Tu nezomrieš!

Niečo známe, čo sa mohlo stať inak - alternatívna história.
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Tu nezomrieš!
Kto by povedal, že v tejto dobe, keď slušnosť a ľudskosť sú slová, na ktorých význam sa ľudia už ani nepokúšajú rozpamätať, ma zachránia zaštopkané ponožky. Práve pre tie zaštopkané ponožky nemôžem byť podľa mužov, čo sa práve teraz nado mnou skláňajú ten, za koho ma považovali. Pritom, títo primitívi zo stepí majú nohy v čižmách nanajvýš okrútené handrami. Ja ležím v blate a oni pochybujú. Nie je to tak dávno, keď ľudia nepochybovali o tom, kto som. Tlačili sa na seba, naťahovali ruky, snažiac sa ma dotknúť za každú cenu. Hystériu, ktorá ma zo začiatku sprevádzala, neskôr vystriedala posvätná bázeň. Moje úspechy urobili z mnohých ľudí zaslepencov. Verili mi a zároveň nesmeli neveriť. Hlasné zdravenie davu, ktoré vo mne rozvibrovalo každú bunku, postupne nahradil povinný pozdrav. Pohľady ľudí ma sprevádzali s čoraz väčšou beznádejou. Prešlo pomerne dlhé obdobie, čo ma bežní smrteľníci nevideli a ja som vedel, že môj čas sa blíži. Napovedala mi to aj búrka, ktorá sa každým dňom viac približovala. Zo začiatku bolo počuť len tichú ozvenu hromu niekde v diaľke. Neodvratnosť blížiacej sa pohromy sa však dala rozpoznať podvečer a v noci, keď sa tmavý obzor rozjasňoval pravidelnými výbojmi bleskov. Hluk hromu a žiara blesku bola stále väčšia a väčšia.
30. apríl 1945
Búrka zúrila už takou intenzitou, že sa výkriky ľudí dali rozpoznať iba podľa ich strachom rozďavených úst. Zreničky očí im striedavo rozťahovala hrôza a sťahovali prenikavé svetlá bleskov. V ten deň prišiel po mňa môj čierny ochranca. Možno by bolo výstižnejšie nazvať ho mojím strážcom. Každopádne si svoju úlohu, vlastne úlohy, plnil zodpovedne. Viera v to, čo som reprezentoval, od neho vyžadovala slepo poslúchať a nikdy nepochybovať, no posledný rok som zaregistroval, že už sa aj jeho poslušnosť párkrát zachvela. Tu istú pochybnosť som si na ňom všimol aj teraz, keď ma napriek všetkému chránil telom, predierajúc sa umierajúcim mestom. Keď nás konečne pred búrkou aspoň čiastočne chránil tunel, všimol som si stovky ľudí tlačiacich sa k jeho stenám. Pri každom hromovom zablysnutí sa stŕhali od strachu tak, že v mihotavom svetle sa zdalo, akoby sa stena pohla. Môj ochranca na chvíľku zastal a neveriacky hľadel na všetku tú beznádej. V jeho očiach strach nebol. Nie. Okrem zvyčajnej tvrdosti z nich skôr kričala otázka: „Ako je toto možné? Ako sa to mohlo stať?“ No bol to len okamih. Opäť ma prudko chytil za rukáv a rýchlo ma ťahal hlbšie do útrob tunela. Musel som si pridržať kapucňu, ktorá mi zakrývala hlavu. Čierny strážca sa evidentne obával, že čaro, čo ma obklopovalo, nadobro vyprchalo a bez mojej schopnosti ovládať davy by sa pohybujúce steny mohli na nás vrhnúť. Po nejakom čase kráčania, tápajúc takmer v dokonalej temnote, sa objavilo blikajúce svetielko. „Svetlo na konci tunela?“ napadlo mi a hneď mi tvár pokrčil ironický úškrn. Netrval dlho. Uvedomil som si totiž, že pre mňa to je skôr svetlo na začiatku tunela, ktorý ma celkom isto za malú chvíľu pohltí. Aj pohybujúce sa steny zmizli. Vystriedali ich posledné zvyšky čiernych urastených ochrancov v pravidelných rozstupoch, pritískajúcich si zbraň na prsia. Blikotajúce žiarovky lemujúce strop tunela nás doviedli až na jeho koniec. Stáli tu masívne kovové dvere. Zastali sme tesne pred nimi. Čas plynul a ja som konečne nabral odvahu a otočil som hlavu k môjmu strážcovi. Pohľad mi padol na jeho striebornú lebku a hlasom, ktorý som ani sám nespoznával, som sa ho opýtal: „Toto je koniec?“
Nejaký čas trvalo, kým odtrhol oči od dverí a zahľadel sa na mňa. Pohľadom chladnejším, ako kovové vráta, pred nami, si ma premeral od hlavy až po päty. Na malú chvíľku sa mi zazdalo, že som v tých jeho očiach zbadal malú pochybnosť. Tú istú, ktorú som videl naposledy, keď sme vchádzali do tunela. Bol to však len klam. Bez náznaku neistoty kývol hlavou a ja som vedel, že keď príde čas, nezaváha.
