Veľký Sorta

Boh stvoril človeka a človek stvoril svojho Boha.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Jarný dážď prébúdza oddýchnutú zem,
ako pohladenie zanedbanú ženu.
Sladká a roztúžená rozpučí v dokonalosti,
z prebudených útrob
vytriskne ako gejzír sila jej materstva.
V pôde ako v lone
vyklíčia miriady semien v nový život.
Krátkymi krokmi odmeral vzdialenosť od náhrobného kameňa ku kmeňu košatého dubu stojacom už dvestopäťdesiat rokov na rovnakom mieste, nepohnuto, tak ako nič iné v okruhu desiatich kilometrov. Vie to. Jediný statický útvar ktorý pamätá časy Veľkého Sorta.
„ Musí to byť tu. Dvesto tridsať krokov od môjho náhrobného kameňa smerom ku košatému dubu. Môj vnútorný budíček fungoval, zdá sa presne, Slnko žiary vo svojom tradičnom svetelnom spektre a vzduch je dýchateľný aj bez filtračných prístrojov.“
Podišiel k náhrobnému kameňu a čítal: Tu odpočívam v čase, manželka Fielova. Matka ilúzie života, prvá spomedzi ostatných a posledná spomedzi všetkých ma privinula na svoju hruď. Vtedy mi to pripadalo vhodné, dnes skôr dlhé. Pomyslel pri pohľade na ťažký žulový poklop s holubicou a textom gravírovaným pozláteným písmom arbotunu. Návršené skaly na rakve jeho milovanej manželky si v ten deň netrúfol vyriešiť. Potreboval jedlo, aby jeho ochabnuté svalstvo bolo schopné väčšej námahy. Bez dlhšieho premýšľania vykročil smerom o ktorom predpokladal, že ho privedie k mestu. Nemýlil sa, po polhodine chôdze narazil na prvé baraky mestkých štvrtí, boli opustené. Zovšadiaľ sa šírila vôňa jary, vybral si ten čas zámerne. Dúfal, že jar bude aj v tomto čase rovnako okúzľujúca. Bola, no niečo predsa nebolo ako inokedy. Mesto bolo mŕtve. Prešie tri, štyry dlhé ulice a nestetol ani náznak človečenstva. Vegetácia dvíhala asfalt, malé steblá rastlín vytrčali s prelámanej vozovky, akoby tam ani nebola. Inde vyrástli z ulice celé stromy, na niektroých miestach zmyzli v závale vegetácie celé úseky ciest a domov. Hrdzavejúca lavička s prehnitými drevenými časťami stála priamo uprostred veľkého malinového kríku. Džungľa uprostred mesta. Zo stromov obvešaných rajským ovocím hľadeli zvedavo pestrofarebné vtáky a primáty odpočívajúce v tieni košatých stromov. Jeden z nich po ňom hodil malý kameň. Zasiahla ho do nohy, čo šimpanza evidentne potešilo. Zakričal na neho :
„ Pozdravuje vás Bernard Malamud. Kde je uvítanie ? “ Zasmial sa. Spočiatku hlasný divoký smiech však ustal a pozvoľna sa menil na akúsy neznámu grimasu, nemú otázku, ale pre koho ?
Chvíľu bolo ticho, no po chvíli ho preťalo bojové kvílenie rozzúreného gorilieho samca. Zdalo sa akoby kričal : „ Naše ženy si nedáme!. Usmial sa tej predstave a už ich neprovokoval. Nebolo treba, aj bez toho ho na každom kroku sledovali. Cítil páry očí vsadených do pevnej opičej lebky všade kde sa od tej chvíle pohol. V strede námestia ich to na krátky zunovalo, no hneť pokračovali. Vešali sa po lianach tropických stromov, ktoré jakživ nevidel. Zázrak, že tá vegetácia nerozvrátila základy domov. Tie stáli pevne ako predtým. Iba ich okná zavreté, akoby tušili skazu, zapadli prachom a spočinuli s okolitým prostredím.
