Mňau

„Hijé ty biela zdochlina,“ zaprskal na úbohé vznešené zviera a bodol ho pazúrikmi do slabín, nech sa pridá do trysku. Jednorožec zagúľal očami. Mal sto chutí toho hajzlíka zhodiť. Aj sa to pokúšal, no ten jednoducho zaťal do kože a nech kúzelný tvor poskakoval ako mohol, stále sa ho nevedel zbaviť.

Sedieť na tom blbom koni a hnať sa do búrky. To je čo za chujovina, mrmlal si popod nos malý čierny kocúrik. Jeho odvekí rivali mali vyše dňový náskok a kým on obšíval mačky v neďalekom hostinci, oni zdrhali s korisťou. Navyše to vyzeralo, že by von ani psa nevyhnal. Zmrákalo sa, vietor dosahoval miestami až štyridsať mňouov za mewútu a jemu bolo zima.

„Hijé ty biela zdochlina,“ zaprskal na úbohé vznešené zviera a bodol ho pazúrikmi do slabín, nech sa pridá do trysku.

Jednorožec zagúľal očami. Mal sto chutí toho hajzlíka zhodiť. Aj sa to pokúšal, no ten jednoducho zaťal do kože a nech kúzelný tvor poskakoval ako mohol, stále sa ho nevedel zbaviť.

Pomaly začalo popŕchať. Kocúr zaprskal. Ako každému mačiakovi v krajine, aj jemu prišla voda mimo mištičku ako čosi zvrátené a nechutné, čo isto vymysleli tí dvojnohí, bezchvostí ružoví diabli. Napriek tomu však držal aj keď čím ďalej, tým viac pridávalo. Koniec koncov, pochádzal zo vznešeného vrhu strakatého Toma a čiernej Mici.

Po nejakej dobe konečne zbadal v diaľke malú chalúpku. Vonku už riadne lialo a v tomto momente už ani vznešenosť rodu nemohla zabrániť túžbe schovať sa do tepla. Stočil teda upachteného jednorožca smerom k búde a bez ABS, zato však prudkým šmykom zaparkoval v blate.

Žrebec, alebo to bola kobyla? Naaah, isto žrebec. Však má výrastok...aj keď medzi očami, ale má, takže ON, konečne využil príležitosť, zhodil koca do najbližšej kaluže, zdvihol chcvost a už ho nebolo.

„Sral to jazvečík,“ zanadával si mačiak pre seba a rýchlo, len čo mu sily stačili, zdrhal do budovy.

Už po ceste sem prišiel na to, že to nebude žiadne teplá chalúpka, leč obyčajná stodola. To, že stodola zvyčajne nestáva len tak uprostred ničoho, Koca ani len nenapdalo. Predsa len, bol to iba obyčajný kocúrik a nejakou výraznou logikou sa pýšiť veľmi nemohol. Čo mu však veľmi dobre slúžilo, boli mačacie inštinkty a jeho deväť životov. Teda, v aktuálne už len tri, ale aj tak lepšie než nič.

A práve vďaka svojim mačacím inštinktom zaregistroval, že v tomto stavaní nieje všetko s mňaučacím poriadkom. Okamžite sa vrhol k stene, plazením napredoval vpred. Využíval každú skulinku, prekážku a výčnelok, aby sa zaň mohol schovať. Práve vystrkoval hlavu spoza prevráteného vedra, keď ich zbadal!

Myši! Jeho úhlavní nepriatelia, tí, ktorých tak dlho prenasledoval, ktorí mu ukradli to, čo mu bolo drahé. Tam pred ním desiatky a desiatky myší.

„Hahaaaaa,“ vrnkol a sťa namydlený blesk skočil pred zástup asi stovky malých tvorov.

„Tu ste, zbabelí zlodeji,“ zreval hrozivým mačacím hlasou. Nezainteresovaným to mohlo znieť azda ako „mňau“, no pre mačací rod to veru bola veta plná sily.

