Prekliati bohovia III. - Jeden, ktorý je mnohým

Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!
Podporte scifi.sk
Predchádzajúce časti:
Tma, hustá ako dym, sa prevaľovala po kútoch a redla len okolo siedmich vysokých okien.
Veľká sieň bola oveľa krajšia a čistejšia ako domček na pláži, kde bývala predtým. Nikdy v nej však nemohla zaspať.
Chýbal jej šum vĺn, vietor narážajúci do stien, pukot ohňa v kachliach.
V paláci noc nebola útulná, plná upokojujúcich zvukov, ale tichá a studená. Niežeby mrzla, prikrývku tu má lepšiu. No aj keď sa zakryje až po uši, oziaba ju dnu, na duši. Mama by jej v také noci prihladila vlásky, pevne ju objala a držala, až kým by opäť nezaspala. Spolu s teplom svojho tela by na ňu preniesla ten pocit úplného bezpečia, neochvejnej istoty, že je tu niekto, kto nedovolí, aby sa jej niečo stalo.
Ale mama je mŕtva. Umrela aj s otcom a malým bračekom v ten deň, keď prišli príšery. Len ju ušetrili, pre zvláštne tvarované znamienko na hrudi.
A tak len hľadí do tmy, úporne sa snaží nemyslieť na to, o čo prišla. Lebo vtedy sa jej chce plakať, a keď niektoré dieťa v noci zaplače, príde príšera.
S veľkým hrmotom vpochoduje do miestnosti, zastaví sa nad postieľkou a jediným pohybom ostrého noža nárek umlčí. A odíde. Mŕtvolku tam nechá, až do rána, kým ju otroci neodnesú zabalenú v krvou nasiaknutej plachte.
To ale nie je na novom živote najstrašnejšie.
Netvory zvonka vyzerajú hrozivo, ale aspoň sú pochopiteľné.
Jedna príšera sa ale usídlila aj v nej, vnútri. Ako keby jej niekto vložil do duše balón – ten sa neustále nafukuje a zatláča ju do pozadia. Prikazuje jej, ktorým smerom ísť, kedy jesť, čo povedať. A ona musí poslúchať, nedá sa brániť. Celé dni prežíva ako vo sne. V nočnej more.
Len zriedka nadíde chvíľa, keď sa ten balón, tá druhá duša zmenší natoľko, že dokáže byť aspoň na chvíľku sama sebou. Najčastejšie v noci. Ale ani vtedy si nevydýchne. Neustále sa nad ňou totiž vznáša strach.
* * *
Na hlavnom nádvorí sa šľachtici v parádnych odevoch s obchodníkmi s káričkami, otrokmi a poddanými miešali do rôznorodého, čoraz rozhorčenejšieho davu.
Veľkú bránu totiž zavreli a stráže púšťali ľudí von len bočnými vrátkami, pričom každého, bez ohľadu na postavenie, najprv dôkladne prehľadali.
„Onvoh Sidiv Ein Uili,“ mrmlala si Ilia popod nos stále dookola a dookola. Akoby dôrazným opakovaním mohla presvedčiť magické sily, aby ju poslúchali, aj keď jej už dochádzal éter.
Ako sa tak pokúšala prešmyknúť pomedzi ľudí, ktosi jej plnou silou stúpol na nohu. Čo by až tak nevadilo, keby...
„Prepáčte,“ zamrmlal bruchatý mešťan a sklopil oči. Kúzlo neviditeľnosti s konečnou platnosťou vyprchalo. Doriti.
Ilia čosi zamrmlala a nenáhlivo, no rozhodne zahla na štrkom vysypanú cestičku vedúcu do záhrad.
Medzi ozdobnými fontánami a živými plotmi ruch postupne utíchol. Ilia pri chôdzi nespúšťala pohľad z vysokej červenej hradby s cimburím oddeľujúcej obrovský park od zvyšku sveta. Nanešťastie príliš vysokej a masívnej, aby sa cez ňu dostala bez éteru.
Musí rýchlo vymyslieť záložný plán, lebo je po nej.
Snažila sa kráčať vyrovnaným tempom, aby budila dojem, že vie, kam ide. Spomalila až v zastrčenom kúte, kde tráva rástla divokejšie, cestičky sa skrývali v tieni stromov a múr obrastal brečtan. Zhlboka sa nadýchla.
„Hej kráska?“ ozvalo sa za ňou zrazu. „Na prechádzke, na prechádzke?“
Prudko sa otočila a zbadala muža v uniforme palácovej stráže, ale bez panciera a s prilbou v rukách namiesto na hlave. Ležérne sa opieral o strom a fajčil, podľa vône lístky areolu, čo bolo v službe zakázané.
Ilia ostala stáť ako priklincovaná. Nie však pre to, že ju tak náhle oslovil, inkvizítori sa tak ľahko nezľaknú, a ani pre drogu. To ten hlas. Zvučný, plný, na konci viet tak trochu bublal, akoby bol priveľký aj pre hlasivky svojho majiteľa.
Egar mal presne taký, dávno mŕtvy Egar, otec jej strateného syna. Aj keď jej niečo pošepkal medzi prikrývkami, rozliehalo sa to do diaľky.
Vojak sa naňho celkovo dosť podobal, tiež bol vysoký, mal podobné zelenkavé oči, len namiesto krátkych čiernych vlasov mu do očí padali svetlohnedé vlny.
Musela vyzerať ako vyplašená srnka, lebo chlap sa spokojne usmial a podišiel k nej tak blízko, až jej do nosa udrel pach potu.
