Sám - apokalyptický denník (Deň 2.)

Príbeh Tea Hurdlesa, mladíka, ktorý sa z prírody vracia k civilizácií aby zistil, že tá prestala existovať. Čo sa stalo? Toto je jeho denník.
Podporte scifi.sk
Deň 2.
Večer som nemohol zaspať. Cítil som v sebe akýsi neurčitý nepokoj. Svoju poslednú noc v prírode som si teda predstavoval inak.
V noci som zacítil prenikavý a veľmi nepríjemný zápach. Zo začiatku mi pripomínal nejaký kov, hrdzavý kov. Časom sa však tento zápach stával takým výrazným, že som jeho horkú chuť cítil až na jazyku. Začalo ma páliť v hrdle a v nosných dutinách. Napil som sa vody a ukryl pod prikrývku. Chvíľu som rozmýšľal, čo môže byť príčinou tohto kovového zápachu. Čudoval som sa, ako je možné, že ho cítiť až tu – na mieste tak vzdialenom od všetkého priemyselného a ľudského. Potom sa mi podarilo zaspať.
Keď som vstal, mal som zlú náladu. Bol som ešte unavený, najmä ma však mrzelo to, že som si nemohol vychutnať poslednú noc v prírode tak, ako som chcel. Ten frustrujúci pocit, keď sa na niečo tešíte, vzhliadate k tomu, no napokon vám to tesne pred nosom unikne, navždy.
Našťastie som veselý človek a táto nálada zmizla hneď, ako som sa vydal na poslednú prechádzku touto panenskou prírodou. Najprv som zišiel dole k horskému potôčiku, kde sa mi podarilo chytiť rybu! Pravda, nebolo to hneď. Vrátil som sa k zrubu a pripravil som si ju na ohni. Potom som sa vybral skalnatou stranou kopca až na jeho vrchol. Cesta bola náročná, kráčanie po kameňoch bolo nebezpečné. Skaly, ktoré trčali zo zeme, pokrývali oranžové, šedé a zelené lišajníky. Táto strana kopca vyzerá mŕtvo, no iba na oko. V úkrytoch sa ukrývajú rôzne malé zvieratá. Podarilo sa mi zazrieť mloka. Chvíľu som ho pozoroval, potom zrazu zrýchlil a schoval sa predo mnou.
Výstup ma dosť unavil, no výhľad, ktorý sa mi potom naskytol, stál za to. Postavil som sa na úplný koniec vrchu, takže sa mi pred očami rozprestieral nekonečný obzor. Keby som urobil čo i len krok, skončil by som na dne zrázu. V minulosti tu bol zrejme zosun pôdy. Vrcholky ihličnatých stromov, ktoré vyrastali zospodu zrázu, sa objavovali vo výške mojich oči. Mal som pocit, že som najväčší človek na svete. Lúky v diaľke boli prázdne, iba na jednej sa pásla hnedá srnka. Horizont bol od oblohy nenápadne oddelený vzdialenými kopcami, ktoré menili farbu od sýto zelenej až po slabomodrú, podľa toho, ako ďaleko boli. Nikde som nevidel ani len náznak civilizácie či akejkoľvek ľudskej činnosti. Cítil som obrovský pokoj.
Predstavoval som si, že ma niekto nechal na opustenej planéte a mojou úlohou bolo osídliť ju. Asi takto nejako sa mohol cítiť Krištof Kolumbus po tom, ako prvýkrát vstúpil na americké pobrežie. Vieme však, ako dopadlo jeho osídľovanie. Bol by som rovnaký? Je v každom človeku niekde hlboko zakorenené zrnko, ktoré vzbudzuje neukojiteľnú túžbu po moci?
Scenéria, ktorá sa predo mnou rozprestierala ako stôl plný jedla, mi pomohla získať energiu na cestu domov. Mrzutá nálada z rána hneď zmizla a ja som sa usmieval. Ešte chvíľu som si užíval bezstarostný pokoj, potom som sa vybral naspäť k zrubu.
