John, časť XI.

Tak a ide sa na to! Poriadne sa usaďte a skontrolujte si päťbodové pásy okolo seba. Poletíme na plný plyn!

„Signál je oveľa jasnejší. Zaostrujem kamery na zdroj.“

Kým sa obraz na skle pred nimi vyjasňoval, nikto ani nedýchal. Počas týchto troch sekúnd mal John pocit, že zostarol o tri roky. A možno tomu tak aj bolo. Vôbec by sa nečudoval. To čo však vzápätí uvidel, šokovalo každého v miestnosti. Na roztrasenom obraze pred nimi bolo jasne vidieť vesmírne plavidlo, len o málo väčšie ako Maven. Na prvý pohľad sa dali s určitosťou povedať iba dve veci.

Prvá: toto plavidlo určite nepostavili ľudia. Materiál, konštrukcia a vôbec celkový vzhľad boli ako snom z ďalekej budúcnosti. Tvar splošteného disku na vrchu ukončovala menšia pyramída. Ta sa pomermi strán javila takmer dokonale. No zo vzdialenosti odkiaľ loď pozorovali, nebolo možné rozoznať ďalšie detaily.

Druhá: toto plavidlo bolo silne poškodené a z posledných síl vzdorovalo zúrivému útoku troch menších lodí. Tieto boli pokryté tak čiernym materiálom, že sotva odrážal svetlo. V priestore za sebou zanechávali dlhé stopy spálených splodín od motorov. Nalietavali v rýchlych kruhoch okolo brániaceho sa plavidla a prerážali stále viac a viac jeho poškodený plášť. Z miest ktoré sa pretrhli pod silou energie útočných diel, vylietavali do kozmu zhluky trosiek. Brániaca sa loď bojovala o posledné zvyšky energie a životy svojej posádky.

„Pane?“ Pretrhol ohlušujúce ticho John a s neveriacim pohľadom pozeral na Aidena. „Rozkazy?“

Aiden na tom so svojím šokom nebol o nič lepšie. S otvorenými ústami a vypúlenými očami pomaly otočil hlavu na Johna. Prebrali ho až vystrašené oči kamaráta. Zavrel ústa, narovnal si chrbát a pristúpil o krok k obrazovke.

„Zastaviť Maven!“

Poručík Dean na nič nečakal a páku ovládajúcu výkon impulzných motorov okamžite pritiahol k sebe.

„Vedecké, čo mi viete povedať o plavidlách pred nami?“

Minarta Saltová, začala odčítať krivky a hodnoty zo svojho displeja.

„Energetické signatúry sú diametrálne odlišné. A to nie len výkonom. Tieto lode neboli vyrábané tou istou technológiou. Dokonca ani podobnou.“

„Takže sme sa priplietli do konfliktu dvoch cudzích svetov?!“ Aiden začínal mierne panikáriť. „Toto sa stať nemalo! Prišli sme len preskúmať pás asteroidov a nie sledovať cudziu prestrelku!“ jeho hlas sa začal lámať a občas preskočil o pól oktávy vyššie. „Ja nechcem byť ten, čo zatiahne ľudstvo do medzihviezdneho konfliktu do čerta!“ Hlavu si položil do dlane a hlasno oddychoval. Na mostíku by bolo počuť padnúť špendlík. Všetci upierali oči na svojho veliteľa. Ten ešte chvíľu premýšľal, potom sa vrátil späť do svojho kresla a usadil sa v ňom.

„Neohrozím životy našej posádky ani ostatných ľudí u nás doma tým, že nás zatiahnem do nového konfliktu,“ natiahnutou rukou s vystretým ukazovákom namieril na pilota. „Pán Dean, štvrtinovým impulzom späť do mraku. Skôr než si nás niekto z nich všimne.“ Dean prikývol a Maven začal pomaly cúvať do skrýše z kozmického prachu. „Doktorka Zinová, ako je na tom náš warp?“

„Pripravený na nový skok, veliteľ.“

„Fajn. Pán Komojev, chcem čo najrýchlejšie súradnice pre skok k stanici MS 2.“

„Už na nich pracujem, potrebujem ešte asi minútu.“ Spotená tvár navigátora pracovala sústredene na tejto úlohe odkedy vyleteli z oblaku prachu. Jeho ruky lietali po paneli sem a tam a zadávali hlavnému počítaču komplexné vzorce pre výpočet skoku.

