Šťastné a Krvavé!

Hou, Hou, Hou! PNP
Filmová história scifi
Píp, píp, píp.
Zobúdza ma budík. Prásk! Nemotorne po ňom šmahnem rukou a zhodím ho na zem. V celej izbe je zima a tma. Vôbec sa mi nechce vstávať spod teplej periny a tak sa len poriadne zababuším, prevalím na bok a opäť zavriem oči.
Klop, klop, klop.
Opäť ma čosi budí.
„Hana! Ale padaj už z tej postele! Treba chystať veci,“ kričí mama spoza dverí.
„Idem...“ zadudrem si do vankúša
„HANA!“
„Veď vravím, že idem!“
Neochotne si sadám na posteľ a perinu si nechávam omotanú kolo seba. Obujem teplé papuče, vyzerajúce ako hlavy Ricka a Mortyho, a vyberiem sa z izby do kúpeľne.
Zamknuté.
Bum! Bum! Bum!
„Ešte desať minút,“ ozve sa spoza dverí chlapčenský hlas.
„Šaňo! Davaj, doparoma! Načo som vyliezla z postele?“
„Drž hubu, Hana! Teraz som tu vošiel!“
„Prestaň si honiť a vypadni!“
„PRESTAŇTE SA HÁDAŤ!“ vrieska mama z prízemia. „Sú Vianoce, dopekla!“
„Už zas je tam?“ zapojí sa rozstrapatená Dorotka, ktorá práve vyliezla z izby a stále rozlepuje oči.
„Áno.“
„Super... Zobuď ma, keď odtiaľ vyjdeš.“ Otočí sa a zavrie za sebou dvere.
Oprela som hlavu o stenu a počkala, kým môj mladší brat skončí. Potom som sa narýchlo osprchovala, prezliekla pyžamo, dala sa ako tak dokopy, zobudila malú Dorotku a išla dole.
***
Keď som vošla do kuchyne, oco už tradične čistil hlaveň brokovnice, mama brúsila nože a Šaňo si začal nabíjať klince do baseballovej palice. Tento rok mal trinásť a oco ho konečne nechal použiť nastreľovačku miesto kladiva.
„Dobré ránko, princeznička. Veci máš na gauči.“ Oco kývol hlavou smerom na obývačku. Poslušne som si išla po svoj luk a začala naťahovať tetivu.
„Poriadne si to skontroluj, zlatíčko,“ upozorní ma mama.
Hodím grimasu jej smerom, ale nevšimne si. Tak len podráždeným hlasom odvrknem: „Nerobím to prvý krát...“
„Odpusť si ten tón, mladá dáma! Výbušné šípy sú stále v pivnici. Šup, šup po nich, potom mi ešte pomôžeš s pascami. Kde je vlastne Dorotka?“ Pozrie sa smerom ku schodom. „Dorota!“ zakričí.
„Už idem!“ ozve sa z poschodia jemný hlások.
Keď najmladší člen rodiny zbehne dole schodmi, začnú sa naplno sviatočné prípravy. Oco so Šaňom vešajú po streche ostnatý plot, zatiaľ čo my zakopávame okolo domu míny. Chlapi potom rozmiestňujú po dome pasce na medvede, ľahké výbušniny a celý komín namažú horľavým olejom. My zatiaľ dobrúsime všetky nože, prekontrolujeme šípy, pripravíme granáty, nakalibrujeme samostrieľacie kuše, poriadne prekontrolujeme plán B v pivnici, a samozrejme, zohrejeme večeru v mikrovlnke.
Vianoce sa môžu začať.
***
„Dievčatá, ste na miestach?“
„Áno, mami,“ odpoviem jej.
Pssst!
„Kto to bol?“ zašepká Šaňo.
„Vravím, psst!“ zopakuje sa otec. „Myslím, že už pristál.“
„Ja som nič nepočula,“ ozve sa Dorotka. Zakryjem jej ústa rukou. Všetci sa nervózne ukrývame v tme, strategicky rozmiestnený po prízemí a nervózne zvierame svoje zbrane. Mal by tu byť každú chvíľu.
„Tak dobre,“ otec opäť prehovorí, „asi to bol len planý popl...“
Nestihne ani dopovedať a zo strechy sa ozve rachot. Čosi sa po nej skotúľa a dopadne na záhradu. Mína okamžite exploduje a vybije okná na obývačke. Najbližšie som práve ja s Dorotkou, tak sa ju snažím ochrániť pred lietajúcimi kúskami skla.
„Je po ňom?!“ pýta sa Šaňo.
„Také šťastie mať nebudeme. Asi to schytal len sob.“
Z komína sa ozve hluk smerujúci rýchlo nadol.
„Hana! Teraz!“ kričí na mňa otec.
Odistím granát a hodím do krbu. Explózia. Horľavý olej sa v momente zapáli a obývačku osvetlia šľahajúce plamene.
„Je po ňom?!“ pýta sa Šaňo.
„Hana!“ zvrieskne mama. Otočím sa. Spoza rozbitého okna sa na mňa škerí desivá tvár s dlhou bielou bradou a vystretou rukou. Práve po mne hodila malú seke...
***
„Hana!“ zvriesknem, ale je neskoro. Hanu trafil priamo medzi oči a moja najstaršia dcéra mi práve zomrela pred očami. Nemám čas smútiť. Mám tu ešte dve deti.
„Ty bastard!“ Rýchlosťou blesku hádžem tri nože smerom cez okno. David, môj muž, vypáli štyri rany z brokovnice. Avšak nikto tam už nestojí, je preč.
