Žena od jazera - Eva cestovateľka

V mojich príbehoch sa venujem pomoci ľudom v čase, nie všetkým ,ale iba tým, ktorí ma o to požiadajú. Nie naozaj - iba virtuálne. Začnem písať príbeh s otázkou a odpoveď sa na konci dostaví.
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
V predchádzajúcej časti som bola Jozefovou manželkou a matkou troch krásnych detí.
Niekde v hĺbke môjho ja, som cítila, že tu niečo nesedí. Mala som pocit, že žijem cudzí život – falošný – umelý. Kládla som si otázku. „Toto je môj život? Som to ja?“
„Nie, toto určite nie som ja.“ Sama som si odpovedala. V hĺbke duše som sa cítila ako podvodníčka. Niečo mi navrávalo, že som žila niekde inde.
Môj život bol celkom iný – ja som iná. Toto nie je pravda, je to iba pozlátka – sen.
Do duše sa mi vkrádal pocit, že som niekde zanechala niekoho blízkeho a ten niekto nutne potrebuje, moju pomoc. Tieto myšlienky ma prepadli, na dvore, keď som šla rozvešať vyprané prádlo. Odrazu môj nos pošteklila- vôňa čerstvo napečeného jablkového koláča, so škoricou. Mladá suseda ho práve dopiekla a vyniesla ho na dvor – vychladnúť. (Po obede som sa mala u nej zastaviť na kávu.) Odrazu sa mi v rýchlom slede začali ukazovať obrazy z minulého života. Došlo mi, že to čo vidím je pravda a život pri Jozefovi a deťoch skončil.
Môj čas tu vypršal. Nastal čas odísť.
Vír ustal a ja som sa preniesla do mojej doby, do môjho starého – života. Ocitla som sa v starom tele a na to istom miesto, ktoré som podľa mňa opustila pred niekoľkými rokmi. Chata bola otvorená, na stolíku vonku stála šálka s nedopitou kávou. Keď som sa jej dotkla, zdala sa mi ešte vlažná, akoby ju niekto iba nedávno položil na stolík a niekam narýchlo odbehol.
„Ach jaj.“ Horko som si vzdychla.
„Takéto rýchle premeny mi určíte privodia smrť. Musím zistiť, aký je rok? Kto tu býva? Čo to pre mňa znamená? Zostalo tu ešte niečo po mne? Z čoho budem žiť? Ach babu - Anna, nikde si nepísala, že to môže byť tak kruté – rýchle. Tak neočakávané!“ Zdvihla som oči k oblohe a vyslala výčitku.“
Nestačila som si odpovedať na otázku a už sa v dome rozdrnčal telefón. „Nuž čo stará baba, musíš vstať, všetky odpovede nájdeš v dome. Tu vonku nič nevydumáš.“
S malou dušičkou som vošla dnu. Tŕpla som. Aká zmena ma vnútri čaká. Všetko bolo na svojom mieste, všetko bolo také ako som nechala pred rokmi. Toto zistenie otriaslo celou mojou bytosťou. Spomenula som si, že Anna písala, vo svojich pamätiach, že keď sa otvorí portál, (nie je dôležité, aký dlhý čas sa tam cestovateľ zdržal), presne sa vráti do doby, ktorú opustil - toto zistenie vyvolal vo mne šok. Sadla som si na starý – vysedený gauč.
“Spamätaj sa baba, utíš si svoje cválajúce srdce, vieš, že nie si schopná v takomto stave s nikým rozumne rozprávať „ V duchu som sa prihovárala k svojej osobe.
Telefón naďalej vytrvale vyzváňal. Nie a nie prestať. Zvuk mi pripomínal dobiedzajúcu muchu. Zúfalo som potrebovala čas, aby som sa spamätala, ale ten nebol.
Vynaložila som nadľudské úsilie, aby som sa prinútila vstať a zdvihnúť slúchadlo.
„Áno?“ Hlesla som.
„Mama si to ty?“ Spýtal sa ma netrpezlivý hlas.
„Kto je tam?„ V prvom momente som nespoznal kto volá.
„Kto by volal, tvoja dcéra Veronika.“ Odpovedal mi netrpezlivý hlas, Nečakala, na moju odpoveď – či otázku, a hneď rozprávala ďalej. „Musím sa s tebou – súrne rozprávať, už dva dni sa pokúšam s tebou spojiť.
(Tak ...preto som tu. Hviezdy mi nedali možnosť výberu.)
"Je to súrne“ Rozprávala ďalej.
„Tak hovor“. Privolila som neochotne.