„Ehm...,“ ozvala sa neisto vedecká dôstojníčka Saltová.

Aiden k nej pomalým pohybom a v očakávaní otočil hlavu.

„Ehm, čo??“

„Niečo zachytávame. Asi vysielanie?“ položila Aidenovi nečakanú otázku. Ten opäť na chvíľu stratil reč a prekvapene na ňu hľadel.

„Vy nerozoznáte rádiové vysielanie, Minarta?!“

„Samozrejme, že rozoznám, veliteľ. Toto ale prijímame na frekvenciách, ktoré sú na našom pásme veľmi okrajové.“ Jej hlas začínal byť rovnako nervózny ako aj podráždený.

„Má pravdu pane, na mojich prístrojoch prijímam to isté,“ ozvala sa poručíčka Misaki.

„Och Bože. Pustite nám to!“ Aiden sa zatváril ako dieťa pred výpraskom a ešte hlbšie sa zaboril do veliteľského kresla.

Na obrazovke mostíku sa v strede zobrazila roztrasená sínusoida zachyteného vysielania. Zvuk, ktorý prenášala mal k ľudskej reči na svetelné roky ďaleko. Boli to síce jasne rozlíšiteľné hlasy, ale podobali sa skôr štekaniu vystrašeného psa, než ľudským hlasivkám. Zmes štekavých zvukov prelínalo kvílenie a skučanie.

„To je ako týranie nejakého psa. Je to určite z tej lode?!“

„Som si istá pane. Signál prijímame priamo od nej.“

Na moment sa hlasy stratili a na obrazovke pred nimi sa rozžiaril záblesk z lode, ktorej volanie práve počúvali.

„Čo to bolo? Opätujú paľbu?“

„Z tej lode zaznamenávam silné energetické výkyvy. Na zbraňové systémy to ale nevyzerá. Pokúšam sa vyčistiť obraz.“

Scéna pred nimi sa niekoľko krát krátko rozostrila a štvorčeky digitálneho vzoru sa opätovne skladali do celistvého obrazu. Keď sa po nekonečných sekundách obraz vyčistil, bolo vidno nové mračno trosiek odlietajúcich od napádanej lode.

„Pane, tá loď utrpela ťažké škody. Pravdepodobne už dlho nevydrží.“

„Prečo sa ale nebráni? Je na nej vôbec nejaká posádka?“

„Pane, naše skenery detegujú niekoľko desiatok signálov života a...“ Minarta sa pozrela bližšie k svojmu panelu, aby si bola istá „a práve teraz sa dala do pohybu.“

„Ako to myslílte?! Snaží sa uniknúť?“ Aiden neveril vlastným ušiam.

„Ak áno, tak jej kurz je veľmi čudný.“ Minarta Saltová behala prstami po displeji neskutočnou rýchlosťou. Ak by jej prsty namiesto po dotykovej obrazovke teraz behali po klávesoch klavíra, John by si vedel ľahko predstaviť, že bude počuť Korsakov Let čmeliaka.

„Ako čudný? Je to kolízny kurz?!“ Aiden bol opäť na nohách a nervózne prechádzal okolo obrazu pred sebou.

„Presne tak, sú na kolíznom kurze.“ Minarta vzhliadla na spretrhanú a plápolajúcu loď, ktorá posledné zbytky svojej energie presmerovala do motorov namiesto svojich obranných mechanizmov. „Na kolíznom kurze s nami!“

Pohľady všetkých v miestnosti sa upierali na ňu.

„Ste si istá?“

„Stopercentne, veliteľ! Našu pozíciu dosiahnu získanou rýchlosťou o štyri minúty.“

„Myslíte si, že sa chystajú útočiť?“ Aiden pochybovačne skúmal sotva pokope držiace plavidlo, ktoré k nim mierilo. Celá situácia sa mu zdala natoľko neuveriteľná, že to všetko mohol byť kľudne iba sen.

„Pochybujem pane. Nemajú už totiž čím.“

Sotva to dopovedala, Maven sa opäť ponoril do tmy.

„Prečo mi niekto neustále rozbíja loď?! Kto sa čoho chytil?“ obzeral sa Aiden po svojej posádke a hľadal previnilca, ktorý by sa k výpadku priznal. „Čo nevidíte, že sa snažím vyhnúť medzihviezdnemu konfliktu?!“

„Problém nie je u nás. Naše systémy fungujú normálne,“ pokúsila sa ozrejmiť situáciu doktorka Zinová.

