medvede nechali ísť a sami sa postavili pred bránu. Mok čakal, kým sa so strašidelným vrzgotom otvorí. Ale neotvorila sa. „Ten vydriduch Major určite zakázal škriatkom, aby ma pustili dnu! Musíme…“ Vtedy sa brána s vrzgotom otvorila. Ukázal sa v nej modrí škriatok. „Á, to ste vy! Nepočul som vás, lebo akurát skúšam nový iPod. Poďte ďalej.“
Mok a Rado vošli do dielne, zložili tam svoje príslušenstvo, poskladali bazuku a čakali.
„Tak, kde si, vylez zo svojej diery,“ mrmlal si Rado popod fúz, ktorý mu zatiaľ nenarástol. „Ukáž nám svoju podrazácku bielu bradu!“
A čakali. Čakali chvíľu. Desať minút, štvrť hodiny, pol, hodinu, sedemdesiatdva minút… Rado, ktorý už mal s čakaním svoje skúsenosti, pustil bazuku. „Ale príde niekedy na ten balkón, však?“ a porozhliadal sa, kto mu odpovie.
Odhodlal sa jeden škriatok. Aspoň myslím, že bol jeden. „Dvakrát nám bol oznámiť, že bude olovrant, ale dnes sme už mali.“
„Ale veď by mal prísť so zbraňou, ktorou môže zničiť svet a ktorou nás drží v šachu, aby sa pochválil, ž má zbraň, ktorou môže zničiť svet a ktorou nás drží v šachu a pritom predniesť neznesiteľne dlhý monológ, počas ktorého sa tej zbrane zmocníme.“
Škriatkovia si vymenili zmätené pohľady. „No, on nič také nemá. Teda, dáva nám piť studenú minerálku a chodí v zelenom, ale, páni, nie je to žiaden šialenec.“
Rado si premeral Moka pohľadom hodným vyvoleného po tridsiatich piatich rokoch nudy. „Nemá apokalyptickú zbraň?“
Mok si ospravedlňujúco pošúchal bradu. Potom si uvedomil, že to nestačí, a pokúsil sa ospravedlňujúco pošúchať Radovu bradu, ale ten to razantne odmietol a vyskočil na plecia prvému škriatkovi, čo bol poruke. „Prepáčte, ale som vyvolený a ako taký mám určité spôsoby. Ak sa vám zatiaľ ničím nevyhrážal… Veď ja tu vlastne vôbec nemusím byť!“
Mok nevedel, kam s konopy, tak ho položil na stoličku.
Ale Radovi bolo ľúto, že sa trápi, lebo napokon, v hĺbke duše to bol dobrák, a tak sa k nemu naklonil a premohol nutkanie povedať mu: „Teraz sa cítiš dosť hlúpo, čo?“ a namiesto toho skúsil radšej: „Netráp sa, možno len… nie som vyvolený na to, aby som zachránil svet pred diabolským Santa Clausom, možno som vyvolený na to, aby som ho zachránil pred… obrovským… yetim?“
V tej chvíli sa na balkóniku objavil Santa a prehlásil: „Od tejto chvíle až naveky budete robiť, čo vám poviem, lebo ak nej, skončíte v pazúroch strašného yetiho! Ha-ha-há! Ha-ha-há! Ha-ha-hi-há!“ Niekedy mu démonický smiech a niekedy jednoducho nie. Nech je ako chce, dvere do dielne sa otvorili a objavil sa v nich obrovský yeti.
Možno by to nikomu nevadilo, ale Radovi to dosť pokazilo deň. „Dnes sa asi nevyhovorím, čo?“
Keď yeti začal bezprizorne slintať po dielni, začalo to kaziť náladu aj ostatným. Niektorým až do takej miery, že začali pobehovať s rukami nad hlavou, vrážať do seba, vrážať do stien a niektorí len vrážali do stien.
