Rozprávka, 1. kapitola
Vysoký mladý muž kráčal lesným chodníkom v žiari neskorého popoludňajšieho slnka. V pravej ruke niesol bielu košeľu.
Kým stúpal svahom popri radoch zelených viníc, chrbát mu zohrievali teplé lúče, hlásajúce, že leto je za rohom. Teraz už zišiel z hlavného chodníka do tieňa lesa, no slnko mu zostávalo v tele; v rozpálenej pokožke a v rozohriatych svaloch. O tri dni bude slnovrat, najdlhší deň v roku - noc duchov a čarodejníc. Nad dedinou, neďaleko jeho domu, začne večer veľká slávnosť, ktorá sa potiahne až do rána. Dedinčania zapália vysoké ohne, budú tancovať obradné tance a spievať staré piesne. Medovina potečie potokom a dievčatá budú krásne a roztopašne veselé. Tešil sa na to a už teraz sa cítil ako omámený vínom. Chôdzu mal ľahkú a v dobrej nálade si pohmkával do kroku.
Vysoký mladý muž kráčal lesným chodníkom v žiari neskorého popoludňajšieho slnka. V pravej ruke niesol bielu košeľu.
Kým stúpal svahom popri radoch zelených viníc, chrbát mu zohrievali teplé lúče, hlásajúce, že leto je za rohom. Teraz už zišiel z hlavného chodníka do tieňa lesa, no slnko mu zostávalo v tele; v rozpálenej pokožke a v rozohriatych svaloch. O tri dni bude slnovrat, najdlhší deň v roku - noc duchov a čarodejníc. Nad dedinou, neďaleko jeho domu, začne večer veľká slávnosť, ktorá sa potiahne až do rána. Dedinčania zapália vysoké ohne, budú tancovať obradné tance a spievať staré piesne. Medovina potečie potokom a dievčatá budú krásne a roztopašne veselé. Tešil sa na to a už teraz sa cítil ako omámený vínom. Chôdzu mal ľahkú a v dobrej nálade si pohmkával do kroku.
Muž sa z ničoho-nič nahlas rozosmial. To sa mu v mysli vynorila spomienka z toho dňa. Ak by ho niekto teraz videl, ako sa sám v lese bezdôvodne smeje, pomyslel by si, že je blázon, napadlo mu. To ešte netušil, že niekto ho skutočne pozoruje.
1
Theron sa v ten deň nevedel dočkať, kedy skončí tréning. Už štyri dni nebol doma. Závan vetra mu do nozdier priniesol pach vlastného potu a pripomenul mu, že by sa už naozaj mal umyť. Po vyučovaní si zájde k jazierku. Myslel na to už od včera, no teraz sa ešte musel sústrediť na chlapca pred sebou.
„Lorik, držíš ten štít ako hanelský dlebron flochtňu! Keby som mal v ruke skutočný meč, mal by si už štíty dva a podstatne menej rúk. Dobre, teraz zaútoč!“ vyzval ho.
Chlapec sa napriahol a udrel cvičným mečom, smerujúc svoj útok na jeho hlavu. Therona tento pokus príliš nepresvedčil.
„Odlož štít a skús to oboma rukami.“
Lorik odhodil svoj štít do piesku a zaútočil plnou silou, zvierajúc meč oboma dlaňami. Theron nepostrehol vo výsledku žiadny zásadný rozdiel oproti predchádzajúcim pokusom. Únava, teplo, skutočnosť, že už tak dlho nebol doma a chlapcova dlhodobá neschopnosť v ňom v tej chvíli vyvrcholili, a hoci nechcel byť za chrapúňa ako niektorí iní učitelia, aj tak z neho nakoniec vyliezli tieto slová:
„Takto by som útočil, keby som držal meč ľavou nohou.“
„Pane, ale vás nedokáže poraziť žiadny študent...“ bránil sa chlapec. Theron sa krátko zamyslel, potom prehovoril:
„Dobre, skúsme to inak.“ Obzrel sa okolo seba po cvičisku, až pohľadom narazil na žiaka, ktorého hľadal.