„Určite?“ vyštekol už podráždene Aiden. „Mne sa totiž zdá, že tu sedíme ako slepé kačice na vode!“

„Boli sme odstavení od ovládania.“ Doktorka si získanú informáciu opätovne overovala. Potom bezmocne zvesila ruky z pultu a postavila sa hľadiac pred seba. „Niečo nám blokuje prístup.“

Len čo to stihla dopovedať, každý z displejov na mostíku začal zobrazovať neznáme znaky. Žiadny z nich nezotrval na svojom mieste dlhšie než zlomok sekundy a bol nahradený novým. Okno veľkého displeja pohaslo a tak mohla posádka sledovať iba vzdialené výboje svetla. Keby ich pred chvíľou nevideli s maximálnym priblížením, nemali by ani tušenia čo sa v diaľke odohráva.

„Môžeme ovládať aspoň niečo??“ spýtal sa Aiden a s malou nádejou hľadel ku komunikačnému pultu.

„Vôbec nič,“ rezignovane rozhodila rukami doktorka Zinová. „Momentálne sme len hosťami vo vlastnej lodi.“

Všetci na mostíku iba odovzdane hľadeli pred seba. Malá, jasná bodka pulzujúca bielym svetlom ešte stále odolávala náporu útočníkov. Dymová stopa, ktorá sa za ňou tiahla zakrývala svetlo priľahlých hviezd. Pripomínala krvavý mrak, ktorý láka žraloky z okolia desiatok kilometrov. Jej zničenie bolo nevyhnutné a John sa k svojmu prekvapeniu pristihol, ako dúfa v jej koniec. Už sa nemohol ďalej pozerať na to trýznenie. Ak bola nejaká posádka na tej lodi stále nažive, mohla už len zúfalo čakať na svoj trpký osud.

Odrazu celý priestor v miestnosti naplnil ľudský hlas.

„Pomôžte prosím!“

Znel zúfalo a prosebne, no pritom bol zreteľný a jasný. Netriasol sa ani nepanikáril. Patril mužovi, pravdepodobne okolo päťdesiatky. Sotva doznel, vystriedalo ho strojové šumenie prázdneho éteru.

Aiden pozrel najskôr na Johna a potom na Misaki.

„Prosím Vás, povedzte mi, že to prišlo zvnútra Mavenu,“ rýchlo žmurkal očami a zhlboka dýchal. Snažil sa popritom spracovať to, čo práve počul. A naozaj niečo počul? Aiden začínal veriť, že má možno halucinácie. A prečo vlastne nie? Kopa veci by sa tým vysvetlila. Ak mu teraz Misaki povie, že nič nepočula, veľmi sa mu uľaví. Prenechá velenie Waterbimu a odkráča rovno do ošetrovne.

„Negatívne pane. Signál prichádza z neznámej lode,“ zmarila Aidenové nádeje na stav nepríčetnosti a prstom ukázala na pomaly sa zväčšujúci bod na obrazovke.

„Teraz už akože hovoria našou rečou??“ Aidenova rečnícka otázka vyšumela do prázdna. Žiadnu odpoveď na ňu nečakal a ani mu žiadnu nikto nedal.

V tom im z uší vytlačil rádiový šum opäť onen neznámy hlas.

„Máme tu ženy a deti.“ Na chvíľu sa hlas vzdialil, akoby sa zhováral s niekým iným. Znelo to akoby rozdával niekoľko chvatných pokynov. „Sme neozbrojené plavidlo na mierovej misii a nemáme sa ako brániť. Bez vašej pomoci tu všetci zahynieme. Prosím ľudia, pomôžte kým...“ Hlas sa stratil a posádka Mavenu mohla pozorovať ďalšiu masívnu explóziu vychádzajúcu tentoraz z prednej časti lode na vrchu pyramídy. Po nej sa hlas nadobro odmlčal a svetlá na mostíku začali svieť normálne. Každé stanovisko bolo opäť pripojené k svojím systémom a plne funkčné.

„Maven je opäť Váš, veliteľ!“ potvrdila svojím hlásením Zinová.

Aiden ešte chvíľu stál ako obarený a premýšľal.