„Nie po telefóne, ale osobne.“
„Aha.“ Zase moja jednoslabičná reakcia. Dcéra sa bála, že ju nevypočujem, že ju odmietnem, alebo jednoducho zložím, preto rýchlo hovorila ďalej.
„Som na stanici.
(Chvála, aspoň to. Je to dobrých päť kilometrov. Kým príde. Ja sa spamätám. V duchu som si hovorila, že ju vypočujem a pošlem ďalej. Má aj otca. Nech sa postará.)
Vezmem si taxík a za päť minút som u teba.“ Bez pozdravu zložila.
„No krása, akú bombu na mňa zhodí, keď sa tak ponáhľa?“ Kládla som si otázku. „Čo mám riešiť?"
Bolo mi jasné, že návšteva dcéry neveští nič dobré, keď som si pomyslela, ako zle sme sa rozišli. Aké hnusné slova mi povedala. Bola som zvedavá či sa mi ospravedlní, ale ako so ju poznala, tak to určite nehrozí. Je celá po otcovi A ospravedlniť sa– tak to si dá radšej vytrhnúť zdravý zub, len aby nemusela vyslovila tie vzácne slová.
Donútila som sa vstať a pozrieť sa na obsah chladničky, v akom je vstave. Div sa svete. Všetko bolo čerstvé: akoby som ich vložila iba včera a naozaj - to bolo to včera, uvedomila som si.
„Tak toto je práca cestovatelov? Riešiť všetko za pochodu?“
Nebol čas sa zamyslieť - čo za zmätok som po sebe zanechala. Porozmýšľať čo to všetko znamená - pre mňa - pre deti a pre Jozefa. Žila som istý život a teraz som tu. Je tu moja skutočná rodina: so svojimi problémami. Z minulých skúsenosti som vedela, že nečakaná návšteva dospelých detí je stopercentný problém. Nestačila som sa, psychicky pripraviť na návštevu a už vonku brzdil – taxík. Cez okno som videla, že v aute okrem šoféra, sedia ďalšie dve osoby, ale iba jedna vystúpila.
Dcéra ma sa mi váhavo pozdravila, Chcela som ju bozkať a objať na zvítanie, ale ona sa odtiahla a naznačila mi, že nemusím.
„Mama chcem s tebou hovoriť. Mám veľký problém. Potrebujem tvoju pomoc.“
„No tak poď dnu a všetko mi povieš.“ V kútiku duše som dúfala, že sa zmenila. Videla som určitú zmenu, bola akási čudná, unavená až sivá. Napadlo ma či nie je chorá. Hneď som sa jej spýtala.
„Si chorá? Ako vážne?"
„Áno, ale nie som tu preto.“
„Tak prečo? Potrebuješ peniaze na liečenie? Na operáciu?" Spýtala som sa.
„Nie mám ich dosť, Otec ma slušne zabezpečil, kým odcestoval.“
„A, tak čo potrebuješ?" Trpezlivo som čakala, až povie a vyjaví pravý dôvod svojej návštevy.
„Vieš... uvedomujem si, že sme sa všetci k tebe správali hnusne – neúctivo a teraz keď potrebujem pomoc - doleziem. Cítim sa trápne, že som prišla po takej dlhej dobe a ihneď ťa žiadam o pomoc. V prvom rade sa ti za všetko zlé čo som ti v minulosti povedala, chcem ospravedlniť. Iba ty jediná mi môžeš pomôcť. Je mi to všetko tak strašne ľúto.“ Slzy jej tiekli. Siahla do vrecka. Hľadala vreckovku.
„Vary sa tak zmenila?„ Kládla som si otázku. „Nič to dcérka... netráp sa... na to sú mamy, aby pomohli“. Znovu som k nej vykročila a teraz sa nechala chlácholivo objať. V náručí som stískala vychudnuté telo. Musí to byť vážne. Uvažovala som. Žiaľ netušila som aké je to vážne. Jemne som ju posadila na záhradnú stoličku. „Tak dcérka, všetko mi porozprávaj, spolu nájdeme riešenie.“
Poutierala si oči a ťažko si vzdychla „Vieš na dlhé rozprávanie už nemám čas. Preto to skrátim. Stratila som už dva dni, kým si sa mi ozvala a zajtra ráno musím podstúpiť vážnu operáciu.“
Chcela som ju prerušiť, ale ona mi iba gestom naznačila, aby som to nerobila.
