Najdôležitejší zápas

Starnúci kickboxer sa po dlhom snažení konečne dostane k zápasu o titul. Čaká ho rozhodujúce stretnutie celej kariéry. Vie, že to bude ťažký súboj, ale to, čo ho čaká predčí všetky jeho predstavy.
Filmová história scifi
„Jedna!“
Nič nevidím! Panika!! Ja nič nevidím!!! Pred očami len čiernota. Všade len tma... Oslepol som?! A mal som vôbec niekedy zrak?
„Dva!“
Žmurkám, trasiem hlavou. Divoko ako pes, ktorý sfŕka vodu po kúpeli. Vyjasňuje sa mi zrak, už len sem-tam sa mihne temná škvrna. Dívam sa do prudkého slnka? Počujem odpočítavanie do štartu rakety? Je to otrepané, ale ako malý som skutočne chcel byť kozmonautom...
„Tri!“
Už som späť. A uvedomujem si veľmi dobre, kde som a čo sa deje. Hlava sa mi však stále točí a keby som vykročil, vyzeral by som ako tackajúci sa opilec a pravdepodobne by som spadol. Čas, čas! Potrebujem získať čas. Ale nikto mi nepodaruje ani sekundu navyše, mám ich dokopy iba osem.
„Štyri!“
Brnenie v hlave prestalo, ale v ušiach mi šumí stále. Celou váhou sa opieram o laná, a pridržiavam sa iba jednou rukou. Akákoľvek úľava, akýkoľvek odpočinok svalom je vítaný. Tie prekliate laná!... nemal som sa nechať k nim zatlačiť, na druhej strane ma zachránili. Zabránili môjmu pádu. Nebyť nich, dokázal by som vstať?
„Päť!“
V nohách mám opäť istotu a stabilitu, už nie sú ako z rôsolu, nezradia ma a nepodlomia sa podo mnou. Zhlboka dýcham. Som potápač vynárajúci sa z hlbín, ktorý lapá po vzduchu.
„Šesť!“
Sakra, stačí len jedno slovo alebo len jedno gesto, a som z toho vonku. Čo tu robím!? Môžem to odpískať a pekne-krásne si to potom odpochodovať domov. Vyvaliť sa s pivom v ruke na záhradu. Siahol si na dno svojich možností, dostal si sa poriadne ďaleko, nemáš sa za čo hanbiť. Nič si nemusíš dokazovať, nikomu nie si zaviazaný, netreba sa ti pred nimi predvádzať.
„Sedem!“
Tak počkaj! „Nevypol“ ťa celkom! Ani ťa nezrazil na zem! Bol to iba malý reset v tvojej mozgovni. Prehráš, to je už jasné. Ale prehráš na body! A bojovať budeš až do konca. Nevykašleš sa na to. Prišiel si bojovať, tak bojuj, bojovník! Pamätaj, že pokiaľ sa TY nevzdáš, môžeš síce prehrať, ale nie byť porazený. Ty si jediný, kto ťa môže poraziť, nikto iný! Každý boj vychádza zo zápasu, ktorý musíš podstúpiť v sebe, to je základ. Vôľa kontra inštinkt. Disciplína verzus pud.
A ringový rozhodca ani nemusí zakričať „osem!“, zdvihnem ruky pred seba, zaujmem bojovú pozíciu a zakývam hlavou – že áno, že som pri plnom vedomí, a že chcem pokračovať. Neveriacky, očividne prekvapený odhodlaním v mojich očiach, mi prikáže nech spravím smerom k nemu dva kroky. Pohyby mám isté a kontrolované, presvedčil som ho. Odštartuje nás.
Súper nečaká, rozbehne sa na mňa ako býk rozdráždený pachom krvi vážne zraneného toreadora. Vzápätí ma zasype spŕška úderov; je pripravený skoncovať to. Mal som vždy veľmi dobrú defenzívu – ukážkovú, ako z učebnice. Aby ma protivník dokázal zasiahnuť čisto, na to mu nestačila len dobrá technika, ale potreboval aj skoro nadľudskú rýchlosť. Moja obrana, to bola moja najlepšia zbraň. Lenže teraz, otrasený po počítaní v stoji, mi ešte reflexy neslúžia naplno a s koordináciou to tiež nie je ktoviečo. Nespomínam radšej fakt, že mám za sebou šesť kôl plného nasadenia, pri ktorých som si neoddýchol ani na sekundu. Dokedy mi vystačí kondícia na takéto vražedné tempo? Dokedy môže vzdorovať štyridsaťdva ročný borec, ktorý má svoje najlepšie časy dávno za sebou, o polovicu mladšiemu šampiónovi, ktorý je práve na vrchole? Mladíkovi, čo je hladný po víťazstve, a hlavne naštvaný na opovážlivca, čo sa mu odvážil siahnuť na titul, atlétovi, čo dosiaľ ani raz neprehral, kickboxerovi, ktorého kariéra je ovenčená skoro samými knokautmi...
