Išiel som zo školy, bežnou cestou ako vždy. Ľudia na mňa zízali, ako vždy. Snažil som sa to ignorovať. Aby som si nejako zamestnal myseľ rozmýšľal som, čo všetko musím doma spraviť. Zas sme dostali celú dvojstranu z angliny. Jazyky mi našťastie idú, to nebude problém.

Čo sa všetci tak pozerajú? Čo v živote nevideli Agresora? Nie, nemysli na to. Len kráčaj ďalej, keď necháš na pokoji ty ich, nechajú aj oni teba. Ako hovorí môj strážca. Mysli na niečo iné. Párkrát som sa zhlboka nadýchol, pokúšal som sa upokojiť a podvedome som pridal do kroku.

Dobre, čo ďalej? Z nemčiny sme nemali nič, no musím si dokončiť poznámky z bioly. Mal by som si zopakovať poučky z matematiky, koncom týždňa nás čaká test...

To sa nedá. Keby som nemal ten blbý symbol na rukáve bundy, netušili by, čo som zač. Čoho sa tak boja? Hej, hej. Všetci, ako ja sú agresívni, zlí a čo ja viem, čo ešte. Na mňa, predsa dozerá Strážca, na oblečení mám poctivo symbol a keby to nestačilo nosím tie sprosté hodinky. Neustále merajú môj krvný tlak, stres, adrenalín, prosto všetko. Údaje posielajú do Centrály a tam kontrolujú či som ešte normálny a či nikoho neohrozujem. Pokiaľ by som sa aktivoval, hneď by sa o tom dozvedeli a prišli by ma zatknúť. Skôr než by som niekomu ublížil. Ešte skôr, ako by som nejaký trestný čin spravil.

Pred piatimi rokmi, predtým ako vedci po prvý raz objavili v ľudskej DNA gén zodpovedný za agresiu bolo všetko iné. Ľudí zatýkali len za skutky, ktoré už spravili, ak vôbec. Lenže potom zistili, že väčšina väzňov, ktorí si odpykávajú trest za násilnú tresnú činnosť, majú tento gén. Násilníci, vrahovia, nebezpeční ľudia. Zrazu sa splnil sen všetkým vyšetrovateľom. Stačilo spraviť relatívne jednoduchý test DNA a mohli si overiť či je podozrivý človek páchateľom alebo nie. Vedci hneď začali s výskumom, snažili sa zistiť čo najviac. No časom sa medzi ľuďmi začala usádzať myšlienka, že každí s týmto génom, skôr či neskôr spácha nejaký zločin. Začalo sa im hovoriť Agresori. V jednom štáte začali na základe toho hromadne zatýkať nevinných ľudí, stačilo, že mali gén. Prerástlo to do nepokojov a zomrelo pri nich veľa ľudí. Po týchto udalostiach sa ostatné štáty rozhodli zvoliť iný postup. Nemôžu nás dať do väzenia, keď sme nič nespravili, ale je tiež nebezpečné nechať nás len tak voľne pohybovať. Preto zaviedli bezpečnostné opatrenia. Zakázali nám pozerať filmy, knihy a hrávať hry, ktoré by mohli podporovať agresiu. Nesmieme športovať, stretávať sa s inými Agresormi a musíme nosiť symbol Agresora, trojuholník a nad ním kruh – písmeno S v hlaholike. To kvôli tomu, aby si na nás dali ostatní ľudia pozor. A taktiež musíme chodiť na pravidelné kontroly k Strážcovi, ktorý sleduje náš psychický stav. Novinkou sú navyše teraz aj hodinky, ktoré neustále sledujú či sa náhodou agresorov gén neaktivoval.

Na jednej strane chápem prečo musíme mať určité obmedzenia, výrazne vďaka nim klesla kriminalita. Na druhej strane sú niekedy nezmyselne prehnané. Možno mám slobodu, ale prakticky nemôžem nič robiť, okrem chodenia do školy. A aj to je vlastne zbytočné, lebo väčšina Agresorov neukončí ani strednú školu.

