Podoba vody

PNP

Kvapky dažďa pomaly stekali po okennej tabuli.

Milovala búrky. Pokoj, ktorý naplnil svet, keď sa všetci v strachu ukryli medzi steny svojich obydlí, by nevymenila za nič na svete. Strach, ktorý ochromil mesto, napĺňal pohár jej moci až po okraj.

Okno zle tesnilo a kvapky si rýchlo našli cestu dovnútra. Lenivým, mierne chaotickým tempom kreslili svoju trajektóriu dole okennou tabuľou. Teda, boli by, keby im v strede nezmarila cestu. Bruško jej prsta sa zabodlo do stredu kvapky a potiahlo krátku čiaru. Vyzerala ako delikátna línia prísnej brady. Sústredene zdvihla prst a dotkla sa ďalšej kvapky. Čiary na okne naberali stále jasnejšie obrysy tváre, vláčnych líc a vážnych, trochu smutných očí. Keď bolo dielo hotové, poodstúpila, aby posúdila podobu.

Bol to on. Presne taký, akého ho poznala, taký, akého ho vždy chcela. Strapaté vlasy nakreslené na okne sa v jej mysli zhmotnili do tmavých, neposlušných chuchvalcov, ktoré nadskakovali vždy, keď sa pred ich dvorom prehnal na koni. Nevidomé oči si ju premeriavali rovnako prísnym pohľadom, ako keď ho stretávala medzi dverami. Nikdy sa dlho nezdržal, dával si pozor. Všetci si na ňu dávali pozor. Musela vynaložiť veľa úsilia, aby vôbec niekedy prišiel, aby vymyslela zámienku, ktorá by znela rovnako nevinne ako neodbytne.

„Boli by ste taký dobrý a doniesli jablká z vašej záhrady? Moja teta sa na nich vypytuje každý deň, isto vás to príliš nezdrží.“

Pripadala si trápne, tak neuveriteľne trápne, že si musela vymýšľať také hlúposti. Ale ako inak s ním mohla stráviť aspoň chvíľu času?

Trvalo dva roky, kým na to prišla. Stalo sa to, keď sa mu narodil prvý syn. Oslavovala s ním celá dedina. Jeho šťastná, prešťastná, hlúpa a nehodná žena žiarila šťastím. A ona trpela. Kto by si bol kedy pomyslel, že ona, bohyňa rodiny, sa bude ubíjať kvôli smrteľníkovi, obyčajnému chlapovi, zadanému chlapovi, ktorý ňou pohŕdal. Vedela to, aj keď sa k nej snažil správať slušne. Vyhýbal sa jej, a to stačilo, aby jej spôsobil bolesť, akú dovtedy nepoznala.

Celá dedina vedela, aké meno dali svojmu dieťaťu. Nechcela to počuť, nechcela to vedieť, v ten deň bola jediná, kto sa skrýval za oknom. Bohyňa rodiny. A úrody. Nikdy neplakala, za ňu plakala obloha. A tak aj v ten večer sa obloha zatiahla čiernym súknom a búrka vyhnala ľudí z ulíc.

Tak ako dnes vtedy hľadela von oknom a čarbala z kvapiek podobu svojej lásky. A tak ako dnes na svoje dielo vdýchla horúcu vlhkosť svojich pier.

Jej teta, zošuverená a stará Morena, na ňu hľadela spomedzi dvier svojej izby. Súdila ju za jej počínanie ešte horšie ako dedinčania.

„Hlúpa si, Mokuša, prehlúpa. Kto to kedy videl, aby sa bohyňa takto so smrteľníkom zahadzovala. Krásna si, múdra si, tisíce chlapov si môžeš omotať okolo prsta!“

A bola to pravda. Ale pre ňu existoval iba jediný.

I teraz Morena pohrdlivo stála medzi dverami a hľadela, ako obraz na okennej tabuli nabral ľudskú podobu a bledý mládenec kráčal do Mokušinho náručia. Vonku zahrmelo. Táto búrka potrvá ešte dlho.

„Mojro,“ zavolala ho, keď ju objal. Bol to jediný čas, keď dovolila svojím perám vysloviť jeho meno.

„Mojro!“ zavolala Blažena na svojho muža, ktorý sedel pri okne a civel von ako prikovaný. Ani sa nepohol.

„Ocko je počarovaný?“ zľakol sa ich synáčik.

„Ale čoby počarovaný!“ odsekla jeho mater.

„Po dedine sa rozpráva...“ začalo chlapča.

„Čo sa rozpráva?“

„Že medzi nami žije zabudnutá bohyňa. Mokuša. Že vie privolať búrku. A počarovať mužom, že sú ako mátohy. Žije hore za kostolom...“

Blažena si vydýchla a usmiala sa. No musela svoje dieťa vyhrešiť. „Napočúvaj hlúpostiam! Kto to kedy videl, takéto reči viesť o vlastnej susede. A vôbec, Mokuša by nám predsa nikdy neublížila. Je bohyňou vody, to áno, ale aj rodiny. Nikdy by nám nepoškodila, to by šlo proti všetkému, čo ona je. Naopak, to Mokuša nad nami bdie, aby sa nám darilo. Mojro, čo si hluchý? Vari ťa tá búrka uspala?“

Dážď pomaly ustal. Mojro potriasol hlavou, akoby sa práve prebral.

„Vážne bola búrka? Aha, áno, veď vidno mláky. Asi som si zdriemol.“

A sníval sa mu zvláštny sen. Ale to radšej svojej žene nepovie.


B.T. Niromwell
Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov. Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku

Diskusia

kAnYs
Mentally raped by a godess. Nice :D
22.06.2019

YaYa
Stuck on a boy. To sa dievčatám stáva a ťažko sa z toho lieči. A keď sa do rovnice primotajú nadprirodzené sily... Kvalitne napísané, originálne pospájané motívy a veľmi sa mi páči úvodný obraz s kvapkami na okne.
23.06.2019

Milan "Miňo" Tichý
Super obrazy sa mi vynárali v hlave pri čítaní, to proste vieš :) No a téma slovanskej mytológie v PnP mi nie je cudzia, tiež som ju raz skúsil :D...Až má človek strach, ako dopadne Blažena, keď sa Mokuša pomätie z tej nešťastnej neopätovanej lásky nadobro :)
23.06.2019

cyberstorm
Pekne. Poetické. Páčilo sa mi to. Nie síce priamo moja šálka kávy, ale páčilo sa mi to. A jj, Janka mala pravdu: najlepšia časť bola s kvapkami na okne. Tiež sa s nimi hrávam. Ale nekreslím z nich ľudské tváre ;) Dal som 8 :)
24.06.2019

Monika Kandriková
Toto som si nejako zle vyložila :D Ale komentáre mi osvetlili niektoré drobnosti a už tomu rozumiem. :D Inak, koncept večnej lásky osobne neuznávam, verím, že sa v rôznych obdobiach svojho života viažeme na rôzne lásky. Možno i z toho pramenil môj prvotný omyl.
25.06.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.