„Zablúdila si?“
Dosť. Inkvizítorka zatriasla hlavou, aby odohnala spomienky. Sentiment okamžite vystriedal iný pocit, ten, čo ju posledné roky jediný držal pri živote. Hnev.
Vystrela sa, vypla hruď. Zdvihla sa na špičky, a tak sa mu ešte viac priblížila k tvári. Už cítila teplo z jeho pokožky, počula každý nádych aj výdych. Chcel niečo povedať, ale rýchlo mu priložila ukazovák na ústa.
„Pssst!“ Pobozkala ho a druhou rukou bodla.
Mágia je fajn, ale najlepším priateľom dievčaťa je predsa len dobre naostrený nôž.
Kedysi, keď sa s ním učila zaobchádzať, dávala prednosť mrkve či cibuli. Rezať do mäsa, mäkkého a mľandravého, sa jej nepáčilo. Ale keď je čepeľ dosť ostrá a motivácia dosť silná...
Kým z umierajúceho odoberala éter, celý čas pri ňom kľačala a tíšila ho ako bábätko. Nechcela, aby upútal niečiu pozornosť, a zároveň si nemohla pomôcť, bol to jej typ. Vyzeral skoro ako Egar a ten bol síce špinavý zradca, ale aj to najbližšie k spriaznenej duši, čo kedy stretla.
Keď skončila, ešte ho pohladila po líci a odhrnula mu polepené vlasy z čela.
Až potom vstala. Ampulka plná polotovarovej mágie jej v ruke akoby pulzovala.
Dostane sa von. Prežije. Ale neodíde z mesta, ako pôvodne plánovala. Nie. Nájde syna a pomstí sa.
Pery sa jej roztiahli do širokého úsmevu.
* * *
Tmolila sa chodbami paláca.
Okná, koberce, mozaiky, fresky, všetko vnímala ako cez závoj. Netušila, kam ide, ani to nedokázala ovplyvniť. Rozhodovala príšera v jej mysli, taká nafúknutá, že sa v nej miestami úplne strácala.
Pristavili sa pri pootvorených dverách do malej, tmavým drevom obloženej komnaty, kde práve šesť detí unisono karhalo zvláštneho, sčasti mechanického muža. Nepatril k veľkým, mĺkvym netvorom, čo strážili deti, ale sálal z neho chlad. Na tvári mal masku a tá pri každom nádychu aj výdychu zvláštne syčala, až z toho zvuku mrazilo.
„Kde sa stala chyba, Vrchný inkvizítor?“ prednášali deti. „Zradca mŕtvy, vaša pravá ruka sa vyparí a cestou vyhodí do vzduchu dva metre našej hradby, zabije dvoch vojakov a troch náhodných okoloidúcich? Sme z vás mimoriadne sklamaní...“ Jej príšera opakovala slová s nimi, ale bezhlasne, proste len obkrúcala pery okolo jednotlivých samohlások.
„Inkvizítorku Az Draaz dostaneme, Veličenstvo. Určite sa pokúsi dostať z mesta. Či si už vyberie vzducholoď alebo pôjde po rieke, počkáme si ju...“
Nohy sa rozbehli preč.
Neznášala ten pocit, keď sa v nej príšera tak hnusne rozťahovala a nafukovala. Najradšej by na ňu vzala ihlu a puk! Bola by zase len ona.
Z kútika mysle vynorilo polozabudnuté slovo. Ada. Meno. Jej meno, ešte stále, hoci ju tak nik neoslovil už celé mesiace.
Ada, Ada, Ada...
* * *
Maršal Az Lyss strávil prvú noc po návrate do hlavného mesta v studenej, plesnivej kobke.
Hneď ako vystúpil zo vzducholode, v ktorej pricestoval z frontu, zatkla ho dvojica inkvizítorov. Keď sa opýtal prečo, namiesto odpovede si vyslúžil rozrazenú peru.
Nenechali mu svetlo, a tak nemal ani tušenie, koľko času prešlo. Spoločnosť mu robili len krysy, smradľavá slama a poloprázdny džbán s vodou podozrivej príchute.
Ani keď ho dvaja mohutní strážcovia po nekonečnom čakaní vyvliekli z cely, nezistil, či je deň alebo noc. Zaviedli ho totiž ešte hlbšie do podzemia, do malej miestnosti bez okien.
Nevyvetrateľný pach rôznych ľudských výlučkov a železná panna v kúte mu napovedali, kde sa nachádza.
Naprázdno preglgol.
Strážcovia ho vyzliekli, pripútali k lavici a potom si jeden z nich začal na malý stolček pomaly a teatrálne vykladať rôzne nástroje, väčšinou ostré a kovové, pričom dbal, aby si Az Lyss mohol každý z nich dobre prezrieť. Neminulo sa to účinkom. Maršalova fantázia začala usilovne pracovať.
Doprdele.
Zrazu sa otvorili dvere.
„Dobre chlapci,“ vyhlásil známy chrčivý hlas. „Keby som vás potreboval, zavolám.“
Vrchný inkvizítor Az Grúl si pritiahol stoličku.
„Mrzí ma, že sa stretávame práve takto, maršal,“ vyhlásil.
„Nemáte nado mnou právomoc, Az Grúl!“ vmietol mu väzeň do tváre. „Som jeden z hlavných veliteľov armády. Súdiť ma môže len vojenský tribunál!“
„Kto povedal, že bude nejaký súd?“ zachrčal inkvizítor cez masku. „Už len pre tamto vás môžem dať na mieste popraviť...“ Ukázal rukou smerom k znameniu na maršalovej obnaženej hrudi.