Ja som len tento rok nastúpil na gympel. Som dobrý študent, chcel by som pokračovať na vysokú, nie skončiť v base. Nemám v pláne porušiť pravidlá, ale podľa toho, čo som počul, akoby aktivovaní Agresori nemali na výber. Vraj stratia nad sebou kontrolu. Prestanú racionálne uvažovať, a preto sú nebezpeční pre svoje okolie. Rečí a klebiet o Agresoroch koluje dosť, avšak ja si to nemôžem overiť. Máme zakázané kontaktovať ostatných alebo o nich zháňať informácie.

Dosť bolo pochmúrnych myšlienok. Už som na parkovisku nákupného centra, musím si dať pozor na autá. Potom už len cez most a som konečne doma. Nerád sa predieram davmi ľudí, čo sa tam vždy motajú. Okolo hlavného vchodu je vždy najväčšia mela. Tlačia sa a bezohľadne do seba vrážajú, aby sa skôr dostali dnu alebo von. Snažím sa im vyhnúť a tak ich obchádzam v čo najväčšom oblúku.

Blízko pri vchode teraz stálo nejaké dievča. Malo riedke blonďavé vlasy, čo je však horšie, psa. Je to ten druh, aký často mávajú policajti. Rýchlo som okolo nich prešiel. Psov nemám rád a oni nemajú radi mňa. Asi cítia, že som iný. Ale, predsa sa nájde pár takých, ktorým nevadím.

Blondínu nechávam za sebou. Zazdalo sa mi, akoby niečo hovorila, a tak som sa k nej ešte otočil. No neprihovárala sa mne.

“Chceš ho? Trhaj!” zašepkala nevinne vyzerajúca blondínka psovi. Ona ho proti mne huckala!

Pes neváhal. Rozbehol sa za mnou, len čo mu pustila vodítko. Spanikáril som. Takéto niečo si nemôžem dovoliť. Roztržky so psom, ešte k tomu na verejnosti.

Rozbehol som sa, ale pes ma rýchlo dobehol a zahryzol sa mi do nohy. Skríkol som. Do celého tela mi vystrelila bolesť. Spadol som na zem. Psisko to hneď využilo a snažilo sa ma kusnúť do krku. V poslednej chvíli som sa prevrátil na chrbát a tak mi skočil na hruď. Rukami som sa ho pokúšal odtlačiť. Vrčal a chniapal po mne. Hučalo mi v hlave. Nevnímal som nič iné len papuľu plnú zubov, ostrých ako nože.

Od strachu som sa takmer nevládal hýbať. Nevedel som čo robiť. Stále sa ma snažil pohryznúť. Zo všetkých síl som sa ho pokúšal udržať čo najďalej od môjho krku. Nie je to nejako zvlášť veľký pes, ale aj tak je to ťažké. Ruky som dal tak, aby ma nepohrýzol a zároveň, aby mu bránili dostať sa ku mne bližšie. Ako sa mám z toho dostať?

Zrazu sa mi vyjasnilo. Prestalo mi hučať v hlave a ja som presne vedel, čo mám spraviť. Opatrne som presunul ruky spod jeho hrude na krk.

Je to zvláštne, ale naisto som vedel, kde mám zatlačiť. Nikto ma to neučil. Ani som to nevidel vo filme, tie mám zakázané.

Pritláčal som na to miesto na krku a psisko sa postupne začalo ukľudňovať. Nevnímal som hluk áut okolo seba, ani dav, čo sa okolo nás zbehol. Pod svojimi prstami som cítim spomaľujúci sa tep psiskovho srdca. Privieral oči, prestával hrýzť, vrčať, brániť sa. Už sa takmer nehýbal. Tep už bolo ledva cítiť. Vedel som, že môžem povoliť stisk. Akoby by to našepkával nejaký hlások. Povolil som zovretie a odstrčil psa nabok. Až vtedy som si všimol skupinu ľudí okolo mňa. Všetci nás so zatajeným dychom sledovali. Okrem majiteľky psa. Tá vydesene zvrieskla a bežala k svojmu miláčikovi. Vtedy sa mi znovu rozbúšilo srdce.