„ V prvej pivnici ktrorú som našiel bola dobrá zásoba kvalitného alkoholu. Vypil som dva litre vína a odpadol do kresla. Prebudil som sa až o niekoľko hodín, nad hlovou mi stál statný gorilí samec a močil na moju tvár. Bol som zahrabaný v zapáchajúcej kope vlhkej zemi. Nedovolil mi pohnúť sa. Bránil my v pohybe, stál na tej hromade a drvil my vnútrornosti strašnými ranami do žalúdku. Myslel som, že vraciam krv, bol to však prehriznutý jazyk a čierna krv chutila ako blen. Pľul som a prosil, ticho, tak ako som to považoval za správne. Potom som stíchol úplne. Gorilí samec po chvíli odišiel a ja som sa doplazil na poschodie. Zo skrine som vytiahol plišovú hračku, obliekol som mu svoje šaty a zahrabal ho do kopy navŕšenej zeminy v strede miestnosti. Gorilí samec zasypal hračku ďalšov dávkov mokrej zeme a znova sa na tú kopu vymočil. Bol spokojný.“ Po chvíli vyšiel na ulicu, jemným pohybom pravej ruky dal signál skupine opíc v blízkom poraste. Na rozpálený asfalt vyšlo z lesa desať samíc a dvaja mladý gorilí samci. Zastali tesne za svojím vodcom a chvíľu nehybne postáli.
Čas plynul pomaly a ja som sa bál výjsť na ulicu, no vedel som že v pivnici dlho nevidržím. Plytko smo zaspával a snívali sa my rôzne sny. Mal som krídla ako orol a lietal som nad mestom. V ďalšom sne som bol hadom, no mal som krídla, bol som teda drakom, ale malým vôbec nie takým veľkým ako v rozprávkach. Vedel som preletieť klúčovom dierkov a mohol som špehovať ostatných ľudí. Oni sa ma nebáli, veď ma skoro nebolo vidno. Raz ma objavilo malé dievčatko a pohladila ma po bielom brušku, jej brat ma za to spláchol v záchode. Ani ďašie sny, bolo ich skutočne veľa neboli iné. Mal som podobu žrebca v plnej sile. Spod kopýt mi fŕkala zem a ja som v plnom cvale uháňal zelenov lúkov. Aj tam som mal krídla, no nelietal som. Asi som to ešte nevedel. Boli aj sny, ktoré ma vracali späť, do čias Veľkého Sorta, do čias pred dlhým spánkom. Mali sme myšlienky a ich tok bol taký silný, že sa na určitých miestach zhmotňoval, žiaril ako nebeská cesta a my sme verili, že je to Boh. Velký Sorta nás učil ako znásobiť svoju životnú energiu aby sa človek mohol vzdal všetkého hmotného. Dokázali sme splinúť s časom akoby sme boli jeho súčasťov. Mohli sme byť v jednom okamihu na viacerých miestach súčastne a pritom sme sa nepohli s meditačnej arény. Bol to zázračný vek ľudstva. Veľký Sorta zbavil človeka jeho krvilačnosť, bol prvý svetový vládca, ktorému sa to podarilo. V jeho mene sa nezabíjalo a zlo vymyzlo zo spoločnosti, tak ako sa stráca sneh zo slnkom prehriatych končiarov vysokých hôr. Veľký Sorta raz povedal „Nebude kameň bez mena“. Vtedy sme tomu nerozumeli, no potom zobral zrnko červeného jaspisu, vložil ho do svetla a on ožil, rástol, bujnel, mal tisíce oči, a nôh a žalúdkov. Keď ten najväčší zožral ostaných, narástli mu ruky, ktorými na nás mával, rástli a mocneli, udržal v nich lyžičku a potom jedol spolu snami a my sme sa nesmiali, keď potom zárástol bujným ochlpeným a pukol v polke tela a na zem sa zosipali miliardy, iných