Tichý šum, prenikajúci spoza dverí, zosilnel. Bol to hluk generátora. Všimol som si, dvere sa potvorili. Môj strážca sa do nich oprel pravou rukou a druhou ma postrčil dnu. Vstúpil som. Ovanul ma stuchnutý vzduch, ale to som si uvedomil len nakrátko. Stál som totiž pred ním. Aj keď to nebolo po prvýkrát, opäť ma môj dokonalý odraz ochromil. Bol to on, vďaka ktorému som bol toľkokrát falošne zbožňovaný a bol to on, vďaka komu som toľkokrát neprávom preklínaný. Jeho oči sa na chvíľku stretli s mojimi. Hneď však odo mňa zrak odvrátil. Dvere za mnou sa zavreli. Porozhliadol som sa po miestnosti. Neboli sme sami. Na gauči sedela žena. Hlava jej bezmocne spočívala na hrudi. „Bože, keď dokázal obetovať aj ju, ja som celkom stratený“, okamžite som si so zdesením uvedomil.
„Je všetko pripravené?“ začul som a stále som neveriacky hľadel na mŕtvu ženu. Hlas patril jemu. No tak, ako som prednedávnom nespoznával môj hlas, tak teraz ani ten jeho. Vlastne som si bolestne uvedomil, že už vôbec nie je ten, za koho sa ja ešte stále vydávam. Otočil som sa k nemu. Hľadel som na človeka, na ktorého sa budem podobať najskôr tak za dvadsať rokov. Starec predo mnou opäť, tentokrát však oveľa podráždenejšie, zopakoval otázku:
„Tak je všetko pripravené?“ Môj strážca konečne odpovedal.
„Áno môj vodca. Lietadlo je pripravené, ale musíme odísť okamžite.“
„Výborne!“ Jeho hlas znel nadšene, ako za starých čias, „štvrtá ríša čaká!“ Na chvíľku stíchol a ja som pocítil na sebe jeho pohľad.
„Skonči to!“ vyštekol. Zavrel som oči. Je to tu. Počul som, ako môj strážca vyťahuje a odisťuje zbraň. Dôverne známy zvuk mi prezradil, že Luger je pripravený vykonať to, na čo bol vyrobený. Očakával som výstrel, no namiesto neho som začul strážcov pevný hlas.
„Ľudia tam vonku za vás bojujú. Toho, kto sa vzdá, okamžite popravia. Milióny našich ľudí už zaplatilo tú najvyššiu cenu. Mestá sú v ruinách. Nariadili ste všetko zničiť, lebo náš ľud je podľa vás moc slabý. Doviedli ste ho do tejto mizérie, odkiaľ niet úniku a vyhlásili ste, že si vás nezaslúži. A viete čo? Máte pravdu!“
Zaznel výstrel. Trhlo mnou. Nevedel som, či som vo väčšom šoku z toho čo som počul, alebo z toho čo sa deje. Môj strážca usádzal nášho vodcu s prestrelenou hlavou vedľa jeho mŕtvej ženy. Potom sa otočil ku mne a so slovami: „Poď, ty tu nezomrieš!“ ma vystrčil cez dvere, ktorými sme prišli, von. Prešli sme cez tunel popri stále odhodlanej a nič netušiacej stráži a netrvalo dlho a opäť sme sa ocitli na v ruinách mesta. Paľba trochu ustala. Kráčali sme ešte nejaký čas, keď som naraz zacítil medzi lopatkami hlaveň.