Áno, znovu. Na moje vlastné prekvapenie a zhrozenie som zistil, že som bol úplne pokojný, kým som bojoval so psom. Teraz som bol vydesený. Mám malér. Hodinky mi pípali. Centrála už najskôr vie, čo sa stalo. Musím vypadnúť.

Prudko som vstal. Ľudia, vyplašení mojím náhlym pohybom cúvli o krok dozadu. Mohol som len dúfať, že mi nebudú brániť pri úteku. Prešmykol som sa cez medzeru v čoraz hustejšom dave. Dokonca niektorí odstúpili, čo mi len pomohlo. Predsa len to má nejaké výhody nosiť symbol agresora. Zo strachu predo mnou uhýbali. Niežeby som bol na to nejaký hrdý, ale teraz sa mi to hodilo.

Rozbehol som sa k mostu. Nie, nie. Nemôžem ísť domov. Tam ma budú najskôr hľadať. Dobehol som až k mostu a kúsok pred ním som odbočil na hrádzu. Dobre a teraz kam? Predbehol som párik bežcov. Vrhali na mňa prekvapené pohľady. Prečo? Možno kvôli môjmu symbolu. Alebo skôr kvôli dotrhanej bunde a krvavej nohe. Musím nájsť kľudné miesto, bez ľudí, aby som sa mohol ako tak ošetriť. Áno, pri rieke, za výbehom s koňmi. Bude to síce ešte pár minút behu, ale aspoň tak získam väčší náskok.

Konečne. Skôr, ako som uvidel výbeh, mi do nosa udrel známy pach. Páni. Takto dlho som nevydržal bežať ani v škole. Stačil mi jeden okruh a už som lapal po dychu. A teraz mám pocit, že by som dokázal bežať aj hodinu.

Zišiel som z cesty a schoval sa za väčší strom pri rieke. Vyhrnul som si gate na tej časti, kde bol kusanec. Nohu som mal celú od krvi. Boli na nej vidieť odtlačky psích zubov. Riadne sa do mňa zahryzol. Ako keby som bola nejaká žuvacia hračka alebo kus mäsa.

Pálilo to. Celý som sa triasol, ako sa mi z teľa vyplavoval adrenalín a z rán vytekala ďalšia krv.

Spomenul som si na to, čo nás učili v škole a snažil som sa zastaviť krvácanie. Kým som sa hral na doktora, v hlave sa mi premietalo čo sa stalo. Prečo som to spravil? Dalo sa tomu nejako zabrániť? Oprel som sa o kmeň stromu. Už ma podľa krvavej čiary nenájdu. Vtedy som začul slabé pípanie. Nech sa budem akokoľvek skrývať, nájdu ma pomocou bezpečnostných hodiniek. Musím sa ich zbaviť. Nesmiem však dlho zostať na jednom mieste. Vedia kde som. Zase som sa rozbehol. Tentokrát som pri každom pohybe nohou cítil ostrú bolesť. Už nevydržím dlho bežať, ale možno ani nebudem musieť. Počas behu som sa snažil odopnúť hodinky. Nebolo to až také ťažké, ako som si myslel. Nikdy predtým som si ich neskúšal dať dole, lebo som vedel, že by to spustilo poplach. Už je to však jedno. Chvíľu som zápasil so zapínaním.

Tak a čo teraz? Mám ich zničiť, hodiť do vody? Riešenie sa mi zjavilo uprostred cesty. Sadla si tam mačka a akoby nič sa začala umývať. Spomalil som a podišiel k nej. Neušla. V podstate ma ignorovala. Opatrne som ju chytil a hodinky jej pripol okolo krku, ako obojok. Pustil som ju. Cica sa otriasla. Zdalo sa, že jej neprekážajú. Skvelé. Pri troche šťastia ich odvedie ďaleko odo mňa, na zlú stopu. Mačka si zas sadla a celá sa poumývala. Očividne mala pocit, že som ju zašpinil.

