"Prežijem to??!" opýtal sa štyristoročný Yar dvíhajúc hlavu z operačného lôžka. "Do čerta! Veď ste prišli len o oči! Nebuďte baba," odpovedal doktor Afornam, ktorý v sebe a na sebe mal pramálo ľudského. "To bol vtip," odovzdane vydýchol slepý pacient a dodal: "Koľko percent ma bude zrak stáť?"

Vitajte vo výukovom centre! Začneme kapitolou jeden - HISTÓRIA ĽUDSTVA... v skratke.

Píše sa rok 9 301 a my už nie sme ako kedysi. Všetko sa vyvíja, mení, stáva dokonalejším! Po prekonaní závažných prekážok ako preľudnenie a riziko zničenia materskej planéty ľudstvu nič nebránilo v ceste za nesmrteľnosťou.

Pred niekoľko tisíc rokmi sme plne pochopili Nekonečno, neskôr Ničotu. Od tohto okamihu sa smrť stala legendou. Ale rodili sme sa naďalej ako ľudia. Časom naše schránky odumierali a museli byť nahradzované. Úmerne s tým sme strácali svoju podstatu. Stávali sa z nás stroje bez citov a túžob... Plné ohromných vedomostí, neuveriteľných schopností, ale bez ochoty ich akokoľvek využiť. Tejto prvej nesmrteľnej generácii hovoríme Zatratení.

Potom prišlo riešenie. Každá generácia je na začiatku ľudská. Aspoň sčasti. Zvýhodňovaním ich Miery ľudskosti bola podporená snaha byť človekom, čo najdlhšie a odovzdať svoje sny ďalšej generácii skôr, než sa zaradia k Starým. [bytosti bez tela, ktoré pochopili všetko; za pradávnych čias by boli označovaní za tzv. bohov]

"Prídete o 8%. Takže si začnete platiť za jedlo a informácie. A tak sa zdá, že vám uzavrú prístup na niekoľko planét."

Yar z toho nadšený práve nebol. Ale jeho nové oči mali vidieť aj v tme, neprekážalo im žiadne žiarenie a... A vtedy niekto umrel.

Nádherný zelený les, modrá obloha, spev vtákov a zvuk rieky kdesi... v kroví? Túto idylu narúšala prašná cesta tiahnuca sa až za obzor. Zákrutou práve vyletelo zelené, zľahka otrieskané auto. Patrilo Ernestovi Danskému. Práve on zúrivo mlátil do interiéru a občas trafil aj klaksón. Obyvatelia lesa šaleli - Ernest dostal padáka.

"Vy ste agent?" híkol Afornam po vsadení očí. "Nemohol som si nevšimnúť, že vám niekto umiera," dodal s neustávajúcim prekvapením v hlase. Yar cítil v očných jamkách nežné šteklenie, kvôli ktorému nepočul vlastné myšlienky. Preto mu chvíľu trvalo, kým pochopil zvuky, spojil ich do slov a vo finále do viet. "Á... do čerta! Tak to by som mal ísť. Ako dlho potrvá zrast?" Afornam ukázal šesť, ale uvedomil si pacientovu neschopnosť vidieť jeho osemprstú amorfnú končatinu. Svoj omyl prejavil čisto ľudským gestom - plesol sa do čela, až to kovovo zazvonilo a s nádychom veselosti zahučal: "Šesť hodín, ak nechcete prísť o niekoľko ďalších percent urýchlením procedúry." Yar zvraštil obočie a vydýchol nosom. Do chvíle ticha zaznela doktorova nesmelá otázka: "Aké to tam je? Nikdy som v žiadnej rezervácii nebol..." Napriek úplnej tme, ktorá obklopovala slepca, akosi vycítil šíriaci sa smútok. O jeho epicentre nemohlo byť pochýb. "Vy ľutujete...?" ...a smútok zmizol. Vystriedalo ho takmer hmatateľné napätie. "Myslíte si, že každý po tisícke prestáva cítiť? Existujú výnimky!" ...a napätie stúpalo. "Uvedomujete si, ako ste ma ura..." chrlil, kým ho Yar neprerušil. "Majú tam zelené lesy, modrú oblohu, spev vtákov a..." ...ústa mu upchala chladná a mäkká doktorova ruka. "Kašlem na prírodu! Dá sa tam vidieť láska?"