„Vieš, mám malú dcérku. Všetci, vravia, že je zaostalá, ale ona je veľmi múdra – milá - zvláštna. Pokiaľ sa chceš opýtať kde má otca... Zomrel skôr než sme sa stačili zobrať. Každému vravím, že som vdova. Jeho rodinu nepoznám. Nikdy o nej nerozprával. Tvrdil, že už nikoho nemá.“
“Kde je tvoj otec? Brat?“ Spýtala som sa dychtivo.
„Obaja sa niekam vyparili. Nemohla som ich nájsť.“
Nechcela som si ani pripustiť, čo sa im mohlo prihodiť.. Aké kruté mohli byť následky môjho zmiznutia. (“Neskôr budem pátrať.“ Povedala som si v duchu.)
„Veronika, čo môžem pre teba spraviť, ako ti môžem pomôcť?“
„Postaraj sa o moje dieťa - prosím. V tejto zložke - podávala mi veľkú obálku, sú všetky doklady, čísla účtov rodný list, číslo na nemocnicu - je tu aj papier od právnika overený súhlas, že v prípade mojej smrti sa stávaš jedinou opatrovníčkou mojej dcéry. Bola by som rada, keby si súhlasila. Podpíš tento dokument. Ja som ho už podpísala. Dobre si ich uschovaj. Neskôr sa vyhneš prípadným problémom.“ Podala mi pero.
Podpísala, som a ona pripísala dátum, aby nik nespochybnil jej konanie. Kývla na taxikára, aby svojim podpisom, potvrdil, že bol svedkom pri odovzdaní dokladov.
„Staraj sa o malú, ochraňuj ju, miluj ju, nauč ju všetko čo si naučila nás. Je tak - zlatá osôbka, ak nastane tvoj čas a ja tu nebudem, nájdi jej dobrú rodinu. Nedaj ju do domova. Sľubuješ?“
Srdce mi išlo puknúť. Takúto bolestivú scénu som si nedokázala predstaviť ani v najhoršom sne. „Poď dnu. Zoznámiš ma so svojou dcérkou.“
„Žiaľ nemôžem. Musím ísť. Za hodinu mi letí lietadlo.“
„Kam letíš? Je to vážne? Ako sa s tebou spojím?“
„Letím do hlavného mesta. Je to onkologická operácia. Sú tam najlepší odborníci. Chcú vyskúšať nejakú novú metódu.“
„Akú máš šancu?
„Nie veľkú. V nemocnici som nechala kontakt na teba, ak bude treba ozvú sa ti, ak sa môj stav upraví- stabilizuje, ozvem sa ti. Zatiaľ mi nevolaj, iba sa občas telefonicky informuj na môj stav. Už musím ísť. Musím sa rozlúčiť s Martinskou. Volám ju Tinka. Bude to ťažké. Buď na ňu dobrá.“
„Nemám ísť s Tebou? Nemám stáť pri tebe?“ Spýtala som sa celá nešťastná.
„Nie, malá ma nesmie vidieť umierať. Nesmie si ma pamätať, ako chorú a zlomenú. Musím to zvládnuť sama. Najviac mi pomôžeš, ak sa o ňu postaráš.“
Obe ženy plakali a nešťastne sa objímali. Mladšia sa váhavo odtrhla od svojej matky a pobrala sa k vozidlu. Otvorila dvere. Dievčatko, rezko, ako malá opička vyskočila z auta a celým drobným telíčkom sa k nej túlila. Držala sa svojej matky ako kliešť. Matka by ju najradšej, zobrala so sebou tam, kam ide, ale to nebolo možné, uvedomovala si, že bude potrebovať všetku energiu - na boj so zákernou chorobou, bude potrebovať každú pomoc, všetku silu. Chce byť zdravá, chce tu byť pre svoju dcérku.
„Babu - mama... neplač. Tinka... ťa má rada.“ Štebotala malá.
„Ja viem, zlatíčko... ja viem ..mám ťa tak... veľmi rada, ale teraz musím na chvíľu odísť.“
„Na dlho? Tinke bude smutno. Tinka bude plakať?“
„Neboj sa. Bude s tebou babička, Volá sa Eva. Užijete si spolu veľa zábavy. Budete chodiť na dlhé prechádzky, babička ušije všetkým tvojim bábikám šatôčky, Vieš, aké krásne šatôčky ušila tým mojim bábikám“?
„Ja nemám žiadnu babičku. Nikdy som ju nevidela.“
„Každé dieťa má. (Skoro, povedala si v duchu)“
„Ja ju nechcem. Ja chcem svoju babu -mamu.“ Nariekala malá.“
„Neboj sa. Neskôr ma prídete navštíviť a prinesiete mi kvietok.“
„Naozaj – sľubuješ?“ -- „Sľubuješ?“ Malá si vymáhala veľmi ťažko splniteľný sľub.