„Nadaný priamo na veliteľstve cisárskej armády,“ pokrútil hlavou. „Ale preto tu nie sme. Sme tu, lebo ste vlastizradca.“ Maršal zalapal po dychu.
„Nie, Grúl, toto nie! Al Aldreth bol fiasko, uznávam, posral som to, ale vlastizrada...“
„Jeden z vrahov Jeho Veličenstva, vojvoda Majipor, vás označil za svojho komplica.“
„Ten hajzel! Grúl, dobre viete, že by som nikdy... Po tom, čo som pre vás vtedy urobil...“
„Pozrite, maršal,“ Az Grúl sa naklonil na stoličke a hlavu si podoprel rukami. „Zradca možno klamal, možno nie. Dobre viete, ako to tu chodí. Radšej jedna preventívna poprava ako riskovať ďalší atentát. Ani nehovoriac, že následník trónu nebude mať pokoja, kým mu nenájdem obetného baránka... Ale že ste to vy, dám vám na výber...“
Az Lyss naňho prekvapene uprel oči.
„Buď budeme pokračovať v tomto tu,“ ukázal inkvizítor na rozložené náradie, „a nakoniec priznáte všetko na svete, len aby som už skončil...“ Odmlčal sa, aby dodal svojim slovám dostatočnú váhu.
„... alebo mi dokážete, že ste skutočný vlastenec. A o tri týždne, na korunovácii cisárovho mladšieho brata, armáda podporí Svätú inkvizíciu, keby nastali problémy.“
„Č-čo?“ zakoktal Az Lyss. „Čo máte v pláne?“
„Nič, čo by nebolo v záujme Ríše.“ Maršal stratil reč. Vrchného inkvizítora vždy pokladal za najzanietenejšieho služobníka cisára a predtým aj jeho matky. Ale tí sú už mŕtvi, a tak sa časy zrejme menia.
„Tak ktorá možnosť to bude?“ opýtal sa Az Grúl netrpezlivo.
* * *
Detí bolo veľa, no Ada sa medzi nimi aj tak cítila hrozne osamelo.
Všetky sa pohybovali, rozprávali, tvárili úplne rovnako. Nebola si istá, či tam ešte sú, či v nich ešte niečo ostalo alebo ich príšera úplne pohltila. Ale aj ona sa predsa v jasných chvíľkach zo všetkých síl snažila správať ako ostatní, len aby sa neprezradila. Tak aj keby nebola jediná, nemala o tom, odkiaľ vedieť.
Až kým nepriviezli toho chlapca.
Bol o niečo mladší ako ona, neposlušné plavé vlasy mu vytŕčali do všetkých strán ako páperie.
Sedel pri nej na večeri. Ako vždy vládlo úplné ticho, lyžice sa dvíhali a spúšťali, čeľuste žuli v rovnakom rytme.
Adine pohyby boli úplne rovnaké, riadila ich príšera, ale ona sama si pomerne jasne uvedomovala, kde je. Odkedy si spomenula na svoje meno, bolo to ľahšie.
Okolo práve prepochodoval strážca, živý mlynček na mäso v červenom brnení. Chlapcova ruka sa zatriasla. Trvalo to len chvíľočku, ale Ada nemala pochýb. Niekto tam je! Niekto ako ona! Myseľ jej od radosti poskočila tak prudko, až sa príšera na pár sekúnd stiahla a len málo chýbalo, aby jej spadnutá lyžica nepodpísala rozsudok smrti.
Keď deti vyprázdnili misky a opäť nastúpili do dvojradu, chlapec z miestnosti vypochodoval rovnako mechanicky ako ostatní. Nevadí, bude ho sledovať, počká si na správnu chvíľku a osloví ho.
„Ada, Ada, Ada,“ opakovala si svoje meno, aby udržala spojenie s novou nádejou. Musí sa snažiť, ostať sama sebou aspoň natoľko, aby na ňu nezabudla.
Balónik cudzieho vedomia opäť trošilinku spľasol.
* * *
„Nemal som stáť tak blízko,“ hovoril si v duchu Cadus, kým si opakom jednej ruky vytieral z očí krv a druhou sa úporne snažil vytiahnuť si úlomok cudzej kosti z obočia.
Tieň sa rehotal. Čarodej si ho nevšímal.
Po rokoch tvrdého boja o každú štipôčku magickej moci ho úprimne prekvapilo, ako kúzlo ykmub rachlo. Traja cisárski agenti sa v okamihu zmenili na dážď mäsa a kovových súčiastok.
Nie, nemohlo to byť zlodejovou krvou, ten bol zoslabnutý a ešte mal v tele jed. Rieka. Musela to byť tá rieka. Nech v nej prúdila moc čohokoľvek, bolo to veľmi staré, a všeobecne známu pravdu, že časy sa menia a mágia slabne, to malo úplne na háku.
A aby to nebolo málo, ešte je tu aj tamtá vecička.
Opatrne zdvihol zakotúľané semeno stromu bolesti zo zeme a rukávom sa z neho pokúsil otrieť krv. Nešlo to. Bolo jej priveľa.
A bude treba ešte viac. Ak ho zasadí na dobré miesto a bude správne zalievať, môže byť opäť mocný, dokonca najmocnejší na svete. Týmto sa všetko mení, úplne všetko. S toľkou silou sa možno dokáže zbaviť aj Tieňa, možno dokonca vrátiť z Údolia mŕtvych tých, ktorých obetoval za vlastnú nesmrteľnosť. Niežeby to rozhodnutie ľutoval, inak sa vtedy nedalo, ale s týmto, s týmto by mohol mať oboje.