„Vieš, že ťa nemôžem nechať ísť.“ Pochopil som. „Tu nezomrieš,“ znamenalo, že mám poslednýkrát zahrať svoju úlohu. Môjmu ochrancovi pomohla moja prítomnosť dostať sa von cez špalier strážcov a ja som si s uspokojením uvedomil, že som poslednýkrát dokonale zahral svoju úlohu náhradníka. Usmial som sa a kývol hlavou. Zaznel výstrel.
2. máj 1945
Tak tu teda ležím v blate, pri nohách chlapcov v čiapkach s červenými hviezdičkami. Pozerám sa na nich aj na seba z výšky. Pomaly stúpam a už mi je jedno, že ma moje ponožky prezradili, a tým zachránili moje telo pred zhanobením. Som čoraz ďalej, a predsa vidím tú spúšť, to množstvo rovnako nehybných tiel ako moje. Rovnako vidím množstvo živých ľudí, ktorí sú na tom horšie ako ja. Vystupujem čoraz rýchlejšie a nejako viem, že si onedlho stanem pred niekoho, kto ma tiež stvoril na svoj obraz, a predsa toto všetko dovolil.
2. máj 1995
Rozlúštené záhady II. svetovej vojny
Kontrarozviedka SMERŠ (Smrť Špiónom) vyslala špeciálnu skupinu pre pátranie po Hitlerových telesných pozostatkoch do obsadenej budovy ríšskeho kancelárstva už 2. mája, hneď po kapitulácii obrancov Berlína. Skupinu viedol podplukovník Vasilij Gorbušin. Podarilo sa im nájsť dve mŕtvoly podobné bývalému vodcovi Tretej ríše. Jednu v labyrinte podzemného bunkra, druhú na dvore v prázdnom protipožiarnom bazéne. Viceadmirál Hans-Erich Voss, ktorý sa nachádzal v bunkri až do Hitlerovho konca, pri identifikácii ostatkov v bazéne najprv tvrdil, že "je to Führer“. Keď ho však upozornili na zaštopkané ponožky mŕtveho, začal mať pochybnosti. Viacerí historici predpokladajú, že išlo o istého Gustava Webera, ktorého kedysi naverbovali ako Hitlerovho dvojníka, a ten zahral svoju úlohu až do tragického konca. Bol to vraj posledný žartík šéfa gestapa Heinricha Müllera, ktorý mal zmiasť sovietskych pátračov i Stalina osobne.
-a-

Alexander

Alexander

Diskusia

Aleš Horváth
Pateticky úvod. Celkovo som si to musel prečítať dvakrát, lebo až dovetok mi ukázal to, čo som prehliadol.
Atmosféra sa dala vyhrotiť oveľa viac, v danom momente museli byť emocionálne na vrchole, hlavne čo sa týka zúfalstva, takto to pôsobilo ako večerná prechádzka so psom.
Kebyže tam nie je dátum, tak možno ani netuším, o koho ide, hoci isté náznaky boli.
Takisto básnické prostriedky, človek v jednom momente nevedel, napr. či tá búrka je myslená doslovne alebo symbolicky.
Myslím si že ani zabitie dvojnika nemuselo byť nevyhnutné, ľudia ho mohli popraviť aj v domnienke že ide o skutočného Führera. Mimochodom, prečo text neobsahuje viac nemeckých slovíčok? Napriklad typu "Herr" alebo "Frau"?
04.11.2019
Iv
S touto poviedkou to mám tak, ako sa to stáva s niektorými hitmi. Na prvé počutie niečo zaujme, ale stále si nie je človek istý, či sa mu až tak páči. Čím viac však počúva,tak odhaľuje krásu a výborne vymyslené pasáže a ako všetko do seba skvelo zapadá. Aj v tomto prípade, keď s určitosťou pochopí, o čo v poviedke ide, môže oceniť skvelú alegóriu, symboliku obrazov a prirovnaní. Téma svetovej vojny (akejkoľvek vojny) prináša množstvo podnetov na spracovanie - čo by bolo, keby bolo. A isto by mnohí dokázali pridať, ubrať, zmeniť na deji všeličo. Tu je však okrem iného úžasná aj pointa v tom, že núti zamyslieť sa nad paradoxmi života a veci nie sú vždy tak, ako si na prvý pohľad zdajú byť. Poviedka je aj štylisticky veľmi dobre zvládnutá.