Na poschodí náhle počuť výbuch.
„Je po ňom?“ pýta sa Šaňo roztraseným hlasom so slzami v očiach.
Schmatnem roztrasenú vrieskajúcu Dorotku, ktorá ma tvár od Haninej krvi, a vbehnem s ňou do kuchyne.
Ďalší výbuch a buchot po všetkých miestnostiach nad nami.
„Je po ňom?!“
„Spustil všetky pasce. Tento rok to nebude vôbec jednoduché,“ skonštatuje David a schytí Šaňa za ruku. Rozbije sa ďalšie okno. Chodba! Počuť rýchle dopady nôh a rozbíjanie nábytku. Spoza rohu vybehne obrovský sob s jedným okom visiacim mimo svoju jamku, zodratou a spálenou kožou, vďaka čomu mu je vidieť aj časť lebky a zakrvavené zuby.
David doňho ihneď páli z brokovnice. Hádžem ďalšie nože. Sob padá k zemi. Šaňo k nemu pribehne a pálkou mu rozmliaždi hlavu. Krv zvieraťa vyprskne na všetky steny a kričiaci Šaňo schytá do úst kus mozgu, čo ho nachvíľu utišuje.
Zrazu čosi cítim. Chladný závan na chrbte. Pach. Otočím sa. Škerí sa. Púšťam Dorotku.
„Nie!“ zvrieskne David.
***
„Nie!“ zvriesknem. Hlava mojej ženy bola práve oddelená od zvyšku tela jedným švihom sekery. Jej telo stále stojí na nohách, zatiaľ čo jej krv strieka z krku ako gejzír. Zakrvavená Dorotka vrieska a beží smerom k nám. Predychávam a roztrasenými rukami dobíjam brokovnicu. Postava opäť mizne v tme. Zavládne ticho.
Šaňo chytil šok. Je biely ako múka. Neplače, nerozpráva, nedokáže komunikovať. Dorotku sa mi nedarí upokojiť. Každý rok je hrôzostrašný, vďaka čomu si deti vypestovali odolnosť, ale tento... tento sa proste dojebabral.
Beriem deti a vediem ich smerom do pivnice. Otváram ťažké oceľové dvere. Nasilu ich od seba odtrhávam, nechcú sa pustiť.
„Dorotka,“ prihováram sa, možno naposledy, svojej dcérke. „Si tá najodvážnejšia hrdinka, akú poznám. Na svoj vek si rovnako veľká bojovníčka, ako tvoja mama, alebo tvoja staršia sestra. Viem, že budeš vedieť, čo robiť. Maj odvahu, dieťa moje.“ Pobozkám ju na čelo. Prestala plakať, odvážlivec maličký.
„Alexander, chráň svoju sestru za každú cenu. Ak vydržíte do rána, budete v bezpečí.“ Vytiahnem spoza opaska revolver a podám mu ho do ruky. „Vieš, ako sa používa. Tak, ako sme si to trénovali na záhrade. Som na teba pyšný, syn môj.“
Naposledy ich objímem a potom ich tam nechám. Samých. Zatváram dvere.
„Otec!“
„Oci!“
***
„Oci!“ kričím na tata ale on ma tu nechal. Prečo? PREČO?! Revem.
„Kľud, Dorotka,“ snaží sa ma upokojiť Šaňo. „Pozri, zasvietime si.“
Svetlo. Trošku sa upokojím. Kde je mama? Čo sa stalo mame? Chcem mamu! Šaňo ma objíma a krčíme sa na zemi pri veľkých čiernych smradľavých sudoch.
Rachot. Buchot. Výbuchy. Strely. Ďalšie výbuchy. Šaňo ma silno stíska. Vystrašene hľadíme na dvere.
Zrazu silný bzukot a pískanie. Dvere strašne hučia. Po chvíli z nich začínajú lietať iskričky. Šaňo pevne zoviera pištoľ.
Iskričky prestanú lietať. Dvere padajú k zemi a stojí v nich postava.
„Oci?“ poteším sa, že sa vrátil. Šaňo naň mieri pištoľ. Nechápem.
„Hou, hou, hou!“
Šaňo strieľa. Hučí mi v ušiach. Zlý ujo padá k zemi.
„Je po ňom?“ Šaňo vstáva. Nechcem ho pustiť, no odsotí ma. Cítim slzy v očiach. Zadržiavam.
Šaňo sa k nemu pomaly blíži neistým krokom. Ujo sa na zemi nehýbe. Šaňo prichádza až úplne k nemu. Strieľa ešte ranu do hlavy. Chce streliť ešte raz. Pištoľ naprázdno cvakne.
Chvíľa ticha.
„Je po ňom!“ vykríkne Šaňo a kútiky sa mu takmer zdvihnú do úsmevu.
Ruka zrazu schmatne Šaňa za nohu a zvalí ho k zemi. Zloduch si ho k sebe pritiahne a schytí ho za hlavu. Šaňo vrieska, ja s ním. Oprie sa mu do hlavy celou váhou a rozpučí mu lebku. Jej vnútro sa rozšplechne.
Postaví sa a pomaly kráča smerom ku mne. Z jeho rúk kvapká Šaňov mozog. Celú bradu ma červenú od krvi, tá mu tiež vyteká z niekoľkých rán na jeho veľkom bruchu, miesto jedného okna ma skrz naskrz hlavy dieru.
Prestávam plakať. Nasrala som sa.
Veľký strašiak v červenom na mňa vrhne svoj obrovský tieň, keď sa postaví priamo predo mňa. Nezľaknem sa. Spravím to tak, ako ma mama učila.
„Toťo je plán B, ty bastald! Šťastné a veselé!“ Stláčam gombík pri sudoch.
BUUUUUUUM!

