Poštárka za ktorej poštu nikto, nikdy neďakuje(Skoro nikto)

Skupinová terapia zaujímavých ľudí o tom ako neznášajú svoju prácu. Jedna z nich je aj úbohé dievča Mortem
Filmová história scifi
- Nechápem ako to robím. Každý jeden deň, vo dne v noci sa mi deje to isté. A už ma to začína unavovať. Som z toho frustrovaná a hnevá ma to. Ale čo narobím niekto tú prácu predsa robiť musí.
- Prepáčte mi za moje opustenie sa. Vysvetlím. Aby ste pochopili, moje meno je Mortem hoci kamaráti mi hovoria Morta.
- Aj keď ich moc nie je, - zakašle si sama pre seba. - Každopádne živým sa ako poštárka. Áno správne poštárka, dobre počujete. A ešte než si niekto vymyslí celú reč o tom, že zbytočne plačem a že vaša práca stojí sto krát viac za hovno a preruší ma tak tým, nechajte ma to celé vysvetliť.
- Ani sa poriadne ráno nevyspím a už mi volá šéf a vzbudí ma do práce. Normálny človek by si ešte aspoň mohol trocha prispať, pozatvárať na chvíľku tie svoje krásne živé oči, dopriať si to drobné zdriemnutie, ale ja mám smolu. Pretože, môj šéf nie je nikto iný ako môj otec. Otec čo býva rovno nad mojou izbou. Takže namiesto odpočinutia a pozatvárania si svojich prázdnych do temnej duše nazerajúcich sa očí sa len zobudím, frflavo na seba nadhodím moje milované čierne oblečenie a idem za svojím otcom.
- Prečo nosíte čierne oblečenie, paní Mortem?– prerušil ju vedúci sedenia, snažiac sa pripevniť si svoju nedržiacu zlatú čelenku. Čelenku, ktorá držala jeho žlté vlasy. - Veď sú omnoho pozitívnejšie farby na nosenie. Prečo začínať deň ihneď tou najmenej veselou?
Morta sa naňho namosúrene pozrie no nakoniec len otrávene odvetí, - tak nemám v šatníčku nič iné no! A mne sa čierna páči! Súdim snáď vás zato čo nosíte!?
Potom si, ale so smútkom uvedomila, že vedúci nosí len jemne žlté rozopnuté tričko pod ktorým bolo asi len už holé telo, - prepáčte neuvedomila som si.
Vedúci len s úsmevom odvetil, - to je v poriadku. Sme tu od toho aby sme sa navzájom vypočuli a pomohli si ako len vieme. Pokračujte.
Morta teda nadviazala, - no tak teda dôjdem hore, pozdravím sa s otcom čo raňajkuje a zároveň pritom bojuje so svojím smiešne veľkým plno fúzom. Do toho s ostatnými ľuďmi vybavuje veci z firiem, odpisuje na e-maily a celkovo vlastne riadi tie firmy kedykoľvek má tú možnosť. A nečudujem sa mu. Nemá to trikrát ľahké keďže vlastní hneď niekoľko firiem, zasahujúcich vlastne do každej oblasti sveta. Čudujem sa vlastne, že si na tie raňajky alebo na nás vôbec nájde čas. Veď bez neho by sa to asi celé zrútilo. A pritom to zvláda všetko tak skvele a tak elegantne hoci občas s únavou. Na každého má skutočne čas a každému sa stíha venovať. Kedykoľvek a kdekoľvek. Ale dosť už o mojom otcovi on nie je ten veľký dôvod prečo nemám rada svoju prácu.
- Takže po pozdravení sa s otcom, sa naraňajkujem so svojou mladšou a nádhernou sestrou, ktorá vždy spokojne a šťastne odíde do svojej práce ako pomocná sestrička v pôrodniciach. S úsmevom na tvári, šťastne hovoriaca ako sa do práce teší.
- Bože jak já ten jej úsmev pritom neznášam, - pomyslí si Morta len pre seba, hoci na tvári je viditeľne plná zloby.
- Ste v poriadku, paní Mortem?- spýtal sa vedúci pričom aj ostatní členovia sa začali na ňu tak zvláštne pozerať.
Morta sa do nich obula, - samozrejme, že som! A mimochodom aj pre vás som len Morta. A žiadna paní, zas tak stará nie som. Hoci si to tá mrcha určite myslí. - Pomyslela si znova na sestru.
- Ako si želáte Morta, - usmial sa s ľahkosťou vedúci. Pôsobil tak nad vecou, akoby mal raz zato skutočne vzlietnuť, - pokračujte.