Čelím tomu náporu živočíšnej agresie, mobilizujem všetku svoju zostávajúcu energiu. Môj oponent zabúda na akúkoľvek taktiku, hodlá ma rozdrviť, skoliť, zničiť. Zdolať čisto len svojou ohromnou silou a zúrivosťou, ktorej dal voľný priebeh. Už viem ako sa cíti nákova, keď do nej trieska ťažké kladivo. „Zabalím“ sa, čo v našom slangu neznamená nič iné, že znížim svoje ťažisko, skloním hlavu, aby som predstavoval čo najmenší terč a tvár i trup si chránim rukami. Musím pôsobiť ako ľudská korytnačka, ktorá sa celá stiahne do panciera. Nie som však z ocele... skôr či neskôr sa musím zlomiť. Ak ostanem pasívny a budem sa len kryť, rozhodca zápas predčasne ukončí. Bude to technické K.O. Nie! Možno som starý blázon, ktorý nevie kedy má zavesiť rukavice na klinec, ale som aj bojovník, a to v prvom rade. Keď som už raz vliezol do ringu, aj z neho odkráčam so zdvihnutou rukou – ako víťaz – ako ten, čo neprehrá so sebou! Vstúpil som na teritórium mladého a silného leva. Je vo všetkých ohľadoch zdatnejší, ale na mojej strane je skúsenosť z mnohých bitiek. Málokto je taký majster v kombináciách, málokto má taký ľavý hák, málokto má taký kop z otočky. A nikto nepozná viac trikov ako ja.
Odsotím ho od seba a z krátkej vzdialenosti prednou nohou zasahujem priamym kopom solar plexus – jedno z najzraniteľnejších miest trupu. Presná trefa! Na tvári môjho súpera sa zračí bolestivá grimasa. Na okamih mu vyrážam dych. Nezaváham a zadná noha predvedie krásny bočný kop, na ktorý by bol hrdý aj Bruce Lee, môj dávny detský idol, ktorý ma kedysi, ako malého neduživého krpca, dostal k bojovým športom. Súpera náraz odhodí – zhodou šťastných okolností, pretože to bolo väčšmi dielom náhody než môjho starostlivého plánovania – priamo do jeho rohu. Takúto šancu si nesmiem nechať ujsť. Prakticky som mu teraz znemožnil únik. Horím hnevom a bažím po odplate. Síce si ma zatlačil do lán, ale teba budú kriesiť vo vlastnom „dome“!
Nohy som vždy uprednostňoval pred technikou rúk, môj spôsob boja označil jeden reportér za divácky najpríťažlivejší, aký za svoje pôsobenie videl, zas ďalší novinár povedal, že keď ma sleduje v akcii, má pocit, ako keby sa díval na živý prenos kung-fu tréningu. Diváci to, samozrejme, vedeli náležite oceniť, a patril som k najmilovanejším zápasníkom svojej generácie, hoci zlý manažment zapríčinil, že som nikdy nezískal významnejší titul. Teraz vám aspoň doprajem poriadnu šou, veľactené publikum!