Najprv som urobil v jeho okolí poriadok. Upratal som aj vnútri a potom som si zbalil veci – ceruzka, denník, baterka, zápalky, hygienické potreby, knižka, pár vecí na oblečenie a nejaké to jedlo. Do fľašky som si nabral čerstvú vodu, nasadol na bicykel a vyrazil.
Bicyklovalo sa mi ťažko. Únava z nepokojnej noci sa opäť začala prejavovať. Dokonca sa zmenilo aj počasie, teraz bolo zamračené a krajina sa ponorila do hustej a ťaživej atmosféry. Modlil som sa, aby nezačalo pršať. Cesta sa mi zdala oveľa dlhšia, ako keď som išiel opačným smerom. Podarilo sa mi dostať defekt, našťastie sa to však stalo necelý kilometer od farmy, a tak som prešiel pešo, tlačiac bicykel pred sebou.
Naša farma teraz z diaľky vyzerala naozaj strašidelne. Šedá obloha dokresľovala okolie pokryté suchou trávou, ktorá viala vo vetre ako v starých filmoch. Niekoľkokrát som sa podvedome obzrel cez rameno. Mal som naozaj nepríjemné pocity. Odložil som bicykel a vošiel do domu.
Farma, ktorú vlastníme, je obyčajná usadlosť podobná takým, aké majú najbližší susedia. Okolie dreveného domu je doplnené o dve hospodárske budovy a jednu šopu. Je obklopená našimi poľami, ktoré teraz na mňa pôsobili tak hrôzostrašne.
Doma som nikoho nenašiel. Predpokladám, že všetci išli na trh dobytka, aj keď pred mojim odchodom o tom nikto nehovoril. Aspoň som si ešte mohol chvíľu od rodičov a sestry oddýchnuť. Aj tak sa mi však zdá, že tu panuje ťaživé ticho. Nemohol som sa uvoľniť, napäto som čakal na rodinu.
Neprichádzali ani s príchodom večera, a tak som sa rozhodol, že si ľahnem do postele a prečítam pár poviedok. Čítal som však iba očami, text som nevnímal. V hlave sa mi zrodila podozrievajúca myšlienka – za ten čas, čo som sa vrátil, som ani raz nezazrel žiadne farmárske vozidlo a ani iný pohyb na prašnej ceste pri našej farme. Nie je to, pravda, rušná cesta, no z času na čas k nám zavítajú susedia či známi. Znepokojovalo ma to. Zajtra by som sa mohol vydať do mesta, pomyslel som si. Som unavený, no snáď sa mi podarí počkať na rodičov a sestru.
Prvý diel:
Tretí diel:
Štvrtý diel:

Tomáš Hegli

Tomáš Hegli
Sám - apokalyptický denník je príbeh Tea Hurdlesa, mladíka, ktorý sa z prírody vracia k civilizácií aby zistil, že tá prestala existovať. Čo sa stalo? Toto je jeho denník.

Diskusia

B.T. Niromwell
Je to čítavé, rýchlo to odsýpa a práve tu je ten problém :) Znovu sa nič nestalo a druhý deň je za nami. Ak už máš napísaný väčší kus textu, odporúčala by som postnúť aj dva dni naraz, lebo takto sme prečítali už dva diely a hlavný hrdina je stále pozadu za čitateľom, ktorý tuší, čo sa deje, ale hrdina ešte stále nie. Čp by sa dalo textu vytknúť, pozor na opakovanie slov v rámci odseku, ako zápach, tiež na kopenie ten, tá, to a iných ukazovacích zámien. Tiež veta ako je "Farma, ktorú vlastníme, je obyčajná usadlosť podobná takým, aké majú najbližší susedia." neplní nijakú funkciu, lebo my nevieme, aké usadlosti majú susedia. Tak sa teším, čo sa bude diať ďalej, už to vyzerá na spadnutie:)
01.10.2020
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.