Morta sa nato poriadne zhlboka nadýchla a pokračovala. Išla totižto tá horšia časť, - potom čo sa naraňajkujem a pozdravím sa s mojou úžasnou sestrou a pobozkám otca chladným bozkom na líce, idem do práce. A teraz vám poviem ten dôvod prečo si myslím, že moja práca stojí za hovno.
- Naberiem poštu, pozriem si komu ju treba dnes odovzdať a kde daná osoba vlastne býva, nasadnem do môjho čierneho a sakra rýchleho auta a vyrážam. A táto časť by bola ešte v pohode. Ale to čo nasleduje potom.
Znova sa zhlboka nadýchne, - celé to začína úplne obyčajnou vecou. Zvieratami.
- Zvieratami?- spýta sa zmätene vedúci.
- Zvieratá ma neznášajú. Psy, mačky, škrečkovia, opice, krokodíly, prasatá je to absolútne jedno. Vždy keď idem odovzdať niekomu poštu a ocitnem sa tak v ich blízkosti alebo čo i len na sekundu iba prejdem okolo nich, tak jediné čo počujem je vrčanie, štekanie, zbesilé vrieskanie, pišťanie, syčanie, chrochtanie a mohla by som pokračovať. A vždy je tak hlasné a nekončiace, že mi z toho ide hlava kolom. A najhoršie je, že nechápem prečo. Nikdy som žiadnemu zvieraťu neublížila, prisahám na svojho otca Deusa.
Po zdvihnutí ruky na svojho otca, pokračovala, - sakra občas mám chuť z toho ich nekonečného vrieskotu dať tú poštu im a ich majiteľom do schránky len aby som aspoň trocha uvidela tú karmu čo sa vrhne potom na nich. Aj keby to malo znova stáť ich majiteľovu neochotu voči mne a žiadnu vďaku.
- O čom to hovoríte?
- A tu je hneď ďalší dôvod prečo neznášam svoju prácu. Za celé tie roky, rokúce pomaly až veky čo túto prácu robím mi ešte nikto, nikdy nepoďakoval za ani jednu jedinú poštu čo som odovzdala. Teda vlastne skoro nikto. Našlo sa občas zopár jedincov. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo. A tých čo mi nepoďakujú ba dokonca sa na mňa zdesene až znechutene pozrú je oveľa, oveľa viac.
Morta si nato zhlboka vzdychne, - áno viem čo si tu všetci určite hovoríte. Prečo by poštárke niekto ďakoval za poštu keď ju drvivú väčšinu času dáva do schránky? A mali by ste pravdu. Ale sakra aspoň za poštu z ruky do ruky by poďakovať mohli. Hoci sa to nedeje až tak často ako do schránky, ale to na veci nič nemení!
- A prečo vám ani za tie nepoďakujú? A inak Morta chcem upozorniť na fakt, že tu v skupine nikto nikoho nesúdi, ani súdiť nebude. Všetci tu spoločne sedíte s podobných dôvodov.
- Dobre, - zahanbila sa troška Morta za svoje neodôvodnené súdenie. - Každopádne prečo mi nepoďakujú? Ja neviem. Kiež by som vedela. Napríklad, - prisunie sa nemotorne a vŕzgavo bližšie so stoličkou tak aby ju všetci lepšie počuli, hoci v tom tesnom kruhu ju nebolo možné nepočuť, - som nedávno v autobuse odovzdala poštu starému pánovi Serkejovi. Došiel mi benzín v aute a bol ten deň posledný, komu som mala tú poštu odovzdať. Takže som to k nemu zobrala autobusom. A na moje prekvapenie v ňom bol priamo so mnou, takže som mu ju hneď mohla odovzdať z ruky do ruky. Samozrejme mi nijako nepoďakoval po zobratí pošty. Ale to pochopiteľne nestačilo. Ešte k tomu sa na mňa zdesene pozrel, chytil sa za srdce akoby som mu tou poštou prihodila infarkt, načo spadol ihneď na zem. Ľudia mu zato až museli zavolať sanitku. Ja som každopádne musela už na ďalšej zastávke vystupovať takže som to nechala už ďalej na profesionáloch.
- A viete čo sa mu stalo? Alebo čo bolo na tej pošte, že by ho to tak zdesilo?