Siaham do svojho arzenálu a vydolujem odtiaľ najtvrdší kop, akého som schopný. Otáčam sa na stojnej nohe o stoosemdesiat stupňov a druhou vystrelím proti súperovým spodným rebrám. Rotácia celého tela dodá kopu strašnú razanciu. Prasknutie kosti je prehlušené zvoncom. Môjho súpera zachráni spásonosný zvuk, ktorý neomylne ohlasuje koniec kola. Zdvíha sa vlna neutíchajúceho jasotu. Diváci vyskakujú zo sedačiek. Aj tí, čo boli voči mojim šancám skeptickí, a takých nebolo málo, odrazu skandujú moje meno. Páči sa im ten nečakaný zvrat, ktorý je ako vystrihnutý z hollywoodskeho scenára. Žasnú nad mojím odhodlaním, učaruje im moja srdnatosť. Komentátori sa tiež nechávajú strhnúť emóciami a nie sú viac nestranní, aj oni mi fandia! V tej chvíli som už videl palcové titulky, čo sa ešte ani nenarodili v hlave žurnalistu, ktorý píše pre magazín venovanému kickboxu: DRÁMA MEDZI ŠTYRMI POVRAZMI. A v duchu som čítal internetový článok nadpísaný názvom "Manéver ako z akčného filmu zvrátil priebeh zápasu".
Spokojný sám so sebou klesám na stoličku a lačne hlcem pár dúškov vody. Nechám sa ovievať uterákom a dúfam, že súper pre zranenie odmietne pokračovať v zápase. Namiesto toho vidím, ako ma očami prebodáva. Cítim na sebe ten pohľad, cítim tú... už nie zúrivosť, ale nenávisť. Na chvíľu ma premkne zvláštna predtucha a prestúpi zlé tušenie. Otrasiem sa nevôľou. Zapudím to ako hlúpy poverčivý strach. Ledva počúvam trénerove rady a namiesto odpovede len automaticky a nemo prikyvujem na tú litániu, nie je to napokon nič, čo by som sám nevedel.
„Nesmieš si ho pustiť na telo. Nepúšťaj sa s ním do boxerskej výmeny, máš síce lepšiu techniku, ale on je tvrdší a silnejší ako ty. Nesmie ťa chytiť, drž si ho od tela, používaj bočné kopy, stále sa hýb, musíš byť v neustálom pohybe! Počkaj si, kým zaútočí ako prvý a potom kontruj, vyčíhaj jeho chyby! Len sa k tebe pohne bližšie a prásk, privíta ho direkt na nos. Dáš to, ešte môžeš vyhrať! Ubeháš ho, uvidíš. Keď poľaví v ostražitosti, tak vyštartuj: ľavá, pravá, nízky kop. Predná, zadná a oblúkový kop a stále dokola. O chvíľu si bude pripadať ako boxovacie vrece. Keď sa rozhodne skrátiť vzdialenosť, zas sa vrátiš k bočným kopom. Ešte nepatríš do starého železa, bojovník! Na odpočinok sa poberieš s opaskom šampióna. Jasné? Jasné?!“
Bojový pokrik, ktorý vyrážam z hrdla, je mojou odpoveďou.
Ale nič nevychádza podľa plánu. Kouč počítal s mojou povestnou kondičkou, lenže vek neoklamete. Môžete predstierať ignoráciu, ale čas je nepriateľ, ktorý je vždy kúsok pred vami. Ako starnete, najprv sa spomaľuje reakčná doba, potom odchádza výdrž. Telu trvá čoraz dlhšie než sa zregeneruje a vy znesiete čoraz menej a menej záťaže. Ako posledná vás opúšťa sila. Vedomosti a pokročilé finesy vám nevezme ani staroba, naopak, tie si ako neodňateľné vlastnosti nesiete až do hrobu, ale iba s nimi nemôžete vyhrať zápas. Precenil som svoje schopnosti a podcenil som súperovu vytrvalosť. Ešte mám zopár pekných momentov. Podarí sa mi napríklad podkopnúť súpera a on sa vystrie aký dlhý taký široký na podlahu ringu. Zasiahne ho tiež môj „cross“ presne do brady, čo ho na dve-tri sekundy vyvádza z konceptu, ale nezostáva mi kapacita vyťažiť z toho čosi viac. Jeho dravosť ho poháňa stále dopredu, napriek zlomenému rebru sa vrhá proti mojim kopom a zdá sa, že nič, čo proti nemu môžem použiť, ho nielenže nezastaví, ale ani nespomalí. Nevedomky musím obdivovať tú nezdolnosť a žasnúť nad toľkou vitalitou. Tak-tak vyblokujem oblúkový kop, ktorý mi mieri na hlavu. Nejde však po typickej dráhe, ktorú som očakával – flexibilita môjho protivníka je skvelá – dopadá na môj kryt šikmo zhora a rozbíja ho. Vzápätí priletí úder, ktorý už nedokážem odkloniť. Pravý hák ma príšernou silou zasahuje do spánku. Viem, že je koniec ešte predtým, ako dopadnem.