„Vaše rozkazy veliteľ?“ skúsil to naňho John. Keď ani po chvíli nedostal odpoveď, pristúpil k nemu bližšie a chytil ho za lakeť. „Aiden, nech chceš urobiť hocičo, musíš to urobiť teraz!“

„Ako to, že poznajú náš jazyk?!“ spýtal sa Johna šeptom.

„Asi rovnako, ako vedia, že sme ľudia,“ odpovedal John tiež potichu.

„Myslíš si, že sú na palube naozaj nejakí ľudia?“

„To si nemyslím. Myslím si ale, že tam naozaj sú ženy a deti a je úplne jasné, že ak im nepomôžeme, zmasakrujú nám ich pred očami. A keď sa tak stane, budeme na rade my.“ John mieril ukazovákom na už ľahko rozoznateľné stíhačky, krúžiace okolo horiacej pyramídy. „Títo určite nestoja o svedkov takejto mäsiarčiny.“ Pozeral Aidenovi do očí a ani nežmurkol. „Aiden, už raz sme toto nechali dopustiť. Keď si po mňa po toľkých rokoch prišiel domov, sľúbil si mi, že tentoraz to bude iné. A naozaj to môže byť iné! Tam...,“ ruka mu stále mierila na masaker pred nimi, „tam predsa zomierajú civilisti. Veď to vidíme aj na skeneroch!“

Aiden premýšľal nad tým, čo mu práve povedal John a spolu so svojou posádkou pozeral na scénu pred sebou. Čelo sa mu lesklo potom a hrudník sa výrazne dvíhal hore a dolu. Nakoniec pokýval bradou a začal bleskovo vydávať rozkazy na všetky strany.

„Impulzy na plno vpred! Nasmerujte nás v ústrety napadnutej lodi.“

Poručík Dean nastavil kurz a ovládaciu páku motorov potlačil úplne dopredu. Maven teraz letel k horiacej kope kovu, ktorá stále akoby zázrakom držala pohromade.

„Misaki, volajte ich!“

„Ale koho pane?“ poručíčka nechápala Aidenov príkaz.

„Všetkých! Chcem, aby nás počuli obe strany. Vysielajte na všetkých frekvenciách a bez kódovania.“

„Rozkaz!“ po krátkom momente, bol vysielací kanál pripravený, „môžete pane.“

„Tu je kapitán Aiden Cox z lode Maven, plavidla Marsovských Nezávislých Miest. Volám neznáme útočiace stíhačky. Ukončite paľbu! Váš cieľ je neozbrojený a zlyháva mu podpora života. Opakujem, ukončite paľbu!“

Maven sa rýchlo blížil k druhej lodi. Tá sa mu náhlila oproti ako zbitý pes, ktorý uteká pred výpraskom do svojej búdy. Medzitým tri čierne stíhačky s neutíchajúcou vervou vyrážali stále znovu a znovu do nových náletov.

„Je možné, že by nás nepočuli?“

„Pochybuje pane, skôr nám nerozumejú,“ Misaki sa pokúsila vyhodnotiť situáciu.

„Dobre teda. Budeme s nimi komunikovať inak.“ Aiden sa otočil k Johnovi a vážnym hlasom veliteľa vydal ďalší rozkaz: „Priprav svojich ľudí!“

„Moji ľudia sú stále pripravení,“ odvetil John a rozbehol sa k výťahu. Pri ústach si držal OAZ, ktorý ho spájal s ostatnými pilotmi. „Všetci ihneď do kokpitov! Toto nie je cvičenie!“ Rozkázal John a jeho posledné slová za ním zhltol zvuk zatvárajúcich sa dverí výťahu.

*

O niekoľko sekúnd neskôr už John bežal hangárom k svojmu stroju. Pohľadom rýchlo zistil, že kokpity ostatných pilotov sa práve uzamykajú na svoje miesta. Čaká sa teda len naňho. Posledné dlhé skoky takmer preletel. Vzal si zo sedadla svoju prilbu a natiahol si ju na hlavu. Vo vysielačke teraz mohol počuť zvyšok skupiny.

„Počujú ma všetci?“ v rýchlosti zisťoval, či je spojenie funkčné.

„Jasne a zreteľne kapitán,“ odpovedal mu Maov hlas.