červených jaspisov. Našli sme spôsob ako prežiť večnosť v meditáciách. Mali sme svoje miesta. Každý mal svoje pokojné miesto kde sme sa mohol oddávali myšlienkam a čakať na Bude. Bol to dokonalý súlat mysle a tela. Stovky tisícky rokov meditácií, v ktorých mohol človek prežívať večnosť. Veľký Sorta vstúpil do seba v roku konjunktúri Eanú, zvestujúceho tiež čas nášho spoločného odchodu. Dnes je čas jarnej rovnodennosti, dvesto rokov po odchode Veľkého Sorta a proroctvo hviezd ohlásilo jeho návrat na tento čas.“
Zmorený a vyhladovaný vyšiel na ulicu. Námestím prebehol statný žrebec, na jeho konci rozprestrel krídla a v ladnom oblúku obletel rozpadávajúcu sa kostolnú vežu. Pravím kopytom sa odrazil od jej vrcholca, zavadil o niekoľko betónových válovcov na jeho strece a tie sa z hrmotom zosypali na skupinu korytnačích samíc kladúcich vajcia v rozbahnenom íle starého parkoviska. Malý okrídlený had mu preletel pred pravým okom. Zdalo sa mu že na neho žmurkol. Hľadal orla a videl ho odpočívať na konári zlomeného stromu. Prešiel pár metrov a v nose pocítil vábivý pach, silné nutkanie, potrebu, v nose zacítil vônu blízkej ženy. Predral sa hranicou hustých kríkov oddeľujúcich ulicu od mestkého parku, na jednej z lavičiek stála v rozpuku svojej ženskosti. Vábila ho ladnými pohybmi vypučeného zadku, prekrvené genitálie svietili ako veľké ruža.
„ Milovali sme dlho, až tieň kostolnej veže nepadol na jazierko plné bielych labudí. Potom som ju lízal a ona lízala mňa aby sme do posledného zvišku precítili štavy našej zmyselnosti. Nepriehľadné husté kríky tvorili dokonalú kulisu našim orgiám až do chvíle keď sa z nich nevyrútil gorilí samec a šmahom ruky neodohnal moju partnerku. Gestom šialenca, buchajúc si do hrude, škrekotm a divím vitím zahájil útok. Iste mi polámal všetky kosti, no asi nie, lebo som utiekol po svojich. Mal som dostatok sily aby som odkryl hrobku manželky.“
K cintorínu to bolo niekoľko minút chôdze, k stáročného dubu rovnako. Hromada skál bola odsunutá. Rakva otvorená a prázdna. Na dno vyleštenej cínovej truhly našiel maličkú šupinatú ponožku. Vyzerala tak, zagánil na ňu opičím zrakom a myšlienky sa mu rozišli v milióne nezmyselných smeroch. Držal v labe zvlečenú koža malého okrídleného hada a nevedel prečo stojí na dne tej jamy, keď v nej nehľadá potravu, ani svoju samicu.

Peter Olana

Peter Olana

Diskusia

žjuvka
Idem si oči vyočiť hľadajúc sľubovaný prínos svetovej fantastike. Ale máš pravdu. Krídla tam sú. Aj keď často bez pravopisu/gramatiky. Čo dodať? Tak ja si to ešte zopäťkrát prečítam....
05.06.2008
jurinko
Mne sa to prilis nepacilo. Take prekombinovano vyumelkovane. A gramatika bola uplne neuveritelna, autor by nemal pisat ani svoje meno, lebo asi aj tam spravi hrubicu. Dal som 1
05.06.2008
Katarína Pivarčiová
ono to ma skvelu atmosferu. par uplne uzasnych drobnosti, zaujimavy rozbeh. len skoda toho stylistickeho bordelu, mal si to este raz precitat. ten perverzny koniec bez pointy to absolutne zdegradoval. a myslim, ze by to lepsie vyznelo v prvej osobe.