„Áno sľubujem.“ Jemne sa jej vymanila.“ Moja zlatá už musím ísť. Tvoja babu - mama zmešká lietadlo. Daj mi veľkú pusu, a poslúchaj babičku. Keď sa vrátim všetko mi porozprávaš. A keď budeš dobrá, babička ti ušije princezničkovské šaty. Vždy si ich chcela.“
„Budem doblá, ale ju nikdy nebudem volať babu, tak volám iba teba.“
Veronika si ešte raz objala matku a druhou rukou pohladila dieťa po hlávke. S ťažkým srdcom sa pobrala k autu, nasadla, šofér naštartoval a auto okamžite odišlo. Dievčatko usilovne mávalo. „Veľa šťastia moja babu– mama“, akoby malá tušila, že to vzácne slovo vyslovuje možno naposledy.
Eva si v duchu dala sľub, že sa postará, keby prišlo k najhoršiemu, aby dievčatko nikdy nezabudne na svoju „babu – mamu“, bude jej rozprávať o jej detstve, rozpovie jej všetky šťastné príbehy. Matka vždy bude mať dôležité miesto v srdiečku“.
„Ty prečo plačeš babu – babka?“ Spytovala sa malá.
„Plačem, lebo tvoju mamu som dlho nevidela a teraz ide znovu preč“ - utrela dievčatku slzičky. „Vieš čo Martinka. Poďme dnu a ja ti zohrejem mliečko a ty mi ukážeš všetky hračky. Máš rada mliečko?“
„Samozrejme, aj chlebík s medíkom. Máš medík?“
„Myslím, že v komore nájdem. Mali, by sme ísť. Začína byť akosi chladno. Vezmeme, tvoj veľký kufor a keď sa najeme, pozrieme sa, aké vzácne poklady ukrýva.“
„Vieš čo? Ja ťa odteraz budem volať babu.“ Povedala malá dôverčivo.
„Zlatíčko moje. Radšej nie. To slovo je veľmi vzácne. Nechaj si to pre svoju mamičku“.
Keby len vedela, že v určitom období, toto skomolené slovo – pre mnohých cestovateľov, mal, vzácny -priam magický význam, bol majákom slobody, ktorý poznali cestovatelia v každom čase. Tento symbol vlieval do ich vyprahnutých sŕdc nádej. Príbehy babu Anny, myšlienky, výroky sa šírili po celom časopriestore, bola ikonou, odvahy, hrdosti, bola iskrou čo vedela zapáliť požiar. Bola to ich babu - Anna, ich bojovníčka.
Sľúbila si, že maličkú naučí milovať význam tohto slova – naučí ju všetko čo sama vie, o cestovateľoch. Rozhodla sa, že neskôr - pre istotu, tak ako babu -Anna, zanechá písomný odkaz v podobe príbehov. Nateraz na toto slovo musí zabudnúť. Nesmie na seba zbytočne upozorňovať. Ak príde čas, tie príbehy sa k nej dostanú.
„A ako ťa mám volať, keď nie babu? Spýtalo sa odvážne malé žieňa?“
„Volaj ma ako všetky deti svoji prarodičov. Starká Eva, alebo babička, alebo iba Eva. , ale mne by sa páčilo, keby si ma volala jednoducho babka. Čo ty na to moja malá princezná“?
„No dobre, ty budeš , moja babka a ja budem tvoja plincezná Tinka.“
„No dobrá voľba –dohodnuté – ťapni mi do ruky. Ukázala som jej ako sa správne ťapká. „Ozaj ty nevieš hovoriť r?“
„No neviem. Babu mama ma chcela učiť, ale stále nemala čas , musela často odchádzať a teta čo som u nej bola, rozplávala čudne. Veľmi som jej nelozumela."
„Nevadí, budeme sa spolu učiť, ak ti narastú predné zúbky, bude to ľahšie.“
Celé poobedie bolo také hektické – náročné, keď sa mi ju po dvoch rozprávkach o princeznách a nekonečných otázkach. „Stalká - babka a plečo?“- sa mi ju napokon podarilo uspať. Bola som vyšťavená ako citrón – doslova som bola na pokraji duševných síl. Najradšej by som sa hodila do postele a spala 24- hodín a v spánku zabudla na celý svet. Žiaľ, taký prepych som si nemohla dovoliť. Jozef ma dobre vycvičil. Naučil ma pozrieť sa na daný problém zo všetkých strán, rozobrať ju a nájsť riešenie.