„Rýchli update je takýto: Pri našom prvom skoku sme sa stali svedkami útoku troch stíhacích plavidiel na neozbrojenú loď obsadenú civilistami. Naše skeny tomu nasvedčujú. Síce nevieme ako, ale napadnutá loď sa nám prihovorila v našom jazyku a prosí o pomoc. Maven túto prosbu vypočul a našou úlohou bude útočníkov odstrašiť alebo zničiť ak nebude iná možnosť. Budeme teda strieľať ostrými. Vydanie k útoku vydá veliteľ Cox! Každý pochopil?“

Z vysielačky mu zazneli štyri krátke potvrdenia. Nikto sa nič viac nepýtal. Bojoví piloti na to neboli vycvičení. Naopak boli vycvičení na plnenie rozkazov a to bez mrknutia oka. Presne takú posádku John teraz potreboval. Vedel, že veria jeho úsudku a budú počúvať jeho rozkazy. Otázky môžu prísť až po akcii.

Keď už bol aj jeho kokpit na mieste a jeho tvár smerovala kolmo dolu k podlahe hangáru, vydal všetkým príkaz na odpojenie sa od Mavenu. Päť malých útočných strojov vyletelo cez svoje otvorené brány von do kozmu. Vyrovnali sa vedľa seba pod Mavenom a čakali na ďalšie pokyny veliteľa misie.

„Veliteľ Cox, sme pripravení a zoradení pod Mavenom. Čakáme na vaše rozkazy.“

Chvíľu sa nikto neozýval a John hneď vedel prečo. Druhá loď už bola od nich len niekoľko sto metrov. Vyzeralo to, že už jej motory úplne vysadili, pretože sa ani nesnažila manévrovať. Dokonca ani nespomaľovala, začala sa otáčať na bok a v miernom uhle voľne rotovala okolo svojej osy. Takto si John predstavoval plavidlo bez života. Ale nemohli to teraz nechať len tak. Ak je na palube čo i len jedna živá duša, musia ju zachrániť. „Snáď sa tí čierni bastardi zľaknú a stratia sa,“ dúfal v kúte duše John.

„Ste rýchli,“ zaznela odrazu pochvala od Aidena, „odteraz ostávame stále na príjme.“

„Veliteľ dostali ste odpoveď od niektorej z lodí?“ John sa ešte snažil dostať do obrazu diania.

„Žiadna odpoveď, od nikoho. Teraz sa pokúšame vyrovnať rýchlosť a kurz väčšej z lodí. Zdá sa byť úplne neovládateľná.“ Aiden rýchlo ozrejmil situáciu a ďalej rozosielal pokyny na všetky stanovištia.

„Naveďte nás medzi tú loď a útočníkov, urobíme im štít. Snáď nebudú páliť priamo cez nás.“

„Misaki, otvorte mi kanál pre posádku.“

„Kanál je otvorený, pane.“

„Posádka Mavenu, hovorí k vám veliteľ Cox. Zaujmite bezpečné stanoviská a pripravte sa na náraz! Toto nie je cvičenie.“ Potom gestom naznačil, aby Misaki vysielanie ukončila.

„Pán Komojev, majte stále pripravený únikový kurz pre warp!“

„Spoľahnite sa pane,“ potvrdil Peter Komojev a Aidenovi bolo jasné, že súradnice neustále koriguje pre prípad núdzového skoku.

„Doktorka Zinová, neustále kontrolujte stav warpového pohonu. Ak sa poškodí príliš, nemusíme sa už domov vrátiť. Chcem ho mať stále po ruke, pre prípad úniku. Hláste mi aj seba menšie poškodenie. Áno?“

„Nespúšťam z neho oči veliteľ,“ zašveholila doktorka.

„Pripravte naše zbraňové systémy, Johnatan.“

„Torpéda sú v komore a delá pripravené,“ potvrdil vykonanie rozkazu Johnatan Black.

Xaviér Dean sa pri pulte pilota potil od sústredenia. Snažil sa všemožnými silami kopírovať rotovanie mimozemskej lode a pritom udržiavať pozíciu medzi ňou a útočníkmi. Z poškodenej lode neustále odlietali trosky a narážali o trup Mavenu. Každé zadunenie ktoré sa rozľahlo útrobami Mavenu, trhalo posádke uši. Akoby uprostred božieho chrámu niekto búšil do gongu. Keď si všetci mysleli, že to nikdy neprestane a loď sa stane aj napriek ich snahe rozpadne na kusy, tri čierne stíhačky zrazu ostali stáť. Každá presne tam kde bola. Nevytvorili formáciu, dokonca sa ani nesnažili vzdialiť, aby sa mohli ľahšie kryť. Akoby všetky tri prijali naraz nejaký rozkaz. Možno sa len rozhodovali, čo budú robiť s novým narušiteľom.