Tomáš Staviteľ

Tomáš Staviteľ
Nakoniec som na začiatku. Bez zmyslu. Tak dal som si meno. A napísal svet.

Diskusia

Magda Medvecká
To bol aký masaker :D Svižné, dobre sa čítalo, občas nejaké slovíčka ušli, ale v rámci textu sa to stratilo a síce mi prišla tá prvá zmena pohľadu divná, nakoniec to bolo dobre urobené. Len by ma zaujímalo, ako to fungovalo s tým Santom? ako prečo načo čo? :D
27.12.2020

HB
Toto mi veľmi pripomenulo RoboSantu z Futuramy 😁 Dobrá priama reč, to vždy urobí veľa. Body som strhol len za (za mňa) trošku neprehľadné finále. Bežne nemám problém s čítaním akčných scén, ale tu som sa trošku stratil. Je to ale čisto subjektívny pocit, možno je už len neskoro :)
28.12.2020

xius
Prepinanie postav bolo suuupperr! :) A Dorotkin zaver z toho celeho vytlacil este dalsie kvapky krvopotnej zabavy.Zase raz ma prekvapuju moznosti PNP, prakticky cista akcia a tak pekne to fungovalo!
29.12.2020

JJ37
Paráda! Trochu drsné, ale pobavilo :)
29.12.2020

Tomáš Staviteľ
Vďaka všetkým za komentáre ;) Trvalo mi, vybrať si z toľkých tém a nápad vznikal za pochodu, som rád, že to nakoniec fungovalo :) Celkom ma to bavilo písať, aj keď som bol na konci tak trochu "zhrozený" zo svojho výtvoru :D :D
31.12.2020

Aleš Horváth
Taká detská verzia Červenáka. v tiež bx ma zaujímali nejaké súvislosti hlavne zo začiatku, chvíľu mi totiž trvalo než som sa zorientoval.
ale inak fajn, bez zbytočného opisovania
31.12.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.