„Rodan! Hej, Rodan!“ zakričal na hnedovlasého chlapca v ošúchanej ľahkej zbroji, ktorý práve hodný kus ďalej od nich sekal mečom do slamenej figuríny. Teraz prestal a otočil sa k nim.
„Poď sem na chvíľu!“
Lorikova jemná svetlá pleť ešte o stupeň zbledla.
Keď chlapec došiel až k nim, Theron prehovoril k Lorikovi:
„Vyskúšaj si to teda so svojím spolužiakom.“
Theron sledoval, ako sa Lorik rozbehol a udrel. A Rodana sotva zaknísalo. Ranu odklonil úplne bezchybne, takže Lorikov meč skĺzol po jeho štíte na vonkajšiu stranu a pred svetlovlasým študentom vznikol otvorený priestor na prípadný Rodanov útok.
„Lorik,“ začal Theron vážne, „keď budeš robiť zakaždým všetko presne tak isto, nemôžeš čakať, že sa výsledok zmení. Stále útočíš úplne rovnakým neúčinným spôsobom na to isté miesto, ako si útočil predtým aj na mňa, a vidíš, že Rodan sa nemusí takmer ani pohnúť, ani vyvinúť väčšiu námahu, aby tvoju ranu odrazil. Prečo nezaútočíš niekde inde, keď vidíš, že takto to nejde? A prečo sa po prvej rane zastavíš? To by si predsa na bojisku nespravil. Ak by tvoj súper nepadol po prvom seknutí, tak by si tam určite nezostal len tak stáť a nečakal by si, či sa náhodou nevzdá. Musíš pokračovať. Keď nevyjde prvý úder, útoč ďalej, hľadaj jeho odkryté miesta. Sleduj jeho pohyby a neprestávaj útočiť! Znovu!“
Čo bolo najhoršie, Lorik si všimol, že pár študentov okolo nich sa prestalo zaoberať cvičením a začínajú ich pozorovať. Znovu sa rozbehol a prudko zaútočil zboku, mieriac na Rodanove rebrá, ten bol ale pohotový a stihol jeho meč odkloniť. Lorik sa tentokrát nezastavil a útočil ďalej a pri každom údere sa snažil meniť miesto dopadu svojho meča, čo bol pokrok, no Rodan bol aj tak príliš rýchly a obratný a stíhal s prehľadom odrážať všetky jeho pokusy.
„No dobre, to bolo lepšie. Teraz výmena,“ zavelil Theron po chvíli.
Lorika zamrazilo a v očiach sa mu zračila smrteľná hrôza, no nemal veľa času zaoberať sa svojím strachom, lebo vzápätí zaznel učiteľov povel:
„Poďme!“
Presne ako sa dalo predpokladať, trvalo to len okamih a Lorik už ležal v prachu cvičiska držiac sa za rebrá. Theron s hlasným povzdychom pristúpil až k nemu a podal mu ruku, aby mohol vstať. Teraz nehovoril nič, no jeho mlčanie bolo dostatočne výrečné.
„Rodan je silnejší,“ podotkol Lorik, keď už stál opäť na nohách.
„Áno, je,“ súhlasil Theron, „aj Zef, Delyan, Jonas a všetci ostatní. A vieš prečo?“ Lorik nenašiel odvahu odpovedať. Theron vlastne žiadnu odpoveď ani nečakal a pokračoval:
„Lebo každý deň tvrdo trénujú. A tvrdo trénovali už celý minulý rok a tiež roky predtým. Nikto z nich sa nenarodil s mečom v ruke ani so svalmi ako Razvigor. Každý jeden z tvojich spolužiakov musel na sebe poctivo pracovať, aby sa dostal tam, kde je dnes. Robil som to tak ja, robil to tak Brennen, pán Aeson aj všetci ostatní velitelia. Aj sám Bergqvist. Nijako inak sa to dosiahnuť nedá.“
„Áno, pane.“
„Pozri, ja viem, že si teraz o mne myslíš, že som chuj, ale tu nejde len o teba alebo o mňa. Tu ide o turnaj! Chápeš? Turnaj, človeče!“ a konečne sa usmial. „Tvoji spolužiaci naozaj tvrdo makajú, aby sme zvíťazili a nie je to voči ním fér, keď ty na to kašleš. Celá ich snaha potom vyjde nazmar.“
„Nekašlem na to, pane...“
„Vážne? Koľko klikov urobíš?“
Lorik váhal s odpoveďou. Kliky neboli jeho najsilnejšia stránka.