„Mňaugárd, bráňte sa vy hlodavci zbabelí,“ zreval a tasil kord. Na jeho prejvapenie sa však myši nezľakli, ba naopak, začali sa váľať po zemi smiechom. Mačiak trocha znervóznel, no nedal sa a vpadol medzi ne. Tu jednu zrazil labou, tam ďalšiu napichol, inú odhodil chvostom. Napriek jeho snahe však myší neubúdalo, práve naopak. Zo všetkých kútov stodoly sa začali zliezať ďalšie a ďalšie. Čo skoro ich boli dve stovky, potom tri a a ich počet neustále rástol.

Mačiak sa zarazil a začal si všímať podivné dianie. Myši nielen že sa nebáli, a ich počet výrzane vzrástol. Navyše sa uprostred ich záplavy začalo niečo diať. Uprostred tej myšej trmy-vrmy sa zjavilo nepríjemné bodavé zelené svetlo, ktoré rástlo a rástlo. Všetky myši sa zrazu otočili a ozlomkrky utekali k tomu svetlu. To pohlcovalo telíčka hlodavcov a čím ďalej tým viac silnelo, až si napokon v záplave zeleného jasu musel náš mačací hrdina prikryť labkou obe oči.

Keď ju konečne dal dole, zbadal prízrak z temnôt. Namiesto stoviek myší stál oproti nemu obrovský prašivý myší démon. Zuby po pás, za ušami rohy stočené ako baran, dvojitý holý chvost, namieto zadných labiek kopytá a tie predné sťa chápadlá, na chrbte malé blanité krídelká, ktoré by neuniesli ani čmeliaka.

„Muhahahahahaha,“ zasmiala sa obluda. „Konečne sa stretávame, mačací hrdina. Dosť si ty veru trápil náš mierumilovný hlodavčí rod. Toto všetko,“ zapišťal démonickým myším hlasom a obzrel sa vôkol seba, „sme stvorili aby sme ťa tu nalákali! Veľa myší umrelo, aby si nám uveril. A teraz ťa tu mám, chytil si sa do pasce a konečne nadišiel deň zúčtovania.“

Mačiak nemal rád dlhé preslovy. Ani smradľavé myši. A už bvôbec nie myších démonov. S obrovským „Mňaaaau“ sa teda rozbehol proti démonovi. V jednej ruke kord, v druhej dýka. Na poslednú chvíľu zmenil smer, skočil bokom, odrazil sa vedľa stojaceho voza a z prava zaútočil na odhalený démonov bok. Pekelník bol veľký, možno aj tri mňaui vyosoké, mal ostré pazúry, no na mačiaka bol veľmi neohrabaný. V lete sa podarilo kocúrovi vraziť obe chladné zbrane prízraku pod rebrá a odgúľal sa bokom.

Nič. Spoza neho sa ozval len veľký smiech. „Hahahahahaha.“

Mačiak nelenil, bleskovo nabil do pištole striebornú Whiskas granulku a vystrelil. Náboj sa však od démona len tak odrazil.

Znova smiech pripomínajúci piskot. „Hahaha, ja, veľký a mocný Myšula ťa konečne dnes,“ nestihol dokončiť. Uprostred trupu sa mu totiž objavil nejaký ostrý hrot.

„A vieš čo?“ ozvalo sa spoza Myšulovho chrbta. „Mne je úplne jedno, akých zkurvených pekelných kamošov máš, proste takto sa s jednorožcom nezaobchádza.“ Mačiak nemohol uveriť vlastným očiam. Tam kde nepomohli runové kordy, ani strieborné granulky, pomohol nasraný jednorožec.

Magický tvor pohodil hlavou a zbavil sa tak hnusnej smradľavej démonickej myši, ktorá sa začala na jeho hrote rozpadať na hromadu myších kožúškov.