05.11.2019
Milan "Miňo" Tichý
Ten pátos sa trochu vtieravo niesol celou poviedkou. A navyše, mám veľký problém s tým fantastickým prvkom, ktorý je "Niečo známe, čo sa mohlo stať inak - alternatívna história". Môžte ma lynčovať, ale ja tu nejakú alternatívu nevidím. Teda, ok, ak berieme za alternatívu, že Hitler sa nezastrelil sám, ale zastrelili ho. Ale okrem toho čo? Čo to mení na fakte, že Hitler zomrel výstrelom do hlavy vedľa svojej manželky, ktorá sa otrávila kyanidom? Toto ako alternatívnu históriu neberiem, lebo ten fakt nijako neovplyvnil budúce udalosti a tým pádom ani súčasnosť. Toť môj názor. Celkovo bolo v poviedke pár dobrých "metafor", ktoré text osviežili.
17.11.2019
Kei
Na 1. prečítanie - fajn. Pomerne dobre napísané, nie zle vymyslené, dej odsýpa a pointa, aj keď nenadchne, tak aspoň ujde. Ale na 2. čítanie - ak sa na ňu pozriem podrobnejšie, hlavne z literárneho hľadiska, vystúpia na povrch nedostatky. Nie veľké, v texte nie je žiadny prečin, na ktorý by sa dalo ukázať prstom, že somarina. Ide skôr o súhru, prípadne nesúhru prvkov (literárnych), pre ktoré je poviedka iba fajn, a nie výborná. Navyše sa ťažko vymedzujú - lebo samé o sebe tie prvky sú ok, len tu nevyznejú. Napr. "tu nezomrieš" - fráza upúta už v názve, prinesie zvrat vo vyhrotenej situácii, vzbudí očakávanie HP aj čitateľov, a vyvrcholí o pár krokov ďalej smrťou HP. Dobre vymyslené, no ten posledný krok negraduje. Naopak, myšlienkové pochody HP a polopatistické "vysvetlenie" napätie ubijú, a text si pokračuje, akoby sa nič nestalo, takže z drámy je len rekapitulácia. ...pokr>>
18.11.2019
Kei
..pokr>> Navyše sa obsah zmení na duchárčinu (vďaka ich forme, predpokladám), s odsúvaním zodpovednosti na toho vyššie. Ani to nie je zlý nápad, ale akosi nepasuje do tohto celku.
Podobne s ponožkami. Dobrý nápad - maličkosti naozaj môžu ovplyvniť osudy. Lenže - je to samostatný prvok, ktorý nerozvíja ostatné scény, len pridá ďalšie. Ani to by nebolo zle, keby ďalšie drobnosti netrčali z príbehu von. btw - ponožky vnášajú zmätok, vetou "..že ma moje ponožky prezradili". Prezradili čo? Že to bol Adolf a preto ho nezhanobili (hore tvrdil opak - viď druhá veta) alebo prezradili že to nebol Adolf a preto ho nezhanobili (lenže on bol Adolf, ak som pochopila správne)? Ani jedno nesedi a je v podstate zbytočné info. A tak by som mohla pokračovať drobnosťami, napr. posledný odsek - je to preklep alebo nešikovný pokus o časovku - viď dátum? ...pokr>>
18.11.2019
Kei
..pokr>> Posledná vec - ich-forma. Nie je to zlé a v podsate výhrady proti použitiu nemám, ale zase si myslím, že má na svedomí ten pátos a že autorovi nedovolila využiť potenciál nápadu - deja. Teda ibaže by autor chcel predstaviť myšlienky Adolfa.
Písanie v 1.os. je náročné, aj keď sa to nezdá. Okrem toho, všetky tie "som" ťahali oči aj uši a pritom sa to dalo obísť trochu inou formuláciou.