06.06.2008
kAnYs
Kto je Velky Sorta? Akeho Boha clovek stvoril? Kto bola ta opica? Co sa v tom svete stalo? Wtf ponozka? Nepochopil som to. Asi som blby. Hm, jo, bude to urcite tym, ze som prilis velky idiot na to aby som pochopil autorove myslienky z tohoto chaotickeho zlepenca roznych obrazov. Problem s tymto dielom je ten ze si autor zrejme neuvedomuje aky nedokonaly je jazyk ked sa pouziva ako medium na predavanie informacii. Jazyk, slova, vety su interpretovane kazdym clovekom co ich cita alebo pocuva inak a de facto nemozu spolahlivo sluzit na prenos myslienok. Jedinym sposobom akym docielis ze ludia pochopia co sa im snazis povedat je: 1. ze sa im danu myslienku pokusis predlozit niekolkymi roznymi sposobmi, cim znizis pravdepodobnost ze to clovek nepochopi. 2. Po napisani daneho diela si toto dielo precitas s dostatocne vysokym casovym odstupom od pisania, tak aby pocas citania uz nefigurovali v tvojej hlave myslienky ktore si mal ked si to pisal. Tymto sposobom aspon zistis, ake myslienky by tvoje slova mohli ZHRUBA vyvolavat v niekom druhom a ako by to ludia MOHLI zhruba pochopit. Chaoticke a na prvy pohlad nezmyselne pribehy su majstrovskymi dielami iba u ludi ktory "umenie slova" poznaju skoro dokonale, a ktory si nedokonalost jazyka uvedomuju (Lynch). Nauc sa pisat na zmysluplnych dielach a potom sa mozes dostat k dielam takymto.
06.06.2008
kAnYs
A netyka sa to samozrejme iba jazyka. Tyka sa to akehokolvek "media" ktore sa pouziva na vyjadrovanie myslienok. Obrazy, hudba, filmy... proste cokolvek.
06.06.2008
55555
ooooh noooo neviem co k tomu povedat. Asi som to nepochopila alebo skor som tam nenasla ziadnu pointu (ak tam aj nejaka bola). Gramatiku radsej nekomentujem no a celkový dojem. . . Akoby niekto zobral niekolko zanrovo uplne rozdielnych knih s podobnym dejom, z kazdej nieco vystrihol a zlepil dokopy. (pritom ta posledna bola uplny brak.) uplna zhatlanina
06.06.2008
žjuvka
Všetci sa spýtame katky, tá v tom má jasno. A čo to vidím, kanys a jeho záľuba v štrukturovaní textu za pomoci čísielok.... Inak ja si nemyslím, že Lynch v tom má jasno. Skôr si myslím, že už pekne dlho ani nevie, že natáča nejaké filmy, Dúfam, že máme na mysli toho istého Lyncha. Ok, ok. Je to maestro. A slovíčko skoro skoro všetko vysvetľuje. Bol to pekný deň, vďaka! Ešte tak mimochodom, stále neviem, o čo tomu PO ide. Osvetlí mi to niekto? Akým spôsobom súvisí táto jeho poviedka s ním prezentovaným konceptom fantastiky? Je to v úplnej zhode? Je to popretie?? Som úplný idiot, že sa pýtam takéto základné veci? Pocit je to zaujímavý, ale ako tu už ktosi stihol trefne pozamenať, dosť to odvádza od pracovnej náplne dňa....
06.06.2008
zuna
mohli by ste mi prosim niekto poradit, strasne chcem pridat poviedku, co som zosmolila, ale napisalo mi to hlasku ze cakajte na autorizaciu a cakam a cakam uz dlhee dni a dni a medzitym tu pribudaju dalsie poviedky, a nedockala som sa, kolko to trva? alebo v com je problem?
co sa tyka tohto prispevku, bolo to trochu stylisticky na mna tazke a znechutili ma trochu preklepy, ale kuzlo to malo :)
07.06.2008
žjuvka
zuna, vitaj v klube čakajúcich. Alebo čekni admina. Alebo ti niekto poradí niečo iné. V ľubovolnom poradí.