„Aby si vedel, ja pochádzam z dlhého rody vznešených koňov. Moj tatko bol Ferrari a mamka Kentaurica. Takže bacha na...“

Blablabla, myslel si kocúr. Vedel, že to, že za to, že jeho stvornohá výsosť napichla pekelníka mohla šťastena. Snáď sa k nemu teraz neotočí... Kým sa jednorožec sťažoval a vystatoval a spomínal všetkých možných predkov až k bájnemu Pegasovi, kocúr usilovne prehľadával stodolu.

Na vyvolanie takého mocného démona museli mať myši nejaký silný artefakt. A jediné, čo by, okrem tohto ukecaného pakoňa, mohlo byť široko – ďaleko magické, je tá vec, po ktorej pátral. Už už to chcel vzdať, keď tu zavadil okom o starú bedňu s niečim hnedým.

„Mňaaaau,“ zaradoval sa s bleskovo dobehol k drevenej škatuli. Siahol do nej a vytiahol starú kožednú predranú čižmu. Presne takú istú, akú mal na labke.

„Čo to jeeee,“ ozval sa mi pri uchu erdžajúci mľaskajúci tón.

„To, priateľu, je dôvod, prečo som sem šiel,“ riekol Puss, kým, si ju obúval. Tie mrchy mu ju okradli, kým obskakoval tú krásnu britskú cicu.

„Našiel som, čo som hľadal. Tým je moja moja misia ukončená.“

„ok, ok,“ frfľal jednorožec. Ale nemysli si, že ťa zas budem kde – kade vláčiť na mojom vznešenom chrbte!“

„To už nebudeš musieť,“ zamňaukal a zmizol v kúdeli prachu.

***

„Miláčik, pozri ako náš kocúrik vo sne prepletá nohami, keď spí,“ usmial sa muž.

„Ňuňuňuňuňu, on je taký zlatý. Kto vie o čom sa mu zdá,“ odpovedala žena a prikryla spiaceho mačiaka v košíku dekou.


cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.

Diskusia

YaYa
Z tohto by bol úplne nádherný, uletený animák. Pestré farby, kocúrik tak trošku lump a trošku hrdina, nasraný jednorožec, piskľaví démoni povstávajúci zo zelenkastej hmly. Hlavného hrdinu by pokojne mohol opäť nadabovať Banderas ;) Žehliť by sa dalo, ale predsa len je to PNP. Hlavne, že pobavilo. A strieborná granulka ma dostala úplne.
01.12.2019

Kei
Poviedka dokonale stvárňuje obrázok - je rovnako, možno aj trochu viac uletená :D Koc sem,
Priznávam, že by som nechcela čítať celú zbierku z takýchto poviedok, a som rada že nebola dlhšia, ale takto bola v norme a som sa aj pobavila. Aj na tej jednorožcovej genetike :) A keďže je to pnp, tak sa nebudem pozastavoavať nad chybičkami, jediné miesto, kde som čumela ako trdlo bolo tam, kde kôň zhodil koca. Jednak kvoli celkovej formulácii vety, kde sa uprostred akosi prehodí postava a tiež kvôli tomu výrazu. Koc?? najprv som myslela, že je to preklep a chýba tam mäkčeň... a úmorne som hľadala, odkiaľ sa tam ten koč nabral.
01.12.2019

Marek Páperíčko Brenišin
Všetko podstatné sa už spomenulo. Celá poviedka mi pripadá ako nejaký trip po hubičkách :-D Dokonalý absurdistán, ale pobavilo ma. Chyby a neduhy sú klasicky typické pre PnP. Dobré, pobavil som sa, tlieskam :-)
Možno by som ale nedával tie dve vety za "***". Ale to je len vecou vkusu.
Dal som 8 :-)
01.12.2019

Oliver Dučák
Super nonsens :D...ako milovník mačiek som sa na tom veľmi dobre pobavil :D :D :D...aj dĺžkovo mi to prišlo tak akurát :) za mňa plný počet bodov :D...k pozdravu sa pripája naša mačka :)
06.12.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.