„Ehm... Cadus?“ vytrhol ho Tieň z hlbokého zamyslenia.
Pomedzi stromy sa k nim blížil akýsi starec. Teda, aspoň na prvý pohľad. Riedke sivé vlasy v chumáčoch, čaptavá pravá noha, ohnutý chrbát. Cadusovi na ňom ale niečo nesedelo.
„Narch am do eigam ohot ajuch,“ zamrmlal skôr inštinktívne než premyslene. Magická bariéra sa ledva stihla sformovať, keď sa o ňu v modrom záblesku rozbilo cudzincovo útočné kúzlo.
S pomocou z rieky vydrží možno ešte dve-tri zaklínadlá. Cadus sa rýchlo pustil zbierať éter z vybuchnutých agentov.
Tresk!
Tak nič. Starcovi napokon stačil jeden úder. Mal sily ako nejaký magický kôň a k tomu zdanlivo nekonečné zásoby éteru.
Cadus nečakal, kým sa zvyšky bariéry úplne rozplynú, a hneď zaútočil.
„Temolug anho an ajuch!“ zajačal jedno zo svojich vlastných kúziel, ktoré kedysi vymyslel, ale už dávno naň nemal dosť síl.
Na nepriateľa sa zosypal dážď ohnivých gúľ a zmenil celé jeho okolie – stromy, trávu – na odraz pekla, o akom kážu kňazi svätej Morie, aby hriešnikov obrali o drobné.
Čarodej si chvíľu myslel, že je po všetkom, no vtom z ohňa úplne pokojným krokom vyšla horiaca postava. Už nevyzerala ako starec, zvyšky ohorenej tváre a šiat jej odpadli z tela a odhalili niečo, čo podľa Cadusových vedomostí už celé storočia nemalo existovať.
Doriti! Pred chvíľkou to ešte vyzeralo, že sa naňho po rokoch obrátilo šťastie. A teraz...
Cadus rýchlo vybudoval novú bariéru.
Len pokoj. Má predsa ešte jednu výhodu, o ktorej súper nevie.
„Hej Tieň,“ zavrčal. „Ak si chceš zachrániť riť, drž za mňa ochranné zaklínadlo!“ Veru tak. Kým je dosť krvi, viac vedomí zvládne viac kúziel.
„Narch san do...,“ brblal Tieň, kým Cadus menil posledné zvyšky tých troch na éter.
„Tem...“ už-už chcel na príslušníka Prastarej rasy spustiť ďalšiu dávku ohňa, keď sa zo všetkých strán s hlasným cvakaním kovových hryzadiel vyrojili akési mechanické pavúky. Prvého Cadus proste odkopol, ale ďalšie dva sa mu vzápätí zakusli do členka, a tak kúzlo obrátil proti nim.
Zoslať ohnivú guľu na vlastné nohavice spravidla nie je dobrý nápad.
Kým sa Cadus váľal po zemi, aby sa zahasil, pavúky sa od ohňa rozumne držali ďalej, ale hneď ako sa pokúsil posadiť, opäť zaútočili.
„Boja sa ohňa,“ skonštatoval Tieň sucho.
„Ykniemalp alokod!“ zavelil Cadus a okolo neho sa rozhorela kruhová hranica. Pavúky ostali na druhej strane, ale on sa okamžite začal potiť ako prasa, jednak pre horúčavu, jednak pre to, že mu dochádzala krv i nápady. Vytiahol z vrecka semeno Stromu bolesti, akoby mu v tej chvíli mohlo nejako pomôcť, a snažil sa vytlačiť z vedomia Tieňove nadávky.
Len čo Starobylý zbadal, čo drží v ruke, rozhodným, no nenáhlivým krokom zamieril k nemu. Pavúky sa pritom pred ním poslušne rozostupovali.
Prečo tá dramatickosť, prečo ho nerozpráši na diaľku? Cadus poťažkal v ruke kovové vajíčko. Jasne, chce toto! Nemôže riskovať, že by mocný artefakt zišiel zo sveta spolu s ním.
Efirim medzitým bez akejkoľvek ujmy prešiel čarovnými plameňmi, ktoré vzápätí zhasli, a zastal priamo pri ňom.
„Ykmub?“ zamrmlal Cadus, no po sérii silných kúziel to ledva zaiskrilo.
Jeho nepriateľ sa usmial.
„Daj mi to,“ prehovoril konečne. „Na také hračky si primalý!“ Cadus zovrel vecičku v rukách, no vyšmykla sa mu, akoby ju niekto namydlil.
„Ykm...“ začal Efirim, keď tu zrazu...
„Mňaaaaau!“ ozvalo sa niekde po Cadusovej pravici.
Aj príslušníci prastarých mocných rás majú určité základné inštinkty. Ryšavý kocúr, ktorý sa v sade vzal ktovie odkiaľ, vyrušil Prastarého zo sústredenia a on omylom presmeroval kúzlo proti zvieraťu.
Cadus bez zaváhania zaútočil. Už nie kúzlami, niečím silnejším, pudovejším. Svojím večným nezasýtiteľným hladom.
Kým sa jeho nepriateľ stihol spamätať, zahryzol sa mu do krku a pil. Spolu so starobylou krvou mu prúdila do tela silná, neuveriteľná moc.
Pil, až kým Efirim bezvládne neklesol k zemi.
„Nemal stáť tak blízko,“ povedal Cadus viac sebe než Tieňu, keď si utrel ústa a jediným kúzlom odpravil zvyšné pavúky.