Rado však nestrácal hlavu. „To je v poriadku! Stačí nám len zistiť, ako ho ovláda!“
Lenže Mok hodil rukou. „Je to márne, neovláda ho žiadnou mocou, akú by si ty, smrteľník, alebo my, nesmrteľní, mohli používať. Stál mu modelom pre kolekciu Yeti 2000 a to je puto, ktoré sa nespretŕha.“
Radu chvíľu odvážne hľadel z rebríka yetimu do očí. „V tom prípade existuje iba jeden spôsob.“ Mok, ktorý už zase mokval v kúte, zdvihol hlavu. „Musíme mu streliť hrach do oka.“
„Dobre, ale ako to chceš urobiť? Na celom severnom póle je len jeden jediný hrach. A ten má Emma Krásna. S tou nepohneš.“
„Ja som počul, že je ich tu trochu viac!“ ozval sa major Major.
„Ale teba sa nikto na nič nepýta!“ zrušil ho Mok. „Emma žije…“
„A čo tak streliť mu do oka kukuricu?“ navrhol jeden škriatok.
„To nejde, to je zvrhlé.“
„A obyčajnú gumičku?“ ozval sa niekto, koho v tej tme nebolo dobre vidieť.
„Ja neviem triafať gumičkou,“ priznal sa Rado. „Musí to byť niečo ako hrach. Alebo hrach.“
„Ja viem trafiť gumičkou,“ odpovedal neznámy, schytil gumičku a… no veď viete. Yeti sa naveky rozkmotril so Santom, keď to ten uvidel, nasratý odišiel so splínom do svojej pracovne, kde spolu viedli dlhé debaty, privolal si cez magickú guľu veľkonočného zajaca a valentínskeho hranostaja či čo a najmä pár marketingových poradcov pre Coca colu, ktorí sa zhodli, že Vianoce bez Santu by proste neboli ono.
Rado s tým nesúhlasil. On si nevedel Vianoce predstaviť bez Troch orieškov pre Popolušku a svojej mačky. Ale teraz nad tým veľmi nerozmýšľal, lebo bol jún.
„Skvelá práca, chlapče,“ uznal Mok.
„Veď som nič neurobil!“
„To nehovorím tebe. Ale tomu… kde je?“
A naozaj – tajomný neznámy sa kamsi vyparil.
„Videl ho niekto?“ opýtal sa Rado celej dielne, lebo sa zdalo, že škriatkovia celkovo žerú jeho charizmu.
„Hej, bol tu taký černoch. Vlastne sa nedal prehliadnuť, lebo to nebol škriatok a bol to černoch.“
„Černoch? To nemôže byť černoch, černoch predsa nemôže zachrániť svet,“ povedal Mok nahlas, čo si Rado myslel.
„To ja neviem, ale nechal tu odkaz,“ mykol škriatok plecom a podal Radovi narýchlo popísaný útržok papiera, kde stálo:
Veselé Vianoce
Will S.
Rado pokrčil papierik v ruke. „Aha, tak ten to mohol byť.“ Potom sa nešťastne otočil k Mokovi, ktorý ho potľapkal po pleci: „Nebuď z toho taký nešťastný, priateľu, možno len nie si vyvolený na to, aby si zachránil svet pred démonickým Santa Clausom, možno si vyvolený na… niečo iné, len musíš byť trpezlivý.“
„To nemyslíš vážne.“ Bolo len zopár viet, ktoré Rado nikdy nechcel počuť na severnom póle s polomŕtvym yetim v miestnosti, ale táto bola jednou z nich. Ale potom len mávol rukou. „No čo, c´est la vie. Odprevadíš ma domov alebo ma zoznámiš s tou princeznou?“

B.T. Niromwell

B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

jurinko
Mna to prilis neoslovilo. Je jasne, ze to ma byt totalna haluz, ale nejako haluznost celeho diela prehlusuje vsetko ostatne tak velmi, az to nie je dobre. Dal si si viac zalezat na tom, aby sa dej neustale posuval dopredu milovymi priskokmi, ale nesustredil si sa na nic ine. Napad so Santom, prezivajucim pubertu, nie je vobec zly, urcite je tam dost komickeho potencialu (pubertaci su vtipnym materialom sami osebe, kontrast medzi Santovym obrazom dnes a pubertakom pridava dalsi rozmer), ale spracovanie sa bohuzial nevymanilo z prvotneho nadsenia. Je fajn, ze tam aspon bolo prvotne nadsenie, niektore prirovnania boli fakt dobre a celkovo je vidiet, ze ta bavilo to pisat. Ale robit humor je pomerne vazna vec, ktora si vyzaduje vela discipliny, logiky a majstrovstva v reci, aby pointy nesumeli okolo ako voda v pracke, ale aby zarezonovali a vyvolali smiech. To sa ti nepodarilo, ale ako ...