Tento raz nestrácam zrak, ale prichádzam o sluch. Nado mnou sa skláňa rozhodca a signalizuje KNOCKOUT. To už je pri mne môj tréner a najlepší priateľ v jednej osobe, niečo zúrivo kričí, pery sa mu pohybujú, no cez závoj ticha nepreniká jediná hláska. Vyberá mi chránič na zuby a pre istotu povytiahne aj jazyk. V tvári sa mu zračí hrôza, skutočný des. V tej chvíli viem, že umieram. Nepýtajte sa, ako som to mohol vedieť. Sú skrátka veci, ktoré nie je možné postihnúť rozumom. Vtedy sa čas zastavuje, spomienky odovzdávam večnosti, budúcnosť ešte nenastala a už ani nastať nemala. Je len teraz, je KONIEC.
Uvedomujem si nezvratnosť svojho postavenia a prijímam nevyhnutné s temer stoickým pokojom. V zornom poli sa objaví ďalší obličaj. Doktor mi svieti do očí, pery má pevne zomknuté, potom náhlivo gestikuluje do miest, kam nedovidím. Na jeho pokyn prinášajú nosidlá. Načo, chlapci? Nenamáhajte sa. Je neskoro, patríte do minulosti, ja som tam, kam už nedočiahnete. Napokon sa mi pohľad zameria na šampióna. Krúti hlavou – nie, toto som nechcel, toto nie. Som bojovník – sme bojovníci, ale nie gladiátori. Sme drsní a pevní ako neopracovaný kameň, ale srdce nemáme z kameňa. Odpusť, odpusť...
Vtom sa prepadám do temravy, strháva ma so sebou krútňava bezčasia, už viac nepatrím svetu a svet viac nepatrí mne. Zanechávam na zemi len svoje telo. To si nárokuje hlina a hladná pôda zeme.
***
Som obklopený šerom, ktorým pláva moje osamelé vedomie. Šero je všadeprítomné, nehmotné, a predsa ho vnímam ako istú substanciu, ako akúsi pralátku, z ktorej pôsobením Ducha vzniká hmota. Tu sa hmlová opona rozostúpi a prichádza ku mne muž... žena? – bytosť v čiernom háve. Na hlave má kapucňu a pod ňou nie je ľudská tvár, ale tvár Noci, z ktorej planú namiesto očí dve prázdne, vyhasnuté hviezdy. Je to podoba Ničoty. Predstavuje absenciu Bytia. Entita predo mnou JE a predsa NIE JE, svojím nebytím popiera život a existenciu ako takú a zároveň ich ohraničuje a dáva im rozmer, ba zmysel.
„Tak takto vyzeráš... takáto je tvoja pravá podoba,“ pošepnem.
Neznámym zmyslom registrujem myšlienky toho stvorenia: „Mám akúkoľvek podobu chceš. Starší muž s kosou odetý do plášťa farby uhlia, ktorý žne polia ľudí a stína hlavy bez rozdielu urodzeným i chudákom. Mladá krásna deva bledých líc v ľahkých bielych šatách, ktorá vystiera ruku k tým, čo odchádzajú, aby im jemne pošepla ‚neboj sa‘. Stvorenie obnažené až za nahotu materiálneho bytia, ktoré je zložené len z holých kostí. Chlapec s krídlami, ktorého dotyk nežne uspáva do spánku bez prebudenia.
Do akej formy chceš, aby som sa zaodel? Aké je tvoje posledné želanie, bojovník?“
„Ja... ešte nechcem odísť... predsa len je život krásny, a nič iné než život nepoznám,“ pousmejem sa. „Jasné, som sám, nemám rodinu, nikdy som nemal nič iné ako svoj šport, dlhé roky som sa usiloval o titul, a keď som ho mal konečne na dosah… To, čo som mohol dosiahnuť, som už dosiahol. Ale, bože môj, nechcem zomrieť! Také je moje prianie, nechaj ma vrátiť sa.“
„To ti splniť nemôžem, už bolo rozhodnuté.“