„Tri... štyridsať,“ opravil sa, len čo zbadal vysoko zdvihnuté obočie svojho tútora.
„Predveď!“ vyzval ho. Presne tohto sa chlapec obával. A vyzeralo to, že celá Akadémia chce byť svedkom jeho poníženia, lebo okolo nich už postávali tucty zvedavcov. A jeho učiteľ sa vôbec nemal k tomu, aby ich rozohnal. Lorik sa neochotne a veľmi pomaly opäť sklonil k zemi.
„No poď, budem ti ich rátať.“
Prvá dvadsiatka mu šla celkom bez problémov, no potom sa to začalo prudko zhoršovať a od dvadsaťpäťky to už bol boj.
„Tridsaťjeden... tridsaťdva... No tak, zaber ešte!“ vyzýval ho Theron.
„Tridsaťtri...“ Chlapcove svaly na rukách sa viditeľne triasli.
„Tridsaťštyri... Tridsaťpäť...“ A koniec. Vysilený Lorik sa zvalil na zem a zostal tam ležať.
„Lorik... Aj Gita by urobila aspoň štyridsať." Po tejto Theronovej vete sa zopár okolostojacich neovládlo a zaznel ich chichot. Lorik mal zjavne viac neprajníkov, ako si myslel.
„Ako si chceš nájsť frajerku?“
V dave to zašumelo a ozvalo sa niekoľkokrát, čo tým myslí.
Lorik pozbieral zvyšky sebavedomia a položil tú otázku nahlas:
„A ktoré dievča už zaujíma, koľko klikov dokážem urobiť?“
Theron sa k nemu otočil s blahosklonným úsmevom.
„Máš pravdu, na kliky sa asi pýtať nebudú. No každé dievča bude zaujímať tvoj výkon. Ženy sú náročné, to by si neveril. Keď párkrát prirazíš a vzápätí sa na ňu v bezvedomí zrútiš, asi si to veľmi neužije. “
Všetci okolostojaci chlapci okamžite vyprskli hlasným smiechom.
„Tvojich žiakov by určite zaujímalo, do akej miery dokážeš svoju dámu uspokojiť ty. Silné reči môže mať každý, no skutky sú oveľa presvedčivejšie.“
Všetky oči sa obrátili na prichádzajúceho muža, ktorý už dlhšie sledoval dianie na cvičisku. Takéto podpichovanie jedného z veliteľov si mohol dovoliť len jediný muž.
„Bren, vieš predsa, že ja si tu pred divákmi nemusím nič dokazovať, keďže žiadnu dámu nemám.“
„Aha. A teraz už tušíme prečo.“
Žiaci vybuchli do smiechu.
„ Čo si tým chcel naznačiť?!“ a hrozivo zazrel na priateľa.
„Nie je to snáď tak, že si už veľmi dlho nemal ženu práve preto, že padneš skôr, než stihneš urobiť aspoň tých Lorikových dvadsať prírazov?“
„Tridsaťpäť,“ zašomral ukrivdený Lorik, ale nikto ho nepočúval.
Chichot v obecenstve sa stupňoval spolu so vzrastajúcim napätím. Všetci čakali, čo ich veliteľ urobí a dúfali, že si to len tak nenechá.
Dav okolo nich stále narastal. Theronovi bolo jasné, že ak to neurobí, rozšíria sa po Akadémii reči o jeho neschopnosti.
„Môže byť, že sa mýlim. Teraz máš šancu to dokázať,“ usmial sa Bren. Aj Theron sa usmial so slovami:
„Priprav sa, lebo po mne pôjdeš ty!“ a začal si rozopínať opasok. Dav zaburácal nadšením. Nasledovala kožená vesta aj košeľa, ktoré podal Brenovi. Vedel, že sa zapotí.