Zelené, zľahka otrieskané auto stálo na kraji cesty a šírilo fluidum zúfalstva. Vnútro obývala ľudská bytosť a s hlavou v dlaniach počúvala lepkavý slaďák. Slnko pražilo, ľahký vetrík fúkal, prasknutá pneumatika sa tvárila nepatrične a Ernest nemal rezervu...

"Zvládnete to? Nemáte žiadne priestorové implantáty... Ako sa tam chcete pohybovať? Veď ho ani nenájdete."

Yar neznášal inteligentné automaty. Mnohé z nich s nesmiernou rozkošou napodobňovali svojich prehistorických príbuzných a privádzali zákazníkov k šialenstvu. Na druhej strane aspoň zľahka narúšali nehybnú emocionálnu hladinu sveta ľudí.

"Tak po prvé: prenesiem sa len pár metrov od cieľa... A po druhé mám Čuch. V ich nesterilnom prostredí nájdem čokoľvek."

Automat 087oaX-99 RZT uznal reakciu ako adekvátnu a nevyžadujúcu ďalšiu spiatočnícku odpoveď. S "úsmevom" preniesol Yara do rezervácie.

Efektný oblúk kvapaliny dopadol na trs trávy neznámeho mena. Ernest močil. V tento deň plný nemorálnej smoly to preňho bola mimoriadne upokojujúca činnosť. Hánky mal krvavé, pretože nimi rozmlátil rádio. Slaďák nešiel vypnúť...

Slnko pražilo a Ernest sa vydal domov pešo.

"Dovolil som si vás týmto netradičným spôsobom uviesť do rezervácie číslo 873, keďže podľa vašich záznamov ste doteraz nemali tú česť stáť na jej pôde. Tejto látke sa hovorí papier a je nesmierne netrvanlivá. Avšak, isté čaro má... O cieľovej, ako aj o svojej pozícii máte, predpokladám, veľmi presné predstavy. Ale na niečo ste zabudli... V pravom vrecku saka sa ukrýva malý darček."

Yar sa usmial. 087oaX-99 RZT musel byť veľmi starý... Užívateľovi daroval štýlové slnečné okuliare.

"Heh. To je sila... Aj vy ste pichli pneumatiku?" opýtal sa Ernest muža v honosnom čiernom obleku a zrkadlovkách. "Či som pichol? Nie, nie..." odpovedal.

Ernest mal z neho nepríjemný pocit. Na jeho vkus bol pridobre oblečený a funel ako slon. Obklopili ho vízie všetkých kriminálnych klišé, na aké si len dokázala jeho zruinovaná myseľ spomenúť. Smutne kombinoval, kto by naňho mohol poslať profesionálneho vraha.

"Nááááhodou tu nie ste autom, však?" skúsil šťastie. No muž potriasol hlavou a kultivovane sa opýtal "koľkojehodín". Ernest nemal hodinky. Rozbil ich pri "vypínaní" rádia...

"Tak sa zdá, že máme spoločnú cestu, pán... pán...?" opakoval a mykal obočím. "Yar, len Yar," predstavil sa profesionálny vrah bez auta. Ernest ako slušne vychovaný povedal: "Ernest."

Dobrú polhodinu kráčali bez slova. Trápne ticho dostalo nový rozmer... Ernest na svoje ľady lámajúce otázky dostával tak nanajvýš trojslabičné odpovede. Zistil, že pán Jarlenjar nie je miestny ani v širšom slova zmysle. Že nie je ženatý. Že nechová zvieratko. Že rodičia stále žijú. Že nemá mobil. Že... Až sa radšej prestal pýtať.

Mesto bolo na dohľad a v Ernestových očiach práve figurovalo ako zmysel života. Predstava horúcej sprchy bola taká lákavá...