- U toho prvého nemám tušenie, ale nič zlé som v správach teraz nevidela takže je hádam v pohode, - s úplnou ľahkosťou v hlase Morta odvetila. - Som aj celkom rada, že mu tí ľudia pomohli. Starému Serkejovi že vraj nikto v rodine nezostal. Ach a to si pamätám na každého z jeho rodiny ako som im ešte dávala poštu do schránky, alebo rovno osobne. Normálne by človek povedal, že to boli dobré časy no boli prakticky rovnaké ak nie horšie ako tieto.
- A k tomu druhému hej to vám nič nehovoria zásady súkromia!? Prepáčte, ale ja si súkromie tým čo dávam poštu, vážim!
- Prepáčte tak som to nemyslel, odpusťte mi, - vedúci sedenia sa so smútkom v očiach pozrel na Mortu. Bol pritom poriadne zhrbený. Jeho zvláštne dva kosťové výrastky na chrbte ho strašne obmedzovali byť narovnaný. Najhoršie na tom bolo to, že boli aj cez to tričko vidieť. A, že si s nimi doktori nevedeli nijako poradiť.
- V poriadku odpúšťam vám, pán Angelo, - prijala Morta jeho ospravedlnenie. - Takže hoci neviem čo sa jemu stalo, viem že sa mne toto nestalo iba raz. Už nejednému človeku sa začalo krátko potom čo som mu dala poštu niečo diať. Niektorý chytili záchvat, niektorý odpadli, niektorý zase tamto, iný zase hento. A celé je to občas akože v celkom dosť nepríjemnom prostredí, s celkom nepríjemným človekom. Až sa čudujem kam všade tí ľudia vlastne chodia a aký niektorý tí ľudia vlastne sú. Nehovoriac, že občas nato aby sa k nim tá pošta dostala som musela vidieť svoju vlastnú sestru, - znova si otrávene pomyslela.
- Našťastie sa to nedeje furt a niektorý to len samozrejme bez slova a občas aj naduto zoberú aby za sekundu s plačom a s telefónom pri uchu niekam utekali. Ale aj tak mi to nie je príjemné. To ma každopádne privádza naspäť k tým zvieratám. Lebo aj im sa občas potom čo im majiteľom dám poštu začnú diať nepekné veci a...
- Prosím vás môžete túto časť vynechať nie je mi z toho dobre, - odvetil Kerberos osoba ktorú tak volali zo srandy lebo nebola len jedna. Boli to siamské trojičky a vrchná mužská hlava sa teraz vlastne ozvala. Ostatné hlavy nato len súhlasne prikývli.
- Dobre teda, ak chcete, - Morta pokrčila bezducho ramenom.
Nato sa ozve Angelo, - dobre Morta a aký je vlastne rozdiel medzi tými čo vám za poštu poďakujú a tými čo nie?
- Žiadny. Vôbec. Pre mňa sú to všetci rovnaký ľudia. Ľudia ktorým proste treba podľa popisu mojej práce, odovzdať poštu.
- Dobre a je to všetko či ešte chcete niečo povedať? Niečo zo seba dostať?- spýtal sa Angelo.
- No nedávno sa mi stala jedna dosť hnusná vec. No ešte predtým musím povedať, že je celkom zlé na tejto práci to, že sa mi takéto podobné veci ani nemusia nutne stať zoči voči.
Angelo ju nato preruší, - pozor Morta, chcieť nie musieť. Nechcem vo vás vytvárať pocit, že by ste nám musela niečo hovoriť. A to platí pre každého tu inak. Hovorte pretože chcete hovoriť, nie pretože máte pocit, že by ste mali. Pokračujte.
- Rozumiem a ďakujem, - odvetí Morta s náznakom drobného úsmevu. - No takže občas keď niekomu hodím poštu do schránky či už tam býva jedna osoba alebo hneď viacero sa stane, že si všimnem ako do daného domu letí a otvára ho plačúca osoba alebo z neho vychádza hneď viacero smutných a plačúcich osôb či doň prichádza rovno celá sanitka. Napríklad pánovi Alexovi, ktorý už žije roky sám jedna takáto sanitka domov prišla. A občas len uvidím ako si majiteľ domu poštu nakoniec vyberie, vlezie naspäť do vnútra a potom ho už viacej nevidím. A občas sa nestane vôbec nič.
- Akoby nestačilo, že pomaly všade kde sa mne takéto zlé veci dejú, tak moja sestra si spokojne niekde v okolí, odrodí ďalšie bábätko a všetci jej zato ihneď vďačia a oslavujú ju, - pomyslí si nato otrávene. - Sakra občas mám pocit, že všetky tie pôrodné sestričky v okolí čo vidím, mi pripomínajú moju sestru.