„Johnatan,“ Aiden chvatne prešiel k zbraňovému dôstojníkovi, „Teraz potrebujem všetky zbrane aktívne. Myslím tým všetky!“

„Každé delo zameralo jeden z cieľov a čakajú len na váš povel, veliteľ.“

„Výborne. Dúfam, že sme ich nateraz zastrašili.“

Skoro to ani nestihol dopovedať a stíhačky čierne ako uhlie, doteraz neškodne vznášajúce sa v priestore, závratnou rýchlosťou vystrelili z miesta. Začali sa veľkou rýchlosťou vzďaľovať od Mavenu preč.

„Čo to bolo?!“ Aiden sa rozhliadal po obrazovke pred ním, „Minarta, vidíte ich niekde?“

„Negatívne, pane. Zrazu zmizli zo všetkých skenerov.“

„Johnatan?“

„Žiaľ, nevidia ich ani lasery zbraní.“

„John, vidíte ich niekde vy?“

John stále neveril, čo práve videl. Rýchlosť s akou tie stroje akcelerovali, bola ohromujúca. Za zlomok sekundy sa otočili o stoosemdesiat stupňov a v zábleskoch svetla ich motorov mierili preč obrovskou rýchlosťou.

„Tiež nemáme vizuálny ani radarový kontakt,“ ohlásil John do vysielačky.

„Všetci majte oči na stopkách. Ak ich niekto zazrie, alebo bude prijímať niečo nezvyčajné, chcem o tom okamžite vedieť. Na teraz budeme predpokladať, že sme ich vystrašili. Misaki, skúste opätovne volať poškodenú loď. Snáď im budeme vedieť nejako...“

V tom zasiahli Maven tri salvy z energetických zbraní. Prileteli priamo zhora a trhali jeho prototypový plášť ako papier. Maven sa prudko otriasol a okamžite sa po celej lodi rozoznel alarm.

„Zaznamenávam pretrhnutie plášťa v odsekoch dvanásť až sedemnásť! Došlo k strate tlaku na oboch palubách“, zvýšeným hlasom podávala hlásenie Misaki.

„Už ich opäť vidíme pane, ale iba vizuálne. Pre naše senzory sú neviditeľní.“

„Zbraňové zameriavače majú rovnaký problém,“ potvrdil Minartine zistenie Johnatan Black.

„Páľte po nich všetkým, čo máme. Ak ich naše senzory nevidia, budeme sa brániť po starom. Manuálne. Preberám na svojej konzole ovládanie pulzného dela číslo dva. Páľte podľa uváženia Johnatan, ale opatrne, tam vonku sú aj naši piloti.“ Aiden u seba niekoľkými rýchlymi pohybmi aktivoval ovládanie jedného z rýchlopalných pulzných diel. Vo svojom vnútri však pochyboval, že budú schopní pri manuálnom zameriavaní zneškodniť lode s tak výnimočnou manévrovateľnosťou. Práve teraz potrebovali pomoc piatich odhodlaných stíhačov tam vonku.

*

John sedel v kokpite a otáčal hlavou okolo seba. Nikde však nevidel ani jednu z čiernych stíhačiek. Rad krátkych zábleskov vychádzajúcich niekde sponad nich mu stačil na to, aby pochopil čo sa deje. Zaútočili na Maven!

„Do čerta! Odkiaľ to prišlo?“ zaskočený Mao prepadal panike, „Vidíte tých hajzlov niekto?!“

„Tam!“ preťala éter Wellsová, „mierne hore a na troch hodinách!“

Keby boli teraz všetci v jednej miestnosti, videli by Wellsovú ako mieri prstom na tri malé body vzďaľujúce sa od Mavenu.

Konečne ich uvidel aj John a mohol začať jednať. Mozog sa mu prepol do plne automatického režimu a pevne sa chopil vedenia.

„Potkan, Knihovník, vy budete tím jedna a vezmete si na starosť toho napravo! Chodec, Čarodejka, ste tím dva a váš bude ten naľavo! Ja zabavím toho v strede! Tím ktorý ako prvý zneškodní svojho protivníka sa pridá ku mne. Do nich!“

Stíhačky marsovských ozbrojených síl vyrazili vpred. Ako bodce trojzubca mierili na svoje ciele. Motory ich strojov pracovali na plný výkon a dýzy tryskových motorov boli v okamihu rozpálené do biela.