Medzi tým čo bolo a čo je dnes, je jeden malý rozdiel – vlastne dva. Za prvé: Boli sme na riešenie problému dvaja a za druhé sme boli mladí – plní síl. Teraz som sama a stará.
„No nič to pokúsim sa urobiť analýzu, ale prv si musím dať nejaký životobudič. Rozmýšľala som nad kávou, odrádzal ma kofeín, ten ma vedel tak nabudiť, ale tak veľmi, že som potom celú noc nespala. Kávu som zavrhla, rozhodla som sa pre bylinkový čaj, ale aj čaj obsahuje povzbudzujúce látky, a v mojom veku by mohli nastať nežiaduce komplikácie. Pre istotu som si ho urobila slabší .
Čaj ma začal upokojovať. Rozmýšľala som ako sa to začalo. Minule – vlastne včera som mala šesťdesiat rokov, pre ženu je to hrozný vek. (Ani mladá, ani stará, rozum funguje ale telo pomaly chátra.)
Jozef si ma privolal, aby som mu pomohla s deťmi, (lenivec jeden) – muži v každom období potrebujú ženskú, aby sa dostali zo svrabu, ako samostatní rodičia sú kľaví – akoby jednoruký, potrebujú dlhodobí výcvik, aj potom sa robia, že je to pod ich úroveň. Zlomyseľne som sa uškŕňala pri pomyslení, že sa poriadne zapotí kým sa dostane zo šlamastiky. V Duchu som sa okríkla,“ Hamuj baba. Ty si vo väčšom svrabe, ako on, ľahko ťa nahradí – nájde si mladú nenáročnú ženskú, ktorá ho poteší v posteli a popritom bude robiť všetky domáce práce a on tie ľahšie skrátka –príjemné.“
Spomenula so si, že už v tom čase, keď som sa preniesla, bola som už stará a za odmenu som (dočasne) dostala mladé telo. Plné sily, dalo by sa povedať celkom pekné. Ako dôvažok mi bol ponechaný mozog, ženskej z dvadsiateho storočia, ktoré bolo prepchaté vedomosťami - uznám, že niektoré boli celkom zbytočné a nepraktické- v minulosti nepoužiteľné- dokonca nebezpečné. Mali sme určitú úlohu a tú sme vyriešili. (dúfam, že sme niečo nepokazili.) Niečo sa zmenilo, ale pravdepodobne nie dosť zásadne. Preniesli sme sa sem s deťmi, do tohto času. Tu pri jazere sme žili , spokojne, ale -akoby v hmle. Dalo by sa povedať, že to bolo spokojné obdobie. Pred pár dňami, som si všimla, že sa Jozef začal zmeniť. Zostal nervózny a na určité obdobie sa nepamätal. (Život pri jazere. Na ľudí čo žili okolo neho. Nespoznával ich.)
Toto okno som pripisovala – alkoholu. (Práve vtedy oslavoval svoje okrúhle narodeniny.) Odvtedy bol neustále v strehu. Nechápal čo sa s ním deje. Mala som pocit, akoby sa prebúdzal z dlhého spánku
Neskôr som uvedomila ,prečo bol taký divný, na všetko si začal spomínať. On nezostarol, ale ja áno. To je nespravodlivé. Jednoduchší je život, keď je človek mladý- hlavne teraz, keď sa musím - chcem postarať o vnučku. „Prečo nezostarol? Kládla som si otázku. „Možno preto, že je v správnej dobe a toto je jeho reálna podoba? No krása, ja mám šesťdesiat a on štyridsať. Tak mladosť mi bola iba prepožičaná -na určitú dobu. „Fŕŕ - to je nespravodlivé.“ Otriasla som sa v duchu, ak sú zmeny trvalé, tak Jozef žije tu niekde v tejto oblasti. Pre moje ego, bude bezpečnejšie ak ma už nikdy neuvidí, a ja sa mu na míle vyhnem. Kto by chcel mať ženskú v mojom veku?
„O čom to snívam?!“ Okríkla som sa v duchu. „Musím zabudnúť že budeme spolu žiť- ako dve hrdličky. Náš spoločný život sa skončil, ako som prišla sem!“ Je to tak nespravodlivé, smutne som si utrela osamelú slzu.
„Fuj“- už sa znovu hádam sama so sebou. Keď sa to tak vezme, musím uznať, že som prežila pár pekných chvíľ- bola som mladá - krásna, žiaduca.