- A teraz späť k tej zlej veci čo sa mi stala. Viete ja už som si zvykla, že mi dospelý a starší ľudia z očí do očí neďakujú za poštu. Ale čo fakt nepochopím je, keď úplne krásne a pohotovo rozdám tridsať poštových správ malým šesť ročným deťom, nastupujúcim na autobus a ani jedno z nich mi nepoďakuje. Sakra ani sa na mňa poriadne nepozrú a len nastúpia preč. To ich tí rodičia doma, už dnes neučia ani základy slušnosti?
Všetci zúčastnený v miestnosti len sklamane pokrútili hlavami. Kerberos hneď viacero.
Morta pokračovala, - a ešte aby to nestačilo tak v ten istý deň, som uviazla v zápche po ceste konečne domov. V zápche kvôli nejakému stupídnemu vodičovi povedomého autobusu, čo zabudol zbrzdiť a kvôli tomu havaroval.
- Viem presne, aj ja som v tej zápche uviazol,- odvetil Charón vo svojom typicky otrhanom, hoci čistom šedom oblečení so slameným klobúkom na hlave. - To som práve viezol mŕtveho klienta v rakvy, túto za hrobárom Kerbom do jeho práce. Hrozný sú to dneska tí šoféri. Nevedia ani šoférovať poriadne.
Tentoraz všetci súhlasne prikývli. Aj Morta, - a celé toto ako každý ďalší deň je ukončené mojim príchodom domov, večerou s mojím otcom a spokojnou sestrou Vitou, hneď aby mi po večeri otec oznámil, že pošta nepočká a je jej stále ešte veľa. Aj v noci. A takto stále dookola. Občas celé dni a noci. S minimálnym výdychom, vďakou a optimizmom. Neznášam svoju prácu, - pozrie sa Morta na všetkých zúčastnených na okolo. - A práca a ľudia čo sú jej súčasťou očividne neznášajú mňa. Hoci neviem prečo. A to by bolo za mňa asi aj všetko.
Všetci zúčastnený na skupinovej terapií jej zatlieskali.
Kerb ju nato dokonca ihneď objal pričom všetky siamské trojičky začali vzlykať, - mi to úplne chápeme. Napríklad ja a moje dve sestry tu, sme tiež nemusený ľuďmi. Najhoršie, ale na tom je že na koniec dna nemáme absolútne žiadnych kamarátov a len samých seba.
Morte nakoniec začala utešovať ich, hoci sa malo jednať o presný opak.
Nakoniec keď sa všetci upokojili Angelo vyhlásil, - chcem osobne poďakovať Morte zato ako pekne a odvážne sa o svojom probléme vyjadrila. Čím chcem aj nabádať ostatných aby sa rovnako nebáli hovoriť o svojich problémoch, keď na nich príde rada. Každopádne Morte smiem vám navrhnúť moju skromnú radu?
Morte sa nato nežne odhrnula od Kerba ako len vedela a pokrčila nato ramenami, - však dajte.
- Skúste sa o tom porozprávať s otcom. Povedať mu čo vám vadí a možno navrhnúť nech vám dá aspoň na istý čas dovolenku, ktorú by ste využila nato byť s ľuďmi s ktorými rada trávite čas a na vydýchnutie z tej večnej a nevďačnej rutiny. Môžete sa skúsiť aj spýtať či by nemohol nájsť viacero poštárov. Peniaze nato určite má. Alebo skúste iné zamestnanie. Nájsť niečo iné čo by vás bavilo. Alebo skúste vo voľnom čase proste tráviť viac času zo svojou sestrou, veď tá pôsobí že si užíva života a bola by ochotná sa o to užívanie podeliť s vami.
Morta by začala mať Angela celkom rada. Keby nepovedal tú poslednú vetu. Takže mu v snahe nebyť úplne odporná odpovie, - ďakujem, ale celkom otca v tomto chápem. Práce je skutočne veľa. Navyše mi už viackrát povedal, že skúsil zohnať viacero poštárov na moju poštu no nikto nebol ani zďaleka tak dobrý ako ja. Ešte k tomu on sám musí zvládať asi päťdesiat krát viac vecí ako ja ku koncu dňa. A zvláda to s úplne inou gráciou a čo počujem, často sa mu pritom dejú oveľa horšie veci ako mne. A stále sa pritom stíha aspoň trochu venovať nám. Je pre mňa dalo by sa povedať až vzor akým by som chcela byť. A nájsť inú prácu asi nie. Nie som v ničom inom moc dobrá, verte mi. Ale tú dovolenku s ním asi preberie...