„Rátaj, ty zradca!“ prikázal mu ešte a už sa skláňal k zemi za hlasnej podpory študentov.
Theron si kľakol na zem, ešte raz sa zhlboka nadýchol a vzápätí sa do toho pustil s plným nasadením a Bren mu kliky nahlas počítal.
Zo začiatku mu to šlo celkom rýchlo, už boli na štyridsiatke a zatiaľ sa necítil vyčerpaný. Ale to sa od neho aj očakávalo, že vydrží viac ako študenti. Najlepší žiak, ktorého učil, Nayden, urobil naraz až sedemdesiat klikov. To bola hranica, ktorú musí pokoriť, ak si chce zachovať povesť. Bolo to už pekne dávno, čo ich naposledy urobil toľko naraz.
„Päťdesiatšesť... päťdesiatsedem... päťdesiatosem... päťdesiatdeväť aaaaa... Šesťdesiat! Hej, priateľu, neprepínaj sily! Nie, že ťa tu vystrie!“ škeril sa Bren. Ale on ešte nekončil. Musel výrazne spomaliť tempo, cítil, že jeho svaly už majú dosť, ale hrdosť by mu nedovolila teraz prestať. Ešte desať, aby sa vyrovnal Naydenovi. Takže so zaťatými zubami pokračoval. Pri sedemdesiatke vedel, že jeho česť je zachránená, ale mohol by skúsiť spraviť ešte desať a nevyzerať, že vypľúva dušu.
„Dobre, dobre, to stačí! Vieš, že už nie si najmladší,“ snažil sa ho Bren uchlácholiť, ale bolo to málo platné. Bol príliš tvrdohlavý. Do poslednej desiatky dal najposlednejšie zvyšky síl, o ktorých ani nevedel, že ich ešte má. Všetci okolostojaci už rátali spolu s Brenom:
„Sedemdesiatsedem... sedemdesiatosem... sedemdesiatdeväť... osemdesiat!!!“ kričal dav. Po poslednom čísle sa muž zrútil do prachu a celý spotený sa prevalil na chrbát. Horko – ťažko vyjachtal:
„A ešte... by som pokojne... mohol spraviť ďalších osemdesiat.“ Ledva lapal dych. Dav burácal. Jeho študenti boli na neho opäť raz pyšní.
„Máš šťastie,“ povedal Bren sucho.
„Šťastie?! To sú roky tréningu!“ obhajoval sa Theron, kým sa ešte zadýchaný dvíhal zo zeme. Bren sa na neho len usmial a hodil mu jeho kôpku šiat.
„Poďme, chlapci!“ a odvádzal si preč svoju skupinku.
Theron pozrel na hodiny na veži. Ručička bola už takmer na päťke. Pretiahol si cez hlavu košeľu, potom sa otočil ku chlapcom, ktorí tam ešte zostali stáť.
„Dobre, na dnes to už môžeme nechať. S hlbokým poľutovaním vám musím pripomenúť, že zajtra končí vyučovanie už o jedenástej.“ Po týchto slovách sa z davu ozval nadšený jasot. Tiež sa usmial, lebo v hĺbke duše bol rovnako lenivý ako jeho študenti.
„Takže sa vidíme zajtra ráno na zápasoch a popoludní uvítame pomoc každého z vás pri prípravách osláv. Práce je dosť. Bude sa nám hodiť každý chlap. Nie je to síce zaplatené, ale Solana vám to určite vynahradí na deťoch,“ použil úmyselne ošúchanú frázu, ktorú často spomínali starí ľudia, takže študenti sa znovu uškrnuli, ale nenamietali. Na oslavy sa tešili všetci a každý chcel priložiť ruku k dielu.
„A samozrejme, aj u veliteľov budete mať za to veľké body k dobru,“ dodal ešte, na čo sa viacerí rozosmiali. Tieto jeho veľké body k dobru a ich praktické využitie už poznali.
„Pekný zvyšok dňa, chlapci,“ poprial im napokon, študenti sa mu tiež pozdravili a odchádzali z cvičiska.
„Lorik,“ oslovil ešte svetlovlasého chlapca.