"Nemáte niekedy pocit, že veci, o ktorých sa hovorí v televízii... Alebo v novinách! Proste: že sa vás to netýka? Akoby šlo o úplne iný svet."

Ernest šokovane zažmurkal - spolupútnik sa rozrečnil! Aj keď...

"Napríklad taká smrť alebo smrteľná choroba. Väčšina existenciu niečoho takého neberie na vedomie. Chápete, kam mierim?"

Ernest chápal: "Umierate? Rakovina? To je mi ľúto..."

"Nie, nie... Nechápete. Snažím sa vám vysvetliť, že ten pocit... To, o čom hovorím... Že realita sa točí len a len okolo vás... By mohol byť skutočný... Boli ste v Hollywoode? Videli ste pápeža naživo? Krútite hlavou. Ako potom viete, že existujú? Čo ak je skutočné len toto mesto a blízke okolie? A ďalej proste nič."

Ernest nikdy nebol mysliteľ. Mal rád ovsené vločky, svojho škrečka Logopeda a pár ďalších vo svetovom meradle nezaujímavých vecí. A práve preto odporoval: "Blbosť. Osobne síce nepoznám nikoho, kto videl halivut alebo pápeža. Ale určite ich pár prežíva aj v tomto zapadákove..."

"Ste si nejaký istý," povedal Yar a zložil si zrkadlovky. Ernest kráčal prvý, takže to nevidel. Ale tie slová... Ich tón a tak... Donútili ho zastaviť a otočiť sa. Šokovane hľadel do páru nechutne nehybných očí. Hypnotizovali.

"Asi vyzerajú divne. No ešte pár hodín potrvá, kým sa zrast dokončí... Prosím, mohli by ste si zatiaľ sadnúť?"

Ernest by si aj sadol, ale nevedel kam. Maximálne na cestu druhej triedy... A potom - mal chuť utekať. Niekam ďalekóóóó...

"Tak nie, postojíme. Pozrite... Dnes je váš veľký deň. Zajtra sa v správach bude hovoriť o vašej havárii. Nenájdu po vás ani ušný maz, preto budete vyhlásený za nezvestného."

Ernestove oči sa od hrôzy rozšírili. "Kto si vás najal? Zaplatím viac," klamal.

"Nikto. Slúžim ľudstvu."

A Ernest omdlel.

Kódex agenta, pravidlo dvadsiate siedme: "Šokujte. Cieľ potom ľahšie prijme náš svet."

"Si hore. Cítim to," šokoval Yar Ernesta, ukazujúc si na nos. "Využil som tvoje bezvedomie a vzal ťa na Kraj sveta."

Ernest sa zasmial. Ticho a so zavretými očami. Hrabol ľavou rukou a nahmatal jedno veľké nič. Otvoril oči - otočil hlavu - švihol pohľadom doľava - zareval! "Ježišikristeantilopa! Kde to sme???"

"Hádaj," sucho ponúkol Yar.

"Kraj sveta?!" hádal Ernest hystericky.

"Bingo!"

"Ty si nejaký magor? Som nadrogovaný? Alebo čo?!" hádal Ernest ďalej.

"Nie, to fakt nie. Som proste agent... A sme asi sto kilometrov od tvojho bytu. Náhodou bývaš zhruba v strede rezervácie číslo 873."

"Čo to trepeš?!"

"Zdá sa, že to musíš vidieť," vzdychol si Yar a hodil si Ernesta do náruče. Niežeby sa ten nebránil, ale nejako... Nemalo to žiadny efekt.

Po pár krokoch sa jeho únosca otočil. Mali by vidieť Kraj sveta a hmlový opar, ktorý za ním pokračoval. Ale videli trápnu lúku s vychodenou cestičkou.

"Hop!" zavelil Yar a skočil. Asi tak tri-štyri metre vpred a... PRÁÁÁSK! Stál táákto blízko pri Kraji sveta. "Rozlúč sa s číslom 873... Teda Zemou. Tak skoro ju už neuvidíš."

A Yar urobil ešte jedno trojmetrové "hop". Do prázdna.