- Tak to si si vybrala celkom na hovno vzor, - drsným hlasom odvetí skrytý muž v pozadí. Iba jeho zapálenú cigaru bolo vidieť.
Angelo sa pozrie tým smerom, - áh tak konečne nám sem došiel posledný člen našej skupinovej terapie.
- Prepáčte mi za meškanie, ale po ceste sem vypuklo k takej dosť hnusnej a celkom neľútostnej bitke medzi skupinami chlapov, že sa cez to skoro nedalo dostať, - načo muž vyjde z tmy v čierno červenom oblečení, s upravenými nagélovanými čiernymi vlasmi aj s cigarou stále v ústach
Morta nato prekvapene zahlási, - strýko?
Muž sa na Mortu zaškerí, - sám S. Lucifer osobne. Ach moja milovaná neter Morta, nie si jediná čo svoju prácu nenávidí.

Timotej

Timotej
Keď napíšeš hovno je jedno ako je lesklé stále ostane hovnom

Diskusia

Veles
Dobre, chýb to malo neúrekom, a tá priama reč bola dosť zvláštbe označená, takže sa v tom človek stratí.
Na druhej strane, ten príbeh mal niečo do seba, a podstatu som neodhalil hneď, až niekde v polovici, aj to sa cení. Nie je to najlepšia poviedka čo som kedy čítal, ale zase ani najhoršia. Treba len skúšať, a zlepšovať sa :)
14.10.2022
Ray Janonoff
Nápad fajn, hoci vlastne som len čakal koho každého bude skupina obsahovať, pretože meno prezradilo pointu. Ak by to bola len Morta, možno by som si nebol istý, ale Mortem bolo jasné.
Označenie priamej reči len pomlčkou je mätúce, keby aspoň bola pomlčka aj na konci, ale asi by bolo lepšie pozrieť na úvodzovky.
V texte chýbalo dosť veľa čiarok, to som si všimol už aj ja, hoci s nimi mám tiež problém.
S jazykom by sa ešte dalo pohrať, ale niektoré časti, kde sa Mortem sťažuje, som zhltol bez výhrad.
14.10.2022
Timotej
Dik ľudia toto je extrémne stará poviedka kde Morta ani nebola twist to som chcel aby čitateľ zistil- actually som sa bál, že to ľudia nepochopia. Twist je skor príchod lucifera na konci
15.10.2022
Timotej
Čo sa týka štýlu písania ja som bol a stále tak trocha som obrovský odporca úvodzoviek. Actually štýl akým ja píšem je napísana celá slovenská verzia zaklínača a považuje sa za inu formu písania. Taktiež ma vždy úvodzovky miatli trocha
15.10.2022
Ray Janonoff
Oprav ma, ak sa mýlim, nemám k dispozícií celú knihu, ale nikde v ukážkach Posledného želania som nenašiel, aby odsek začínala uvádzacia veta a pokračovala priama reč v rovnakom riadku. Buď je to priama reč a zvyšok odseku hocijako, alebo je odsek bez priamej reči. To bude asi kameň úrazu, forma v Zaklínačovi je prehľadná/ejšia.
16.10.2022
Timotej
Neviem mne to príde rovnaké, ale tak hej aj tak u novej tvorby prejdem na uvodzovky lebo popravde Ray polke ludi to nevadí polke vadí. Polka ludi to má za v pohode prehladne polka nemá. Chce sa mi to dalej počúvať?
19.10.2022
Ray Janonoff
Závisí od toho, či píšeš pre všetkých alebo len tú polovicu :)
21.10.2022
Arcey
Priznám sa, ja som nepochopil úplne, kto je poštárka. Smrtka? Niekto z gréckej mytológie? Je to možno tým, že si sedím na kábli, alebo tým, že je to iba v náznakoch a robí to chaos. Poviedka sa veľmi ťažko čítala, veľmi veľa preklepov, čiarky od buka do buka a bolo to príliš dlhé. Určite by som to skrátil. Tie dialógy, no slovenskú verziu Zaklínača som nečítal, ale keby som dostal do rúk takto oddeľované dialógy tak reklamujem a žiadam peniaze späť. Prečo niekde začína dialóg malým a inde veľkým písmenom? Pritom sa zdá, že písanie ti ide, ale príliš často sa opakuješ a text dokáže unaviť, chcelo by to riadne poškrtať. Dal som 5.
28.10.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.