„Áno, pane?“
„Je to lepšie. Lepšie ako na začiatku roka, to rozhodne áno. Ale aj tak musíš zabrať. Toto nestačí. Ani v skutočnom boji ti to nebude stačiť a hlavne všetkých chlapcov bude štvať ak prehráme turnaj. A naštvaní budú na teba. Nemyslím to zle. Vážne musíš začať viac trénovať. Alebo ak máš pocit, že je to na teba príliš, požiadaj o preradenie k inému veliteľovi. Vieš, že u iných je to jednoduchšie. Môžeš ísť k Olegovi alebo Janovi.“
„To nie, pane,“ vyslovil chlapec okamžite bez zaváhania. Theron prikývol.
„Dobre. Tak potom viac tréningu.“ Teraz prikývol Lorik.
„Môžeš ísť.“ Chlapec sa konečne s viditeľnou úľavou vzdialil.
„Toto je podľa teba tréning?!“ vynoril sa pri ňom odrazu jeden z veliteľov v dokonale vyleštenej bezchybnej zbroji. „Takto sa Lorik nič nenaučí! De Ravin ťa neplatí za to, aby si sa počas vyučovania zabával a predvádzal ako malý chlapec. Sú určité pravidlá a ty ako jeden z veliteľov by si mal byť prvý, kto ich dodržiava. Ty by si mal ísť ostatným príkladom! A ešte si ich aj pustil skôr! Doteraz som to neriešil a všetky tvoje ľahkovážnosti som prehliadal, ale mám čoraz silnejší pocit, že budem naozaj musieť Bergqvistovi porozprávať o tvojom počínaní.“
„Dobre Oleg, máš pravdu. A keď za ním pôjdeš, odkáž mu, že som si u neho predvčerom zabudol opasok s dýkou, keď som tam spal, tak by si mi ju mohol priniesť. A ešte ho popros, či by mi nemohol poslať fľašu toho vína, čo sme pili.“
Pár mužov, ktorí sa ešte nachádzali v dostatočnej blízkosti na to, aby tento rozhovor počuli, sa tlmene zasmialo, čo spôsobilo, že urazený Oleg s frflaním odišiel. Theron sa obzrel po cvičisku a videl, že Bren už svoju skupinku tiež rozpúšťa. Pustil sa do upratovania.
„Možno by si na malého Lorika nemusel byť až taký prísny.“ Ozvalo sa za jeho chrbtom, keď ukladal drevené meče do stojanu v zbrojnici.
„Lebo je to De Ravinov syn?“ reagoval chladne.
„Lebo je to len chlapec?“
„Bren, ten chlapec a jeho kamaráti si robia z Rodana posmešky odkedy nastúpil do školy. Veľakrát si ho počkali po vyučovaní a zmlátili ho tak, že chodil do školy celý modrý. Povedal mi to Manu. Kradli a ničili mu veci. Pľuli na neho. Ošťali mu jediné šaty, ktoré mal. Dali mu do misky s jedlom hnoj a neviem, čo ešte. A nikdy ich za to nikto nepotrestal. Jeho otec si myslí, že vzdelanie môže svojmu synovi kúpiť. Možno sa to naozaj dá, ale nie u mňa. To sa De Ravinovci prerátali. Lorik je lenivý a nemá ani štipku talentu. Ak chceš, pokojne si ho ber. Rád ho vymením za hociktorého z tvojich žiakov.“ Nachvíľu sa odmlčal, potom ešte dodal:
„A to som na neho ešte mäkký. Zaslúžil by si oveľa prísnejšiu výchovu. Ja takéto správanie vo svojej skupine trpieť nebudem.“
„Myslím, že to pochopil už prvý deň, keď nastúpil do tvojej triedy. Ja viem, čo vidíš, keď sa pozrieš na Rodana,“ hovoril Bren zmierlivým tónom. „Je to dobrý chlapec, veľmi šikovný. A je od teba veľmi šľachetné, že si sa postavil na jeho stranu. No pokiaľ viem, tento rok si na neho ešte nikto z Lorikovej partie netrúfol. Dokáže sa už o seba postarať sám a keby došlo ku konfliktu, zmlátil by skôr on ich ako oni jeho.“
„Myslíš, že to preháňam?“
„Len trochu,“ priznal Bren s jemným úsmevom.