Sarah Wellsová sa snažila dýchať plynulo. Jej srdce ale malo vlastnú hlavu a zúfalo sa snažilo vyskočiť z hrude. Všetky pokusy o skľudnenie, sa minuli účinku. Nastalu situáciu musela zvládnuť v zbesilom tempe metronómu pulzujúcom na jej krku.

„Drž sa vedľa mňa Čarodejka, “ koordinoval útok Zubek,“pokúsime sa ho oddeliť od skupiny.“

„Rozumiem Chodec. Komu sa ho podarí dostať do zameriavača prvému, ihneď páli!“

Sarah pozrela doprava a videla ako sa Johnova stíhačka ženie vedľa nich. Na krátko sa ich pohľady stretli a ona mu stihla pokývať hlavou. V tom sa ich ciele rozdelili a bolo oveľa ťažšie ich sledovať.

„O chvíľu ho máme na dostrel. Vidíš ho na prístrojoch Čarodejka?“

„Negatívne. Udržujem iba vizuálny kontakt. Na radare o ňom nie je ani zmienka.“

„Takže Maven nemá poruchu. Máme ten istý problém.“ Zubek ani nežmurkol, ako sa snažil nestratiť svoj cieľ z dohľadu. „Myslím, že už naňho „dočiahneme“, pálim prvú dávku!“

Pulzný kanón vyslal niekoľko krátkych jasných zábleskov. Tie len o málo minuli svoj cieľ.

„To bolo tesné, teraz to skúsim ja.“

Keď Sarah stlačila spúšť, modré záblesky leteli v úzkom zástupe k nepriateľovi.

Jej dávka bola podstatne dlhšia. Už keď to vyzeralo, že ani ona cieľ nezasiahne, jej posledná strela pristála na zadnej časti mimozemského stroja. No na veľké počudovanie, nenastal žiadny výbuch. Dokonca ani náznak poškodenia. Povrch lode, ktorý pripomínal čierne uhlie strelu úplne pohltil.

„Ako...?“ nechala visieť nedokončenú otázku vo vzduchu.

„No jednoducho, “ odpovedal jej Zubek, „veď prečo by nám malo niečo vychádzať, no nie?!“ Od zlosti takmer škrípal zubami. „Musíme o tom informovať aj ostatných,“ dodal nahnevane a prepol svoj vysielač na spoločný kanál.

„Tím jedna vola tím dva a veliteľa letky. Podarilo sa nám zasiahnuť náš cieľ, ale bez účinku. Opakujem, naše strely naňho nemali žiadny účinok.“

„Čo tým myslíte? Majú nejakú formu štítu?“ vykríkol Mao.

„To si nemyslím. Skôr to vypadá na vlastnosť samotného materiálu na povrchu. Akoby našu strelu vsiakol do seba. Neviem ako to lepšie popísať.“

John znepokojene počúval zistenia prvého tímu. Nepriateľskú stíhačku, ktorú si sám vytýčil za cieľ, mal odhadom len sto metrov pred sebou. Rozhodol sa využiť príležitosť a overiť si ich zázračné vlastnosti vlastnými zbraňami. Odistil poistku spúšte, na moment zadržal dych a začal páliť. Jeho strely smerovali takmer všetky do trupu čierneho plavidla. Ani jedna však nespôsobila škodu. Každá len slabo zaiskrila na mieste dopadu a bez ďalších známok zmizla. John na chvíľu zaváhal, či svoj cieľ naozaj zasiahol, ale v duchu si bol istý, že mieril presne.

„Potvrdzujem. Moje strely mali taktiež nulový účinok.“ Johnovi bolo zrazu jasné, prečo im cudzinci dovolili, aby sa k nim tak ľahko priblížili. Chceli si len obzrieť ich vlastné stíhačky a zistiť čoho sú schopné. Teraz keď vedia, že pre nich nepredstavujú vážnu hrozbu, sú ďalší na zozname.