Prvý raz za iks rokov sa cítil sýty a pri sile.
Zrazu sa mu čosi obtrelo o nohu. Ryšavý kocúr. Nejakým zázrakom ho nezabilo zaklínadlo starobylého ani následný útok pavúkov. Cadus sa zamyslene zohol a poškrabkal ho po hlave. Potom opäť podišiel k mŕtvemu Efirimovi a zo zvyku mu prehrabal vrecká. Našiel kopu zaujímavých vecí...
* * *
Ada s ťažkou táckou s ovocím v oboch rukách nasledovala dve šľachtičné pri ich prechádzke po záhradách. Príšera sústredene počúvala, čo hovoria, k nej samej však ich slová doliehali akoby z veľkej diaľky.
„Gróf popoťahoval za pár struniek,“ začala prvá z nich, „a vyzerá to, že počas korunovácie sa nám ujde miesto v katedrále. Síce len vzadu, ale...“
„Byť tebou,“ prerušila ju priateľka a dôverne stíšila hlas, „radšej sa vyhovorím na migrénu. Nebude to tam bezpečné.“
„A to už prečo?“
„Na to, že je jeseň, slnko strašne pečie. Poďme sa prejsť ďalej do lesíka,“ povedala žena namiesto odpovede, a keď ich príšera v Ade chcela nasledovať, mávla rukou, že jej služby už nepotrebujú.
Príšera počkala, kým nenadobudla úplnú istotu, že sa už neobzrú. Vtedy zložila tácku na zem a pustila sa za nimi skratkou pomedzi kríky.
Tam, v šere lesíka vystlaného suchým lístím zrazu začula plač. Detský plač.
Obluda prudko zmenila smer a vydala sa za zvukom.
Bol to on. Ten plavovlasý chlapček. Sedel na chladnej zemi opretý o strom, tvár všetkým nešťastím sveta pokrútená do škaredej grimasy.
Ade zovrelo srdce v neblahej predtuche.
Nie, nie, nie, opakovala v duchu, celou silou mysle sa pokúšala vytlačiť príšeru z hlavy, no tá ani hnúť.
Chlapec zdvihol hlavu. Vyzeral vydesene. Okamžite vyskočil, ale príšera v Adinom tele zareagovala rýchlejšie. Vrhla sa naňho, zvalila ho naspäť na zem, štíhlymi prstami mu zovrela krk.
Cítila, ako sa pod ňou mece, nechty jej zaboril až do kože.
Jeho boj však nebol nič proti tomu, čo zvádzala ona.
Nie, nie, nie. Prestaň! Som Ada, Ada, Ada... Príšera ale nepoľavila. Mala svoj cieľ, jej vedomie v Adinej hlave sa nafúklo na dvojnásobok bežnej veľkosti. Dusila sa pod ním, už myslela, že nevydrží, že aj ju úplne pohltí.
A potom chlapec ochabol. A tlak poľavil.
Ada v duchu vrieskala, plakala, navonok ale s neochvejným pokojom robila to, čo príšera kázala všetkým deťom, keď sa ocitli v blízkosti nevyužitej krvi. Z úkrytu pod šatami vytiahla nôž a malú ampulku.
Kým Ada bezbranne sledovala, ako sa plní modrým oparom, zúfalstvo sa zmenilo na hnev.
„Dosť!“ zvolala v duchu. „Stačilo. Som ADA! Počuješ? Nemáš tu čo hľadať! Som Ada, Ada, ADA, ADA, ADA!“
Éter zmenil smer. Obišiel ampulku a stúpal vyššie. Nos naplnil zvláštnou vôňou pripomínajúcou zároveň oheň a kov. Jemne sa jej dotkol tváre, prešiel ňou.
Balónik cudzieho vedomia sa zachvel.
A praskol...
Chvíľku trvalo, kým si uvedomila, že je slobodná. Venovala posledný pohľad smutnej mŕtvolke a rozbehla sa preč. Po tvári jej pritom stekali slzy. Po dlhom čase jej vlastné.
* * *
Vrchný inkvizítor Az Grúl sa otočil chrbtom k veriacim a zdvihol zlatý kalich smerom k stropu katedrály zdobenému nádhernou freskou siedmich krvavých pokušení svätej Morie.
Chujoviny, pomyslel si, kým automaticky odriekal modlitby.
Od pokusu vypestovať druhý Strom bolesti na nové božstvá neveril, hoci svoju pravidelnú piatkovú omšu v najväčšom chráme na svete slúžiť neprestal.
Blbosti. Rozprávky, bludy, zábava pre masy.
Len starí bohovia boli skutoční, len tí mali moc. Mágia im prúdila v žilách. V tých sa oplatilo skutočne veriť. Ale tí bohovia sú už dávno mŕtvi, zabudnutí. A tak by to malo ostať. Boli totiž prekliati, brzdili vývoj, niesli so sebou skazu.
Ak Az Grúl ešte v niečo veril, tak v poslanie Svätej inkvizície zlikvidovať všetky zvyšky moci, urobiť miesto pre nový svet. Lepší.
Bohužiaľ to nešlo bez toho, aby inkvizítori mágiu sami používali. Rokmi to väčšine z nich zachutilo a mysleli skôr na seba než na vyšší cieľ. Az Grúl nie. Po tom, ako si zaplával v rieke krvi a hnisu, vedel, že vláda mágie sa jednoducho musí skončiť.
To však nepôjde, kým bude pri moci tento cisár.