„A tých osemdesiat klikov si ma prinútil urobiť za trest?“
„Čiastočne, ale za mňa ich nemuselo byť toľko. To si si vymyslel ty sám. Navyše poslednú dvadsiatku si aj tak flákal,“ škeril sa Bren.
Theron hlboko vzdychol.
„Dobre, tú záležitosť s Lorikom prehodnotím.“ Bren spokojne prikývol a náhle zmenil tému:
„Aké máš plány na dnes večer? Ideš sa konečne vykúpať?“
„Hej, idem.“
„Veru, to ti nezaškodí. Už si cítiť,“ zaškeril sa na neho.
„Ty spíš doma každý večer a tiež si cítiť, tak by som sa veľmi neozýval,“ neostal mu Theron nič dlžný. „Už si bol kúpiť tie klince a ostatné hlúposti?“
„Klince sú to posledné, čo ma teraz trápi. Som hladný ako vlk. Preberieme to pri jedle. Poď už!“
Soleil
Píšem adult medieval fantasy (bez drakov, elfov a škriatkov), kde sa dej netočí okolo neviazaného sexu a vulgárnosti (hoci tam v určitej miere sú) a neuráža inteligenciu čitateľa. Písaniu sa venujem celý život, no doteraz som nikdy nikde nič nezverejnila. Hľadám miesto, kde možno získať feedback od reálnych nezaujatých ľudí. Som otvorená všetkým radám a tipom na zlepšenie.
Vopred ďakujem za akýkoľvek komentár!
Diskusia
8HitBoy
Čauky!
Dosť dobré, páčilo sa mi to. Kvalitný text, zaujímavý dej, teším sa na ďalšie kapitoly!
Krásne sviatky prajem!
23.12.2020
Čauky!
Dosť dobré, páčilo sa mi to. Kvalitný text, zaujímavý dej, teším sa na ďalšie kapitoly!
Krásne sviatky prajem!
23.12.2020
xius
Suhlas, kvalitny text a do deja rychlo vtiahol. Pri nadpise "1. kapitola" ma sice preventivne zamrazilo, ale sklamanie sa nekonalo. :) Skoda, ze si neposlala naraz viac, zvladli by sme to a text by sa hodnotil lahsie. Takto je to "len" velmi slubne, nehodila si na nas milion mien a prazdnych pojmov, ani sa nesnazis citateka udolat historiou svojho sveta, super. Opisy su prehladne a neunavuju, vies tiez naznacit informaciu bez zbytocnych slov, velke plus! Uvod a odskok priamo do spomienky tiez ukazuje, ze vies budovat dej zaujimavo, nelinearne. Ale! Zatial si nie som isty, kto je vlastne hrdinom pribehu (Lorik alebo Rodan?), neukazala si zapletku a nepozname ani protivnika. (asi tiez jeden z nich?) Stylisticky to mas pevne rukach a som teda zvedavy na pokracovanie. Drzim palce!
24.12.2020
Suhlas, kvalitny text a do deja rychlo vtiahol. Pri nadpise "1. kapitola" ma sice preventivne zamrazilo, ale sklamanie sa nekonalo. :) Skoda, ze si neposlala naraz viac, zvladli by sme to a text by sa hodnotil lahsie. Takto je to "len" velmi slubne, nehodila si na nas milion mien a prazdnych pojmov, ani sa nesnazis citateka udolat historiou svojho sveta, super. Opisy su prehladne a neunavuju, vies tiez naznacit informaciu bez zbytocnych slov, velke plus! Uvod a odskok priamo do spomienky tiez ukazuje, ze vies budovat dej zaujimavo, nelinearne. Ale! Zatial si nie som isty, kto je vlastne hrdinom pribehu (Lorik alebo Rodan?), neukazala si zapletku a nepozname ani protivnika. (asi tiez jeden z nich?) Stylisticky to mas pevne rukach a som teda zvedavy na pokracovanie. Drzim palce!
24.12.2020