07.06.2008
jurinko
Inak zuna, ja som sem poslal jednu poviedku, co nebola scifi ani fantasy, a normalne mi ju proste neuverejnili, ani nenapisali mail (ako v pripade, ze ti ju uverejnia), ze to nebudu publikovat. Ci to nie je podobna zalezitost.
07.06.2008
zuna
nooo, ta moja je hlavne o trpaslikoch, takze "normalna" nebude :) a kolko to asi trva, kym zverejnia poviedku, ze kedy mam prestan dufat :(
07.06.2008
xius
3 tyzdne je myslim dolna hranica. Pokojne sa to ale moze presvihnut cez 4. :)
09.06.2008
jurinko
Nemal tu byt v pondelok novy prispevok? :-)
10.06.2008
žjuvka
V ktorý pondelok?
10.06.2008
jurinko
Nemala by tu byt aj dnes nova poviedka? :-)
12.06.2008
SARS
Niekto si zvykol, ze kazdy tyzden nova poviedka. Nepamatas ako to bolo?
12.06.2008
jurinko
Tak musim si troska zarypat, ked mozem :-)
12.06.2008
Alexander Schneider
hehe... sorry, akosi mame uhorkove obdobie... a jeden tyzden sa mi podarilo zaspat publikovanie... ale teraz je tam toho opaet potrochu... posledna poviedka je zatial naplanovana na 3.7.
16.06.2008
Alexander Schneider
Ale spät k Velkemu Sortovi... Ma to potencial, dokonca velky. Formovo sa mi to paci, je tam naznak akejsi lyrizovanej prozy - co sa teda formy tyka. Vytkol by som divoku gramatiku (uz spominane hrubky), jeden-dva preklepy, no stylisticky najmae zmeny v perpektive rozpravaca... Nechapem, preco sa tento menil z prve osoby na tretiu... Uvodzovky uplne zbytocne. Obsahovo sa mi to pacilo, malo to taky naznak filmov Tarsema Singha, ktory je vizualny mag. Ten eroticky koniec ma zastihol nepripraveneho (asi by sme mali implementovat nejaky system ochrany neplnoletych) :) a osobne som ho tam vobec nepostradal... taktiez - ta basen na zaciatku mala aky dovod existencie? Suma: prijemne snove dielo, ktore by potrebovalo slovencinara/ku a vycibrenie stylu na sprostredkovanie silnejsich a komplexnejsich detailov.
17.06.2008
Peter Olana
Nečakal som, že budete považovať za erotické, párenie dvoch opíc. Čo ste potom povedali na párenie človeka a opice v malamudovi a na to čo z toho vzniklo. Pointa tejto poviedky spočíva v tom, že žiadnu pointu nemá (nechcem sa ospravedlňovať, je to zhatlanina, to áno, na druhý deň som ani nevedel že som niečo napísal... a napriek tomu je moja najmilšia). K tej pointe. VS (Umelá inteligencia) vytvoril ideálny svet. TÝ ktorý ho neprijali, dostali šancu úniku do virtuálneho sveta v rámci VS a vybrať si novú identitu. Môj skromný hrdina. Chcel byť gorilou z malamuda, no nechcel byť taký osamelý, chcel samice, veľa samíc, kto by nechcel ? Háčik je v tom, že je to jediné čo dostal. Len samicu a ten jeden, jediný akt. To mu teda nadelil V.S. A v tejto krátkej smičke prežije ten môj chlapík ostanú večnosť. VS mu zobral pointu života a dal mu samicu. Veď aj v ĽUDSKOM svete, stačí mnohým opiciam len poriadna samica. Stačí Nie ??? JA k nim patrím tiež.
03.07.2008
kAnYs
Skoda ze sa to nedalo vycitat z diela samotneho. Je to dobra myslienka, a keby nou dielo bolo obohatene, bolo by 100 krat lepsie...
22.07.2008
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.