Musí mi to stačiť, musím byť vďačná . Dalo by sa povedať, že som dostala odmenu za vynaložené úsilie. „Čo bolo, bolo pekné. Teraz je to už preč – bodka.“
Teraz musím pomôcť dcére a vnučke. Snáď mi hviezdy pomôžu, alebo ten , ktorý všetko riadi. Nemôžu ma nechať v štichu.“ (Fuj, hlúpa ženská, nadávam si v duchu, ty si schopná vydierať aj hviezdy, len aby ti pomohli!)
„Žiadne vydieranie„ ohradzujem sa. Rada by som dostala trochu času, aby som splnila túto úlohu, aj tam hore musia uznať, že som už stará a môj čas sa na tejto zemi pomaly končí. Život malej sa iba začína. Bez mojej pomoci neprežije a nemá zmysel oplakávať čo som stratila. Taký je život, tak to funguje. Idem si ľahnúť. Zajtra musím zistiť, čo všetko je iné, čo všetko sa zmenilo, nájsť riešenie z tejto zamotanej situácie. Keď je po boji, treba spočítať mŕtvych, ako sa hovorí – a vyčísliť straty a pobrať sa ďalej. V hlave mi znela jedna stará pieseň „Kesará, kesará“. Bolo by to zaujímavé zistiť, čo to znamená: napíšem si to na zoznam. Unavene som zobrala zo stola prázdnu šálku, od čaju, opláchla som ju v dreze a dala na utierku. Už som bola rozhodnutá, že si pôjdem ľahnúť, keď mi niekto zaklopal na dvere, a v tom momente som vedela, kto za nimi stojí. Sprvu som sa chcela zatajiť a neotvoriť, ale svetlo ma prezradilo a teraz vonku stojí moja najhoršia nočná mora. Najradšej by som zaliezla do myšacej diery- len, aby som sa vyhla stretnutiu. Klopanie neprestávalo, nezostalo mi nič iné iba otvoriť. Ak som nechcela riskovať, že zobudí dieťa. Nič mi neostávalo iba otvoriť. Stál tam Jozef, v celej svojej kráse. Na tvári sa mu striedala, celá škála pocitov.
“Babu Anna“? Ticho sa ma spýtal.
„Nie Eva“ Odpovedala som po pravde. Nedokázala som klamať.
„Ako sa to stalo?... Myslel som si, že tvoja premena je trvalá...
„Zle si myslel krásavče. Odpovedala som smutne.
„Musíme sa pozhovárať a spoločne vyriešiť túto situáciu.“
„Nič nebudeme riešiť, jemne som dodala, budeme sa rozprávať, ale nie dnes. Príď zajtra a všetko preberieme.“
„Máme problém s deťmi, treba sa o nich postarať.“
„To už nie je môj problém."
„Prosím?“ Neveriaco sa na mňa pozrel.
„Môj problém leží tam v posteli“, ukázala som na spiace dieťa.
„Čo ja? Čo deti, kto sa o nich postará?"
„No ty! Ja nie som ich biologická matka a už vôbec nie na papieri.“
„Musíš mi pomôcť! Ja to nezvládnem.“
„Popros svojho otca, nech ti pomôže - on to všetko so svojím klanom spískal. Ja som unavená a ak si nevšimol. Momentálne v tejto podobe som stará a na sklonku svojho života. Mám na krku malé dieťa a ťažko chorú dcéru. Nemám náladu riešiť tvoje problémy. Urob mi láskavosť a príď zajtra, poobede a uzatvoríme to. Dám ti zopár užitočných rád a to je z mojej strany všetko. Nič viacej neočakávaj. Odkáž svojmu milovanému ocinkovi, alebo kto to je, že keď ho uzriem na svojom prahu oblejem ho vriacou vodou, alebo s niečím ešte horším. Ja si už niečo vymyslím. Môže byť stokrát cestovateľ, nikto si zo mňa srandu robiť nebude. Nič iné si nezaslúži. Hnusný podrazák.“ Jedovato som si odfrkla. „Choď domov, lebo sa neudržím. Vypadni!“ Prudko som roztvorila dvere.
„Pána to je, ale ženská. Takáto hrdá sorta žila iba v staroveku." Odpochodoval z jej príbytku. "Škoda, že nie je z trvácnejšieho materiálu, tá by vedela okoreniť život každého chlapa. Vraj stará a čo som ja mladík?“
--
Jozef nešťastne pobehoval po izbe. Eva sa ešte neukázala. Našťastie niečo navarila a tak mohol nakŕmiť hladné deti. Musel dozrieť, aby si napísali domáce úlohy. Boli mrzuté a trvalo im celú večnosť, kým sa uložili k spánku. Nemohli pochopiť, že matka nie je doma, stále sa spytovali, kam šla. Od susedky sa dozvedel , že ju okolo obeda videla na záhrade. Neskôr ju márne čakala, že príde na kávu, ani na volanie neodpovedala. Po dvoch hodinách dostala strach, či sa jej niečo zlé neprihodilo. Dom bol otvorený a po Eve nebolo ani stopy. Volala Jozefovi do práce. Tam mu povedali, že už odišiel.