18.11.2019
Alexander
Fú-ha,takú pozornosť som si snáď ani nezaslúžil,Kei. Túto poviedku som už mal v jednej súťaži a polovicu porodcov nadchla a druhu skôr zmiatla,alebo ostala nepochopená.S tým úmyslom ,aby trošku miatla čitateľa som ju aj písal,mala vyvolať reakciu-o čom to vlastne píše?Príbeh nemal byť to hlavné ,čo som chcel povedať.Či sa to podarilo ,to už nechám na posúdenie každého čitateľa. Niektoré "veci" texte si presne vystihol-no či poviedke slúžili k dobru ,alebo naopak s tým by si sa s autorom (so mnou:) nezhodol.Ale to je presne v čo som dúfal. Už len na záver-tie ponožky sú fakt ,čo sa naozaj stal,ako je to písane v poslednom odstavci,ktoreho dátum je ok.Asi čítaš trošku nepozorne -prezradili ho ,že nie je Adolf(Ado by zaštopkane nenosil)a tým ho zachranili ,že ho nezhanobili ako napríklad urobili z Musoliniho mrtvolou. Každopádne Kei ďakujem za koment aj pozornosť čo si poviedke venoval. A
21.11.2019
Kei
Alexander: komentár nie je otázka toho, či si ho zaslúžiš :D Ak posledný dátum je ok, tak to má ešte jednu muchu naviac - ako by vyzerali mŕtvoly po tridsiatich rokoch? Možno vo vzduchovo izolovanom bunkri, ale mŕtvola na dvore pri bazéne? Nechce sa mi veriť, že by tak na pohľad určili komu patrí. zvery ju neohlodali, počasie nerozložilo... Poviedky nečítam ako pracovné zadania, teda sa neupínam na každé jedno slovo, čo je v texte a ak ma príbeh nezaujme, nečítam to druhý krát aby som zistila, čo mi ušlo. A áno, keď dočítaš posledný odstavec, je jasné, že kto bol kto. LENŽE - keď čitateľa chytia pochybnosti o postavách a príbehu skôr, ako príde vysvetlenie, nemusí sa k záveru ani dopracovať. btw, tiež nečítaš pozorne, ako som si všimLA. :)
22.11.2019
Alexander
Priznávam,bez mučenia,identita tvojej osoby mi ušLA:(-ospravedlňujem sa.Pri písaní tejto poviedky,som si presne predstavoval,že sa bude dať o nej diskutovať-na úrovni-čo sa mi s tebou celkom darí. Zas však musím konštatovať -nečítaš pozorne. Ten posledný odstavec,tam niekedy ani nedávam,ten som prebral z časopisu ,ktorí po tridsiatich rokoch-po odtajnení istých skutočností vyšiel. Takže tým čo napísal 2.Maja 1995 po rokoch niekto iný ,som len chcel potvrdiť zrnko pravdy z toho príbehu ktorí sa stal roku pána 1945....Tak dúfam,že aspoň čo-to sa mi podarilo objasniť. S pozdravom A
23.11.2019
Alexander
Priznávam,bez mučenia,identita tvojej osoby mi ušLA:(-ospravedlňujem sa.Pri písaní tejto poviedky,som si presne predstavoval,že sa bude dať o nej diskutovať-na úrovni-čo sa mi s tebou celkom darí. Zas však musím konštatovať -nečítaš pozorne. Ten posledný odstavec,tam niekedy ani nedávam,ten som prebral z časopisu ,ktorí po tridsiatich rokoch-po odtajnení istých skutočností vyšiel. Takže tým čo napísal 2.Maja 1995 po rokoch niekto iný ,som len chcel potvrdiť zrnko pravdy z toho príbehu ktorí sa stal roku pána 1945....Tak dúfam,že aspoň čo-to sa mi podarilo objasniť. S pozdravom A
23.11.2019
Aleš Horváth
Alexander, myslím si že tebe ušlo, že Kei ti vyčíta niečo podobné ako ja, a síce, že bez toho konca nie je zrejmé o čo ide, a že ta informácia mala byť hneď na začiatku.
23.11.2019
Kei
stručne a jasne, poviedka ktorá potrebuje dovysvetlovať, prípadne potrebuje obhajobu, nie je to najlepšie čítanie na svete. Ak čitateľovi niečo ušlo, je to preto, že to autor nedokázal v texte náležite zvýrazniť, alebo to ukryl v balaste, ktorý sa zdal byť dôležitejší, ako to, čo považuje za podsatné autor :-)
23.11.2019
Alexander
:)ano-si celkom zdatna superka-som celkom vytažený tento vykend-ale posvietim si na teba:)KEI-OKej
24.11.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.