Ale teraz, teraz dozrel ten správny čas. Celý svet si beztak myslí, že vládca je mŕtvy, tak nik nebude kričať, ak ho zabijú. Veď aké ťažké môže byť zbaviť sa tých šiestich spratkov? Áno, sú tu síce strážcovia, ale Grúl má za sebou celú Inkvizíciu. A s Az Lyssom snáď aj armádu.
Keď si po omši v sakristii odkladal chrámové rúcho, ozvalo sa váhavé zaklopanie.
„Excelencia?“ ozval sa hlas jedného z nižších kňazov.
„Vstúpte!“
Plešatý muž do miestnosti na Grúlovo prekvapenie nevošiel sám. Vliekol za sebou akési dievčatko. Mohlo mať tak sedem-osem rokov, no na tvári vážny, dospelý výraz, čo nebolo také prekvapivé, keďže malo oblečený úbor cisárskeho otroka.
A spoznalo ho. Pri pohľade na masku sa začalo mykať, ale kňaz ju držal pevne.
„Túto som našiel v kaplnke, myslím, že patrí do paláca.“
Az Grúl prikývol. Výborne. Napriek svojim plánom a práve kvôli nim si musí zatiaľ udržať cisárovu priazeň. Čo sa mu v poslednom čase veľmi nedarilo, keďže Majiporov vrah zmizol bez stopy. A Ilia tiež. Nepristihli ju ani v kotvisku vzducholodí, ani v riečnom prístave. Nebol si istý, či prekĺzla alebo sa skrýva niekde v meste, čo by bolo síce nerozumné, ale nie nemysliteľné.
Skrátka a dobre, aj malé gesto ako vrátenie otroka by mu mohlo trošičku pomôcť.
„Dajte ju odviesť do paláca,“ hlesol.
V tej chvíli sa malá pustila do kriku.
„Nie, nie, nie! Už nie. Nesmú ma vziať. Mama vždy hovorila, že kňazi sú dobrí a pomôžu mi.“
Chlap ju nekompromisne ťahal preč.
„Nemôžete!“ mlela. „Ja už nechcem robiť tie veci. Nie som príšera, som Ada!“
„Počkaj!“ zastavil Az Grúl kňaza, v prvej chvíli by ani nemohol vysvetliť prečo. Čupol si, aby sa jeho maska dostala do rovnakej roviny ako tvár dievčatka. Pokúsilo sa odtiahnuť, ale nebolo kam.
„Ako to myslíš, že nie si príšera?“
„Ja som ho nezabila. To príšera vnútri mi to kázala. Nechcela som nikoho zabiť.“ Ada sa rozplakala. Inkvizítor ju chytil za plece a zatriasol.
„Koho si zabila?“
„Nie ja. Ona! V mojej hlave.“
„Cisár,“ zašepkal Az Grúl.
„Nie, ona, príšera. Bola tu!“ Ukazovala si na hlavu a ďalej brblala, ale nedávalo to veľký zmysel.
„Nie,“ premýšľal inkvizítor nahlas, „nie, to nie je možné. Klameš. Cisárových detí je predsa len šesť!“
„Detí je veľa,“ odvetila Ada. Az Grúlove plány sa zatriasli v základoch.
„Koľko?“ opäť ňou zatriasol. Nevedela.
Prudko sa postavil a pozeral na plačúcu Adu. Veriť jej? Tie slzy vyzerali úprimne. Aj strach. Dobre vedel, že prenos vedomia nie je vždy úplne úspešný, hlavne, keď sa opakuje veľakrát.
Doriti, ak je to pravda, ktovie v koľkých malých hlavách pobehuje po meste cisár? A hlavne, čo s touto tu? Nechať si ju ako informátora? Nie! Keď naozaj mala raz Jeho Veličenstvo v hlave, môže tam stále byť. To nemôže riskovať, nie teraz.
„Zbav sa jej!“ prikázal Az Grúl kňazovi. „A o tom, čo si tu počul, ani muk!“
* * *
Veliteľ vzducholode Víťazstvo Yor Arian sedel vo svojej kajute a chľastal ako dúha.
Niežeby bol jemná duša, také sa v armáde Jeho Veličenstva na dôstojnícku pozíciu nedostávali. Ale masaker, čo cisárska letka objavila v Udgare, by pohol aj skalou.
Z celého mesta neprežila ani noha, detektory inkvizítorských inžinierov pípali ako divé, upozorňovali na prítomnosť mágie, takej silnej, o akej ešte aj on, kariérny vojak tesne pred odchodom do výslužby, počul len v príbehoch.
Akurát sa chystal naliať si trasúcou sa rukou piaty pohárik, keď ktosi zaklopal.
„Odpáľ!“ zakričal. „Spím!“
Dvere sa napriek tomu váhavo otvorili. Na prahu stál animátor v zakrvavenej zástere.
„Čo?“ ožil kapitán trošičku. „Oživili ste Az Haríba?“ Inkvizítorovo telo našli v sade za vyhladeným Udgarom, trošku ohorené, ale relatívne celé.
„Oživili, ale nie je to Az Haríb.“
„Veď ste hovorili, že jeho tvár...“
„No, bola tam. Ale zdá sa, že ju to malo skôr so sebou ako na sebe. Proste, poďte sa pozrieť!“
Arian pri pohľade na to, čo ležalo v animátorovej dielni, okamžite vytriezvel.
„Kurva, je to to, čo si...“
Animátor prikývol.
„Tak už vieme, kto tak doriadil Udgar.“
„Ale čo potom doriadilo jeho?“ opýtal sa animátor. Na to Yor Arian nechcel ani pomyslieť.