Celý večer márne čakal, že sa žena ukáže, musel sa ujať všetkých domácich prác a to sa mu vôbec nepáčilo. Bol zvyknutý, že je manželka robila všetky domáce práce a on nemusel nič. Keď prišiel z práce, žena mu nachystala jedlo a on sa zatvoril v pracovni, kľude si prečítal noviny a keď občas mal náladu, venoval sa deťom a to pravdupovediac mal málokedy. Teraz, musel dozrieť, aby napísali úlohy, musel im naservírovať večeru a okolo deviatej ich poslal nekompromisne do postele, prísne im nakázal, že nech nevychádzajú z izieb požaduje od nich ticho. Deťom sľúbil, že im príde oznámiť, ak sa niečo dozvie. Teraz musí pouvažovať aké kroky spravíčo a na koho sa obráti o pomoc pri pátraní po stratenej manželke.
Po dlhšom uvažovaní sa rozhodol, že zavolá Tomovi. Onedlho prišiel. Celý zúfalý mu porozprával o Evinom zmiznutí. Obaja usúdili, že je to zlé znamenie. Jozef navrhoval, že by mal ísť na políciu, ale Tom iba povedal, že ak sa stalo to čo si myslí – tak majú veľký problém. Tam polícia nepomôže.
„Idem zistiť, čo sa stalo.“ Jozef si nestačil uvedomiť, že odišiel, akoby sa vyparil - v momente už tam nebol.
„Kedy odišiel? Nepočul som buchnúť dvere.“ Kládol si otázku.
„Aha - cestovateľ.“
Tom vedel, kde Eva v minulosti bývala. Dúfal, že ju nájde v chatke. Zistí čo je vo veci a nájde vhodné riešenie. Veľa vedel, ale všetko nie. Zobral si na seba Jozefovu podobu. A uskutočnil sa medzi ním a Evou rozhovor, ktorý neskôr pretlmočil Jozefovi.
Tom sa vrátil, bez použitia dverí. Do tej chvíle svoje schopnosti pred Jozefom tajil.
Vecne ho oboznámil s danou situáciou, povedal mu že sa Eva zmenila a ich spoločný život je už nemysliteľný.
„Ako sa zmenila? Je to moja žena!“ Kričal- zúrivo.
„Za prvé, urobila skok v čase a tým sa jej vrátila pôvodná podoba a za druhé nie je a nikdy nebola tvoja manželka, je to celkom cudzia žena.“
„Vysvetli mi to? Prečo myslíš že sa zmenila a nie je moja žena?“
„No synak, vidím, že sa ti vracia pamäť a tak nebude pre teba ťažké pochopiť celú skutočnosť. Ty a Eva patríte medzi cestovateľov, keď si ju privolal bola stará, ale strážcovia usúdili, že stará žena, by ti v ničom nepomohla, bola by ti iba na príťaž a tak jej na čas dali mladé telo.“
„Koľko má teraz rokov?
„No šesťdesiat.“ Váhavo odpovedal Tom.
„Čože, ako ste mi to mohli spraviť? Nemohli ste mi nájsť mladšiu?"
„Žiaľ – ona bola vtedy najvhodnejšia.“
„Okamžite mi povedz, kde je, idem si po svoju ženu. Mladá stará, s papierom, alebo bez papiera morálne je to stále moja žena.“ Rozhorčene si bral kabát. Musím ju priviesť."
"Na to zabudni. Nič také neurobíš.“ Kľudne zahlásil Tom.
„V čom je háčik?"
„Iba v tom, že nie je tvoja manželka. A ona to už vie.“
„Ako sa to stalo? Prečo sme sa nevzali?“ Dožadoval sa odpovede.
„Na cestách ste spolu žili a strážcovia usúdili, že momentálne je kľud a obaja si zaslúžite spoločný život . Predpokladali, že bude dlhšie, aspoň dotiaľ, kým deti nepodrastú a nepostavia sa na vlastné nohy.“
„No krása. Koľko to bolo rokov?“
„Iba päť rokov?"