18.07.2011
jurinko
... prve dielo to vobec nie je zle. Ak chces pisat nieco podobne aj v buducnosti, budes potrebovat viac cviku a zamyslat sa viac nad situaciami, do ktorych postavy posles, a tym, co bude na danom vtipe to vtipne. Tiez je dobre striedat pasaze, cvalajuca smrst rychlo sa striedajucich vtipov rychlo nudi a unavuje, daj citatelovi cas na vydychnutie, len tak si potom vychutna naloz vtipu, ktora pride. Odporucam citat Montyho Pythona (resp. pozerat), Douglasa Adamsa, prip. nieco od Roba Granta (sam - Neschopnost, spolu s Naylorom - Cerveny trpaslik). Postava majora Majora bola v Hlave XXII, ak si cital, tak bod dole za plagiat, ak nie, tak plati hodnotenie v zavere (a odporucam precitat). Casto opakujes slova, chybaju ti slova, zla gramatika, zly slovosled - to vsetko vadi, aj haluzne vtipovisko musi byt dobre napisane, nie odflaknute (priam naopak, este lepsie napisane, nez nieco vazne). ...
18.07.2011
jurinko
... Inak, celkom mi to pripomina moju poviedku Jolana vs. Sloboda jelenov - tiez nadsenecka, tiez plna vtipkov, tiez zvlastne amaterska. Napokon som zistil, ze sa mi lepsie pisu vaznejsie veci (aj ked sem-tam si este odskocim do vtipu). Mozno to tak budes mat aj ty. Tvorit humor je totiz vazne drina ;-) Dal som 4
18.07.2011
Janko Iša
Ano, juro a vazne veci idu dokopy. Hasta la Vista
:)))
21.07.2011
B.T. Niromwell
Nuž, humor je rozhodne veľmi subjektívny záležitosť. Takže ak ťa to neoslovilo, možno ťa poteší, že väčšinou píšem takéto humorné vecičky na oveľa väčšej ploche, vo všeobecnosti nie osm zástancom krátkych príbehov, ale táto poviedka proste musela byť poviedkou pre istý účel. na tento účel bola napísaná v priebehu 4 hodín a z toho dôvodu je tam veľa preklepov, čo vyplíva z mojej neschopnosti opravovať po sebe práve dopísané, proste to potom nevidím, a tu som stroskotala. ale inak mne osobne je todielo sympatické (nie som narcis:D), A veľmi pekne ďakujem za komenty, mám nábeh na najkomentovanejšiu poviedku na scifi.sk...
24.07.2011
YaYa
Jaj, no dobre, ty najkomentovanejšia poviedka. Tie štyri hodiny boli asi od ôsmej do polnoci po večernom behaní a pred troma skúškami, že? :) A niekto (:D) ti do toho stále kecal :) Tých preklepov teda je, treba si to prečítať, opraviť drobnosti, ale povedala by som, že aj zoškrtať, vzdať sa nejakého zápotu síce býva ťažké, ale keby vďaka tomu lepšie vynikol iný zápot, stálo by to za to. Viem, že tú ukecanosť a komplikovanosť konštrukcií berieš ako súčasť štýlu, ale niekedy by predsa len bolo ubrať aspoň jednu VV či hlášku. Bežného čitateľa by to takto mohlo odradiť a vieš, že aj odrádza. A ešte, pri druhom čítaní tejto veci ma iritovala spojka "ktorý", je jej tam fakt veľa. Please, dont kill me ;-)
24.07.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.