V tej chvíli sa postava na stole zamrvila a obaja muži zdesene odskočili.
„Treba ho spútať!“ spamätal sa kapitán. „Rýchlo, niekde by sme mali mať antimagické putá. A niečo mu dávajte, aby sa neprebral, kým nebudeme v Astarione. A nech ho stále strážia aspoň dvaja inkvizítori...“
* * *
Štyri dievčatá a dvaja chlapci so striebornými páskami na zápästiach sedeli v kruhu a pozerali jeden na druhého.
Celá tá záležitosť bola smutná, veľmi smutná. Takto prísť hneď o dve deti naraz. Keby aspoň jedno z nich nebolo dievčatko.
Aj predtým, vtedy dávno pradávno, chcela príšera dievčatko. Ale osud jej doprial len chlapcov a ešte takých zradných a neposlušných. Našťastie aj hlúpych. Vôbec nebolo ťažké ich prekabátiť.
Keď vtedy v noci za ňou prišiel najatý vrah – jej prvorodený nemal ani toľko chochmesu, aby to spravil vlastnoručne – počkala si naňho v celej paráde, ešte aj s korunou na hlave. Vyzeralo to, že chce zomrieť dôstojne, v skutočnosti sa len snažila odpútať pozornosť od drobnej plavovlasej otrokyne, v ktorej jej vedomie utieklo z komnaty cez balkón.
A potom sa delila ďalej a ďalej, dvakrát, trikrát... šesťkrát, až jedného dňa prišla za ním. Prekvapenie, synček! Chudák. Už od tej nešťastnej záležitosti s novým Stromom bolesti sa pohyboval na hranici šialenstva. Keď sa teda k tomu všetkému znovu objavila jeho mŕtva matka, raz-dva sa prehupol na druhú stranu. Prevziať moc proste nebol žiadny problém.
Teraz mala veľa detí. Nik okrem nej nevedel koľko presne. A neboli to hocijaké deti, všetky veľmi mocné, nadané. Poslúchali ju na slovo. Ako si len ten hlupák Grúl môže myslieť, že také niečo by vymyslel jej syn? Na takýto plán predsa mohla prísť len žena. Matka.
Ach, jej krásne detičky! Keď trochu podrastú, už nebude potrebovať ani Grúla, ani žiadnu inkvizíciu. Vystačí si sama.
„Mali sme si to všimnúť skôr,“ zamyslela sa nahlas ústami jedného z chlapcov, „to dievča nám dlho odolávalo. Muselo byť veľmi silné, dobre by poslúžilo.“
Deti zborovo pokrčili plecami.
„... vonku dlho neprežije. A aj keby, do mysle nám nevidela...“
„... nikomu nič nepovie, nikomu, kto by jej uveril...“
„... ale je to smutné, veľmi smutné...“
Vyzeralo to celkom nevinne. Ako šesť detí zahĺbených do vážneho rozhovoru. V skutočnosti to len ona premýšľala a smútila. Tá, o ktorej pravej identite nikto nevedel, lebo ju sama zahrabala hlboko do kôpky lží. Tá, ktorá mala oči všade a tajne hýbala všetkými nitkami v celom Astarione. Cisárovná matka. Jedna, ktorá je mnohým.
* * *
Tvorca všetkého podriemkaval. Už celé veky. Nič iné mu neostávalo, bol predsa uväznený. Lapený, zviazaný, ale nie mŕtvy. A teda ani porazený.
Kým sníval temné sny, jeho telo splynulo s podstatou sveta, duša sa v ňom rozptýlila. Neroztrhala. Len zredla. Jej kúsky však stále čosi držalo pokope. On sám.
Niekedy, v krátkych slabých chvíľkach uvažoval, či ich nepustiť, konečne sa neodobrať na odpočinok. Neurobil to. Takáto nešťastná poloexistencia nestojí za veľa, ale lepšie než nebyť vôbec.
A tak ďalej podriemkaval. Podriemkaval a vyčkával.
Raz bol celkom blízko návratu, no pokazilo sa to.
Odvtedy ho len párkrát niekto vyrušil. Zopár odvážlivcov sa pokúsilo ukradnúť si z jeho sily. Rozprášil ich drobným zafŕkaním, ani sa pritom nemusel úplne prebrať zo sna.
Ale tento, tento bol iný. Ponoril sa do tvorcu a on z neho zacítil seba samého, jeden z osamostatnených kúskov svojho vlastného vedomia. A ešte čosi ďalšie. Božiu moc. Nie moc tých bohov, čo ho chytili a odsúdili, starých, zabudnutých. Moc potomkov ich potomkov ich potomkov. Tých, čo ho vtedy dávno takmer zobudili.
Tvorca pocítil šancu.
A tak nechal toho červa prežiť, vynoriť sa z rieky aj s kúskom jeho sily. Ak všetko pôjde tak, ako má, pomôže mu konečne sa zbaviť pút. Musí sa pripraviť.
Tvorca, Prvý medzi bohmi, sa prebúdzal. Možno chvíľku potrvá, kým opäť nájde všetky svoje časti a preberie nad nimi kontrolu. Ale on to zvládne. A znova povstane. Prvý boh, z ktorého vznikol celý svet. Jeden, ktorý je mnohým.
Nasledujúce časti:

YaYa

YaYa
Má rovnako rada bosorky na metlách aj vesmírne lode. Pre scifi.sk najmä recenzuje knižky, na streamoch filozofuje o Fantastickej poviedke a organizuje Poviedky na počkanie.