Samozrejme, že sa bojím, ale naučil som sa nedávať obavy najavo. Hlava mi pracuje na plné obrátky a na niečo sa rozpamätávam: „Ale je jedna legenda, ktorá sa traduje... vraj rád hráš šach a ak ťa smrteľník porazí, prinavrátiš mu život. Nikdy neodmietneš výzvu na partiu tej hry.“
„Tak je. No mňa nemôže človek poraziť. Ani ten dávny rytier nevyhral, ako chceš uspieť ty? Som už unavený z večných víťazstiev, i remíza by bola osviežením. Nie je však možné, aby mi bol smrteľník dôstojným spoluhráčom, viem nazerať do mysle, predvídam každý tvoj ťah.“
„Nehovorím o takej hre, v nej by som rýchlo pohorel. Ja vravím o fyzickom šachu. Čo iné je kickbox, ak nie dômyselná hra, kde rozhoduje nielen telesná a mentálna pripravenosť, ale aj desiatky, stovky, stovky stoviek kombinácií úderov a kopov? Vyzývam ťa na súboj v hre, ktorú si dosiaľ nevyskúšal.“
Sférou medzi bytím a nebytím sa preženú vlny, čo odplavia šerý príkrov. Azda majú predstavovať smiech bytosti, ktorá sa nevie smiať, a ktorá sa prvý raz počas svojho (ne)bytia pokúsila prejaviť pocity.
„Dobre! Aj to bude aspoň akési rozptýlenie v nekonečnosti môjho údelu. Ale dopredu ťa varujem, že nie je možné, aby si z hry vyšiel víťazne, vidím všetky zápasy, ktoré si absolvoval, vidím do teba, vidím o zlomok chvíle, čo spravíš, čítam ti v mysli a ja sa nemôžem nedívať.“
„Aspoň to skúsim“, hovorím a trpko sa uškrniem. „Ja zas nemôžem nebojovať, taký je môj osud. A druhýkrát už umrieť nemôžem.“
Na tomto sa smejeme obaja. Zdá sa mi to, alebo sa smiechu priučil(a) a znie akosi prirodzenejšie?
Ocitáme sa v ringu, ja mám späť svoje telo a zisťujem, že môj protihráč zmenil vizáž. Už som boxoval proti viacerým černošským borcom, ale ani černoch z rovníkovej Afriky nemá takýto odtieň pleti. Ak by som sa aj uchýlil k použitiu knižného prirovnania „tmavý ako ebenové drevo“, nebolo by to dostatočne výstižné. Tá čerň je absolútna a zdá sa, že absorbuje všetko žiarenie, neodráža ho, no bezvýhradne pohlcuje. Neviem rozoznať rysy jeho tváre, jasnými bodmi v prázdnote sú len dve mŕtvolne studené svetlá. Temnota jeho tela je zvýraznená bielymi desaťuncovými rukavicami a tyrkysovými trenírkami; farebná kombinácia vytvárajúca zvláštny kontrastný vnem, z ktorého mi až prechádza zrak.
Tam, kde niet úst, vytuším úsmev. „Môžeme začať?“ pýta sa.
„Hej,“ hlesnem a zisťujem, že som v tej chvíli podstúpil víťazný boj so svojím strachom.
Rozozvučí sa neviditeľný gong a začne sa súboj, aký dosiaľ žiadny človek nepodstúpil. Utešujem sa tým, že ani môj nadprirodzený protivník neokúsil zatiaľ nič podobné.
Veľmi dobre viem, že toto je najdôležitejší zápas môjho života. Odohráva sa po mojom živote a nebojujem o nič menšie ako je vlastný život. Ale nemám priestor hĺbať nad týmto filozofickým paradoxom, ako blesk ma však zasiahne poznanie toho, čo je skutočnou hodnotou a zahanbím sa nad tým, za akými chimérami, za akými hlúposťami som sa to celý ten čas naháňal.
Nikdy som nebol v lepšej forme a pohľad na to, čo predvádzam v ringu, by dokázal umlčať celý štadión až do posledného miesta naplnený rozrušenými divákmi. Dobrý výkon prinúti k potlesku, pokriku a prevolávaniu vášho mena, majstrovský výkon má dokonca väčšiu moc. Ten donúti v napätí, bez jediného zvuku, bez najmenšieho pohnutia, s otvorenými ústami sledovať nemožné. Je nesmierna škoda, že najzvláštnejší zápas v histórii kickboxu nevidí ľudské oko, ale cítim, že sama Večnosť tají dych.