" ...áááááááááááááááááááááááááááááááááá! Áááááááááááááááááááá! Áááá...chŕŕŕ... ch."

Ernest po desiatich minútach revu hladného batoľaťa zachrípol. Stále padal v náručí jasného vraha so samovražednými sklonmi.

"Ani nevieš, aký som rád, že si skončil," povedal po chvíli strategického ticha Yar. Ale Ernest bol naozaj v koncoch. Zmohol sa maximálne na šepot. "Cítim sa trápne... Nemôžeš ma - pustiť?"

"Môžem, ale sľúb, že nebudeš robiť blbosti."

Ernest prikývol a bol voľný. Začal divoko mávať rukami a nohami. Najprv skúšal prsia, potom kraula... Yar ho spaľoval pohľadom, a preto s beznádejným výrazom prestal.

"Takže Zem je plochá doska?"

"Konečne začínaš byť racionálny! Ale aby som bol presný: Rezerv- eh, Zem je ohromný valec s priemerom a výškou dvesto kilometrov. Už dávno sme mali vypadnúť von, ale pokračujem v simulácii nášho pádu v tomto prostredí... Zvykol si si naňho a dostal sa do stavu schopného akceptovať pravdu. Nech by bola akokoľvek šialená."

"No neviem..."

"Ver mi. Mám isté skúsenosti."

"Tak fajn..."

"Bah, túto fázu nemám rád... Je to ale jednoduché. Už veľmi dávno ľudia ovládli vesmír a pokorili takmer všetky prekážky, ktoré kedy komu napadli. Naša skutočná minulosť, teda nie to, čo ťa učili v škole, je dokonca aj nám utajená. Ale z tých zlomkov, aké máme, sme vytvorili presne tisíc rezervácií. Ohromné množstvo bytostí, oveľa starších a mocnejších ako ja, ich ovláda. Riadi váš svet za Hranicou, vymýšľajú celebrity, filmy, hudbu, knihy... Tvoria vojny a prírodné katastrofy... No nič z toho sa vás nikdy nedotkne. Vy skutoční žijete vo svojej ilúzii a veríte, že to všetko existuje, pretože musí. Tak ako si veril ty..."

"Ale prečo? Prečo nie sme proste plne fungujúca planéta so šiestimi miliardami ľudí?!"

"Ber to ako laboratórium. Nie je nutné, aby bolo také gigantické."

"A-a... Prečo toľko rezervácií...?"

"Vravel som, že si nie sme istí minulosťou. Každá rezervácia je odlišná. Obsahuje isté odchýlky... Môžeš hovoriť o paralelných vesmíroch, ak chceš."

"...prečo to všetko?"

"Skúmame, akí sme boli na začiatku. Keď sa priblížite k pochopeniu pravdy, nastupuje jeden z agentov, napríklad ja... Aby vás zabil. ...je to len slovný zvrat. Ako som povedal - nikto neumiera, ale pre svet, z ktorého si odišiel, je tvoja smrť skutočná."

"Stále nechápem, načo je to dobré?!"

"No áno, dostávam sa k tomu... Ak uvažuješ o nesmrteľných ľuďoch skutočne dôkladne, zistíš, že časom niečo musia stratiť."

"A sííííce..."

Yar si vzdychol nad nechápavosťou stopercentných. "Túžby, sny... Odíde im motor. Stratia zmysel, prečo existovať ďalej. Dosiahnutie takéhoto stavu trvá dlho a ak si uvedomíš náš ohromný počet... Ale ak počítaš s nekonečnom, je hocijaký dlhý čas krátky. Postupne by ľudia zanikli."

"Nemyslím, že chápem... Kedy sa prebudím? ...Čo bude ďalej?"

"Teraz sa tvoj život skutočne začal... Si tu, aby si nám pripomenul, aké to je byť človekom."

Obaja vypadli z už stereotypného prostredia za Krajom sveta a ocitli sa vo svete nesmrteľných. Ernest ho nedokázal pochopiť. Ale ako mu povedal Yar: "Zvykneš si."