Diskusia

kAnYs
Weeeeeeee! Dialog medzi grulom a Az Lyssom, bol vynikajuci. Pekne sa nam to zamotava, Efirimov osud ma sokol :D A feministicka cisarovna bola... usmevna :D. 8.
04.04.2019
cyberstorm
Slint? SLIIIINT!!!!!!! :D Apropo, nikdy sa nepriblizuj k carodejnikovi, nech uz si akokolvek starobyly tvor napichany temnou magiou. Co ak by bol hladny... Skvele. A cisarovna... Trocha ine ako som ocakaval, ale to nic nemeni na tom, ze je to skvele :))) Ideme dalej! B.T.Niromwell ... v dalsom kole si vyberam TEBA!!! :D
04.04.2019
jurinko
YaYa, kedy napises knihu konecne? Budem stat prvy v rade na podpis :-)
20.04.2019
YaYa
Haha, ďakujem za kompliment. Dám potom vedieť 😉
21.04.2019
Magda Medvecká
Dobrá kapitola, páčila sa mi o dosť viac, než predchádzajúce (asi hlavne preto, že to nebolo také kruté?). Tie humorné vety tam dobre sadli a tak to okorenili a tie zaklínadlá sú top! :) Začala si dobre rozvíjať aj tú podstatu cisára (cisárovnej), jej detí a mytológiu v pozadí, to som zvedavá, čo z toho bude ďalej. Ale občas som nevedela, kto čo je, čo sa deje? Aj keď to bolo možno tým, že som predchádzajúci diel čítala už dávno.
23.04.2019
Kei
Hurá, konečne mi niečo z toho začína dávať aj zmysel. . Cisárova línia je super, veľmi sa mi páčila, tiež starý dobrý Carus a jeho Tieň. Som vďačná aj za to, že nebola príliš husto prekladaná odrezanými údmi.
28.04.2019
Marek Páperíčko Brenišin
Najviac ma dostala línia okolo cisárovnej. Koniec-koncov, aj preto som nakoniec váhavo, ale zahrnul Adu do pokračovania. Načrtla si veľký potenciál aj pre ďalších autorov, takže v kombinácii s výborným remeselným štýlom sa to čítalo jedna radosť.
Za 9 :-).
12.07.2019
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Cadus ešte chvíľu otáľal, kým sa odvážil skontrolovať svoju situáciu.
„Hostinec nám viac netreba,“ skonštatoval rozčarovane.
Azira akoby začula, že ju okolnosti oslobodili od nepríjemného záväzku, začala sa zviechať. Posadila sa, vyzerala ako socha, len viečka sa v hlinenej hmote, ktorá ju obalila, pohli a oživili jej stuhnutú dokonalosť. Pokúsila sa pootočiť krkom, podarilo sa. Zosypali sa z nej hnedé šúľance.
„Je to na nič a zbytočné! Zbytočné!“ Martiere az Lima zúrila. Pred chvíľou vo svojom stane rozsekala mečom dve skrine a stôl. Pomohlo to, ale len dočasne. Rozhodne to neriešilo príčinu zúrivosti, ktorou bola bezmocnosť a pochybnosti o tom, čo sa chystala navrhnúť. „Celé dni na to, na tú stromovec útočíme a sypeme všetko čo máme, ale aký je výsledok? Žiaden. Tá obludnosť sa rozrastá ako plevel, prerástla už hradbami a uzavrela v sebe celé mesto. Kto neutiekol z Astarionu doteraz, už sa živý von nedostane.“
Konečne dorazila ôsma kapitola Prekliatych bohov. Tentoraz to písal Juraj Búry.
Astarion, hlavné mesto Assarskej ríše, je na pokraji kolapsu. V jeho strede rastie Strom bolesti, magicko-mechanický artefakt obrovských rozmerov, ktorý rozosieva smrť všade navôkol, zatiaľ čo pred bránami stojí armáda povstalcov. Začítajte sa do siedmeho dielu Prekliatych bohov, nášho románu na pokračovanie!
Az Lima vedie armádu proti inkvizícii, Cadus si zvyká na existenciu bez tela, cisárovná sa trasie o svoju moc a Otec sa prebúdza... Prečítajte si novú kapitolu románu na pokračovanie.
Už piaty diel Prekliatych bohov! Ako dopadne Cisárovná, Cadus, vrchný inkvizítor az Grúl, maršál az Lyss, efirimský Stopár a ďalší hrdinovia hrajúci nebezpečnú šachovú partiu o moc, svoje životy a osud celého sveta?
Vzducholoď Víťazstvo sa blíži k Astarionu s drahocenným nákladom, Ilia si zvyká na život vo vyhnanstve a Cadusa opäť chytá smäd. Ďalšia časť Prekliatych bohov.
Ilia je na úteku, ku Cadusovi sa blíži mocný nepriateľ, inkvizítor Az Grúl kuje pikle. A viete vy vôbec, kto Ríši skutočne vládne? Do sveta nášho románu na pokračovanie by sa nikto s piatimi litrami dobrej krvi v tele na dovolenku dobrovoľne nevybral. Vy tam však môžete nahliadnuť bez akýchkoľvek obáv z fyzickej a iba minimálnych z duševnej ujmy. Nech sa páči, tretí diel!
Druhá časť románu na pokračovanie Prekliati bohovia.
Mali sme tu Vesmírnych tulákov, teraz prišiel čas pre Prekliatych bohov! Prvá časť nového fantastického projektu z dielne scifi.sk, fantasy román na pokračovanie! Každý mesiac nová kapitola, každý mesiac iný autor. Autorom prvej kapitoly je František "cyberstorm" Gago.