Prvé kolo sa skončilo. Smrť ani raz nezaútočil a ja som ho ani raz nezasiahol. Nieže by som sa nesnažil. Vložil som pri tom do toho všetko, všetok svoj um, dôvtip a... zúfalosť. Nemusel vykryť jediný môj manéver, len sa uhýbal. Nedokázal som sa ho vôbec dotknúť.
Skončilo sa druhé kolo. Bolo kópiou predošlého, len s tým rozdielom, že smrť sa pokúsil o občasný protiútok. Zakaždým úspešne. Hral sa so mnou ako mačka s myšou.
Tretie kolo, počas ktorého som bol dvakrát počítaný, sa chýli k záveru a ja som frustrovaný väčšmi ako pri svojom prvom sparringu, ktorý sa odohral – mal som ten pocit – pred tisíckami liet, a na ktorý som nebol vonkoncom pripravený. Dostal som vtedy hrozitánsku nakladačku. Teraz to bolo horšie. Vo vnútri mi rezonujú slová: „Vidím o zlomok chvíle, čo spravíš, čítam ti v mysli a ja sa nemôžem nedívať.“
Počas štvrtého kola na útok ani nepomyslím. Mením postoje, skúšam rôzne druhy obrany, nič nepomáha. Ku koncu sotva stojím na nohách.
Piate kolo. Prehrám hneď druhý zápas po sebe, a v ten istý deň? Nezáleží na tom. Víťaz či porazený, to je jedno. Človek musí vedieť prehrať, aby mohol začať vyhrávať, na to som mal prísť už dávno. Nezaslúžim si víťazstvo, ale nemienim sa vzdať, v hre je príliš mnoho. To najcennejšie, čo mám. To jediné, čo mám. Chcem žiť!
Moja ruka opisuje široký oblúk, ale naraz zmení uhol dopadu a päsť naráža na miesto, kde v maske černoty predpokladám sánku.
Večnosť vydýchne úžasom.
Smrť klesá k zemi.
***
„Úder zvaný „bolo“ pozná dnes málo ľudí, už sa skoro nepoužíva. Je ako zdvihák, lenže na rozdiel od klasického zdviháku nevyužívaš váhu celého tela, ale len silu paže, čo je na box dosť netradičné. Dá sa použiť aj ako hák na väčšiu vzdialenosť, ibaže môžeš ruku počas dráhy kedykoľvek stočiť, a tak máš najmenej predvídateľný úder, aký len existuje. Veľmi zle sa blokuje. Osvoj si ho, nevieš, kedy ťa môže vysekať z problémov. Ak ho použiješ správne, môžeš rozhodnúť celý zápas jedným úderom. Pri tejto technike ale zbytočne nepremýšľaj, súper dokáže rozpoznať, o čo sa pokúšaš. Toto ti musí prejsť do krvi, musí to byť ako žmurknutie oka, úder srdca, rozumieš? Tvoje telo potom vykoná pohyb za teba,“ povedal mi môj tréner a najlepší priateľ v jednej osobe ešte ako začiatočníkovi. Teraz mám štyridsaťdva rokov a prišiel ma navštíviť do nemocnice.
„Bože, ale si ma vystrašil. Ak by si zomrel, asi by som ťa zabil. Prehral si, ale to nevadí.
Aj tak všetci hovoria o tebe a nie o šampiónovi. Mimochodom, poslal ti nejaké peniaze ako bolestné, ten chlapík má charakter. Keď si to pripočítaš k honoráru za zápas, si celkom v balíku. Čo budeš robiť s tými prachmi?“
„Otvorím si vlastnú školu. Decká budem učiť zadarmo. Chcem niečo spraviť pre druhých. Ak zápasíš, je to fajn, ale ak učíš, ak niečo odovzdávaš... iba to má skutočný zmysel. A neboj, jasné, že ťa tam zamestnám. Neexistuje lepší tréner ako si ty. Kde by som bol bez tvojho „bolo“ úderu?“
„Čo to melieš? V živote som ťa to nevidel použiť v zápase.“
„Ten najdôležitejší zápas sa odohral mimo kamier a divákov.“
„Hm? Tuším si včera fakt pochytal veľa úderov do hlavy...“