„Čistič volá Maven. Ozvite sa.“

„Tu Maven, videli sme to. Stiahnite sa okamžite naspäť!“ Aiden hovoril rýchlo, aby nestrácal čas. „tu Johnatan si myslí, že delá Mavenu by mohli mať väčší efekt. Predsa len sú podstatne výkonnejšie.“

„Dáva to zmysel. Ako vám teda môžeme pomôcť?“

„Potrebujeme od vás dve veci. Pritiahnite ich bližšie ku nám a potom sa practe z cesty.“

Kým John počúval posledné Aidenove slová, stíhačka pred ním zrazu prudko zdvihla nos a v ostrom oblúku sa pokúšala dostať za neho.

„To nebude problém. Práve sme sa stali korisťou.“

John pritiahol riadiacu páku k sebe a prudko ubral výkon. Keď nasmeroval svoju stíhačku späť k Mavenu, naplno vyrazil vpred.

„Tím jedna a Tím dva, okamžite ustúpte! Snažte sa ich dotiahnuť čo najbližšie k palebným pozíciám Mavenu.“

Okolo Johna preleteli sýto červené záblesky z energetických zbraní. Prudko trhol riadiacou pákou doprava. Pokúšal sa kľučkovať zo strany na stranu a vyhýbať sa strelám. Jeho prenasledovateľ sa však nemienil vzdať svojej koristi len tak. Každý ďalší výstrel preletel okolo Johna o kus bližšie. Vedel, že prvé strely boli skúšobné a mali ho iba postrašiť. Ich odstup od stíhačky bol značný. No všetky ďalšie boli vypálené s úmyslom ho zabiť a míňali ho s čoraz menším odstupom. Johnovi sa aj napriek dotieravcovi za jeho chrbtom akoby zázrakom darilo udržiavať ich vzájomný odstup a dokonca sa postupne približoval k Mavenu.

„Maven pripravte sa, o chvíľu vám jedného privediem.“

„Nespúšťame z vás oči. Dotiahni ho tak blízko ako to len pôjde, ale zbytočne neriskuj,“ Aidenov hlas znel ustarane. Dobre vedel v akom nebezpečenstve sa John práve nachádza.

John už zreteľne videl hlavne pulzných kanónov, ktoré sú nasmerované priamo naňho. Presne kopírovali každý ich manéver, každý úskok, každé pohnutie pákou. Keby John nevedel o čiernej stíhačke za ním, myslel by si, že sa chystajú páliť po ňom.

„Teraz urobím rýchly oblúk a privediem vám ho sprava na troch hodinách. Zostaňte v strehu, budete mať len moment na jeho zasiahnutie.“

„Rozumieme!“ Aiden mal ľadové ruky, ale ani o tom netušil. Sústredene hľadel na obrazovku pred sebou a na malý zameriavač v jej strede. Videl ako sa stíhačka triedy Siréna uhýba strelám svojho prenasledovateľa a snažil sa nemyslieť na to, že každá z nich môže byť smrteľná.

„Johnatan, buď pripravený! Možno budeme mať iba jeden pokus.“

„Pripravený ako nikdy, pane!“

Aiden už v zameriavači jasne rozoznával identifikačné znaky Johnovho stroja.

„Hlavne musím zasiahnuť tú správnu stíhačku,“ šomral si sám pre seba popod nos.

John začal uhýbavo otáčať svoj stroj tak, aby sa priblížil k Mavenu z dohodnutého smeru. Jeho bočné trysky sa naplno otvorili a stroj sa zvrtol o sto osemdesiat stupňov. John z takéhoto preťaženia takmer stratil vedomie, no jeho manéver sa vyplatil. Keď uhol z pôvodného kurzu, všimol si že jeho prenasledovateľ sa ho už viac nedrží a pokračuje stále rovno. Akoby si ani nevšimol, že svoj cieľ stratil z dohľadu. Keď si John uvedomil, čo sa deje, bolo už príliš neskoro.

„Ja nie som jeho cieľom. Ide po vás! Maven pripravte sa na náraz!“

Červené strely explodovali na plášti lode neskutočnou silou. Z Mavenu vyletovali kusy pancierovania, potrubia a solárnych článkov. Tesne pred výbuchmi si John všimol, že pulzné kanóny jednej z veží predsa len stihli vyslať dávku na nepriateľa. Ani tie však žiadnu škodu nespôsobili. Energia výstrelov bola pohltená v plášti čiernej stíhačky rovnako, ako keď na ňu pálil John. Vo vysielačke sa ozval hlas Zubeka: „Držte sa tam dole. Prilietajú ďalší dvaja!“


dakinee

Diskusia

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.