Rozbehol som sa. Bol to povznášajúci pocit. Nikto ma už nesledoval. Áno, budem sa musieť skrývať. Teraz mám však život vo svojich rukách. Mojou jedinou úlohou bude prežiť a na to som bol predsa stvorený. Na to sú agresori dokonale prispôsobení.

Len tak mimochodom. Psovi sa nič nestalo. Len stratil vedomie. Viem to, cítil som to.

Prespal som v starom, neobývanom dome. Nič moc, ale lepšie ako na ulici. Zobudili ma lúče skorého, ranného slnka.

“Mňau.” Strhol som sa. Vedľa mojej hlavy sedela mačka. Zvedavo si ma prezerala. Vydýchol som si. Mačka sa ku mne priblížila a začala sa obtierať o moje nohy. Priadla. Zohol som sa, že ju pohladkám. V tom ma zamrazilo. Na krku mala moje hodinky. Nie. Našla ma. To nemôže byť pravda.

“Čo si ty nejaký tajný agent?” Úžasné, som paranoidný a rozprávam sa s mačkou. Strážcovia nemôžu byť ďaleko. Doviedla ich ku mne.

Nervózne som prešiel k oknu. Nevidím žiadne autá, ani nepočuť sirény. Cez okno vidno iba neďalekú rozvodnenú rieku. Nezbavím sa ich. Budú ma prenasledovať až do … Až kým… Áno! Iná cesta nie je. Nadšene som sa obrátil k mačke. Nechápavo na mňa hľadela s vystrčeným jazykom, prerušil som ju pri umývaní sa. Čupol som si a pribehla ku mne. Odopol som jej hodinky z krku a zahľadel sa na rieku. Bude to tak lepšie.

Chodník bol celý rozbahnený od častého jazdenia áut. Nohy sa mi doňho zabárali, no aj napriek tomu som prišiel až k brehu rieky. Hučala. Vyzliekol som si bundu, na ktorej bol symbol agresora a vyzul si boty. Striasol som sa od zimy. Nie je práve najteplejšie. Je cítiť, že leto sa už skončilo a postupne prechádza do jesene.

Krv z odviazanej rany kvapkala na vlhkú zem. Ráno som si chcel vymeniť obväz, ale len som si tým strhol zaschnutú krv a znovu si otvoril rany. Nebol by zo mňa dobrý doktor.

Stále pípajúce hodinky som zavesil na paličku a pustil ju po rieke. Rýchlo mizla v diaľke. A spolu s ňou mizla aj moja minulosť. Začnem odznovu a agresorov nechám za sebou.

Vstúpil som do vody. Do nôh mi vyrazila ostrá bolesť. Voda bola ľadová. A navyše blatová, takto mi akurát infikuje už aj tak zle ošetrenú ranu.

Zastal som, váhajúc, či som sa rozhodol správne. Kým som po kolená stál vo vode, preplávali okolo mňa dvaja otužilci. Jeden z nich ma zbadal a zakýval mi. Výborne. Keď sem Strážcovia prídu, nájdu moje stopy, ktoré vedú k rieke. Na brehu bude krv, s mojou DNA. Plus moja bunda a tenisky. A keď sa po čase vyplavia moje hodinky, ktorých údaje budú jasne hovoriť, že som bol naposledy uprostred rieky… Nebudú mať pochýb. Ešte k tomu tí dvaja plavci, čo ma videli na brehu. Budú vedieť, že som sa utopil v rozbúrenej rieke. Pri snahe ujsť pred nimi a zachrániť sa. Áno, je to jasný prípad. Až na drobnosť, že sa nenájde telo. A to z jedného rozumného dôvodu. Nie je aké telo hľadať. Veď je to až príliš jasné, všetky tie dôkazy. Budú si myslieť, že som mŕtvy. Prestanú ma hľadať a ja môžem ďalej žiť. Niekde inde. S inou identitou. Ale žiť.