Anonymný jednorožec

Anonymný jednorožec
Mám mnoho tvári, na mojom chrbte jeden z vás statočných autorov docvála do cieľa a stane sa víťazom anonymného kola Fantastickej poviedky.

Diskusia

Veles
Zaujímavý vstup do nového kola :D Osobne sa nevyznám v kickboxe ani v bojovýcb umeniach, takže netuším ako realisticky to znie. Gramatické chyby som asi nepostrehol žiadne, ale na to sú tu iní experti, nebudem sa im do toho montovať. Príbeh, povedal by som že dobrý, ale ani nič extra. Neber ma v zlom len ma to nedokázalo viac vtiahnuť do deja. A trošku mi to príde také divné, keď leží na zemi a okolo neho všetci pohybujú, vyzerá to ako keby bol už zmierený so smrťou, no v momente keď príde na druhý svet sa odtiaľ chce dostať. Mne to prišlo také trošku divné, možno iným to bude dávať logiku.
01.01.2022

Terry Chrapúňzel
Mohla to byť fajn poviedka, keby bola písaná v tretej osobe. V prvej osobe sa mi to nepáčilo hneď z dvoch dôvodov.
Ten prvý dôvod je subjektívny - čisto vec osobného vkusu. Ja-rozprávanie v prítomnom čase mi evokuje dievčenský young adult, čo mne veľmi nešmakuje. Ale chápem, že iným sa to môže páčiť.
Druhý dôvod je ten, že jazyk v poviedke nebol ani trochu prispôsobený tomu, kto príbeh rozpráva. Pri 3rd POV rozprávaní si v pásme rozprávača môžu autori v pohode dovoliť trochu poetiky a používať slová ako "temrava" a "krútňava bezčasia". Ale ak je rozprávačom kickboxer, ktorému celý život mlátia do hlavy, nemyslím si, že by mal mentálnu kapacitu na takýto vyšperkovaný písomný prejav. O to viac, že je to rozprávané v prítomnom čase a malo by to znieť ako bezprostredné myšlienky hlavného hrdinu, nie ako starostlivo vyeditovaný zápis v denníku.
Samotný príbeh bol ale fajn.
01.01.2022

Pospíšilová.luca
Začátek mi přišel trochu krkolomný, ale zápas mě dokázal pěkně vtáhnout do děje (Při popisu postav se mi vybavil Rocky a Drago, stárnoucí bývalá hvězda a mladý neporazitelný šampion). Po pomyslené smrti se ale děj trochu rozvolnil, jako by autorovi došel dech, a už jsem se nedokázala dostat zpátky. Nicméně, mě osobně ich forma nevadí a pokud je dobře zpracovaná, a tady je, tak nemám problém. Myslím, že by se dalo ze střetnutí se smrtí vytáhnout víc, ale i tak to bylo příjemné počtení :)
01.01.2022