Jozef zúrivo pochodoval po miestnosti. Nevedel, ako sa má zachovať. Odrazu ho napadla spásonosná myšlienka. „Vieš čo otec? Idem za Evou. Musíme sa pozhovárať. Musí mi pomôcť s deťmi. Okamžite mi povedz, kde ju nájdem.“
„Kľud synak. Býva iba kúsok za rohom.“
„Idem po ňu! Musím s ňou hovoriť!“
„To ti nedoporučujem. Už som s ňou hovoril.“
„No to mi vysvetli.“
„No... ošíval sa. Vzal som si na seba tvoju podobu a hodili sme spolu reč. Nechce mať s tebou nič spoločné. Odkazuje ti, že sa o deti musíš postarať sám. Vraj sú tvoje a ona má momentálne iné starosti. Musí sa postarať o malú vnučku.“
„Prečo? Má matku“!
„Tá je ťažko chorá a keď nezasiahnem – tak umrie.“
„Keď vyzdravie, tak sa ku mne vráti?"
„Nie. Hnevá sa. Posiela nás oboch do patričných miest. Dá ti pár rád, ako sa máš starať o deti a viesť domácnosť . Máš prísť poobede, uzatvoríte túto zamotanú situáciu a mne po tebe odkazuje: -nech sa neopovažujem, ukázať v jej dome, že ma obarí, alebo obleje ešte niečím horším.“
„Tuším sa vyžívaš v tejto šaráde.“
„No áno, keď ja mám tak málo zábavy. Tá ženská má guráž, To by bola partnerka pre každého muža.“
„Prečo nie pre mňa?“
„Preto, lebo je už stará, dlhodobé spolužitie, by bolo pre oboch neúnosné - príliš stresujúce, neudržala by s tebou krok. Obaja by ste sa iba trápili. Odkazuje ti, že máš vyskúšať starosti, bežného muža – v tejto dobe sa tomu hovorí (Muž samoživiteľ.) Máš mať aj povinnosti a nie sa iba viezť. Ja ti doporučujem, aby si ani neuvažoval o tom, že si nájdeš, nejakú – ochotnú ženu, ktorá sa ti bude o všetko starať. Ber túto situáciu ako výzvu. Nie si iba vojak. Momentálne si civilista a otec troch detí. Nezabudni, že si cestovateľ a nemôžeš mať pri sebe obyčajnú ženskú.“
„Vieš, že si obyčajný manipulátor. (Hnusný bastard!)“
„Pozor synak, Viem čo si myslíš!“
„Si vôbec môj otec?“ Odrazu ho prepadla neodbytná myšlienka. Chcel dostať odpoveď.
„Dalo by sa to tak povedať.“ Záhadne sa usmial.
„Tak ... nie.“ Smutno si pre seba odpovedal.
„Netráp sa, ak príde čas dostaneš odpovede na všetky svoje otázky. Onedlho stretneš ženu, ktorá ti bude rovnocennou partnerkou. Musíš iba vydržať. Netráp sa pre Evu. Momentálne sa hnevá, ale tiež stretne partnera – manžela, takého, ktorý si ju bude vážiť a milovať. Ona by bola pre teba, iba partnerka- spolubojovníčka. Váš spoločný čas sa skončil. Už musím ísť.“
“Kam ideš?“
„Musím zachrániť jednu dobrú a láskavú dušu – inak zomrie. Škoda by jej bolo- ešte neprišiel jej čas.“
„Kto si?“
„Strážca.“
„Si viacej ako strážca. Máš veľkú moc. Prečo si nezakročil proti tým, čo ničili túto zem?“
„Nesmieme zasahovať, ale keď sa nájde človek- ktorý má odvahu niečo zmeniť – za tú zmenu je ochotný obetovať aj svoj vlastný život, tak máme povolené pomôcť.“
„Uvidíme sa ešte?“
„Nie, už musím ísť. Už mám byť niekde inde. Onedlho príde Anton. Zaslúži si užiť svojich potomkov. Pomôž mu zorientovať sa v tomto svete. Mimochodom jeho rady, ako otca, budú pre teba cenné. Užiješ si ho ty aj tvoje deti. To bude tvoja jediná úloha na dlhý čas,. Neskôr sa uvidí. Zbohom.“ A už ho nebolo.
Zazdalo sa mu, že počuje. „Zbohom synak“. Tuším sa mi vracajú schopnosti, počujem aj trávu rásť.

Anna RockFlower

Anna RockFlower
Mám pocit že sa mám o svoje príbehy podeliť, však oni si už svojho čitateľa nájdu.

Diskusia

Buď prvý užívateľ a pridaj svoj príspevok do diskusie
 

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.