Aleš Horváth
najviac sa mi páči veta "Ak by si zomrel, asi by som ťa zabil".
ostatné by som preškrtal a na mnohých miestach zmenil štylistiku.
Nápad ako taký je super, hoci postavený na klišé obrazoch z filmov. Na rozdiel od Lucie, mne to pripomenulo Scotta Adkinsa z Undisputed alebo Jana Klaudiusa von Priehrada z vlastne ktorékoľvek jeho filmu.
01.01.2022

WriterInTheDark
Nie som fanúšik tohto športu a musím sa priznať, že som niektoré vety, kde sa opisoval prvý boj musela preskočiť, lebo ma to nudilo. Slovná zásoba je ale rozsiahla, takú by vymlátený boxer asi nemal. To mi tam nesedelo. To, že je to písané z prvej osoby mi neprekáža, samej mi to vyhovuje. Mne ale príbeh príde trochu ošúchaný a záver predvídateľný, akoby to autor už chcel mať rýchlo za sebou. Chválim ale začiatkok, ktorý čitateľa rýchlo vtiahne do deja :)
01.01.2022

Aleš Horváth
podľa mňa tá časť po znovuzrodení byť nemusela, čitateľ sa vie dovtípiť, že ožil a bol vďačný za ten úder. aj keď podľa mňa aj ten nepredvídateľný úder musel byť krátko pred zmenou smeru predvídaný.
01.01.2022

Goran
Siedma pečať meets Rocky :D zaujímavé. Ja mám rád žáner športovej poviedky, aj nejaké tie zápasy odpozerané, takže ma to celkom potešilo. Mne to teda skôr pripomína Howardovu poviedku Duch Toma Molyneauxe než filmy. V tej poviedke musel zas šampiónovi pomôcť duch dávneho boxera proti jeho súperovi, takže tiež také fantasy v ringu. Nápad nie je revolučný, ale zaujme, má to dobrú atmosféru. Tiež pochybujem, že kickboxer by bol takýto literát :D, ale zas na druhej strane poznám jedného zápasníka s dvoma výškami... takže všetko je možné, aj keď málo pravdepodobné. Nakoniec aj Jack London či Hope Hodgson radi boxovali, a aj už spomínaný Howard, a to boli dobrí spisovatelia...
01.01.2022

ama_rilla
Mne sa páčil štýl, akým to bolo napísané, neviem posúdiť, či by kickboxer bol schopný takéhoto prejavu alebo nie :D Každopádne ma to upútalo, text sa mi čítal ľahko, neboli tam žiadne chyby, ktoré by mi udreli do očí. Príbeh ma ale veľmi nebavil, neprišiel mi v ničom nejaký nápaditý. Za mňa určite forma prekonala obsah a keby to malo nejakú lepšiu pointu, nápad, zvrat v deji, bolo by to super, lebo sa mi veľmi páči štýl tvojho písania.
01.01.2022

Zlodejisnov
Súhlasím s Writer. Príbeh nie je pre mňa. Nemám rád nekonečné opisy jednej veci dookola a musel som veľa viet preskákť, aby som sa dopracoval aspoň k záveru, ktorý už pri prvej zmienke o smrti a neustálom opakovaní toho, že nad smrťou nemôže vyhrať, prišiel veľmi slabý.
02.01.2022

Kika sci-fi
Mne sa príbeh páčil,čítala som ho až do konca. Aj keď trochu súhlasím s ostatnými,že miestami to bolo troška vecné(nudné) ale je to zaujímavá poviedka na prečítanie. Len tak ďalej.
11.01.2022

Anitram
Tá temrava mi evokuje, že ide o Goranovu poviedku. Je to dobre napísané, ale chýba tomu naozaj nejaký zaujímavejší dej a príbeh.
19.01.2022
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.